znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 74/2012-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní o sťažnosti I. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom Mgr. M. C.,T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 1/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 1/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002)   p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajskému súdu v Trnave   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 1/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002) konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. G.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Krajský   súd   v Trnave   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   307,55   €   (slovom   tristosedem   eur   a päťdesiatpäť   centov) na účet právneho zástupcu   Mgr.   M. C., T.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Trnave   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   307,55   €   (slovom   tristosedem   eur   a päťdesiatpäť   centov)   na   účet   Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 74/2012-23   z   28.   marca   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. C., T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 1/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002). Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   porušení   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 1/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002). V namietanom konaní má sťažovateľ postavenie obžalovaného, keď sa mu kladie za vinu spáchanie trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákona   v znení   účinnom   do   31.   júla   2001   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   trestného   činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a trestného činu porušovania domovej slobody   podľa   § 238 ods.   1 a 2 Trestného zákona. Podľa názoru sťažovateľa namietané konanie na krajskom súde trvá už veľmi dlhú dobu a v priebehu 10 rokov od podania obžaloby nebolo právoplatne skončené, čím sa prehlbuje jeho právna neistota.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 1/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002) porušené bolo, krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 442,34 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu listom   sp.   zn.   Spr.   248/12   z   23.   apríla   2012,   v   ktorom   uviedol   podstatné   skutočnosti o priebehu konania. Predseda krajského súdu v liste informoval o tom, že daná trestná vec napadla na tamojší súd 7. júna 2002, pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo v decembri 2002. Podľa jeho vyjadrenia krajský súd vykonal rozsiahle dokazovanie a po určení 8 termínov hlavného pojednávania rozhodol vo veci rozsudkom z 24. apríla 2003, ktorý   bol v rámci odvolacieho   konania zrušený Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 4. decembra 2003. Predseda krajského súdu ďalej oznámil, že po vrátení   veci   prvostupňovému   súdu   bolo   určených   ďalších   7   termínov   hlavného pojednávania   a 16.   decembra   2005   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok   vo   veci   samej. V odvolacom konaní došlo opäť k zrušeniu tohto rozsudku uznesením najvyššieho súdu z 22.   júna   2006.   Po   vrátení   veci   krajskému   súdu   bolo   určených   ďalších   10   termínov hlavného   pojednávania   a na   základe   informácie   z Národnej   ústredne   Interpol   (ďalej   len „Interpol“) z 30. apríla 2008 o tom, že sťažovateľ si má odpykať trojročný trest odňatia slobody v Spolkovej republike Nemecko a následne má byť vydaný do Rakúska, krajský súd uznesením z 12. mája 2008 vylúčil trestnú vec sťažovateľa na samostatné konanie. Podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu bol 1. februára 2012 vyhlásený v danej veci rozsudok a na základe sťažovateľovho odvolania bol spis 29. februára 2012 predložený na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Predseda krajského súdu zároveň podotkol, že dĺžka konania bola ovplyvnená nielen podávaním opravných prostriedkov zo strany sťažovateľa a ďalších obžalovaných, ale aj podávaním námietok zaujatosti, dlhotrvajúcou práceneschopnosťou   a následným úmrtím jedného   z členov   senátu   a potrebou   opakovania   celého   dokazovania,   ako   aj   tým,   že sťažovateľ si isté časové obdobie odpykával trest v cudzine.

V označenom   liste   predseda   krajského   súdu   oznámil   ústavnému   súdu,   že   netrvá na ústnom prerokovaní danej veci. Totožnú skutočnosť oznámil ústavnému súdu aj právny zástupca sťažovateľa, a to v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. marca 2012.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania,   ako   aj   zo   spisu krajského súdu sp. zn. 6 T 1/2008 ústavný súd zistil nasledujúci skutkový stav veci: Dňa 7. júna 2002 bola krajskému súdu doručená obžaloba na sťažovateľa (a ďalšie tri osoby)   zo   spáchania   trestného   činu   vraždy   a iných   trestných   činov.   Prvé   hlavné pojednávanie bolo určené na 9. december 2002 až 12. december 2002, pričom po vykonaní dokazovania   na   viacerých   pojednávaniach   bol   vypočutý   sťažovateľ,   ďalší   obžalovaní, poškodení, svedkovia a znalci. Po takmer 11 mesiacoch od začatia konania na krajskom súde bol vyhlásený rozsudok sp. zn. 1 T 13/2002 z 24. apríla 2003, na základe ktorého bol sťažovateľ (okrem iných) uznaný za vinného zo žalovanej trestnej činnosti, za čo mu bol uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   14   rokov   so   zaradením   do   III.   (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie   všetci   obžalovaní   vrátane   sťažovateľa a krajský   súd   predložil   4.   júla   2003   spis   najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením   sp.   zn. 3 To 60/03 zo 4. decembra 2003 rozsudok krajského súdu podľa § 258 ods. 1 písm. b), c), d), e) a f) Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol zrušený pre vady, najmä pre nejasnosť a neúplnosť skutkových   zistení,   pretože   krajský   súd   sa   nevyrovnal   so   všetkými   okolnosťami významnými   pre   rozhodnutie;   pretože   existovali   pochybnosti   o   správnosti   skutkových zistení a na objasnenie veci bolo treba opakovať alebo vykonávať dôkazy, pričom ďalšie vykonávanie   dôkazov   pred   odvolacím   súdom   by   znamenalo   nahradzovať   činnosť   súdu prvého   stupňa;   pretože   napadnutým   rozsudkom   bolo   porušené   ustanovenie   Trestného zákona;   pretože   uložený   trest   bol   neprimeraný   a taktiež   aj   z dôvodu,   že   rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody bolo nesprávne.

