znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 74/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. O. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C 30/2006, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 247/2006 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2007 doručená sťažnosť P. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 30/2006, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 247/2006 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/2007.

Predmetom   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sťažovateľ   označil   ako porušovateľov   svojich   základných   práv,   bola   povinnosť   náhrady   škody   (ušlého   zisku) spôsobenej   sťažovateľovi   ublížením   na   zdraví.   V označených   konaniach   sťažovateľ argumentoval rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu vydanými v iných konaniach (sp. zn. 19 C 92/97 a sp. zn. 7 Co 7/2003), ktorými tieto súdy určili, že D., N. (ďalej len „odporca“), zodpovedá za škodu na zdraví sťažovateľa.

Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 30/2006-38 z 3. júla 2006 žalobu sťažovateľa zamietol pre oneskorené uplatnenie nároku na náhradu škody, keď vzal do úvahy námietku odporcu, že ku dňu podania žaloby sťažovateľom (3. mája 2006) už uplynula premlčacia lehota podľa § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“).   Podľa   názoru   odporcu   aj okresného   súdu premlčacia   lehota   začala   plynúť   odo   dňa   vyhlásenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 7 Co 7/2003-173 z 12. novembra 2003, ktorým bol odporca určený ako subjekt zodpovedný za škodu spôsobenú sťažovateľovi.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom argumentoval právnym názorom, že pre začatie plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k ním uplatnenému nároku malo právny význam až doručenie rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho   č.   k.   7   Co   7/2003-173   z   12.   novembra   2003   jeho   právnemu   zástupcovi 31. marca 2004, keď toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Sťažovateľ zastáva názor, že „nemohol skôr uplatňovať svoj nárok na náhradu škody spôsobenú na zdraví, ako bolo samotné rozhodnutie o určení zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví právoplatné, nakoľko   až   právoplatné   rozhodnutie   súdu   vyvoláva   účinky   voči   účastníkom   konania a ostatným štátnym orgánom“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 247/2006-56 z 23. marca 2007 potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok. Podľa právneho názoru krajského súdu „došlo už dňa 19.5.1999 k premlčaniu   nároku   sťažovateľa   na   náhradu   škody   zo   strany   odporcu   (...),   t.j.   2   roky po tom ako   sťažovateľ   podal na súde prvého stupňa   (dňa   19.5.1997 v konaní   vedenom na Okresnom   súde   v Nitre   pod   sp.   zn.   19C   92/97)   návrh,   ktorým   sa   domáhal   určenia, že odporca je zodpovedným subjektom za škodu, ktorá mu vznikla na zdraví“. Krajský súd tiež s poukazom na § 152 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zdôraznil, že sťažovateľ mal „procesnú možnosť uplatniť   obidva   nároky   (nárok   na   určenie   zodpovedného   subjektu   za   vzniknutú   škodu a nárok na náhradu škody vo výške 1.320.000,- Sk) v rámci jedného návrhu spoločne“. Napokon   krajský   súd   uviedol,   že „aj   pri   širšom   (extenzívnejšom)   výklade   plynutia dvojročnej premlčacej doby došlo k premlčaniu nároku (...) na náhradu škody najneskôr dňom   13.11.2005,   t.j.   2   roky   od   vyhlásenia   rozsudku   Krajského   súdu   v Nitre   č.k. 7Co 7/2003-173“, pretože „súčasne platná právna úprava nevyžaduje aby subjekt zodpovedný za škodu v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu škody bol určený rozsudkom“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd „nesprávne právne posúdil vec a zároveň vo svojom odôvodnení poukázal na právne posúdenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní súdu prvého stupňa“. Rovnako § 152 ods. 2 OSP neurčuje povinnosť uplatniť súčasne   s nárokom   na   určenie   subjektu   zodpovedného   za   škodu   aj   samotný   nárok na náhradu   škody   v určitej   výške, „nakoľko   môže   byť   pochybná samotná   zodpovednosť odporcu a tým bezpredmetné dokazovanie ohľadne výšky škody“. Krajský súd „pochybil v právnom   posúdení   premlčaného   nároku,   nakoľko   sťažovateľ   v čase   podania   žaloby o určenie zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví nemal vedomosť o konkrétnej výške škody, ktorá mu protiprávnym konaním vznikla“.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal   proti   rozsudku krajského súdu dovolanie, pričom tvrdeným dovolacím dôvodom bolo odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd uznesením z 1. augusta 2007 dovolanie sťažovateľa odmietol. Uviedol, že „podľa ustálenej súdnej praxe skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ OSP v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. OSP“. Najvyšší súd tiež dôvodil,   že okresný   súd   aj krajský   súd „zhodne   posúdili   skutočnosť,   že nárok   žalobcu (sťažovateľa, pozn.) je premlčaný. Odvolací súd len na rozdiel od súdu prvého stupňa bol pri výklade začatia behu dvojročnej premlčacej doby toho názoru, že táto začala plynúť ešte skôr   a že   k premlčaniu   nároku   došlo   ešte   v skoršom   období.   K   tomu,   aby odvolací   súd dospel   k ním   prezentovanému   právnemu   záveru,   nepotreboval   vykonanie   ďalšieho dokazovania; pre svoj postup mal oporu v dôkazoch už vykonaných súdom prvého stupňa“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   pojem   „odňatie   možnosti   konať   pred   súdom“   treba „v záujme ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania vykladať extenzívne, a pod odňatím možnosti konať pred súdom treba považovať nie len faktický postup súdu, ale i rozhodnutie súdu, v ktorého dôsledku účastník nemôže uplatniť svoje práva a nie len stav, kedy účastník konania nemohol uplatniť pred súdom svoje procesné práva, pretože súd mu to znemožnil takým postupom, ktorý odporuje ustanoveniam OSP“.

