znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 74/05-70

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti T. k. B., zastúpeného advokátom   JUDr. R.   R.,   B.,   v ktorej   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/92, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 162/03, 3 Co 163/03 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 3 Co 61/04, 3 Co 62/04), na verejnom zasadnutí 23. augusta 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/92   p o r u š i l základné právo T. k. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 162/03, 3 Co 163/03 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 3 Co 61/04, 3 Co 62/04)   p o r u š i l   základné právo T. k.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   T.   k.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   T.   k.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10   000   Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   T.   k.   p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   15   315   Sk   (slovom pätnásťtisíctristopätnásť   slovenských   korún),   ktorú   sú   p o v i n n é   Okresný   súd Bratislava I v časti 12 815 Sk a Krajský súd v Bratislave v časti 2 500 Sk zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. R. R., B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti T. k. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 74/05-8 z 9. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť T. k., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr. R.   R.,   B.,   v ktorej   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/92, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 162/03, 3 Co 163/03 (v súčasnosti vedenej pod sp. zn. 3 Co 61/04, 3 Co 62/04).

Z obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   11.   mája   1992   sa   na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 156/92 začalo konanie o návrhu na určenie vlastníctva a vydanie   veci,   ktorý   bol   následne   zmenený   návrhom   na   vypratanie   7   antukových tenisových   kurtov,   kábelovej   prípojky   a osvetľovacích   stožiarov   nachádzajúcich   sa   na parcele č. 4746/2 zapísanej na liste vlastníctva č. 1656 vedeného Katastrálnym úradom B., Správou katastra B., proti žalovanému T. j. (ďalej len „žalovaný“). Okrem tohto návrhu vo veci samej bolo v predmetnej veci podaných aj niekoľko návrhov na vydanie predbežných opatrení, o ktorých nebolo včas rozhodnuté. Okresný súd v predmetnej veci 27. marca 2002 rozhodol rozsudkom, ktorým čiastočne žalobe sťažovateľa vyhovel a zároveň zamietol jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľ 10. augusta 2002 podal na krajskom súde proti uvedenému rozsudku vo veci samej v časti, v ktorej bol jeho návrh zamietnutý, ako aj proti uzneseniu o zamietnutí návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   odvolania.   Dňa   27.   januára   2003   bola sťažovateľovi   doručená   výzva   na   vyjadrenie   k odvolaniu   podanému   žalovaným v predmetnej veci.

Keďže do dnešného dňa v predmetnej veci nebolo právoplatne rozhodnuté, podľa názoru   sťažovateľa   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   v predmetnej   veci   spôsobujú prieťahy v konaní, ktoré poškodzujú sťažovateľa tým, že sa počas 12 rokov nevie dovolať svojich   práv   a jeho   majetok   užíva   neoprávnene   aj   naďalej   žalovaný. Prieťahy   v konaní sťažovateľovi spôsobujú ujmu „spočívajúcu v ušlom nájme, keďže odporca (žalovaný) danú vec tenisové kurty prenajíma, ako aj v nemožnosti užívania daných kurtov a v neposlednom rade   vo   vynaložení   materiálnych   ako   aj   psychických   prostriedkov   na   dosiahnutie právoplatného rozhodnutia súdu, čo vyčísľujeme na ujmu v hodnote 200.000,- Sk ročne“. Právny zástupca sťažovateľa súčasne vo svojej sťažnosti poukázal aj na skutočnosť,   že sťažovateľ bez tenisových kurtov fakticky nemôže existovať, a preto je rozhodnutie súdu pre neho, ako aj pre ďalšie pokračovanie jeho činnosti veľmi závažným rozhodnutím.

Prieťahy   v konaní   okresného   súdu   boli   podľa   neho   spôsobené   aj   v dôsledku nepravidelne   nariaďovaných   pojednávaní   v predmetnej   veci,   medzi   ktorými   boli v niektorých   prípadoch   až   niekoľkoročné   pauzy   najmä   po   roku   1995,   ďalej   tým,   že rozsudok vo veci samej bol doručený sťažovateľovi po 4 mesiacoch od jeho vyhlásenia, ako aj   nerozhodnutím   okresného   súdu   o sťažovateľovom   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia. Krajský súd odo dňa podania ústavnej sťažnosti v rámci odvolacieho konania o odvolaní sťažovateľa nenariadil pojednávanie vo veci a ani inak o ňom nerozhodol. Podľa sťažovateľa uvedené prieťahy neboli spôsobené náročnosťou   danej veci ani prekážkami zo strany sporových strán, ale boli zapríčinené nekonaním zo strany súdu.

Sťažovateľ sa na základe uvedeného, ako aj povahy a významu predmetnej veci pre neho domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 000 Sk, a to „z   dôvodu   nemožnosti   dovolania   sa   vlastníckeho   práva   a jeho   výkonu   prostredníctvom súdu, ušlého zisku spočívajúceho v nájme, ktorý platí tretia osoba odporcovi (žalovanému) za   používanie   predmetných   kurtov   ako   aj   z dôvodu   nákladov   -   materiálnych,   ako   aj fyzických a psychických síl vynaložených na vysúdenie si svojich práv“.