Spis bol krajskému súdu vrátený 12. marca 2004 a vo veci bolo nariadených ďalších 7 termínov pojednávaní.

Dňa 19. decembra 2005 krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 1 T 13/2002 opäť uznal sťažovateľa (aj   iných)   za vinného zo žalovaných skutkov a uložil   mu trest odňatia slobody v trvaní 12,5 roka so zaradením do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny, zároveň mu uložil trest prepadnutia veci a zaviazal ho na povinnosť nahradiť poškodeným škodu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie príslušný prokurátor a obžalovaní vrátane sťažovateľa.

Spis bol najvyššiemu súdu predložený 13. januára 2006. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 5/2006 z 22. februára 2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K zrušeniu rozsudku krajského súdu došlo z takmer totožných dôvodov ako v predchádzajúcom prípade s výnimkou toho, že by rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody bolo nesprávne.

Spis   bol   krajskému   súdu   vrátený   2.   júna   2006,   pričom   krajský   súd   vykonával dokazovanie v zmysle záverov najvyššieho súdu na 10 hlavných pojednávaniach.

Listom   z 30.   apríla 2008   bolo krajskému   súdu   zo strany Interpolu   oznámené, že sťažovateľ bol v Spolkovej republike Nemecko odsúdený za trestný čin krádeže na výkon trestu   odňatia   slobody   v trvaní   3   rokov,   pričom   tento   trest   si   odpykával   vo   väznici   L. Po odpykaní trestu mal byť sťažovateľ na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaný do Rakúska.

Toto   zistenie   bolo   podkladom   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   z   12.   mája   2008, ktorým bola trestná vec sťažovateľa vylúčená na samostatné konanie a ďalej vedená pod sp. zn. 6 T 1/2008.

Po vylúčení sťažovateľovej veci na samostatné konanie bolo o trestnej veci zvyšných obžalovaných   rozhodnuté   na   základe   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   13/2002 z 2. februára 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011. V súvislosti s podaním odvolania sa spis v čase od 26. apríla 2010 do 23. februára 2011 nachádzal na najvyššom súde.

Po vrátení spisu z najvyššieho súdu krajský súd v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod   sp.   zn.   6   T   1/2008   určil   viaceré   termíny   pojednávania,   tie   však   boli   zrušené   (nie z dôvodu na strane sťažovateľa, pretože ten sa v uvedenom čase nachádzal vo výkone trestu v slovenskej   väznici),   pričom   pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo   1.   júna   2011,   bolo odročené na neurčito z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej zo strany sťažovateľa. Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 5   Tost   17/2011   z 21.   júna 2011 zrušil   uznesenie krajského   súdu   o nevylúčení   predsedu   senátu   a členky   senátu   z vykonávania   úkonov trestného konania v danej trestnej veci.

Dňa 29. júna 2011 bol spis vrátený krajskému súdu. Dňa 4. júla 2011 bol určený termín hlavného pojednávania na 3. október 2011. Dňa 3. októbra 2011 sa na krajskom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie. Ďalší termín   pojednávania   bol   určený   na   5.   december   2011.   Toto   hlavné   pojednávanie   sa uskutočnilo a ďalší termín bol určený na 1. február 2012.

