SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 74/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Šimunym, Advokátska kancelária,Námestie M. R. Štefánika 30/33, Topoľčany, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republikya práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II z 1. júla 2014 a jeho postupom v konanívedenom pod sp. zn. 3 T 26/2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. júla 2014a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 79/2014 (pri rozhodovaní o žiadostio prepustenie z väzby podanej 16. apríla 2014) a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresnýsúd“) z 1. júla 2014 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 26/2014a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. júla 2014 a jehopostupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 79/2014 (pri rozhodovaní o žiadostisťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 16. apríla 2014).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené predokresným súdom trestné stíhanie pre zločiny vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a)zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“), znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona a sexuálneho násilia podľa § 200ods. 1 Trestného zákona, v rámci ktorého bol uznesením okresného súdu zo 4. júla 2013v spojení s uznesením krajského súdu z 23. júla 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný poriadok“). Väzba sťažovateľa bola na základe uznesenia okresnéhosúdu z 10. januára 2014 predĺžená do 3. mája 2014.
Sťažovateľ uvádza, že v priebehu vedeného trestného stíhania podal 16. apríla 2014žiadosť o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj žiadostio nahradenie väzby písomným sľubom obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestnéhoporiadku a o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80ods. 1 písm. c) citovaného zákona.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že jeho výsluch naplánovaný na účely prerokovania tejtožiadosti na 7. máj 2014 sa neuskutočnil z dôvodu, že sa v tom čase nachádzal v nemocnicipre obvinených a odsúdených v Trenčíne, aj keď bolo podľa vyjadrenia sťažovateľa možnév zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku rozhodnúť o väzbe bez jeho prítomnosti.Sťažovateľ dodáva, že sa o predmetnej žiadosti nerozhodlo ani na hlavnom pojednávanívykonanom 29. mája 2014.
Sťažovateľ argumentuje, že o tejto žiadosti bolo rozhodnuté až na základe výzvy jehoobhajcu, a to na hlavnom pojednávaní vykonanom 1. júla 2014, keď okresný súd jehožiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol a podľa § 80 ods. 1písm. c) citovaného zákona väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníkanenahradil. O sťažnosti podanej proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajskýsúd uznesením z 29. júla 2014, ktorým sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku zamietol.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností formuluje v podanej sťažnosti dveargumentačné námietky:
V prvom rade poukazujúc na ustanovenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku zaväzujúcesúd rozhodnúť o žiadosti o prepustenie na slobodu bez meškania sťažovateľ namieta, že„rozhodnutie o väzbe, keď sa žiadosť podávala dňa 16. apríla 2014 sa rozhodovalo až 1.7.2014, nie je možné charakterizovať ako rozhodnutie bez meškania ako to upravuje § 79 ods. 3 Trestného poriadku“. Sťažovateľ považuje postup okresného súdu, keď nerozhodovalv intenciách označeného ustanovenia Trestného poriadku, za porušenie požiadavkyurýchlenosti rozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, a teda za porušeniejeho základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 5ods. 3 a 4 dohovoru.
Porušenia citovaných článkov ústavy a dohovoru zdôvodňuje sťažovateľ v druhomrade argumentáciou, v rámci ktorej uvádza: „Aj napriek obsahu sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1.7.2014, spis. zn. 3T/26/2014, z ktorého vyplýva, že obvinený namietal aj absenciu rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II o nahradení väzby písomným sľubom obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku Krajský súd Bratislava sa touto námietkou žiadnym spôsobom nezaoberal a nevysporiadal.“Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd v jehoveci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. ods. 3 a 4dohovoru uznesením okresného súdu z 1. júla 2014 a jeho postupom v konaní vedenom podsp. zn. 3 T 26/2014 a uznesením krajského súdu z 29. júla 2014 a jeho postupom v konanívedenom pod sp. zn. 2 Tos 79/2014 (pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie sťažovateľaz väzby podanej 16. apríla 2014); označené uznesenie krajského súdu zrušil a krajskémusúdu prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkovkonania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predostrel námietku porušenie svojho základnéhopráva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoruuznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu, ktorými konajúce súdy zamietližiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj jeho návrh na nahradenie väzby dohľadomprobačného a mediačného úradníka.
Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v porušení požiadavky urýchlenostirozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresného súdu a tiežzo strany krajského súdu, ktorý mu v tomto smere podľa jeho názoru neposkytol ochranu.V ďalšom bode sťažovateľ namieta pochybenie konajúcich súdov, keď sa tieto podľavyjadrenia sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s ním prednesenýmnávrhom na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu z 1. júla 2014 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. sp. zn. 3 T 26/2014 (pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 16. apríla 2014)
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim saoznačeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážkybrániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenienámietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahydo základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnomprostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybeníprvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jehozákladným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorombol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučujeprávomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovémupostupu a rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej16. apríla 2014. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. júla 2014 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 79/2014 pri rozhodovaní o sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu z 1. júla 2014
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu jegarantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovaťkonanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenieobvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobunevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonomurčených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavykorešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okreminého) na rýchlosť tohto preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typuväzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby.
Je objektívnou skutočnosťou, že v napadnutom väzobnom konaní nepostupovalokresný súd v súlade s ustanovením § 79 ods. 3 Trestného poriadku, a teda v súlades požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody.
K námietkam sťažovateľa o porušení požiadavky urýchlenosti rozhodovaniao zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresného súdu, krajský súdv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Ako to vyplýva jednak zo sťažnosti obžalovaného, ale najmä z predloženého nálezu Ústavného súdu publikovaného pod č. 169/2013 orgány ochrany práva zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmania rozhodnutí o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci. Ústavný súd už vo viacerých sťažnostiach mal vysloviť požiadavku, že lehota pre rozhodnutie sa počíta nie na mesiace ale na týždne. Preto nemôže zodpovedať tejto požiadavke dĺžka rozhodovania o väzbe v predmetnej trestnej veci.“
Krajský súd v nadväznosti na to poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva, podľa ktorej „rýchlosť preskúmania rozhodnutí o žiadostiach o prepustenie z väzby nie je v priamej príčinnej súvislosti so zákonnosťou jej ďalšieho trvania“, na základe čohokonštatoval, že „Ak sa rozhodovalo o žiadosti o prepustenie z väzby s prieťahmi, osoba vo väzbe sa môže domáhať len finančného odškodnenia a nezakladá to povinnosť prepustenia z väzby na slobodu“.
Vo vzťahu k druhému z uvedených argumentačných stanovísk krajského súduústavný súd poukazuje na kompaktnosť označeného stanoviska krajského súdu s judikačnoupraxou ústavného súdu (pozri napr. III. ÚS 345/06 „Konštatovanie porušenia ústavnostiv uvedenom prípade spočívajúce v porušení požiadavky urýchleného rozhodovaniao žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebopeňažnou zárukou nie je dôvodom na zrušenie označeného uznesenia. Toto porušenieústavnosti totiž samo osebe nemohlo mať dopad na kvalitu uznesenia z hľadiska jehokonformnosti s ústavou absencia príčinnej súvislosti).̶
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd konštatáciou porušenia požiadavkyurýchlenosti rozhodovania o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zo strany okresnéhosúdu poskytol označenému základnému právu zaručenému čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jehoprávu zaručenému čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, náležitúochranu.
V danej situácii by ingerencia ústavného súdu znamenala duplicitné poskytnutieochrany základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právuzaručenému čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorých porušenie namieta, čo je v rozpore s primárnymúčelom ústavnej sťažnosti, ktorým je poskytnutie ochrany právam, ktorých porušenie sanamieta, v prípadoch, v ktorých ostatné právne prostriedky nápravy zlyhali, respektíveneviedli k náprave.
Pokiaľ ide o sťažovateľom prednesenú námietku, resp. tvrdenie, že v uzneseniachkonajúcich súdov absentuje rozhodnutie o ním uplatnenom návrhu na nahradenie väzbypísomným sľubom, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovanýmprávnym zástupcom relevantný dôkaz v uvedenom smere (kópiu žiadosti o prepusteniez väzby podanú 16. apríla 2014), jednoznačne preukazujúci, že bol z jeho strany takýtonávrh uplatnený, ústavnému súdu nepredložil, a teda toto tvrdenie nepreukázal.
Na základe všetkých uvedených čiastkových záverov ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu krajského súdu odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd sa osobitne vysporiadal aj so sťažovateľom formulovanou námietkouporušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnostia upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľaktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnejkontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“,(prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išloo nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu,neaplikovateľné (u sťažovateľa tak prichádza do úvahy aplikácia len ustanovenia čl. 5 ods. 4dohovoru).
S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o sťažnosti sťažovateľa potrebné rozhodnúťtak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2015