Na   základe   už   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal,   aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/92, ako aj krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 162/03, 3 Co 163/03 porušili sťažovateľovo základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej aby ústavný súd okresnému súdu prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C   156/92,   ako   aj   krajskému   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   162/03, 3 Co 163/03 konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000 Sk, náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, ktoré by mu boli zaviazané zaplatiť spoločne a nerozdielne okresný súd a krajský súd.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu k podanej sťažnosti vyjadril listom sp.   zn.   Spr.   3352/2005   zo   14.   apríla   2005   prostredníctvom   svojej   predsedníčky. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že predmetný spis bol krajskému súdu   predložený   15.   júla   2003   a následne   bol   zaevidovaný   pod   sp.   zn.   3   Co   162/03, 3 Co 163/03. Dňa 13. augusta 2003 krajský súd spisový materiál v predmetnej veci vrátil okresnému súdu bez rozhodnutia o podaných odvolaniach, pretože v konaní pred súdom prvého   stupňa   sa   vyskytli   také   vady   pri   vedení   konania   a doručovaní   napadnutých rozhodnutí, pre ktoré nebolo možné o odvolaniach rozhodnúť. Po odstránení uvedených vád konania bola predmetná vec opätovne 26. februára 2004 predložená krajskému súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach, pričom jej bola pridelená nová sp. zn. 3 Co 61/04, 3 Co 62/04. Zákonná sudkyňa v dôsledku zmeny rozvrhu práce a na základe prerozdelenia spisov v oddelení uvedenú vec prevzala 7. februára 2004. S prihliadnutím na vysoký nápad v občianskoprávnych veciach za predchádzajúce roky (2002, 2003, 2004), ako aj s ohľadom na počet nevybavených vecí a nový nápad vecí v oddelení 3 Co nariadil krajský súd termín pojednávania v predmetnej veci až na 17. marec 2005. Pojednávanie 17. marca 2005 bolo odročené z dôvodu neúčasti právnych zástupcov účastníkov konania. U právneho zástupcu sťažovateľa bola zistená závada v doručení predvolania spôsobená tým, že krajskému súdu neoznámil zmenu sídla svojej advokátskej kancelárie. Predmetná zásielka bola opätovne krajským súdom doručovaná právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý ju však prevzal až 22. marca   2005.   Právny   zástupca   žalovaného   sa   na   uvedené   pojednávanie   bez ospravedlnenia   nedostavil.   V predmetnej   veci   bol   určený   nový   termín   pojednávania   na 5. máj 2005. Z uvedených skutočností podľa názoru predsedníčky krajského súdu vyplýva, že: „konanie pred krajským súdom nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené postupom resp. nečinnosťou súdu.“

V závere svojej sťažnosti predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámila, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Právny zástupca sťažovateľa podaním zo 4. mája 2005 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že trvá na konaní ústneho pojednávania v uvedenej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Podaním   doručeným   12.   mája   1992   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   žalobu o určenie vlastníctva a o vydanie veci smerujúcu proti žalovanému, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 156/92. Pokynom z 15. mája 1992 nechal vo veci konajúci sudca doručiť podanú žalobu žalovanému, aby sa k nej v lehote 10 dní písomne vyjadril.

Sťažovateľ podaním z 8. júna 1992 požiadal okresný súd o doručovanie písomností na adresu svojho predsedu - Ing. M. K., B. (ďalej aj „zástupca sťažovateľa“).

Dňa 15. júna 1992 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie, v ktorom sa k podanej žalobe   vyjadril   žalovaný   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu,   v ktorom   navrhol žalobu sťažovateľa zamietnuť.

Zákonný   sudca   nechal 14.   júla   1992   vyzvať právneho zástupcu   žalovaného,   aby založil do spisu doklady o prevode všetkého majetku na žalovaného v zmysle čl. 10 bodu 2 písm.   a)   stanov   žalovaného   a doklady   o zániku   predchádzajúcej   T.   j.,   a taktiež   doručiť vyjadrenie žalovaného z 10. júna 1992 sťažovateľovi. Právny zástupca žalovaného podaním doručeným 18. júla 1992 odpovedal na výzvu okresného súdu.

Okresný súd na základe výzvy z 24. novembra 1992 nechal vyzvať sťažovateľa, aby v lehote 10 dní predložil listinné dôkazy (rozhodnutie o jeho vystúpení zo žalovaného), ako aj   presne   označil   hodnotu   sporu   vyčíslením   v Kčs   a   aby   špecifikoval   návrh   ohľadne ďalšieho   majetku.   Taktiež   nechal vyzvať právneho   zástupcu   žalovaného,   aby v tej   istej lehote predložil súdom požadované listinné dôkazy. Žalovaný reagoval na výzvu okresného súdu podaním doručeným mu 15. decembra 1992.

Podaním doručeným 18. decembra 1992 sťažovateľ podal návrh na rozšírenie okruhu žalovaných o J. k., V. k. a H. k., všetci so sídlom B.

