znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 74/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. C., B., zastúpeného advokátkou Mgr. J. L., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   práv   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 293/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013   doručená   sťažnosť   J.   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva „na prerokovanie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 293/2012“.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   je   na   Okresnom   súde   Bratislava   V (ďalej len „okresný súd“) vedené exekučné konanie pod sp. zn. 36 Er/419/2010, v ktorom mal sťažovateľ podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ktorý však okresný súd zamietol. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE/6/2012 však uvedené uznesenie okresného súdu vydané v exekučnej veci sťažovateľa potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 293/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolacie konanie zastavil a oprávnenému trovy dovolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ vo vzťahu k ním namietanému dovolaciemu konaniu v sťažnosti uvádza, že v „konaní pred Najvyšším súdom splnomocnil v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p. svojho zamestnanca - Mgr. P. R., právnika spoločnosti W. s. r. o. v ktorej je sťažovateľ jediným spoločníkom   -   majiteľom   a   súčasne   aj   konateľom.   Teda   Mgr. R.   je   zamestnancom sťažovateľa, čo je plne v súlade s ustanovením § 241 ods. 1 O. s. p.“. Najvyšší súd však dospel k záveru, že „predmetným splnomocnením nie je splnená zákonná podmienka podľa § 241 odst. 1 O. s. p., nakoľko v konaní pred dovolacím súdom nepreukázal, že by mal sám sťažovateľ právnické vzdelanie, ani nepredložil splnomocnenie na zastupovanie advokátom a   predložená   plná   moc   nemá   účinky   zastupovania   tak,   ako   sa   v   dovolacom   konaní predpokladá...

Pochybenie Najvyššieho   súdu ako   dovolacieho   súdu   vidíme   predovšetkým v tom, že sťažovateľovi boli porušené základné ľudské práva z dôvodu odmietnutia spravodlivosti aj napriek tomu, že v dovolacom konaní splnil všetky zákonné podmienky. K dovolaniu predložil splnomocnenie pre svojho zamestnanca v zmysle § 241 odst. 1/ O. s. p., a teda nechal sa zastupovať namiesto advokáta svojim zamestnancom, s právnickým vzdelaním, čo je plne v súlade s citovaným ustanovením O. s. p...

Odôvodnenie   nezákonného   zastavenia   dovolacieho   konania,   tak   ako   uviedol vo svojom uznesení Najvyšší súd, že sa sťažovateľ nedal zastúpiť advokátom v zmysle § 241 odst. 1 O. s. p., považujeme za takú procesnú vadu, ktorou boli zo strany dovolacieho súdu porušené základné práva a slobody sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   vydal   takéto rozhodnutie:

„1. V súlade s čl. 127 odst. 1/ Ústavy SR, ústavný súd vyhovuje sťažnosti z dôvodu, že základné   právo   J.   C...   na   prerokovanie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   Najvyššieho   súdu   v   Bratislave,   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 293/2012, porušené bolo.

2. V súlade s čl. 127 odst. 2/ Ústavy Slovenskej republiky ústavný súd právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.:6 Cdo 293/2012, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR.“

Sťažovateľ súčasne žiadal priznať trovy konania na účet svojej advokátky v sume 49,80 € za 2 úkony právnej služby a navrhol rozhodnúť aj o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu z dôvodu „nezákonného výkonu exekúcie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   podania   sťažovateľa   doručeného   17.   januára   2013 konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený právnou zástupkyňou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa   §   50   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. K sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   pričom   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu   sťažnosti   absencia   dostatočného   označenia   práv   alebo slobôd   sťažovateľa, ktoré mali byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   viazaný,   má   obsahovať nielen označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj slovné vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore. Uvedené je nevyhnutné   pre   vymedzenie   hraníc,   v   ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať   ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

V danej veci sťažovateľ síce v sťažnosti argumentuje, že uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne   konanie čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v petite sťažnosti však žiada vysloviť porušenie práva „na prerokovanie veci“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a „práva na prejednanie jeho záležitosti“ podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   nezodpovedá   jasnému   a   zrozumiteľnému vymedzeniu práv, ktorých porušenie namieta. Pojem „právo na prerokovanie“ sa totiž spája s vyjadrením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a pojem „právo na prejednanie jeho záležitosti“ zase s právom na prejednanie veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Tieto   práva   sa   však   vzťahujú na primeranosť   dĺžky   súdneho   konania,   nie   na   jeho   výsledok,   s   ktorým   je   sťažovateľ pravdepodobne   nespokojný.   Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažovateľ   v petite   sťažnosti nepomenoval (neoznačil) presne, porušenie akého základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a akého práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namieta, tak aby bol petit sťažnosti konkrétne, jasne a určito vymedzený, aby bol východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu a aby   mohol   byť   po   rozhodnutí   ústavného   súdu   vykonateľný.   Ďalším   obsahovým nedostatkom   sťažnosti   je,   že   sťažovateľ   síce   k   sťažnosti   pripojil   kópiu   uznesenia najvyššieho súdu, avšak bez vyznačenia jeho právoplatnosti.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval opísané nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Ústavný súd so zreteľom na opísané dôvody sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   bez   toho,   aby   sa   bližšie   zaoberal argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd ďalej nezaoberal.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013