znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 74/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. B., P., pre namietané porušenie čl. 11, čl. 12 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 15, čl. 16, čl. 19 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 12 C 30/00-102 z 26. júna 2002 v spojení s uzneseniami Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 445/02-136 a 9 Co 446/02 z 28. februára 2003, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. PN-12 C 30/00-198 zo 6. marca 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 1711/2006-244 z 3. októbra 2006, „rozhodnutím“ Okresného súdu Trnava č. k. 5207*044567 z 5. decembra 2006 v spojení s upovedomením o začatí exekúcie č.   k.   EX   632/2006-5   z 2.   januára   2007   a vyúčtovaním   vymoženej   pohľadávky č. k. EX 632/2006-11 z 19. januára 2007 vydanými súdnym exekútorom JUDr. P. G. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. V. B., P., pre namietané porušenie čl. 11, čl. 12 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 15, čl. 16, čl. 19 a čl. 48 ústavy rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 30/00-102 z 26. júna 2002 v spojení   s uzneseniami   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9 Co 445/02-136 a 9 Co 446/02 z 28. februára 2003, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. PN-12 C 30/00-198 zo 6. marca 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.   9   Co   1711/2006-244   z 3.   októbra   2006,   „rozhodnutím“   Okresného   súdu   Trnava č.   k.   5207*044567   z 5.   decembra   2006   v spojení   s upovedomením   o začatí   exekúcie č.   k.   EX   632/2006-5   z 2.   januára   2007   a vyúčtovaním   vymoženej   pohľadávky č.   k.   EX   632/2006-11   z 19.   januára   2007   vydanými   súdnym   exekútorom   JUDr. P.   G. (ďalej len „súdny exekútor“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou sťažovateľovho problému sú dlhotrvajúce negatívne vzťahy s P., P. (ďalej len „bytové družstvo“), ktoré vyústili aj do súdneho sporu vedeného   najskôr   okresným   súdom   a neskôr   Okresným   súdom   Trnava   pod   sp.   zn. PN-12 C 30/00. Podľa vyjadrenia sťažovateľa tieto okolnosti nepriaznivo ovplyvnili aj jeho zdravotný stav.