Pokynom z 20. januára 1993 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľa, aby v zmysle § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) predložil okresnému súdu rovnopis rozšíreného návrhu, a súčasne ho nechal opätovne požiadať o predloženie rozhodnutia   o vystúpení   sťažovateľa   zo   žalovaného   a   presné   označenie   hodnoty   sporu vyčíslením v Kčs v lehote 15 dní. Listom z 29. apríla 1993 okresný súd urgoval splnenie výzvy u sťažovateľa. Listom z 24. mája 1993 sťažovateľ požiadal o predĺženie lehoty na predloženie vyžiadaných podkladov a oznámenia o vyčíslení majetku do 1. júla 1993. Podľa úradného   záznamu   spísaného   3.   novembra   1993   sa   na   okresný   súd   dostavil   zástupca sťažovateľa,   ktorý   uviedol,   že   existuje   možnosť   mimosúdneho   usporiadania   predmetnej veci, a požiadal o poskytnutie lehoty 30 dní, po uplynutí ktorej súdu oznámi, či na svojom návrhu trvá alebo ho berie späť.

Pokynom z 18. januára 1994 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľa na oznámenie, či došlo k mimosúdnemu urovnaniu sporu. Podaním z 2. februára 1994 zástupca sťažovateľa okresnému súdu oznámil, že nedošlo k mimosúdnemu usporiadaniu veci a na podanom návrhu trvá.

Podaním doručeným 9. marca 1994 sa k predmetnej veci vyjadril právny zástupca sťažovateľa   (advokát   JUDr.   D.   I.,   B.),   ktorý   súčasne   v tomto   podaní   navrhol   zmenu pôvodného návrhu na začatie konania z 11. mája 1992. Dňa 26. mája 1994 nechal vo veci konajúci sudca zaslať rovnopis doplneného návrhu doručeného 9. marca 1994 žalovanému, aby sa   k nemu v lehote   15 dní   vyjadril.   Žalovaný vo   svojom   podaní   zo 16.   júna 1994 požiadal   o predĺženie   lehoty   poskytnutej   mu   okresným   súdom   na   vyjadrenie   k   podaniu sťažovateľa   zo   7.   marca   1994   a súčasne   mu   v ňom   oznámil,   že   predmetné   vyjadrenie okresnému súdu zašle v 26. týždni.

Pokynom   z 23.   novembra   1994   nariadil   vo   veci   konajúci   sudca   pojednávanie na 21. december   1994   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania,   ako   aj   ich   právnych zástupcov   a vyzvať   ich   na   predloženie   na   vec   sa   vzťahujúcich   listinných   dôkazov   na pojednávaní. Podaním z 20. decembra 1994 sa k podaniu sťažovateľa zo 7. marca 1994 vyjadril žalovaný prostredníctvom nového právneho zástupcu JUDr. M. R., komerčného právnika, B.

Okresný   súd   pojednávanie   konané   21.   decembra   1994   po   vypočutí   právnych zástupcov   účastníkov   konania   uznesením   odročil   na   25.   január   1995   s tým,   že   právni zástupcovia účastníkov okresnému súdu predložia listinné dôkazy. Pokynom z 22. decembra 1994 nechal vo veci konajúci sudca vyžiadať od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na zapožičanie spis č. VVS/1-900/90-315.

Právny zástupca žalovaného listom doručeným 24. januára 1995 požiadal okresný súd o odročenie pojednávania, pretože sa v čase nariadeného pojednávania bude nachádzať mimo územia Slovenskej republiky. Okresný súd pojednávanie konané 25. januára 1995 uznesením odročil na 1. marec 1995 a nechal naň predvolať právneho zástupcu žalovaného.

Pojednávanie konané 1. marca 1995 okresný súd po vypočutí zástupcu sťažovateľa, právneho zástupcu sťažovateľa, ako aj právneho zástupcu žalovaného uznesením odročil na 29.   marec   1995   za   účelom   zaslania   výzvy   S.   z.   B.   za   účelom   zistenia   existencie   či neexistencie žalovaného.

Okresným súdom bolo pojednávanie 29. marca 1995 na základe návrhov účastníkov konania uznesením odročené na 3. máj 1995, pretože do uvedeného dňa mu nebola zaslaná odpoveď na výzvu od S. z. B. Podaním zo 6. apríla 1995 Asociácia telovýchovných jednôt a klubov Slovenskej republiky okresnému súdu oznámila, že „nemá evidenciu o tom, ktorá T. je originálnym právnym nástupcom po inej T. Tak je to i v prípade T. B.“. Podaním doručeným 6. apríla 1995 S. z. B. okrem iného oznámilo, že „(...) telovýchovné jednoty a teda i T. ak existovala ku dňu účinnosti zákona č. 83/1990 Zb. t. j. 1. 5. 1990 a splnila registráciu na MV SR, sa považujú za T. vzniknuté podľa zák. č. 83/1990 Zb.“

