znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 74/2011-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti M., a. s.,   Č., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M,   a.   s.,   Č.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. M., a. s., Č., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia M., a. s., Č., v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej advokáta JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   74/2011-14 z 23. februára   2011   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.,   a. s.,   Č.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd   “)   sp.   zn.   13   Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa žalobou z 19. augusta 2010 podanou Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti žalovanému – M. Č. – zaplatenia sumy 1 000 € ako náhrady nemajetkovej ujmy.

„Okresný súd Čadca bol účastníkom správneho konania, ktoré viedol žalovaný a vo veci bol priamo poškodený. Sudcovia Okresného súdu Čadca – zamestnanci súdu – boli negatívne   dotknutí   následkami   krízovej   situácie,   pretože   došlo   k   odstávke   kúrenia v priestoroch   súdu,   t.   j.   na   ich   pracovisku.   Sudcovia   súdu   boli   situáciou   pobúrení, neskrývali svoje rozhorčenie a vo vzťahu k sťažovateľovi (pri rokovaniach štatutárnych zástupcov sťažovateľa s poverenými pracovníkmi správy súdu a s predsedom súdu o riešení krízovej   situácie)   prejavovali   záporné   postoje,   pretože   boli   presvedčení   o   tom,   že   je za vzniknutú situáciu zodpovedný a vnímali ho ako jediného vinníka, ktorý zapríčinil chlad na pracovisku (v daných intenciách sa vyjadrili aj k vznesenej námietke zaujatosti, pričom ich vyjadrenie je súčasťou spisu 6 Cb 35/2010). Rovnakého názoru boli aj miestne printové média podporované mestom Č., ktoré šírili nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o situácii   s   dodávkou   tepla,   čím   ešte   viac   prispievali   k   zhoršovaniu   predstáv   sudcov Okresného súdu Čadca o pozícii sťažovateľa v danej kauze...

Okresný súd Čadca bol v rozhodnom čase, teda v čase, kedy sa odohrávali udalosti významné pre posúdenie materiálnej pravdy v konaní sp. zn.: 6 Cb 35/2010, zmluvným partnerom sťažovateľa, a to na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy č. 14/2005/III z 31. 01. 2006   a odoberal   pre   potreby   vykurovania   budovy   súdu   od   žalobcu   teplo.   Za   vyrobené a dodané teplo mu platil zmluvnú kúpnu cenu. Opísaná skutková situácia zakladá pomer sudcov   Okresného   súdu   Čadca   k   veci   a   osobitne   pomer   súdu   ako   štátneho   orgánu k sťažovateľovi ako účastníkovi konania...

Vzhľadom k vyššie uvedeným faktom je logické, že sťažovateľ v zmysle ust. § 12 OSP požiadal Okresný súd Čadca, aby Krajský súd v Žiline rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (sporu o náhradu škody) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k sťažovateľovi ako účastníkovi konania...

O žiadosti sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením dňa 09. 11. 2010 pod sp. zn.: 13 Ncb 10/2010 tak, že vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci, vedenej na Okresom súde Čadca pod sp. zn: 6 Cb 35/2010 všetkých sudcov tohto súdu (vrátane jeho predsedu) okrem sudcu Mgr. R. G. a sudkyne Mgr. J. V...

Z vyjadrených postojov sudcov Okresného súdu Čadca je zrejmé, ako je sudcami, pracovníkmi súdu a ostatnými osobami pracujúcimi v budove súdu vnímaný sťažovateľ. Všeobecný negatívny postoj celého súdu k sťažovateľovi a jeho postupu vo veci dodávok tepla na prelome rokov 2006 a 2007 je nevyhnutným dôsledkom atmosféry, ktorá bola vyvolaná šírením nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií o činnosti sťažovateľa a mesta Čadca...