Sťažovateľ uviedol, že predmetom konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN-12 C 30/00 bola jeho žaloba na ochranu osobnosti s uplatnením práva na náhradu nemajetkovej ujmy voči bytovému družstvu. Okresný súd Trnava rozsudkom zo 6. marca 2006   jeho   návrh   zamietol   a v odvolacom   konaní   krajský   súd   rozsudkom č. k. 9 Co 171/2006-244 z 3. októbra 2006 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Týmito rozsudkami   všeobecných   súdov   bol   sťažovateľ   zároveň   zaviazaný   zaplatiť   bytovému družstvu trovy konania na súde prvého stupňa, ako aj trovy odvolacieho konania. Keďže sťažovateľ   s verdiktom   súdov   nesúhlasil,   trovy   konania   bytového   družstva   nezaplatil. Táto skutočnosť viedla napokon bytové družstvo k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie, ktorá bola vedená súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 632/2006.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami okresného súdu, Okresného súdu Trnava, ako aj krajského súdu vydanými v danej veci a poverením na vykonanie exekúcie, ako aj súdnym exekútorom vydaným upovedomením o začatí exekúcie a vyúčtovaním vymoženej pohľadávky   boli   porušené   ním   označené   základné   práva,   ako   aj   ďalšie   články   ústavy. Sťažovateľ však bližšie nešpecifikoval v čom vidí porušenie označených základných práv, prípadne iných článkov ústavy. Svoje námietky v podstate odôvodnil tým, že v jeho prípade išlo o šikanovanie zo strany bytového družstva, ako aj iných orgánov verejnej moci, pričom konanie   súdov   označil   ako   konanie   s prieťahmi   poznačené   viacerými   nedostatkami v procese rozhodovania.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 30/00-102 z 26. júna 2002 v spojení s uzneseniami krajského   súdu   č.   k.   9   Co   445/02-136   a 9   Co   446/02   z 28.   februára   2003,   rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. PN-12 C 30/00-198 zo 6. marca 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 1711/2006-244 z 3. októbra 2006, „rozhodnutím“ Okresného súdu Trnava č. k. 5207*044567 z 5. decembra 2006 v spojení s upovedomením o začatí exekúcie č.   k.   EX   632/2006-5   z 2.   januára   2007   a vyúčtovaním   vymoženej   pohľadávky č. k. EX 632/2006-11   z 19.   januára   2007   vydanými   súdnym   exekútorom   bol   porušený čl. 11, čl. 12 a čl. 144 ústavy a jeho základné práva podľa čl. 15, čl. 16, čl. 19 a čl. 48 ústavy, namietané rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ktoré nazval „náhrada jednorázového odškodnenia v peniazoch“ v sume 385 100 Sk.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených základných   práv,   prípadne   iných   článkov   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu č.   k.   12   C   30/00-102   z 26.   júna   2002,   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava č.   k.   PN-12   C   30/00-198   zo   6.   marca   2006   a upovedomením   o začatí   exekúcie č.   k.   EX   632/2006-5   z 2.   januára   2007   vydaným   súdnym   exekútorom,   ústavný   súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto citované ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody pred ústavným súdom sa možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   nie   je   príslušný na preskúmanie rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 30/00-102 z 26. júna 2002 a rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-12 C 30/00-198 zo 6. marca 2006, pretože preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí patrilo prioritne do právomoci odvolacieho (krajského) súdu (§   201   a násl.   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Ústavný   súd   zároveň   nebol   príslušný na preskúmanie upovedomenia o začatí exekúcie vydaného súdnym exekútorom, pretože v zmysle   §   50   a násl.   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „exekučný   poriadok“) mal sťažovateľ ako povinný právo podať proti tomuto upovedomeniu námietky, o ktorých by rozhodol exekučný súd.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval iný súd (všeobecný), ktorý bol   v prvom   rade   povinný   zabezpečiť   ochranu   sťažovateľovým   právam,   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie označených základných práv a iných článkov   ústavy   aj   uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   445/02-136   a 9   Co   446/02 z 28. februára 2003 a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 1711/2006-244 z 3. októbra 2006.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal   označené   rozhodnutia   krajského súdu, ktoré boli vydané v rámci konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN-12   C   30/00.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   toto   konanie vedené okresným súdom   v spojení   s odvolacím   konaním   vedeným   krajským   súdom   bolo   právoplatne skončené 28. októbra 2006, pričom na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 3. októbra 2006 sa uskutočnilo aj exekučné konanie vedené u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 632/2006. Porušenie   základných   práv   a iných   článkov   ústavy   označenými   rozhodnutiami krajského súdu sťažovateľ namietal v sťažnosti z 5. marca 2007, doručenej ústavnému súdu 7.   marca   2007,   teda   po   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti a s prihliadnutím na dátum právoplatného skončenia konania vedeného   okresným   súdom   v spojení   s odvolacím   konaním   vedeným   krajským   súdom (28. október   2006),   ako   aj   so   zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (7. marec 2007) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie čl. 11, čl. 12 a čl. 144 ústavy, ako aj porušenie základných práv podľa čl. 15, čl. 16, čl. 19 a čl. 48 ústavy poverením na vykonanie exekúcie č. k. 5207*044567 z 5. decembra 2006 vydaným Okresným súdom Trnava, ako aj vyúčtovaním vymoženej pohľadávky č. k. EX 632/2006-11 z 19. januára 2007   vydaným   súdnym   exekútorom.   Ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.   70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný súd konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   pre   namietané porušenie čl. 11   ústavy   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože   toto   ustanovenie   bolo   vypustené s účinnosťou   od   1.   júla   2001,   a teda   v danom   prípade   neexistuje   zákonné   ustanovenie, o porušení ktorého by mohol ústavný súd eventuálne rozhodnúť.