Pojednávanie konané 3. mája 1995 okresný súd po vykonaní dokazovania prečítaním listinných   dôkazov,   ako   aj   vypočutím   zástupcu   sťažovateľa   a právnych   zástupcov účastníkov konania uznesením odročil na 7. jún 1995 s tým, že budú okresným súdom vyžiadané ďalšie listinné dôkazy v predmetnej veci. Na základe pokynu z 5. mája 1995 boli predmetné   listinné   dôkazy   vyžiadané   od   Archívu   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky Bratislavy, ktorý podaním z 25. mája 1995 okresnému súdu oznámil, že predmetné listinné dôkazy   sa   u nich   nenachádzajú.   Okresný   súd   pojednávanie   konané   7.   júna   1995   po vykonaní   dokazovania   prečítaním podania   z 25.   mája   1995   uznesením   odročil   na 13. september   1995   s tým,   že   súd   vyžiada   ďalšie   listinné   dôkazy   od   Obvodného   úradu životného   prostredia   B.   Obvodný   úrad   životného   prostredia   B.   podaním   doručeným 8. augusta 1995 okresnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že žiadosti súdu o zaslanie spisových materiálov nemôže vyhovieť, pretože tieto sa v jeho archíve nenachádzajú.

Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   doručeným   7.   augusta   1995   požiadal o odročenie   termínu   pojednávania   z dôvodu   kolízie   pojednávaní   a   aby   nový   termín pojednávania   bol   nariadený   mimo   dní   3.   až   5.   októbra   1995,   v ktorých   sa   zúčastňuje konania pred súdom v inej veci jeho klienta. Okresný súd pojednávanie z 13. septembra 1995 uznesením odročil na neurčito z dôvodu zmeny rozvrhu práce zákonného sudcu.

Pokynom zo 17. novembra 1995 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 22. november 1995 a nechal naň predvolať zástupcu sťažovateľa a právnych zástupcov účastníkov   konania   (po   prvýkrát   boli   predvolávaní   aj   žalovaní,   o ktorých   bol   rozšírený návrh: H. k., J. k., V. k.).

Pojednávanie konané 22. novembra 1995 okresný súd uznesením odročil na neurčito s tým,   že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   špecifikovať   petit   a predložiť   listinné   dôkazy. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným 18. júna 1996 oznámil, že vypovedal plnomocenstvo udelené mu zástupcom sťažovateľa v predmetnej veci.

Zástupca sťažovateľa podaním z 9. júla 1996 okresný súd požiadal z dôvodu zmeny právneho zástupcu, ktorý sa potrebuje oboznámiť s predmetnou vecou, o zmenu lehoty na predloženie   špecifikácie   petitu   návrhu   a súčasne   okresnému   súdu   oznámil   adresu   na doručovanie   písomností.   Podaním   doručeným   19.   augusta   1996 zástupca   sťažovateľa špecifikoval svoj návrh z 11. mája 1992.

Zástupca sťažovateľa 28. septembra 1998 doručil okresnému súdu podanie, v ktorom okresnému súdu navrhol vydanie predbežného opatrenia v predmetnej veci.

Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   podaním   doručeným   28.   októbra   1998 požiadalo okresný súd o vrátenie zapožičaného registračného spisu žalovaného č. VVS/1-900/90-315, ktorý mu bol zaslaný.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 156/92-80 z 11. januára 1999 návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej novej právnej zástupkyne komerčnej právničky JUDr. A. G., B., podal 11. mája 1999 nový návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Zástupca sťažovateľa podaním doručeným 29. septembra 1999 požiadal okresný súd „o oznámenie stavu riešenia“ jeho návrhu.

Zákonný sudca pokynom z 12. apríla 2001 nariadil termín pojednávania na 9. máj 2001,   nechal   naň   predvolať   právneho   zástupcu   žalovaného,   ako   aj   právnu   zástupkyňu sťažovateľa,   ktorú   súčasne   vyzval,   aby   mu   predložila   výpis   z listu   vlastníctva   č.   4526 (nie starší ako jeden mesiac) vedeného Okresným úradom B.

Pojednávanie konané 9.   mája 2001   bolo   okresným   súdom   odročené   na   neurčito, pretože sa naň nedostavili účastníci konania, u ktorých nebolo doručenie riadne vykázané. Pokynom z 18. septembra 2001 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 14. december 2001 (súd opätovne realizoval pokyny sudcu z 12. apríla 2001).

Nový   právny   zástupca   sťažovateľa   advokát   JUDr.   R.   R.,   B.,   požiadal   podaním doručeným 3. decembra 2001 okresný súd „o uvedenie stavu konania“ v uvedenej veci a o „vyjadrenie, akým spôsobom bol vybavený návrh na vydanie predbežného opatrenia“.

Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným 10. decembra 2001 ospravedlnil svoju   neúčasť na pojednávaní v predmetnej   veci   (14.   decembra   2001)   z dôvodu   kolízie s inými   skôr   nariadenými   pojednávaniami,   ktoré   sa   konajú   v B.,   a súčasne   požiadal o odročenie pojednávania. Okresný súd pojednávanie konané bez prítomnosti účastníkov konania,   ako   aj   ich   právnych   zástupcov   14.   decembra   2001   uznesením   odročil   na 20. február 2002.