Sťažovateľ hodnotí rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ako rozhodnutie, ktorým došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu kvalitatívne napĺňajúceho všetky   záruky   spravodlivého   súdneho   konania.   Uvedené   právo   je   imanentnou   súčasťou práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   článkom   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, pretože podľa cit. článku sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby uvedené uznesenie krajského súdu zrušil a krajský súd zaviazal zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov konania v sume 471,28 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 187/2011 zo 4. apríla 2011 vyjadril krajský súd, v ktorom okrem iného uviedol:

„Krajský súd predmetným uznesením vylúčil len tých sudcov Okresného súdu Čadca, u ktorých boli konštatované okolnosti potencionálne spochybňujúce ich nezaujatosť... U sudcov, a to Mgr. R. G., JUDr. J.   V., ktorí neboli vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 Cb/35/2010, boli splnené obidve hľadiská, a to tak subjektívne, keďže sa poukazuje na vyjadrenie týchto sudcov pri predložení   veci   Krajskému   súdu   v   Žiline,   ktorí   uviedli,   že sa necítia   vo   veci   zaujatí   a súčasne bolo splnené aj objektívne hľadisko nestrannosti týchto sudcov, keďže títo sudcovia poskytujú dostatočné záruky, aby bola vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť, pretože neboli preukázané zo strany žalobcu – sťažovateľa objektívne existujúce zákonné dôvody pre vylúčenie menovaných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci...

Súčasne krajsky súd vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 13 Ncb/10/2010 sa zaoberal aj teóriou zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán s tým, že vzhľadom k vyjadreniu sudcov Okresného súdu Čadca Mgr. R. G., JUDr. J. V. skonštatoval, že u týchto sudcov je daná nestrannosť nielen podľa subjektívneho hľadiska, ale aj podľa objektívneho hľadiska, keďže obidvaja sudcovia, Mgr. R. G., JUDr. J. V., poskytujú dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. Objektívne hľadisko nestrannosti týchto sudcov vyplýva aj   z   toho,   že   v   rozhodnom   čase,   a   ani   doteraz   nezastávajú   funkciu   v   štátnej   správe Okresného súdu Čadca, len ktorých funkcionárov ako štátnych zástupcov, a to predsedu a podpredsedu súdu sa týka zabezpečovanie chodu súdu vrátane dodávok tepla, nie však ostatných sudcov, a preto krajský súd mal za to, že subjektívne pocity účastníka konania – žalobcu, sťažovateľa o tom, že sú zaujatí aj Mgr. R. G., JUDr. J. V., sa výlučne zakladali len na jeho domnienkach a predpokladoch, avšak nie na objektívne existujúcich skutočnostiach. Podľa   názoru   krajského   súdu   je   to   tak   aj   v   rovine   domnelej   predstavy   sťažovateľa   o nepriamom   vplyve   vylúčených   sudcov   na   sudcov   nevylúčených.   Ak   bol   aj   Okresný   súd Čadca účastníkom správneho konania, táto skutočnosť nebola dôvodom vylúčenia sudcov Okresného súdu Čadca, a to Mgr. R. G., JUDr. J. V. z prejednávania a rozhodovania veci, keďže ako bolo uvedené, nezastávali funkciu v štátnej správe Okresného súdu Čadca, a to ani v pozícii predsedu, podpredsedu súdu a takúto funkciu nezastávajú ani doteraz.“

Predseda krajského súdu v podaní zo 4. apríla 2011 a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 20. apríla 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010, ktorým rozhodol, že:

„Sudcovia Okresného súdu Čadca JUDr. A. H., JUDr. J. K., Mgr. E. D., JUDr. M. G., JUDr. A. P., Mgr. A. K., Mgr. Z. V., JUDr. A. P., Dr., JUDr. K. K., Mgr. A. J. sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 Cb/35/2010.