Porušenie svojich označených základných práv vidí sťažovateľ v tom, že v konaní nemal   úspech.   Je   si   vedomý,   že „samotný   neúspech   v spore   nie   je   porušením   tohto základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, avšak konanie a rozhodnutia všeobecných súdov v predmetnej veci považuje vzhľadom na existujúcu právnu úpravu ako aj judikatúru za   zjavne   nedôvodné“.   Podľa   jeho   názoru „za   diskriminačnú   úpravu   prístupu   k súdnej ochrane   možno   (...)   považovať   takú,   ktorá   rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši odchylným   spôsobom,   pričom   takýto   postup   nemožno   rozumne   odôvodniť“.   Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na vybrané súdne rozhodnutia.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1 Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom priznané v čl. 48 ods. 1 (správne má byť „ods. 2“ – pozn.) Ústavy Slovenskej republiky, právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde priznané Čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. boli porušené tým, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 155/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 247/2006-56 zo dňa 23.03.2007 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 17C/30/2006 zo dňa 03.07.2006, bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 155/2007 zo dňa 01.08.2007, rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 247/2006-56 zo dňa 23.03.2007 a rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 17C/30/2006 zo dňa 03.07.2006, sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   z 3.   júla   2006   vydanému   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   17   C   30/2006   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie,   ktorú   aj   využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označených základných   práv.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť v   časti   namietajúcej   porušenie sťažovateľom   označených   práv   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Rovnakú prekážku zistil ústavný súd aj pokiaľ ide o preskúmanie rozsudku krajského súdu   č.   k.   5   Co   247/2006-56   z 23.   marca   2007.   Sťažovateľ   totiž   v podanom   dovolaní namietal   porušenie   §   237   písm.   f)   OSP,   ktorý zakotvuje   prípustnosť   dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak sa účastníkovi   konania   postupom   súdu odňala možnosť konať pred súdom. Toto ustanovenie OSP teda nedáva dovolaciemu súdu možnosť, ale určuje mu povinnosť preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu, ak dovolateľ tvrdí uvedený dovolací dôvod. Aj v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu   však možno   konštatovať,   že   existuje   „iný   súd“,   ktorý rozhoduje   o ochrane   sťažovateľom označených základných práv, a preto ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie predmetného rozsudku krajského súdu.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa jeho názoru okresný súd a krajský súd mu svojimi rozhodnutiami odňali možnosť konať pred   súdom   tým,   že   nesprávne právne   posúdili   vec   a vychádzali aj z neprávneho skutkového zistenia, a to spôsobilo zmätočnosť oboch rozhodnutí. Skutočnosť, že najvyšší súd   v dovolacom   konaní   tieto   vady   nenapravil,   mala   mať   za následok   porušenie sťažovateľom   označených   základných   práv   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu. V dovolaní sťažovateľ tiež opätovne uvádzal, že svoj nárok na náhradu škody nepovažuje za premlčaný,   pričom   dôvodil   skutočnosťami,   ktoré   uvádzal   už v priebehu   konania   pred okresným súdom i krajským súdom.

Ústavný súd v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil žiadne skutočnosti vyvolávajúce   pochybnosti   o súlade   tohto   rozhodnutia   s označenými   článkami   ústavy a listiny.   Dovolací   súd   jasne   formuloval   svoje   stanovisko,   keď   skúmajúc zdôvodnenie podaného   dovolania   dospel   k   záveru,   že „v prejednávanej   veci   sa   nejednalo o tzv. prekvapujúce   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a nedošlo   ani   k porušeniu   práva na spravodlivú ochranu práv a záujmov účastníka konania – žalobcu (tzv. fair process)“. V posudzovanej veci najvyšší súd nezistil „takú zmenu v právnom posúdení veci odvolacím súdom, ktorá mala mať za následok zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konania. Ako súd prvého stupňa tak aj odvolací súd zhodne posúdili skutočnosť, že nárok žalobcu je premlčaný. Odvolací súd len na rozdiel od súdu prvého stupňa bol pri výklade začatia behu dvojročnej premlčacej doby toho názoru, že táto začala plynúť ešte skôr a že k premlčaniu nároku došlo ešte v skoršom období“.

