znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 74/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Jurajom   Šimunym,   Advokátska   kancelária,Námestie M. R.   Štefánika   30/33,   Topoľčany,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republikya práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II z 1. júla 2014 a jeho postupom v konanívedenom pod sp. zn. 3 T 26/2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. júla 2014a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 79/2014 (pri rozhodovaní o žiadostio prepustenie z väzby podanej 16. apríla 2014) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresnýsúd“)   z 1.   júla   2014   a jeho   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3   T   26/2014a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. júla 2014 a jehopostupom   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   Tos   79/2014   (pri   rozhodovaní   o žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 16. apríla 2014).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   predokresným súdom trestné stíhanie pre zločiny vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a)zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“), znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona a sexuálneho násilia podľa § 200ods. 1 Trestného zákona, v rámci ktorého bol uznesením okresného súdu zo 4. júla 2013v spojení s uznesením krajského súdu z 23. júla 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný poriadok“). Väzba sťažovateľa bola na základe uznesenia okresnéhosúdu z 10. januára 2014 predĺžená do 3. mája 2014.

Sťažovateľ uvádza, že v priebehu vedeného trestného stíhania podal 16. apríla 2014žiadosť   o prepustenie   z väzby   podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku,   ako   aj   žiadostio nahradenie väzby písomným sľubom obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestnéhoporiadku a o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80ods. 1 písm. c) citovaného zákona.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že jeho výsluch naplánovaný na účely prerokovania tejtožiadosti na 7. máj 2014 sa neuskutočnil z dôvodu, že sa v tom čase nachádzal v nemocnicipre obvinených a odsúdených v Trenčíne, aj keď bolo podľa vyjadrenia sťažovateľa možnév zmysle   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   rozhodnúť   o väzbe   bez   jeho   prítomnosti.Sťažovateľ dodáva, že sa o predmetnej žiadosti nerozhodlo ani na hlavnom pojednávanívykonanom 29. mája 2014.

Sťažovateľ argumentuje, že o tejto žiadosti bolo rozhodnuté až na základe výzvy jehoobhajcu, a to na hlavnom pojednávaní vykonanom 1. júla 2014, keď okresný súd jehožiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol a podľa § 80 ods. 1písm.   c)   citovaného   zákona   väzbu   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníkanenahradil. O sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajskýsúd uznesením z 29. júla 2014, ktorým sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku zamietol.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   formuluje   v podanej   sťažnosti   dveargumentačné námietky:

V prvom rade poukazujúc na ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku zaväzujúcesúd rozhodnúť o žiadosti o prepustenie na slobodu bez meškania sťažovateľ namieta, že„rozhodnutie o väzbe, keď sa žiadosť podávala dňa 16. apríla 2014 sa rozhodovalo až 1.7.2014, nie je možné charakterizovať ako rozhodnutie bez meškania ako to upravuje § 79 ods. 3 Trestného poriadku“. Sťažovateľ považuje postup okresného súdu, keď nerozhodovalv intenciách   označeného   ustanovenia   Trestného   poriadku,   za   porušenie   požiadavkyurýchlenosti rozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, a teda za porušeniejeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 5ods. 3 a 4 dohovoru.

Porušenia citovaných článkov ústavy a dohovoru zdôvodňuje sťažovateľ v druhomrade argumentáciou, v rámci ktorej uvádza: „Aj napriek obsahu sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1.7.2014, spis. zn. 3T/26/2014, z ktorého vyplýva, že obvinený   namietal   aj   absenciu   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   II   o nahradení väzby písomným sľubom obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku Krajský súd Bratislava sa touto námietkou žiadnym spôsobom nezaoberal a nevysporiadal.“Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd v jehoveci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. ods. 3 a 4dohovoru uznesením okresného súdu z 1. júla 2014 a jeho postupom v konaní vedenom podsp. zn. 3 T 26/2014 a uznesením krajského súdu z 29. júla 2014 a jeho postupom v konanívedenom pod sp. zn. 2 Tos 79/2014 (pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie sťažovateľaz väzby podanej 16. apríla 2014); označené uznesenie krajského súdu zrušil a krajskémusúdu prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkovkonania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   predostrel   námietku   porušenie   svojho   základnéhopráva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoruuznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu, ktorými konajúce súdy zamietližiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj jeho návrh na nahradenie väzby dohľadomprobačného a mediačného úradníka.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v   porušení   požiadavky   urýchlenostirozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresného súdu a tiežzo strany krajského súdu, ktorý mu v tomto smere podľa jeho názoru neposkytol ochranu.V ďalšom   bode   sťažovateľ   namieta   pochybenie   konajúcich   súdov,   keď   sa   tieto   podľavyjadrenia   sťažovateľa   vo   svojich   rozhodnutiach   nevysporiadali   s ním   prednesenýmnávrhom na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru uznesením   okresného   súdu   z 1.   júla   2014   a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. sp. zn. 3 T 26/2014 (pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 16. apríla 2014)

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práva základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   ajza dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   saoznačeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážkybrániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenienámietok   týkajúcich   sa pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne   predstavujúcich   zásahydo základných   práv   a slobôd   väzobne   stíhanej   osoby.   Rozhodovanie   o tomto   opravnomprostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybeníprvostupňového   súdu   prostredníctvom   podanej   sťažnosti,   ktorú   aj   využil.   Ochranu   jehozákladným   právam   a slobodám   zaručeným   ústavou   a právam   zaručeným   dohovorombol oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúť   krajský   súd.   Táto   skutočnosť   vylučujeprávomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovémupostupu   a rozhodnutiu   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   podanej16. apríla 2014. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. júla 2014 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 79/2014 pri rozhodovaní o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu z 1. júla 2014

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   jegarantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovaťkonanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenieobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonomurčených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavykorešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   III.   ÚS   7/00,III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okreminého)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typuväzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.