Sudcovia   Okresného   súdu   Čadca   Mgr.   R.   G.,   JUDr.   J.   V.   nie   sú   vylúčení   z prejednávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Čadca   pod   sp.   zn.   6 Cb/35/2010.“

Sťažovateľka svoju námietku založila na tom skutkovom základe, že okresný súd bol „zmluvným   partnerom   sťažovateľa,   a   to   na   základe   uzatvorenej   kúpnej   zmluvy č. 14/2005/III z 31. 01. 2006 a odoberal pre potreby vykurovania budovy súdu od žalobcu teplo“. V   dôsledku   poruchy   technologického   zariadenia   –   plynovej   kotolne   došlo   na prelome rokov 2006/2007 k jej odstaveniu, čím bol priamo poškodený aj okresný súd, ktorý sa   následne   stal „účastníkom   správneho   konania,   ktoré   viedol   žalovaný“. Krajský   súd konanie o preskúmanie rozhodnutia   správneho orgánu zastavil „len z dôvodu nečinnosti žalovaného“,   proti   čomu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   dosiaľ   nebolo rozhodnuté.   Na   základe   priebehu   a výsledku   správneho   konania   podala   sťažovateľka okresnému   súdu   žalobu   (sp.   zn.   6   Cb   35/2010),   ktorou   sa   od   žalovaného   domáhala zaplatenia   sumy   1   000   €   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   pričom   zároveň   vzniesla námietku   zaujatosti   (všetkých)   sudcov   tohto   súdu,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd napadnutým uznesením.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol: „Sudcovia Okresného súdu Čadca Mgr. R. G. a JUDr. J. V. sa vyjadrili, že sa v subjektívnej   rovine   necítia   byť   zaujatí,   avšak   dávajú   na   zváženie   nadriadenému   súdu okolnosť účastníctva Okresného súdu Čadca v správnom konaní, či ide o okolnosť, ktorá môže vzbudiť pochybnosti o ich nezaujatosti vzhľadom k tomu, že na základe ustálenej judikatúry ESĽP sa sudca má javiť ako nezaujatý i samotnému účastníkovi. Krajský súd u sudcov   Okresného   súdu   Čadca,   a   to   u   Mgr.   R.   G.   a JUDr.   J.   V.   nezistil   zákonom predpokladané   dôvody,   ktoré   by   nasvedčovali   opodstatneným   pochybnostiam   o   ich nezaujatosti, nebol zistený pomer k účastníkom, k zástupcom, ani k prejednávanej veci, a preto   menovaní   sudcovia   z   prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   pred   Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 6 Cb/35/2010 neboli vylúčení. K aplikácii teórie zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán, krajský súd vzhľadom k vyjadreniu sudcov Okresného súdu Čadca Mgr. R. G. a   JUDr.   J.   V.   uvádza,   že   je   tu   daná   nestrannosť   menovaných   sudcov   nielen   podľa subjektívneho hľadiska, t. z. na základe ich osobného presvedčenia, keďže títo sudcovia uviedli,   že   sa   necítia   byť   vo   veci   zaujatí,   ale   aj   podľa   objektívneho   hľadiska,   pretože sudcovia Mgr. R. G. a JUDr. J. V. poskytujú dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. Naviac neboli preukázané objektívne existujúce zákonné dôvody pre vylúčenie menovaných sudcov z prejednávania a rozhodovania veci.“Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.   III.   ÚS   24/05, III. ÚS 47/05)   zdôvodnil,   že čl. 46   ods.   1   ústavy   zaručuje   predovšetkým   prístup   k súdu a rovnaké   právne   postavenie   účastníkov   v konaní   pred   ním;   len   v takom   prípade   sa vytvárajú podmienky na ochranu základných práv a slobôd v konaní pred súdom. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu, najmä musí byť nezávislý a nestranný, tiež musí byť zriadený zákonom a mať plnú jurisdikciu rozhodovať vo veciach.

Podľa už vysloveného názoru ústavného súdu obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutia v konkrétnej veci boli výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať   a rozhodnúť   tak,   aby   voči   účastníkom   postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké   príležitosti   na   uplatnenie   všetkých   práv,   ktoré   im   zaručuje   právny   poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť   buď   na   návrh   účastníka   súdneho   konania,   alebo   na   základe   návrhu   samotného sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho prejednávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Základné právo   na prerokovanie veci nestranným   súdom   zahŕňa   v tomto   smere   iba   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis mutandis I. ÚS 73/97).