Právna   zástupkyňa sťažovateľa   podaním   doručeným   5.   februára   2002   okresnému súdu   oznámila,   že   v januári   2002   vypovedala   dohodu   o plnomocenstve   uzatvorenú so sťažovateľom.

Na pojednávanie konané 20. februára 2002 sa nedostavil žalovaný ani jeho právny zástupca. Okresný súd toto pojednávanie uznesením odročil na 27. marec 2002. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným 28. februára 2002 okresnému súdu oznámil, že sťažovateľ trvá na svojom návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 11. mája 1999, ktorý však v tomto podaní upravil.

Zástupca sťažovateľa v podaní doručenom 14. marca 2002 okresnému súdu oznámil adresy svedkov, ktorých v konaní navrhol vypočuť, a svojím ďalším podaním doručeným 18. marca 2002 právny zástupca sťažovateľa upravil petit podaného návrhu.

Na pojednávaní 27. marca 2002 okresný súd vydal dve uznesenia, ktorými rozhodol o návrhoch sťažovateľa týkajúcich sa zmeny petitu žaloby, o upustení od výsluchu svedkov, o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a poučil   účastníkov   konania o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 OSP. Následne okresný súd vyniesol rozsudok v predmetnej veci, ktorým v časti návrhu sťažovateľa vyhovel, keď zaviazal žalovaného vypratať 3 tenisové antukové kurty nachádzajúce sa na parcele č. 4746/2 zapísanej na liste vlastníctva č. 1656 vedeného Katastrálnym úradom, Správou katastra B., pre katastrálne územie B., ktoré sú vlastníctvom sťažovateľa, a ponechal ich sťažovateľovi spolu s prísl. na ďalšie užívanie, a vo zvyšku jeho návrh zamietol. Žalovaného súčasne zaviazal uhradiť sťažovateľovi trovy konania, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Podaním doručeným 11. apríla 2002 právny zástupca sťažovateľa špecifikoval trovy konania v predmetnom konaní.

Žalovaný   podaním   z 9.   augusta   2002   podal   proti   rozsudku   sp.   zn.   10   C   156/92 z 27. marca   2002   odvolanie   s tým,   že   jeho   odôvodnenie   doplní   v lehote   5   dní.   Právny zástupca sťažovateľa podal 14. augusta 2002 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 10 C 156/92 z 27. marca 2002, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľov návrh na vydanie   predbežného   opatrenia,   a   ďalším   podaním   doručeným   14.   augusta   2002   podal právny zástupca sťažovateľa odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 156/92 z 27. marca 2002 v časti, v ktorej zamietol zvyšok návrhu sťažovateľa.

Pokynom   z 10.   októbra   2002   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   odvolanie sťažovateľa právnemu zástupcovi žalovaného spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril.   Zákonný   sudca   dal   taktiež   pokyn   súdnej   kancelárii,   aby   v prípade   doplnenia odvolania   z 9.   augusta   2002   právnym   zástupcom   žalovaného   toto   doplnenie   doručili právnemu zástupcovi sťažovateľa spolu s výzvou, aby sa k jeho obsahu v lehote 10 dní vyjadril. Právny zástupca sťažovateľa sa k podanému odvolaniu vyjadril listom doručeným 11. februára 2003, v ktorom uviedol, že sa k podanému odvolaniu žalovaného nie je možné vyjadriť, pretože neobsahuje odôvodnenie.

Okresný   súd   na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   z 9.   júna   2003   nechal   zaslať žalovanému výzvu na doplnenie podaného odvolania v lehote 5 dní spolu s upozornením, že v prípade nesplnenia výzvy v stanovenej lehote odvolací súd konanie o odvolaní žalovaného zastaví.   Právny   zástupca   žalovaného   podaním   doručeným   24.   júna   2003   doplnil odôvodnenie odvolania podaného 9. augusta 2002.

Pokynom z 2. júla 2003 nechal vo veci konajúci sudca zaslať podanie žalovaného z 23. júna 2003 právnemu zástupcovi sťažovateľa a následne zaslať spis krajskému súdu na rozhodnutie.

Podaním   z 8.   júla   2003   právny   zástupca   sťažovateľa   požiadal   okresný   súd „o konanie v danej veci“, ako aj „o uvedenie stavu konania“.

Spisový   materiál   v predmetnej   veci   bol   krajskému   súdu   doručený   15.   júla   2003. Predseda senátu krajského súdu spis v uvedenej veci listom z 31. júla 2003 (doručeným okresnému súdu 13. augusta 2003) vrátil bez meritórneho rozhodnutia, pretože „pre vady, ku   ktorým   došlo   pri   vedení   konania   na   súde   prvého   stupňa   a doručovaní   rozhodnutí napadnutých odvolaním, nemožno o odvolaniach rozhodnúť“.

