znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 731/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konanívedenom pod sp. zn. 19 C 215/2009 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co 46, 47/2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnéhosúdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 215/2009 (ďalejaj „konanie okresného súdu“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.26 Co 46, 47/2013 (ďalej aj „konanie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie okresného súdu vedené proti sťažovateľkezačalo ešte 9. februára 2007. Vo veci bol 8. apríla 2009 vydaný platobný rozkaz a po podaníodporu   proti   platobnému   rozkazu   mal   okresný   súd   vo   veci   vydať   rozsudokaž 27. marca 2013. Sťažovateľka podrobne opisuje priebeh napádaného konania okresnéhosúdu a jeho úkony realizované vo veci až do vydania meritórneho rozhodnutia a uvedenédáva do súvislosti s jej vysokým vekom, čo má zosilňovať intenzitu namietaného porušeniaoznačeného práva. Sťažovateľka ďalej zvýrazňuje, že uvedená vec sa jej „bytostne týka“,pričom trvanie „súdneho konania počas siedmich rokov a bez vytvorenia právnej istoty... nemožno   hodnotiť   ako   efektívne   vedenie   súdneho   procesu...   taká   činnosť   všeobecného súdnictva je nezlučiteľná s imperatívom čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. Následne v sťažnostipoukazuje   na   tri   základné   kritériá,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   ustálene   hodnotíexistenciu a intenzitu vzniknutých zbytočných prieťahov v súdnych konaniach.

V súvislosti   s ústavným   aspektom   verejného   vyhlásenia   rozsudku   následnesťažovateľka podrobuje kritike aj konanie krajského súdu, poukazujúc pritom na súvisiacujudikatúru   ústavného   súdu   a   najvyššieho   súdu. Nadväzne   na   to   v sťažnosti   poukazujena skutočnosť, že ochrany svojho práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sa domáhala ajsťažnosťou doručenou predsedovi krajského súdu podľa «zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. No jej snaha „hýbať procesom“ sa nestretla s adekvátnou a reálnou odozvou. Sťažovateľka nevidí žiadnu verifikovateľnú garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti oboch všeobecných súdov». Žiadané finančné zadosťučinenie v sume 9 000 € sťažovateľkaodôvodňuje intenzitou zásahu do jej práv a celkovou dĺžkou súdneho konania.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydaltoto rozhodnutie:

„1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp.zn.: 19 C 215/2009 a Krajský súd   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   č.   26   Co   46-47/2013   porušili   právo, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   9.000,-   €..., z ktorej sumy je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť jej sumu 7.000,- €... a Krajský súd v Trnave je povinný vyplatiť sumu 2.000,- €...

3. Krajskému súdu v Trnave sa v konaní vedenom pod sp.zn.: 26 Co 46-47/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   úhrada   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 340,89 €... ktorú je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Jany Fridrichovej...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právana prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy(m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že ochrana základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak   v   čase, keď bola   sťažnosť doručená ústavnému súdu,   už   k porušovaniuoznačeného   základného   práva   nedochádzalo,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   ako   zjavneneopodstatnenú   odmietne   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Účelom   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávapreventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci meritórnerozhodol 27. marca 2013 a proti tomuto rozsudku sa sťažovateľka odvolala. Ústavný súddopytom na krajskom súde zistil, že o odvolaní sťažovateľky bolo rozhodnuté rozsudkomsp.   zn.   26   Co   46,47/2013   z 28.   októbra   2014,   ktorým   bol   rozsudok   okresného   súdupotvrdený ako vecne správny (túto skutočnosť pritom potvrdzuje aj sťažovateľkou pripojenákópia odpovede predsedu krajského súdu z 30. októbra 2014 na jej sťažnosť podanú podľa§ 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o sudcoch v znení neskorších predpisov). Zároveň bolozistené,   že   spis   bol   spolu   s písomným   vyhotovením   rozsudku   krajského   súdu   vrátenýokresnému   súdu   v deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (t.   j.   10.   novembra   2014).Následným dopytom na okresnom súde bolo zase zistené, že rozsudok krajského súdu boluž v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti doručovaný účastníkom konania.

Ústavný súd konštatuje, že ku dňu doručenia sťažnosti (10. novembra 2014) krajskýsúd   zo   svojej   strany   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkonyna odstránenie   právnej neistoty   sťažovateľky   (teda   rozhodol   o jej odvolaní)   a spis   vrátils písomným vyhotovením rozsudku okresnému súdu na vykonanie úkonov podľa § 225Občianskeho súdneho poriadku a následné vyznačenie právoplatnosti rozsudku okresnéhosúdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v časedoručenia sťažnosti na ústavnom súde už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobomovplyvniť priebeh a dĺžku súdneho konania, pričom svoju povinnosť rozhodnúť o odvolanísťažovateľky splnil ešte pred podaním sťažnosti vydaním potvrdzujúceho rozsudku. Preto jezrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   k   prieťahom,resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred krajským súdom nedochádzalo, čozakladá dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS275/06, IV. ÚS 119/2011, III. ÚS 153/2013).

Sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená   aj   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súduvedenému pod sp. zn. 19 C 215/2009, ktorý o veci meritórne rozhodol dávno pred podanímsťažnosti (rozsudkom z 27. marca 2013), a tak vykonal najpodstatnejší úkon pre ukončeniestavu   právnej   neistoty   sťažovateľky.   Tento   rozsudok   bol   pritom   ako   vecne   správnypotvrdený aj rozsudkom krajského súdu, a tak okresnému súdu zostala len povinnosť doručiťrozhodnutie   nadriadeného   súdu   účastníkom   súdneho   konania.   Prihliadajúc   na   svojudoterajšiu   judikatúru   (napríklad   III.   ÚS   79/2014)   ústavný   súd   pripomína,   že   protiporušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom sa sťažovateľkamohla brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len do vynesenia rozsudkuokresným súdom.

Vzhľadom na to bolo sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavykonaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 19 C 215/2009 a konaním krajského súduvedeným pod sp. zn. 26 Co 46, 47/2013, potrebné odmietnuť podľa čl. 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to vyplýva z výroku tohtorozhodnutia.

Pokiaľ v dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd   (ďalej len   „dohovor“) a čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ústavný súdpripomína,   že   uplatnenie   právomocí   ústavného   súdu   je   viazané   na   splnenie   viacerýchformálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimkyje ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom savzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súdmôže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petitmusí byť pritom vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56zákona   o   ústavnom   súde),   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskompre rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci   (III.   ÚS   78/02,   III.   ÚS   17/03,IV. ÚS 138/08).

Prihliadajúc na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 656/2013, III. ÚS 429/2014 a iné)preto   ústavný   súd   tvrdenia   o   porušení   iných   práv   a   iných   článkov   ústavy,   dohovorua dodatkového   protokolu,   ktoré   boli   uvedené   len   v   odôvodnení   sťažnosti   mimo   petitunávrhu,   považoval   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľky.   Namietané   porušeniauvedených práv v napadnutých konaniach (napríklad porušenie zásady verejnosti vyhláseniarozsudku)   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nevyjadrilarelevantným spôsobom (t. j. v petite svojej sťažnosti), a preto sa nimi ústavný súd bližšienezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014