Ústavný súd je zároveň toho názoru, že články 12 a 144 ústavy neobsahujú garanciu základného práva   alebo slobody,   ktoré   by bolo možné podaním   individuálnej sťažnosti samostatne   namietať   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   rozhoduje   vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne   práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Z uvedeného vyplýva, že porušenie iného článku ústavy (teda aj čl. 12 a čl. 144 ústavy) nemožno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať samostatne, ale len v spojení s namietaným základným právom alebo slobodou (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06), čo z odôvodnenia sťažnosti nevyplýva.

Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základných práv podľa čl. 15, čl. 16, čl.19 a čl.   48   ústavy   poverením   na   vykonanie   exekúcie,   ako   aj   vyúčtovaním   vymoženej pohľadávky.   Aj   keď   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   výslovne   neoznačil   písomnosť   ako vyúčtovanie vymoženej pohľadávky, ale len ako „rozhodnutie“ z 19. januára 2007, hoci túto   písomnosť   predložil   ako   prílohu   k svojmu   podaniu,   ústavný   súd   považoval   za dostatočne preukázané, že sťažovateľ mal na mysli práve túto písomnosť, čo potvrdzuje aj zistenie, že v spise súdneho exekútora sp. zn. EX 632/2006 sa nenachádza iná písomnosť, prípadne rozhodnutie z 19. januára 2007, len písomnosť označená „Vyúčtovanie vymoženej pohľadávky“.  

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že k porušeniu označených základných práv   poverením   Okresného   súdu   Trnava,   ako   aj   vyúčtovaním   vymoženej   pohľadávky vydaným   súdnym   exekútorom   nemohlo   dôjsť,   pretože   v danom   prípade   nejde o rozhodnutia ani o formu rozhodovacej činnosti príslušného orgánu verejnej moci, ktorá by bola   spôsobilá   zasiahnuť   do   uvedených   základných   práv   sťažovateľa.   V prípade vyúčtovania vymoženej pohľadávky nejde vôbec o rozhodnutie súdneho exekútora, ale len o oznámenie o ukončení   exekučného   konania   s uvedením   výšky   vymoženej   pohľadávky a jej špecifikácie. V prípade poverenia na vykonanie exekúcie síce ide o rozhodnutie súdu „sui generis“, ale v prípade, ak súd vyhovie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie tak, ako tomu bolo v danom prípade, poverenie s poukazom na § 44 ods. 6 exekučného poriadku neobsahuje poučenie o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok. Ide teda o rozhodnutie, na základe ktorého síce exekútor vykoná exekúciu, ale právny prostriedok na ochranu práv dotknutej osoby v rámci exekučného konania možno uplatniť   až   po   vydaní   upovedomenia   o začatí   exekúcie   v podobe   námietok,   o ktorých rozhoduje súd.

Je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   v súvislosti   s uvedenými   „rozhodnutiami“ (poverenie a vyúčtovanie vymoženej pohľadávky) namietal porušenie takých základných práv   ako   je právo   na život   podľa   čl.   15   ústavy,   právo   na nedotknuteľnosť   osoby   a jej súkromia podľa čl. 16 ústavy, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ústavy, ako aj základné právo podľa čl. 48 ústavy. Aj keď sťažovateľ výslovne neuviedol, aké základné   právo   podľa   čl.   48   ústavy   mal   na   mysli,   z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé, že sťažovateľ uvažoval o základnom práve na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   keď   argumentoval,   že   konanie   súdov   bolo   v danej   veci poznačené prieťahmi.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým   poverením   a vyúčtovaním vymoženej pohľadávky na jednej strane a namietaným porušením uvedených základných práv   hmotnoprávneho   charakteru   na   strane   druhej   neexistuje   žiadna   príčinná   súvislosť. Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy táto príčinná súvislosť neexistuje preto,   že   k porušeniu   tohto   základného   práva   nemôže   dôjsť   rozhodnutím   či   opatrením orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho   nesprávnym   postupom,   či   nečinnosťou   (obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).  

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú,   pretože   už   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sa   bez   najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnená.

Sťažnosť bolo možné odmietnuť aj najmä pre   nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí,   pretože   sťažovateľ   nezdôvodnil   porušenie   základných   práv   a slobôd,   ktoré je zákonným obsahom sťažnosti podľa § 20 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007