Okresný súd predvolal na základe pokynu zákonného sudcu z 18. augusta 2003 na informatívny výsluch zástupcu sťažovateľa na 8. september 2003. Sťažovateľovi však bolo predvolanie   doručené   až   12.   septembra   2003.   Nový   termín   uvedeného   výsluchu   bol stanovený   na   29.   september   2003.   Zástupca   sťažovateľa   na   ňom   uviedol,   že   pri   písaní návrhu „došlo   len   k chybe   v písaní   pri   označení   navrhovateľa,   správne   sme   mali   byť označení T. k.“, a zároveň okresný súd požiadal, aby vydal opravné uznesenia v predmetnej veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   podaním   doručeným   6.   októbra   2003   vyjadril k výzve   krajského   súdu   vo   vzťahu   k názvu   sťažovateľa   a ďalším   podaním   doručeným 6. novembra 2003 sa vyjadril k doplnenému odvolaniu žalovaného z 23. júna 2003.

Uznesením   sp.   zn.   10   C   156/92   zo   16.   decembra   2003,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   26.   januára   2004,   okresný   súd   opravil   záhlavie   svojho   uznesenia   č.   k. 10 C 156/92-123 z 27. marca 2002 (vo veci vydania predbežného opatrenia), ako aj záhlavie rozsudku č. k. 10 C 156/92-125 z 27. marca 2002. Pokynom z 18. februára 2004 nechal zákonný sudca spisový materiál vo veci opätovne predložiť krajskému súdu, ktorému bol doručený 26. februára 2004.

Vo   veci   konajúci   sudca   krajského   súdu   pokynom   zo   16.   februára   2005   nariadil v predmetnej   veci   pojednávanie   na   17.   marec   2005   a nechal   naň   predvolať   právnych zástupcov   účastníkov   konania.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   sa   nepodarilo   zásielku doručiť, a preto musel byť predvolávaný opätovne z adresy nového sídla jeho advokátskej kancelárie. Na pojednávanie konané 17. marca 2005 sa nedostavili účastníci konania ani ich právni zástupcovia. Krajský súd následne pojednávanie v predmetnej veci odročil na 5. máj 2005 a nechal naň predvolať opätovne právnych zástupcov účastníkov konania.

Na pojednávaní konanom 5. mája 2005 krajský súd po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, zmenil tak, že návrh zamietol a v jeho zamietajúcej časti ho potvrdil.   Žalovanému   náhradu   trov   konania   nepriznal   a uznesenie   súdu   prvého   stupňa potvrdil.

Na verejnom zasadnutí ústavného súdu konaného 17. augusta 2005 právny zástupca sťažovateľa uviedol, že trvá na podanej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 7. februára 2005,   ktorú   žiada   upraviť   tak,   že   navrhuje   zmeniť   jej   petit   v časti   tretieho   odseku týkajúceho   sa   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   a to   nasledovne: „Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, pričom Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 450 000 Sk a Krajský súd v Bratislave sumu 50 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Na   otázku   predsedu   senátu   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   odôvodnenia   návrhu   na primerané   finančné   zadosťučinenie   právny   zástupca   sťažovateľa   uviedol,   že   dôvodom návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je neprimeraná dĺžka súdneho konania, ktoré začalo ešte v roku 1992 a dodnes nebolo právoplatne skončené, ktorá bola zapríčinená predovšetkým nečinnosťou okresného súdu v predmetnej veci. Sťažovateľovi bola v dôsledku dĺžky konania v predmetnej veci spôsobená morálna, ako aj psychická ujma „spojená   s   tým,   že   na   základe   jeho   návrhu,   resp.   žaloby   nebol   naplnený   princíp spravodlivosti,   ako   aj   právo   na   súdnu   ochranu“. Sťažovateľ   bol   uvedený   do   právnej neistoty ohľadom výsledku daného konania a uvedená situácia na neho pôsobila likvidačne, pretože ako tenisový klub nemal počas tejto doby kde realizovať svoju činnosť.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom a krajským súdom je žaloba o určenie vlastníckeho práva, ako aj o určenie povinnosti, ktorej návrh rozhodnutia (petit) bol zo strany sťažovateľa, resp. jeho právnych zástupcov v priebehu konania viackrát zmenený. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, okresného súdu a krajského súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín však ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania v tejto veci.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd zistil, že prispelo k predĺženiu preskúmavaného konania pred okresným súdom.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   sťažovateľ   na špecifikáciu   svojho   návrhu   na začatie konania v lehote 10 dní okresným súdom po prvýkrát vyzvaný 24. novembra 1992. V dôsledku nesplnenia tejto výzvy boli sťažovateľovi okresným súdom zaslané ďalšie dve výzvy (výzvy z 20. januára 1993 a 29. apríla 1993). V reakcii na poslednú z nich sťažovateľ 24. mája 1993 okresný súd požiadal o predĺženie lehoty na jej splnenie do 1. júla 1993. Zástupca   sťažovateľa následne   okresný   súd 3.   novembra   1993 v tomto   konaní požiadal o poskytnutie tridsaťdňovej lehoty, po uplynutí ktorej okresnému súdu oznámi, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania. Podaním z 2. februára 1994 zástupca   sťažovateľa   okresnému   súdu   síce   oznámil, že k uzavretiu   mimosúdnej   dohody medzi účastníkmi konania nedošlo, avšak opätovne až na základe výzvy súdu zaslanej na pokyn vo veci konajúceho sudcu z 18. januára 1994. K splneniu výzvy okresného súdu z 24. novembra 1992 došlo   teda   až podaním právneho zástupcu sťažovateľa doručeným 9. marca   1994,   t.   j.   po   viac   ako   šestnástich   mesiacoch.   Taktiež   povinnosť   uložená sťažovateľovi,   resp.   jeho   vtedajšiemu   právnemu   zástupcovi   okresným   súdom   na pojednávaní 22. novembra 1995 (týkajúca sa špecifikácie petitu a predloženia listinných dôkazov)   bola   splnená   až   na   základe   výzvy   okresného   súdu   podaním   doručeným 19. augusta 1996, teda po viac ako ôsmich mesiacoch. V priebehu konania bol okresný súd taktiež v dôsledku okolností na strane sťažovateľa (žiadosť právneho zástupcu o odročenie pojednávania pre kolíziu pojednávaní zo 7. augusta 1995 a zo 7. decembra 2001) nútený dvakrát pojednávanie v predmetnej veci odročiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly   a účelný   postup   súdu   v konaní   pristupuje   procesná   povinnosť   účastníka   konania prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným   reagovaním   na   pokyny   súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