Dňa   1.   februára   2012   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok   vo   veci   sp.   zn. 6 T 1/2008, ktorým   sťažovateľa   uznal   za   vinného   zo   žalovaných   skutkov   a odsúdil   ho k úhrnno-súhrnnému   trestu   odňatia   slobody   v trvaní   14   a pol   roka   so   zaradením   do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny, taktiež mu uložil trest prepadnutia veci a ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 17. februára 2012 odvolanie a 29. februára 2012 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   i práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého zmyslom   a podstatou   je   právo   každého   na   to,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 245/07).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 1/2008 (predtým vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jeho   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných kritérií: a) právna a faktická zložitosť veci, b) správanie účastníkov konania a c) postup   samotného   súdu.   V   súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   d) predmet   konania   (povahu   veci)   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom posúdenia   je trestná   vec sťažovateľa, na ktorého bola podaná obžaloba za   trestné činy vraždy,   nedovoleného   ozbrojovania   a porušovania   domovej   slobody.   Okrem   toho   bola v tejto veci podaná obžaloba aj na ďalšie tri osoby, a to za účastníctvo na trestnom čine vraždy   a trestný   čin   nedovolaného   ozbrojovania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu prejednávanie   trestných   činov   všeobecne   nebezpečných,   trestných   činov   proti   životu a zdraviu   a trestných   činov   proti   slobode   a ľudskej   dôstojnosti   nie   je   ojedinelou záležitosťou, práve naopak, všeobecné súdy rozhodujúce v trestných veciach sa s takouto agendou   v   praxi   bežne   stretávajú.   Medzi   rutinné   úkony,   ktoré   je   v takýchto   veciach potrebné   vykonať,   patrí   výsluch   obžalovaného,   prípadne   obžalovaných,   výsluch poškodeného, prípadne poškodených a výsluchy svedkov, ak existujú. Ak je to pre účely trestného konania potrebné, na posúdenie a zodpovedanie otázok vyžadujúcich si odborné znalosti, sa do konania priberajú znalci, prípadne vo veci sa vykonávajú aj ďalšie procesné úkony. Je pravdou, že v danej veci bolo na zistenie dôkaznej situácie potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, k tomu ústavný súd uvádza, že jeho výkon trestu v cudzine v trvaní 3 rokov istým spôsobom ovplyvnil priebeh trestného konania a v rámci neho   aj   priebeh   a spôsob   dokazovania.   Výkon   trestu   v cudzine   je   potrebné   pokladať za subjektívnu okolnosť na strane sťažovateľa ovplyvňujúcu postup krajského súdu, pričom v tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že tento stav si sťažovateľ privodil sám páchaním protiprávnej činnosti, za ktorú musel niesť právne následky v podobe uloženej sankcie.

Ústavný súd sa v neposlednom rade zaoberal aj samotným postupom krajského súdu. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za prvoradé poukázať na to, že predmetné konanie vedené na krajskom súde trvá takmer 10 rokov (obžaloba bola podaná v júni 2002). Už len toto   zistenie   signalizuje,   že   postup   krajského   súdu   v   predmetnej   trestnej   veci nekorešponduje   s   obsahom   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, či jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Do tohto obdobia podľa   názoru ústavného súdu   nemožno obsiahnuť čas,   ktorý   sťažovateľ strávil vo výkone trestu v cudzine a ktorý podľa správy z Interpolu z 30. apríla 2008 trval 3 roky. Pod takmer 10 rokov trvajúce konanie nemožno subsumovať ani obdobie v trvaní takmer 2 rokov a 2 mesiacov, keď sa spis z dôvodu podania opravných prostriedkov vo veci samej nachádzal na najvyššom súde (od 4. júla 2003 do 12. marca 2004, od 13. januára 2006 do 2. júna 2006, od 26. apríla 2010 do 23. februára 2011 a od 29. februára 2012 do súčasnosti).

Ústavný súd zároveň zastáva názor, že skutočnosť, že krajský súd 12. mája 2008 vylúčil   sťažovateľovu   vec   na   samostatné   konanie,   nezohráva   z pohľadu   doby   trvania konania významnú skutočnosť.

V súvislosti   s postupom   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd   za   nevyhnutné poukázať aj na zistenie, že krajský súd vykonal dokazovanie takým spôsobom, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania dvakrát jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil, aby v nej znovu konal a rozhodol. Tieto skutočnosti svedčia predovšetkým o nesústrednej činnosti krajského súdu.