Je   objektívnou   skutočnosťou,   že   v   napadnutom   väzobnom   konaní   nepostupovalokresný   súd   v súlade   s   ustanovením   § 79   ods.   3   Trestného   poriadku, a teda   v súlades požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody.

K námietkam   sťažovateľa   o porušení   požiadavky   urýchlenosti   rozhodovaniao zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   zo   strany   okresného   súdu,   krajský   súdv odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol: „Ako   to   vyplýva   jednak   zo   sťažnosti obžalovaného,   ale   najmä   z predloženého   nálezu   Ústavného   súdu   publikovaného pod č. 169/2013 orgány ochrany práva zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmania rozhodnutí o žiadostiach   o prepustenie   z väzby   je   nevyhnutné   posudzovať   a vykladať   v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci. Ústavný súd už vo viacerých sťažnostiach mal vysloviť požiadavku, že lehota pre rozhodnutie sa počíta nie na mesiace ale na týždne. Preto   nemôže   zodpovedať   tejto   požiadavke   dĺžka   rozhodovania   o väzbe   v predmetnej trestnej veci.“

Krajský súd v nadväznosti na to poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva, podľa ktorej „rýchlosť preskúmania rozhodnutí o žiadostiach o prepustenie z väzby nie je v priamej príčinnej súvislosti so zákonnosťou jej ďalšieho trvania“, na základe čohokonštatoval, že „Ak sa rozhodovalo o žiadosti o prepustenie z väzby s prieťahmi, osoba vo väzbe   sa   môže   domáhať   len   finančného   odškodnenia   a nezakladá   to   povinnosť prepustenia z väzby na slobodu“.

Vo   vzťahu   k druhému   z uvedených   argumentačných   stanovísk   krajského   súduústavný súd poukazuje na kompaktnosť označeného stanoviska krajského súdu s judikačnoupraxou ústavného súdu (pozri napr. III. ÚS 345/06 „Konštatovanie porušenia ústavnostiv uvedenom   prípade   spočívajúce   v   porušení   požiadavky   urýchleného   rozhodovaniao žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebopeňažnou   zárukou   nie   je   dôvodom   na   zrušenie   označeného   uznesenia.   Toto   porušenieústavnosti   totiž   samo   osebe   nemohlo   mať   dopad   na kvalitu   uznesenia   z hľadiska   jehokonformnosti s ústavou   absencia príčinnej súvislosti).̶

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   konštatáciou   porušenia   požiadavkyurýchlenosti rozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresnéhosúdu poskytol označenému základnému právu zaručenému čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jehoprávu zaručenému čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, náležitúochranu.

V danej   situácii   by   ingerencia   ústavného   súdu   znamenala   duplicitné   poskytnutieochrany   základnému   právu   sťažovateľa   zaručenému   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   a právuzaručenému čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorých porušenie namieta, čo je v rozpore s primárnymúčelom ústavnej sťažnosti, ktorým je poskytnutie ochrany právam, ktorých porušenie sanamieta,   v prípadoch,   v   ktorých   ostatné   právne   prostriedky   nápravy   zlyhali,   respektíveneviedli k náprave.

Pokiaľ ide o sťažovateľom prednesenú námietku, resp. tvrdenie, že v uzneseniachkonajúcich súdov absentuje rozhodnutie o ním uplatnenom návrhu na nahradenie väzbypísomným   sľubom,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovanýmprávnym   zástupcom   relevantný   dôkaz   v uvedenom   smere   (kópiu   žiadosti   o prepusteniez väzby podanú 16. apríla 2014), jednoznačne preukazujúci, že bol z jeho strany takýtonávrh uplatnený, ústavnému súdu nepredložil, a teda toto tvrdenie nepreukázal.

Na   základe   všetkých   uvedených   čiastkových   záverov   ústavný   súd   sťažnosťsťažovateľa   v časti   smerujúcej   proti   postupu   a uzneseniu   krajského   súdu   odmietol   akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľom formulovanou námietkouporušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnostia upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľaktorej   je   ustanovenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru   aplikovateľné   na   situáciu   prvotnej   súdnejkontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“,(prvotné   rozhodovanie   o vzatí   do   väzby), teda   na prípad   sťažovateľa,   u ktorého   išloo nasledujúcu   previerku   zákonnosti   väzby   –   žiadosť   o prepustenie   na slobodu,neaplikovateľné (u sťažovateľa tak prichádza do úvahy aplikácia len ustanovenia čl. 5 ods. 4dohovoru).

S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúťtak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015