Z uvedených skutočností teda vyplýva záver, že k spomaľovaniu postupu okresného súdu   v tomto   konaní prispelo   aj správanie   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu,   resp. právnych   zástupcov,   a ústavný   súd   túto   skutočnosť   pri   svojom   rozhodovaní   taktiež zohľadnil.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci.

V rámci svojej judikatúry už ústavný súd vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00). Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní v súlade so spomínanou judikatúrou prihliadol aj na skutočnosť, že do založenia jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 2003 predmetné konanie trvalo deväť mesiacov.

Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/92

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   dlhými obdobiami   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   mali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti okresného súdu trvajúce päť mesiacov trvalo od konca júna 1994, keď žalovanému uplynula lehota na zaslanie vyjadrenia k podaniu sťažovateľa, do 23. novembra 1994, keď vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania v uvedenej veci.   Dňa   22.   novembra   1995   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   v predmetnej   veci a ďalší procesný úkon v predmetnej veci realizoval až v júni 1996 (uvedeným úkonom bola na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   zaslaná   výzva   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa). Z uvedeného šesťmesačného obdobia považoval ústavný súd za opodstatnené započítať na ťarchu okresného súdu obdobie piatich mesiacov. Okresný súd zostával nečinný aj v období trvajúcom viac ako dvadsaťosem mesiacov, t. j. od 19. augusta 1996, keď mu bola doručená právnym zástupcom sťažovateľa špecifikácia petitu podaného návrhu, do 11. januára 1999, keď okresný súd svojím uznesením č. k. 10 C 156/92-80 zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia. Po 11. januári 1999 okresný súd opätovne v uvedenej veci nevykonával   žiadne   procesné   úkony   až   do   12.   apríla   2001,   t.   j.   v období   viac   ako dvadsiatich siedmich mesiacov.

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 27. marca 2002, proti ktorému začiatkom   augusta   2002   podali   odvolanie   obidvaja   účastníci   konania.   Rozhodnutie v predmetnej   veci   bolo   teda   vyhotovené   a doručené   účastníkom   konania   po   uplynutí zákonnej lehoty na odoslanie rozsudku podľa § 158 ods. 3 v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku. Vo svojom ďalšom postupe okresný súd až do 2. júla 2003 (t. j. jedenásť mesiacov) realizoval iba jednoduché procesné úkony smerujúce k predloženiu spisového materiálu v uvedenej veci krajskému súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach. Ústavný súd   preto   z uvedeného   obdobia   považoval   za   opodstatnené   na   ťarchu   okresného   súdu započítať obdobie siedmich mesiacov.

Nedôsledný a zdĺhavý postup okresného súdu sa v predmetnom konaní prejavil aj v tom,   že   13.   augusta   2003   bol   krajským   súdom   spisový   materiál   v predmetnej   veci okresnému súdu vrátený bez meritórneho rozhodnutia v dôsledku zistenia vád konania na okresnom súde, pre ktoré nebolo možné o podaných odvolaniach rozhodnúť. Okresný súd následne odstraňoval krajským súdom vytknuté vady konania až do 18. februára 2004, keď bol   na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   spisový   materiál   v predmetnej   veci   opätovne predložený   krajskému   súdu.   Taktiež   pri   rozhodovaní   o sťažovateľových   návrhoch   na vydanie predbežného opatrenia okresný súd postupoval zdĺhavo a nerešpektoval zákonnú lehotu ustanovenú Občianskym súdnym poriadkom na rozhodnutie o takomto návrhu, keď o prvom   z nich   (návrh   z 28.   septembra   1998)   rozhodol   takmer   po   štyroch   mesiacoch (11. januára 1999) a o druhom (návrh z 11. mája 1999) rozhodol až po viac ako tridsiatich štyroch mesiacoch (27. marca 2002).