Najvyšší   súd   ďalej   uviedol,   že   „k   tomu,   aby odvolací   súd   dospel   k ním prezentovanému právnemu záveru, nepotreboval vykonanie ďalšieho dokazovania; pre svoj postup   mal   oporu   v dôkazoch   už   vykonaných   súdom   prvého   stupňa.   Svoje   rozhodnutie odvolací súd neoprel o nové skutkové zistenia, ku ktorému by sa účastníci nemohli vyjadriť podľa ustanovenia § 118 ods. 3 OSP V napadnutom rozhodnutí tak nešlo o rozhodnutie, ktoré   by   viedlo   k porušeniu   procesných   práv   žalobcu   skutkovo   argumentovať,   prípadne navrhnúť   dôkazy“.   Tým   najvyšší   súd   vyvrátil   existenciu   sťažovateľom   tvrdeného dovolacieho dôvodu [§ 237 písm. f) OSP].

Ústavný   súd   z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   v súlade   so   závermi najvyššieho súdu zistil, že konanie krajského súdu ako súdu odvolacieho nebolo poznačené nedostatkom   spočívajúcim   v odňatí   možnosti   sťažovateľa   konať   pred   súdom,   pretože právny názor konajúceho súdu nemožno zamieňať s dôkazom, ku ktorému sa účastník má právo vyjadriť,   a krajský súd žiadne ďalšie dokazovanie nevykonával. Najvyšší súd tak napadnutým uznesením správne dovolanie sťažovateľa odmietol. Už citované zdôvodnenie odmietnutia   dovolania   sťažovateľa   je   podľa   ústavného   súdu   vnútorne   bezrozporné. Nevykazuje   arbitrárnosť   či   zjavnú   neodôvodnenosť   a v dôsledku   toho   nebolo   spôsobilé porušiť   označené   základné   práva.   Preto   v tejto   časti   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k meritu konaní pred všeobecnými súdmi, berúc do úvahy zdôvodnenie dovolania   sťažovateľa   i jeho   argumentáciu   poukázaním   na   vybrané   súdne   rozhodnutia, ústavný súd nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza, že napadnuté rozhodnutia všeobecných   súdov   neodporujú   výkladu,   na   ktorý   upozornil   sťažovateľ,   podľa   ktorého „pri úvahe   o tom,   kedy   sa   poškodený   dozvedel   o škode,   treba   vychádzať   z preukázanej vedomosti   poškodeného   o vzniknutej   škode,   nielen   z jeho   predpokladanej   vedomosti o škode“   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   vydané   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Cz 19/74 a uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R 38/1975).

Pojem   preukázanej   vedomosti   o škode   nemožno   totiž   v každom   prípade   a priori spájať s autoritatívnym konštatovaním súdu o existencii škody a o tom, kto škodu spôsobil. Vedomosť   predstavuje   do   značnej   miery   subjektívnu   kategóriu   a aj   z   okolností posudzovaného prípadu je zrejmé, že sťažovateľ vedomosť o škode mal už v čase podania návrhu   okresnému   súdu,   ktorým   sa   domáhal   určenia,   že   odporca   je   subjektom zodpovedným   za   škodu   (konanie vedené pod   sp.   zn.   19 C   92/1997).   V rovnakom   čase sťažovateľ   disponoval   aj   vedomosťou   o subjekte   zodpovednom   za   škodu.   Jeho   návrhu na autoritatívne určenie tohto subjektu súdom, ale ani samotnému rozhodnutiu súdu o tejto otázke   nemožno   v podmienkach   daného   prípadu   priznať   právnu   relevanciu   z pohľadu zisťovania   okamihu,   kedy   sa   o škodcovi   dozvedel.   Ako   totiž   vyplýva   z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 7/2003-173 z 12. novembra 2003, určovacia žaloba bola podaná   len   z dôvodu,   že   odporca   svoju   zodpovednosť   popieral,   nie   pre   pochybnosti sťažovateľa   o existencii   škody   a o tom,   kto   je   za   ňu   zodpovedný.   To   korešponduje s právnym   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v napadnutom   rozsudku,   podľa ktorého „súčasne platná právna úprava nevyžaduje, aby subjekt zodpovedný za škodu bol určený rozsudkom“.

Úlohou   všeobecných   súdov   v predmetných   konaniach   teda   bolo   zistiť   moment, od ktorého   začala   plynúť   premlčacia   doba   na   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody spôsobenej   sťažovateľovi.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   uvedenej   požiadavke konajúce súdy učinili zadosť, pričom ústavný súd zdôrazňuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Preto aj v prípade,   ak   by   existovala   právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu,   bolo   by   nevyhnutné v tejto   časti   podanú   ústavnú   sťažnosť hodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008