znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 730/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   vo   veci   vedenej   Ústavným   súdom   Slovenskej   republikypod sp. zn. Rvp 14603/2014, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci   vedenej   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   14605/2014,sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   vedenej   Ústavnýmsúdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn.   Rvp   14607/2014, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   vedenej   Ústavným   súdom   Slovenskej   republikypod sp. zn. Rvp 14609/2014 a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecivedenej   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn.   Rvp   14611/2014,   všetcizastúpení   advokátom   Mgr.   Andrejom   Gunárom,   Panenská   6,   Bratislava,   vo   vecinamietaného   porušenia   čl.   30   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 31   ÚstavySlovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky konaním Národnej rady Slovenskej republiky – vyradením podanéhonávrhu zákona číslo parlamentnej tlače 1151 z návrhu programu 37. schôdze Národnej radySlovenskej republiky 9. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, vedené Ústavnýmsúdom   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   14603/2014,   Rvp   14605/2014,Rvp 14607/2014,   Rvp   14609/2014   a sp.   zn.   Rvp   14611/2014   s p á j a   na   spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 730/2014.

2.   Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli5. novembra 2014 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorounamietajú porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 31 ústavy v spojení s č. 1 ods.1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 ústavy konanímNárodnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) – vyradením podanéhonávrhu zákona číslo parlamentnej tlače 1151 z návrhu programu 37. schôdze národnej rady9. septembra 2014.

Sťažovatelia ako poslanci národnej rady boli predkladateľmi návrhu zákona na zmenua doplnenie zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v zneníneskorších   predpisov.   Návrh   zákona   bol   pôvodne   zaradený   ako   bod   č.   76,   čísloparlamentnej tlače 1151 programu rokovania 37. schôdze národnej rady. Pri schvaľovaníprogramu   schôdze   bol   na   návrh   podpredsedníčky   národnej   rady   schválený   program,z ktorého   bolo   vyradených   desať   bodov   z   návrhu   programu   vrátane   návrhu   zákonasťažovateľov. Podľa sťažovateľov uvedené konanie, ktoré bolo v rozpore s čl. 73 ods. 2ústavy a čl. 87 ods. 1 ústavy, ako aj princípmi vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2a čl. 31 ústavy, zasiahlo do ich práva účasti na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 a 4ústavy.

Uvedeným konaním národná rada podľa sťažovateľov „znemožnila riadne vykonať ústavou garantované právo výkonu zákonodarnej iniciatívy v jeho celosti a úplnosti“.

V sťažnosti ďalej uvádzajú: „Takýto neúplný výkon svojho mandátu môže sťažovateľ považovať za rozporné s ustanoveniami čl. 73 ods. 2 ústavy, pretože tu už nekoná slobodne, podľa svojho svedomia a presvedčenia. Jeho nekonanie - nemožnosť prerokovať predložený návrh zákona - je nekonaním založenom na príkaze, ktorý ale čl. 73 ods. 2 ústavy vylučuje. Sťažovateľ   predložením   návrhu   zákona   splnil   všetky   zákonom   a   ďalšími   pravidlami stanovené podmienky - dôkazom je, že návrhu zákona bolo pridelené číslo parlamentnej tlače (1151) a návrh bol zaradený ako bod programu do návrhu programu 37. schôdze NR SR. Následným brutálnym zásahom zo strany NR SR mu bolo znemožnené riadne, slobodne, len na základe ústavných obmedzení, svoj mandát vykonať.

Týmto konaním zo strany NR SR mu však bolo odopreté aj právo zúčastniť sa na správe vecí verejných (čl. 30 ods. 1 ústavy) a právo riadneho výkonu volenej funkcie (čl. 30 ods. 4 ústavy) bez iných, ako len   ústavných obmedzení. Konaním NR SR, ktorým boli porušené ústavou garantované práva v čl. 73 ods. 2 a 87 ods. 1 ústavy, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa garantované v čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy. Navyše, sťažovateľovi, ako priamemu účastníkovi súťaže politických síl, bola účasť na takejto súťaži znemožnená (vyradením jeho návrhu z programu schôdze NR SR), čím bolo porušené aj jeho právo garantované v čl. 31 ústavy.

Okrem toho, NR SR ako orgán štátu nekonal v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože neboli zabezpečené práva subjektu upravené ústavou, a to konaním kedy NR SR postupovala inak ako len spôsobom opísaným v ústave a na jej základe tak, ako jej umožňuje zákon - došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa. a síce tých. ktoré sú garantované v ústave v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 31.“

Svoje   presvedčenie   do   zásahu   ich   práva   na   účasť   na   správe   vecí   verejnýchodôvodňujú takto:

«Sťažovateľ, ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“), sa zúčastňuje na správe vecí verejných ako zvolený zástupca v (jedinom) ústavodarnom a zákonodarnom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Využíva   tak   svoje   právo,   uvedené v citovanom čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktoré zakladá nielen aktívne a pasívne volebné právo, ale zodpovedá mu aj samotný výkon správy vecí verejných, t.j. účasť na tejto správe vecí verejných nielen ako volič, resp. kandidát, ale aj ako zvolený zástupca.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   správa   vecí   verejných,   resp.   účasť   na   tejto   správe   vecí verejných   je   teda   nielen   využitie   volebného   práva,   ale   aj   samotný   výkon   správy   vecí verejných, v jeho prípade výkon poslaneckého mandátu.