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že ústavným súdom   boli v predmetnom konaní zistené dlhé obdobia (v trvaní spolu sedemdesiatdva mesiacov, t. j. šesť rokov) zapríčinené nečinnosťou okresného súdu bez toho, aby jeho postupu v nich bránila zákonná prekážka, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania, a preto je potrebné ich považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 162/03, 3 Co 163/03 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 3 Co 61/04, 3 Co 62/04)

Vzhľadom na skutočnosť, že konanie v predmetnej veci začalo 12. mája 1992, t. j. v čase   odvolacieho   konania   trvalo   už viac ako jedenásť rokov,   nemožno   celkovú   dobu konania pred krajským súdom, ktorý v predmetnej veci až po takmer dvanástich mesiacoch po vrátení spisového materiálu z okresného súdu (26. februára 2004) pristúpil k nariadeniu pojednávania (16. februára 2005), ani s prihliadnutím na potrebu času   na štúdium   spisu a prípravu pojednávania (maximálne tri mesiace) považovať vo vzťahu k sťažovateľovmu právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú vo vzťahu k jeho právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedníčky   krajského   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí   ústavný   súd nemohol akceptovať.

S ohľadom na vyššie uvedené ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli v tomto konaní krajským súdom porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného ústavný súd požiadal, aby okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/92 a krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 162/03, 3 Co 163/03 prikázal konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd na pojednávaní konanom 5. mája 2005 v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom.   Rozsudok   okresného   súdu   z 27.   marca   2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 5. mája 2005 teda po doručení účastníkom konania nadobudne právoplatnosť.

Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ústavný súd žiadosti sťažovateľa v časti, v ktorej žiadal, aby okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 156/92 a krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 162/03, 3 Co 163/03 prikázal konať bez prieťahov, nevyhovel.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk (petit návrhu v tejto časti sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu zmenil na pojednávaní konanom 17. augusta 2005 na ústavnom súde, keď podal návrh   na   zmenu   výšky   pôvodne   požadovaného   primeraného   finančného   zadosťučinenia z 2 000 000 Sk na 500 000 Sk), ktoré odôvodnil neprimeranou dĺžkou súdneho konania zapríčinenou   predovšetkým   nečinnosťou   okresného   súdu   v predmetnej   veci,   v dôsledku ktorej   sťažovateľ   utrpel   morálnu   a psychickú   ujmu,   ako   aj   stavom   právnej   neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza, pretože nevie, aký bude výsledok uvedeného konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých dôvodov   sa ho domáha. Podľa   ustanovenia § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk od okresného súdu a 10 000 Sk od krajského súdu, t. j. celkovo sumu 60 000 Sk. Pri   posúdení   závažnosti   ujmy   sťažovateľa,   a   tým   aj   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia   prihliadal   ústavný   súd   okrem   dĺžky   zbytočných   prieťahov   (šesť   rokov v konaní vedenom na okresnom súde a menej ako rok v konaní vedenom na krajskom súde) predovšetkým   na   správanie   sťažovateľa,   resp.   ním   zvolených   právnych   zástupcov, v dôsledku ktorého taktiež došlo k predĺženiu konania v predmetnej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   aj   o   priznanie náhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   vo   výške   56   379,50   Sk,   ktoré   bližšie špecifikoval ako odmenu za päť úkonov právnej služby (prevzatie a príprava veci, sťažnosť podaná ústavnému súdu, podanie ústavnému súdu zo 4. mája 2005, podanie ústavnému súdu z 27. mája   2005   a účasť   na   pojednávaní   17.   augusta   2005)   vrátane   režijného   paušálu (5 x 9 650 Sk + 5 x 150 Sk), náhradu za stratu času vo výške 3 000 Sk (12 polhodín x 250 Sk) a úhradu cestovného vo výške 4 379,50 Sk [na cestu z B. do K. a späť (240 km x 2 = 480 km) bolo použité motorové vozidlo Škoda FABIA 1,4 l, cena benzínu za liter 40,10 Sk, priemerná spotreba 7, 2 l na 100 km].

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   14   až   17   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za tri úkony právnej služby vrátane režijného paušálu (3 x 2 501 Sk + 3 x 150 Sk = 7 953 Sk), náhrady za stratu času (12 polhodín x 250 Sk = 3 000 Sk) a cestovného [základná náhrada 6,2 Sk x 480 km (2 976 Sk) + spotrebované pohonné hmoty 34,56 l x 40 Sk (1 386 Sk)]. Náhrada   trov   konania   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej   úpravy   teda predstavuje spolu 15 315 Sk.

Nárok na úhradu úkonov právnej služby – podanie ústavnému súdu zo 4. mája 2005 a podanie ústavnému súdu z 27. mája 2005, ktorými právny zástupca reagoval na výzvy ústavného súdu, nebol ústavným súdom priznaný, pretože uvedené podania neobsahovali žiadne právne relevantné skutočnosti týkajúce sa veci samej, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   mieru,   ktorou   okresný   súd   a krajský   súd   prispeli k porušeniu práv sťažovateľa v preskúmavanom konaní, vo výroku prikázal uhradiť náhradu trov   konania   sťažovateľa   vo   výške   12   815   Sk   okresnému   súdu   a vo   výške   2   500   Sk krajskému súdu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie trov konania v sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005