Aj   keď   krajský   súd   vo   veci   konal,   vykonal   dokazovanie   na   početných pojednávaniach   a o vine   a treste   sťažovateľa   a ďalších   obžalovaných   rozhodol   trikrát, ústavný súd nepovažoval za   podstatné množstvo   úkonov,   ktoré   krajský   súd v trestnom konaní vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 33/99, II. ÚS 71/01, I. ÚS 298/08) bolo preňho podstatné, či krajský súd konal efektívne, či rešpektoval zásadu procesnej   ekonomiky   a či   vytváral   podmienky   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   svojím   neefektívnym   postupom neprispieval   a neprispel   ku včasnému   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ktorým   by   došlo k právoplatnému   skončeniu   konania,   a tým   aj   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty. Na uvedenom názore ústavného súdu nemení nič ani zistenie, že po oznámení Interpolu z apríla 2008 o tom, že sťažovateľ si má v cudzine odpykať trojročný trest odňatia slobody, krajský súd vo veci priebežne konal, v marci 2011 určil termín hlavného pojednávania, následne sa vo veci konali 4 hlavné pojednávania, rozhodovalo sa o námietke zaujatosti a na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 1. februára 2012, bol vo veci samej vyhlásený rozsudok. Ani tieto zistenia nepresvedčili ústavný súd o tom, žeby krajský súd v namietanom konaní rešpektoval základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemohol   prihliadnuť   na   argument krajského súdu o tom, že došlo k práceneschopnosti a následnému úmrtiu jedného z členov senátu,   čo   podmienilo   nutnosť   opakovať   dokazovanie.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd uvádza,   že   takéto   okolnosti   v   zásade   nezohľadňuje   pri   posudzovaní   konaní   vedených všeobecnými súdmi v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo dotknutej osoby   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (obdobne   napr.   III.   ÚS   140/07, III. ÚS 77/09).

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že doba trestného konania po podaní obžaloby je neprimerane dlhá. Výsledok trestného konania má zásadný význam pre sťažovateľa, ktorý sa v súčasnosti nachádza v právnom postavení odsúdeného súdom prvého stupňa. V rámci trestného   konania   je   osoba   obvinená   (obžalovaná)   z trestného   činu   vzhľadom na trestnoprávne následky svojho protiprávneho konania povinná podriadiť sa trestnému procesu, ale na strane druhej má právo na to, aby jej záležitosť bola čo najskôr objasnená a prerokovaná. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné, aby všeobecný súd rozhodujúci o otázke viny a trestu dotknutej osoby venoval predmetu konania náležitú pozornosť a aby ju   čo   najskôr   prejednal   a o nej   rozhodol,   pretože   od   výsledku   trestného   konania   závisí charakter spoločenských vzťahov, v ktorých sa taká osoba po jeho ukončení ocitne. Aj keď sa sťažovateľ v čase, keď krajský súd o veci konal, nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, táto skutočnosť ešte nezbavovala krajský súd povinnosti čo najskôr odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza až do právoplatného skončenia trestného konania.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajším   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   T   1/2008   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   13/2002)   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Krajský súd v danej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 T 1/2008 z 1. februára 2012, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie, a preto bol spis 29. februára 2012 predložený najvyššiemu súdu, ktorého postup sťažovateľ nenamietal. Ústavný súd prikázal krajskému súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   z dôvodu,   že   aj   v prípade,   ak najvyšší   súd   jeho   rozhodnutie   potvrdí,   bude   zabezpečovať   agendu   na   realizáciu   tohto rozhodnutia (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 30 000 € z dôvodu pretrvávania stavu právnej neistoty.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   konania   krajského   súdu,   podiel   sťažovateľa   na   jeho priebehu a význam trestného konania pre sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výroku   nálezu), pričom zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   jeho   právny zástupca vyčíslil v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. marca 2012 v sume 442,34 €.

Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 15, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   s použitím   zákona   č.   283/2002   Z.   z.   o cestovných   náhradách v znení neskorších predpisov a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej   republiky   č. 198/2003   Z.   z.   o sumách   základnej   náhrady   za   používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 307,55 € [dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie sťažnosti – po 127,16 € + dvakrát režijný paušál po 7,63 € + cestovné v sume 13,93 € (z T. do L. a späť) + náhrada za stratu času v sume 24,04 €]. Zvyšnej časti uplatnenej náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   nevyhovel,   pretože   právnym zástupcom   prezentovaný   úkon   ako „návšteva   sťažovateľa   v Ú.   L.   dňa 02. 03.   2012“ ústavný   súd   subsumoval   pod   úkon   prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej porady s klientom.

Priznanú   úhradu   trov   konania   v sume   307,55   €   je   povinná   zaplatiť   Kancelária ústavného   súdu   (ďalej   len   „kancelária“)   na   účet   ustanoveného   právneho   zástupcu sťažovateľa Mgr. M. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Krajský súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 307,55 € na účet kancelárie, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012