Účelom práva priznaného čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu práv občana sudcom ako predstaviteľom tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu   práva   v rámci   súdnej   moci   poskytol   sudca   zo   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný   (II.   ÚS   87/01).   Pri   skúmaní   podstatných   náležitostí   pojmu   „zákonný   sudca“ je potrebné   brať   do   úvahy   nielen   zákonnú   úpravu   (najmä   zákon   o súdoch), ale predovšetkým   súvisiace   ustanovenia   ústavy   (III.   ÚS   16/00).   V zmysle   uvedených skutočností zákonným sudcom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je sudca, ktorý bol určený na prejednanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu, a tiež sudca, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. OSP alebo pre ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

Aj nestrannosť sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa definuje ako absencia predsudku alebo zaujatosti.

Nestrannosť   treba   skúmať   z dvoch   hľadísk,   a to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade   treba   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prerokovávajúceho   prípad,   a z objektívneho   hľadiska   nestrannosti,   t.   j.   v danom   prípade treba   zistiť,   či   sú   poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti v danom   smere.   V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nie   je   možné   uspokojiť   sa   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   je potrebné   skúmať,   či   sudca   poskytuje   záruky   nestrannosti   aj   z objektívneho   hľadiska. Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.   Spravodlivosť   nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   sa   musí   aj   javiť,   že   má   byť vykonávaná (Delcourt   v.   Belgicko,   rozsudok   ESĽP   zo 17.   januára   1970).   Sudca   sa   má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   obava   z nedostatku   nestrannosti   sa zakladala   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   posudzuje   nie   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00). Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Uvedené   závery   a   východiská   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu v danej veci.

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   síce vychádzal z oboch hľadísk nestrannosti, avšak dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov   okresného   súdu   z prerokúvania   a rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 6 Cb 35/2010, pokiaľ ide o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky nezaujatosti.   Nestrannosť   sudcu   patrí   medzi   podmienky   konania,   ktorú   súd   skúma kedykoľvek za konania. Podľa názoru ústavného súdu „ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo)   spočívajúca   v dodávkach   tepla   v období   rokov   2006/2007   od   sťažovateľky zakladá pomer sudcov k účastníkom, čo ich vylučuje z prerokúvania a rozhodovania danej veci. Ak bol okresný súd nedodaním tepla v uvedenom období priamo poškodený, pričom o odvolaní sťažovateľky v správnom konaní, ktorého účastníkom je aj okresný súd, nebolo dosiaľ rozhodnuté, môže táto skutočnosť v očiach účastníkov, ako aj verejnosti vzbudiť pochybnosti   o nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu   rozhodujúcich   v konaní   o žalobe sťažovateľky, ktorou reagovala na priebeh a výsledok správneho konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Ncb/10/2010 z 9. novembra 2010 porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Úlohou krajského súdu bude vec opätovne prerokovať a rozhodnúť o vylúčení,   resp.   nevylúčení   sudcov   okresného   súdu,   pričom   musí   posúdiť najmä   objektívnu   stránku   nezávislosti.   V prípade   ak   krajský   súd   zistí,   že   okresný   súd nemôže o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14 OSP), rozhodne o prikázaní veci inému súdu v zmysle § 12 ods. 1 OSP.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €, čo odôvodnila stavom právnej neistoty a nedôvery v spravodlivé riešenie veci.

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľky,   zrušil   napadnuté rozhodnutie,   a tým v okolnostiach   daného prípadu   považuje nápravu za dovŕšenú,   preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 20. apríla 2011 uplatnil trovy konania v sume 471,28 €, a to za tri úkony právnej služby a tri režijné paušály plus 20 % DPH..

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 314,18 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,41 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 4 výroku   nálezu).   Ústavný   súd   sťažovateľke   náhradu   za   tretí   úkon   právnej   služby,   t.   j. stanovisko k vyjadreniu krajského súdu nepriznal, pretože neobsahovalo také skutočnosti, ktoré by mali zásadný vplyv na rozhodnutie ústavného súdu, a na jeho predloženie ani nebola vyzvaná.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011