Máme zato, že právu zúčastňovať sa na správe vecí verejných (v tomto prípade) voľbou   volených   zástupcov,   zodpovedá   právo   zvolených   zástupcov   tieto   veci   verejné spravovať,   teda   vykonávať   vo   voľbách   získaný   mandát.   Voliči,   ktorých   aktívne   volebné právo je takto zakotvené v ústave, musia oprávnene očakávať, že ich účasť na správe vecí verejných neskončilo hlasovaním vo voľbách, ale že zvolením svojich zástupcov sa prejavia ich   predstavy   o   správe   vecí   verejných   výkonom   poslaneckého   mandátu   (čl.   30   ods.   1 ústavy).

Takisto máme za to,   že právu na prístup   k voleným a iným verejným funkciám zodpovedá aj právo túto funkciu v rámci stanovených pravidiel vykonávať (čl. 30 ods. 4 ústavy).

V prípade, že by výkon poslaneckého mandátu mohol byť svojvoľne obmedzovaný, nezodpovedalo by to právu účasti na správe vecí verejných, a to nielen pre zvoleného držiteľa poslaneckého mandátu, ale aj pre voličov, ktorí daného poslanca zvolili. V takomto prípade by bola porušená zásada legitímnych očakávaní.»

Sťažovatelia sú presvedčení aj o porušení čl. 31 ústavy:«V súvislosti stým je potrebné sa zamerať aj na ustanovenie čl. 31 ústavy, ktoré hovorí o úprave politických práv a slobôd tak, aby bola zachovaná a ochránená slobodná súťaž   politických   síl   v   demokratickej   spoločnosti.   Pokiaľ   je   však   právo   zákonodarnej iniciatívy   priznané   všetkým   poslancom,   avšak   jedna   časť   (parlamentná   väčšina)   ho   tej druhej časti, resp. jednotlivcovi znemožní, alebo inak do neho zasiahne, je slobodná súťaž politických síl nielen znemožnená, ale nemožno hovoriť ani ojej ochrane. Naopak, jedná sa o také zneužitie postavenia politickej väčšiny v parlamente, ktoré priamo smeruje proti slobodnej súťaži politických síl, túto súťaž hrubo deformuje, resp. ju znemožňuje. Neumožniť ani len to, aby sa predložený návrh prerokoval v prvom čítaní, aby navrhovateľ predniesol svoje dôvody a argumenty, ktoré ho viedli k podaniu návrhu zákona, je v hrubom rozpore s takouto slobodnou súťažou politických síl. Na veci v takomto prípade nič nemení ani to, že návrh nebol úplne vylúčený z budúceho prerokovania v parlamente, ale bol „len“ vylúčený z návrhu programu aktuálnej schôdze a tak presunutý „na neurčito“.».

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vydaltakýto nález:

„Národná rada Slovenskej republiky svojím konaním - vyradením podaného návrhu zákona   číslo   parlamentnej   tlače   1151   z   návrhu   programu   37.   schôdze   Národnej   rady Slovenskej republiky dňa 9. septembra 2014, porušila čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tým porušila práva sťažovateľa garantované v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.

Zo   spisov   ústavného   súdu   sp.   zn.   Rvp   14603/2014,   Rvp   14605/2014,Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014 a sp. zn. Rvp 14611/2014 vyplýva, že tieto veci spoluskutkovo súvisia. Predmetom sťažností sťažovateľov je namietané porušenie označenýchpráv tým istým konaním národnej rady, pričom ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovejstránke identické.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavnýmsúdom pod sp. zn. Rvp 14603/2014, Rvp 14605/2014, Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014a sp. zn. Rvp 14611/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 730/2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné   náležitosti podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56zákona   o   ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jehoodmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv upravenýchv čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 31 ústavy konaním, ktoré nerešpektovalo princípy vyjadrené v čl. 1ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a ktoré nekorešpondovalo s ustanovením čl. 73 ods. 2 a čl. 87ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti treba uviesť, že za základné práva možno považovať len tie,ktoré sú upravené v druhej hlave ústavy (čl. 11 – 54 ústavy).

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejnýchvecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k volenýma iným verejným funkciám.

Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklada používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickejspoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajúosobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.

Podľa   čl.   87   ods.   1   ústavy   návrh   zákona   môžu   podať   výbory   Národnej   radySlovenskej republiky, poslanci a vláda Slovenskej republiky.

Pri predbežnom prerokovaní veci ústavný súd predovšetkým považoval za dôležitéustáliť rozsah čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, ktoré vyjadrujú právo občanov na správu vecíverejných,   keďže   podstatná   časť   argumentácie   sťažovateľov   vychádzala   primárnez porušenia týchto článkov ústavy.

