SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 731/2014-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konanívedenom pod sp. zn. 19 C 215/2009 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co 46, 47/2013a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnéhosúdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 215/2009 (ďalejaj „konanie okresného súdu“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.26 Co 46, 47/2013 (ďalej aj „konanie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie okresného súdu vedené proti sťažovateľkezačalo ešte 9. februára 2007. Vo veci bol 8. apríla 2009 vydaný platobný rozkaz a po podaníodporu proti platobnému rozkazu mal okresný súd vo veci vydať rozsudokaž 27. marca 2013. Sťažovateľka podrobne opisuje priebeh napádaného konania okresnéhosúdu a jeho úkony realizované vo veci až do vydania meritórneho rozhodnutia a uvedenédáva do súvislosti s jej vysokým vekom, čo má zosilňovať intenzitu namietaného porušeniaoznačeného práva. Sťažovateľka ďalej zvýrazňuje, že uvedená vec sa jej „bytostne týka“,pričom trvanie „súdneho konania počas siedmich rokov a bez vytvorenia právnej istoty... nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu... taká činnosť všeobecného súdnictva je nezlučiteľná s imperatívom čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. Následne v sťažnostipoukazuje na tri základné kritériá, na základe ktorých ústavný súd ustálene hodnotíexistenciu a intenzitu vzniknutých zbytočných prieťahov v súdnych konaniach.
V súvislosti s ústavným aspektom verejného vyhlásenia rozsudku následnesťažovateľka podrobuje kritike aj konanie krajského súdu, poukazujúc pritom na súvisiacujudikatúru ústavného súdu a najvyššieho súdu. Nadväzne na to v sťažnosti poukazujena skutočnosť, že ochrany svojho práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sa domáhala ajsťažnosťou doručenou predsedovi krajského súdu podľa «zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. No jej snaha „hýbať procesom“ sa nestretla s adekvátnou a reálnou odozvou. Sťažovateľka nevidí žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti oboch všeobecných súdov». Žiadané finančné zadosťučinenie v sume 9 000 € sťažovateľkaodôvodňuje intenzitou zásahu do jej práv a celkovou dĺžkou súdneho konania.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydaltoto rozhodnutie:
„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp.zn.: 19 C 215/2009 a Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod č. 26 Co 46-47/2013 porušili právo, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9.000,- €..., z ktorej sumy je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť jej sumu 7.000,- €... a Krajský súd v Trnave je povinný vyplatiť sumu 2.000,- €...
3. Krajskému súdu v Trnave sa v konaní vedenom pod sp.zn.: 26 Co 46-47/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva úhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,89 €... ktorú je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Jany Fridrichovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy(m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniuoznačeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavneneopodstatnenú odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Účelom právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohrávapreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci meritórnerozhodol 27. marca 2013 a proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Ústavný súddopytom na krajskom súde zistil, že o odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté rozsudkomsp. zn. 26 Co 46,47/2013 z 28. októbra 2014, ktorým bol rozsudok okresného súdupotvrdený ako vecne správny (túto skutočnosť pritom potvrdzuje aj sťažovateľkou pripojenákópia odpovede predsedu krajského súdu z 30. októbra 2014 na jej sťažnosť podanú podľa§ 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch v znení neskorších predpisov). Zároveň bolozistené, že spis bol spolu s písomným vyhotovením rozsudku krajského súdu vrátenýokresnému súdu v deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 10. novembra 2014).Následným dopytom na okresnom súde bolo zase zistené, že rozsudok krajského súdu boluž v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti doručovaný účastníkom konania.
Ústavný súd konštatuje, že ku dňu doručenia sťažnosti (10. novembra 2014) krajskýsúd zo svojej strany vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkonyna odstránenie právnej neistoty sťažovateľky (teda rozhodol o jej odvolaní) a spis vrátils písomným vyhotovením rozsudku okresnému súdu na vykonanie úkonov podľa § 225Občianskeho súdneho poriadku a následné vyznačenie právoplatnosti rozsudku okresnéhosúdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v časedoručenia sťažnosti na ústavnom súde už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobomovplyvniť priebeh a dĺžku súdneho konania, pričom svoju povinnosť rozhodnúť o odvolanísťažovateľky splnil ešte pred podaním sťažnosti vydaním potvrdzujúceho rozsudku. Preto jezrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom,resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred krajským súdom nedochádzalo, čozakladá dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).
Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu ku konaniu okresného súduvedenému pod sp. zn. 19 C 215/2009, ktorý o veci meritórne rozhodol dávno pred podanímsťažnosti (rozsudkom z 27. marca 2013), a tak vykonal najpodstatnejší úkon pre ukončeniestavu právnej neistoty sťažovateľky. Tento rozsudok bol pritom ako vecne správnypotvrdený aj rozsudkom krajského súdu, a tak okresnému súdu zostala len povinnosť doručiťrozhodnutie nadriadeného súdu účastníkom súdneho konania. Prihliadajúc na svojudoterajšiu judikatúru (napríklad III. ÚS 79/2014) ústavný súd pripomína, že protiporušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom sa sťažovateľkamohla brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len do vynesenia rozsudkuokresným súdom.
Vzhľadom na to bolo sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavykonaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 19 C 215/2009 a konaním krajského súduvedeným pod sp. zn. 26 Co 46, 47/2013, potrebné odmietnuť podľa čl. 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to vyplýva z výroku tohtorozhodnutia.
Pokiaľ v dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ústavný súdpripomína, že uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerýchformálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimkyje ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom savzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súdmôže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petitmusí byť pritom vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskompre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03,IV. ÚS 138/08).
Prihliadajúc na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 656/2013, III. ÚS 429/2014 a iné)preto ústavný súd tvrdenia o porušení iných práv a iných článkov ústavy, dohovorua dodatkového protokolu, ktoré boli uvedené len v odôvodnení sťažnosti mimo petitunávrhu, považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľky. Namietané porušeniauvedených práv v napadnutých konaniach (napríklad porušenie zásady verejnosti vyhláseniarozsudku) sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyjadrilarelevantným spôsobom (t. j. v petite svojej sťažnosti), a preto sa nimi ústavný súd bližšienezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2014