Základné právo na správu verejných vecí umožňuje občanom aktívnu účasť na tvorbea   realizácii   moci   v   štáte.   Generálne   tieto   práva   ústava   priznáva   občanom   Slovenskejrepubliky ako jedno z ich základných politických práv v demokratickej spoločnosti. Ústavnákoncepcia tohto práva deklaruje jeho výkon v dvoch rovinách – ako právo zúčastňovať sasprávy verejných vecí priamo prvkami priamej demokracie a tiež ako právo zúčastňovať sasprávy   verejných   vecí   slobodnou   voľbou   svojich   zástupcov   prostredníctvom   volieb.Uvedené   právo   sa   preto   inštitucionalizuje   predovšetkým   v   podobe   volieb,   volebnýcha hlasovacích   procesov,   ktoré   občanom   poskytujú   priestor   na   participáciu   na   správeverejných vecí. Takto sa právo účasti na správe verejných vecí uskutočňuje v spätostis ďalším politickým právo – právom volebným.

Ústavný súd si neosvojil extenzívny výklad obsahu základného práva zúčastňovať sana   správe   verejných   vecí   podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy,   ktorý   vyplýva   z   argumentáciesťažovateľov. Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd opakovane vyjadril k obsahutohto základného práva. Podľa nej je základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecíverejných   vnímané   ako   právo   spočívajúce   vo   využívaní   nástrojov   priamej   alebozastupiteľskej   demokracie.   Spočíva   v   aktívnom   výkone   volebného   práva   v   rámcijednotlivých typov volieb tak na miestnej či celoštátnej úrovni, v rámci ktorého občanodovzdá   svoj   hlas   „svojmu“   kandidátovi   na   vybraté   miesto,   alebo   v   aktívnom   výkonehlasovacieho práva v referende (napr. II. ÚS 105/03, PL. ÚS 6/08, I. ÚS 288/09).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd obsah základného práva podľa čl. 30 ods. 1ústavy vymedzuje jednak ako aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typom volieba tiež ako právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda (čl. 94ústavy), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku (čl. 67ods. 1 ústavy).

Z takéhoto   výkladu   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy   vyplýva,   žesťažovatelia nie sú ani aktívne legitimovaní na podpis sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V danom prípade sa však sťažovatelia domáhali ochrany slobodného výkonu mandátuv zmysle čl. 73 ods. 2 ústavy pri schvaľovaní programu schôdze národnej rady a „odsunutí“ich návrhu zákona na neurčito (sťažovatelia priznávajú, že nešlo o úplné vylúčenie návrhu zbudúceho prerokovania v parlamente, len o vylúčenie z programu aktuálnej schôdze). Idepritom o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej rady, ktoré zjavne netvoríobsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, a preto toto základné právopostupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté. Porušenie uvedenejzásady (zásady slobodného výkonu mandátu, pozn.) by v tomto konaní mohli namietať len vsúvislosti so základným právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoňdosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu. Za takétozákladné právo však nemožno považovať základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy ( napr.II. ÚS 48/97).

Právo slobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle čl. 73 ods. 1 ústavy,ktorého ochrany sa sťažovatelia domáhajú, je právom, ktorým nedisponujú sťažovatelia akofyzické   osoby,   ale   ako   poslanci   národnej   rady.   Slobodný   výkon   mandátu   a   z   nehovyplývajúce   práva   poslancov   nie   sú   základným   právom   alebo   slobodou,   ale   súčasťoupôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci. Z toho pohľadu je možné posúdiť sťažnosťsťažovateľov aj ako podanie, ktoré podali poslanci národnej rady ako nositelia verejnejmoci, čo vyvoláva zároveň otázku opodstatnenosti využitia inštitútu sťažnosti v zmysle čl.127 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ   sťažovatelia   teda   namietajú   porušenie   základného   práva   na   správu   vecíverejných neumožnením slobodného výkonu poslaneckého mandátu tým, že národná radavyradila   z   programu   rokovania   schôdze   návrh   zákona,   ktorý   predkladali,   ústavný   súdkonštatuje   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   uvedeným   konaním   národnej   radya porušením práva sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným konaním národnejrady a možnosťou porušenia základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1ústavy,   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   jeho   zjavnejneopodstatnenosti.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že namietaným konaním národnej rady bolo porušené ichzákladné právo upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd uvádza, že postup prischvaľovaní   programu   37.   schôdze   národnej   rady   nemal   vplyv   na   prístup   sťažovateľovk verejnej funkcii (funkcii poslanca národnej rady). Pretože toto ustanovenie ústavy neriešiotázky výkonu poslaneckého mandátu, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľovtaktiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia sa ďalej dovolávajú vyslovenia porušenia čl. 31 ústavy namietanýmpostupom národnej rady. Ústavný súd v tejto súvislosti už vyslovil, že čl. 31 ústavy jegenerálnou klauzulou obsahujúcou podmienku pre zákonnú úpravu politických práv. Idevšeobecnú   ústavnú   normu,   princíp,   ktorý   nemá   povahu   ľudského   práva   zaručenéhojednotlivcovi   (PL.   ÚS   15/98).   Pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   namietanýmkonaním národnej rady a princípom vyjadreným v čl. 31 ústavy odmietol ústavný súdsťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť v zmysle § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol tak, že ichsťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   jej   zjavnúneopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014