SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 730/2014-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republikypod sp. zn. Rvp 14603/2014, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14605/2014,sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci vedenej Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14607/2014, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republikypod sp. zn. Rvp 14609/2014 a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecivedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14611/2014, všetcizastúpení advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, Panenská 6, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 31 ÚstavySlovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky konaním Národnej rady Slovenskej republiky – vyradením podanéhonávrhu zákona číslo parlamentnej tlače 1151 z návrhu programu 37. schôdze Národnej radySlovenskej republiky 9. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, vedené Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 14603/2014, Rvp 14605/2014,Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014 a sp. zn. Rvp 14611/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 730/2014.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli5. novembra 2014 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorounamietajú porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 31 ústavy v spojení s č. 1 ods.1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 ústavy konanímNárodnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) – vyradením podanéhonávrhu zákona číslo parlamentnej tlače 1151 z návrhu programu 37. schôdze národnej rady9. septembra 2014.
Sťažovatelia ako poslanci národnej rady boli predkladateľmi návrhu zákona na zmenua doplnenie zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v zneníneskorších predpisov. Návrh zákona bol pôvodne zaradený ako bod č. 76, čísloparlamentnej tlače 1151 programu rokovania 37. schôdze národnej rady. Pri schvaľovaníprogramu schôdze bol na návrh podpredsedníčky národnej rady schválený program,z ktorého bolo vyradených desať bodov z návrhu programu vrátane návrhu zákonasťažovateľov. Podľa sťažovateľov uvedené konanie, ktoré bolo v rozpore s čl. 73 ods. 2ústavy a čl. 87 ods. 1 ústavy, ako aj princípmi vyjadrenými v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2a čl. 31 ústavy, zasiahlo do ich práva účasti na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 a 4ústavy.
Uvedeným konaním národná rada podľa sťažovateľov „znemožnila riadne vykonať ústavou garantované právo výkonu zákonodarnej iniciatívy v jeho celosti a úplnosti“.
V sťažnosti ďalej uvádzajú: „Takýto neúplný výkon svojho mandátu môže sťažovateľ považovať za rozporné s ustanoveniami čl. 73 ods. 2 ústavy, pretože tu už nekoná slobodne, podľa svojho svedomia a presvedčenia. Jeho nekonanie - nemožnosť prerokovať predložený návrh zákona - je nekonaním založenom na príkaze, ktorý ale čl. 73 ods. 2 ústavy vylučuje. Sťažovateľ predložením návrhu zákona splnil všetky zákonom a ďalšími pravidlami stanovené podmienky - dôkazom je, že návrhu zákona bolo pridelené číslo parlamentnej tlače (1151) a návrh bol zaradený ako bod programu do návrhu programu 37. schôdze NR SR. Následným brutálnym zásahom zo strany NR SR mu bolo znemožnené riadne, slobodne, len na základe ústavných obmedzení, svoj mandát vykonať.
Týmto konaním zo strany NR SR mu však bolo odopreté aj právo zúčastniť sa na správe vecí verejných (čl. 30 ods. 1 ústavy) a právo riadneho výkonu volenej funkcie (čl. 30 ods. 4 ústavy) bez iných, ako len ústavných obmedzení. Konaním NR SR, ktorým boli porušené ústavou garantované práva v čl. 73 ods. 2 a 87 ods. 1 ústavy, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa garantované v čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy. Navyše, sťažovateľovi, ako priamemu účastníkovi súťaže politických síl, bola účasť na takejto súťaži znemožnená (vyradením jeho návrhu z programu schôdze NR SR), čím bolo porušené aj jeho právo garantované v čl. 31 ústavy.
Okrem toho, NR SR ako orgán štátu nekonal v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože neboli zabezpečené práva subjektu upravené ústavou, a to konaním kedy NR SR postupovala inak ako len spôsobom opísaným v ústave a na jej základe tak, ako jej umožňuje zákon - došlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa. a síce tých. ktoré sú garantované v ústave v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 31.“
Svoje presvedčenie do zásahu ich práva na účasť na správe vecí verejnýchodôvodňujú takto:
«Sťažovateľ, ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“), sa zúčastňuje na správe vecí verejných ako zvolený zástupca v (jedinom) ústavodarnom a zákonodarnom orgáne Slovenskej republiky. Využíva tak svoje právo, uvedené v citovanom čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktoré zakladá nielen aktívne a pasívne volebné právo, ale zodpovedá mu aj samotný výkon správy vecí verejných, t.j. účasť na tejto správe vecí verejných nielen ako volič, resp. kandidát, ale aj ako zvolený zástupca.
Sťažovateľ má za to, že správa vecí verejných, resp. účasť na tejto správe vecí verejných je teda nielen využitie volebného práva, ale aj samotný výkon správy vecí verejných, v jeho prípade výkon poslaneckého mandátu.
Máme zato, že právu zúčastňovať sa na správe vecí verejných (v tomto prípade) voľbou volených zástupcov, zodpovedá právo zvolených zástupcov tieto veci verejné spravovať, teda vykonávať vo voľbách získaný mandát. Voliči, ktorých aktívne volebné právo je takto zakotvené v ústave, musia oprávnene očakávať, že ich účasť na správe vecí verejných neskončilo hlasovaním vo voľbách, ale že zvolením svojich zástupcov sa prejavia ich predstavy o správe vecí verejných výkonom poslaneckého mandátu (čl. 30 ods. 1 ústavy).
Takisto máme za to, že právu na prístup k voleným a iným verejným funkciám zodpovedá aj právo túto funkciu v rámci stanovených pravidiel vykonávať (čl. 30 ods. 4 ústavy).
V prípade, že by výkon poslaneckého mandátu mohol byť svojvoľne obmedzovaný, nezodpovedalo by to právu účasti na správe vecí verejných, a to nielen pre zvoleného držiteľa poslaneckého mandátu, ale aj pre voličov, ktorí daného poslanca zvolili. V takomto prípade by bola porušená zásada legitímnych očakávaní.»
Sťažovatelia sú presvedčení aj o porušení čl. 31 ústavy:«V súvislosti stým je potrebné sa zamerať aj na ustanovenie čl. 31 ústavy, ktoré hovorí o úprave politických práv a slobôd tak, aby bola zachovaná a ochránená slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Pokiaľ je však právo zákonodarnej iniciatívy priznané všetkým poslancom, avšak jedna časť (parlamentná väčšina) ho tej druhej časti, resp. jednotlivcovi znemožní, alebo inak do neho zasiahne, je slobodná súťaž politických síl nielen znemožnená, ale nemožno hovoriť ani ojej ochrane. Naopak, jedná sa o také zneužitie postavenia politickej väčšiny v parlamente, ktoré priamo smeruje proti slobodnej súťaži politických síl, túto súťaž hrubo deformuje, resp. ju znemožňuje. Neumožniť ani len to, aby sa predložený návrh prerokoval v prvom čítaní, aby navrhovateľ predniesol svoje dôvody a argumenty, ktoré ho viedli k podaniu návrhu zákona, je v hrubom rozpore s takouto slobodnou súťažou politických síl. Na veci v takomto prípade nič nemení ani to, že návrh nebol úplne vylúčený z budúceho prerokovania v parlamente, ale bol „len“ vylúčený z návrhu programu aktuálnej schôdze a tak presunutý „na neurčito“.».
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydaltakýto nález:
„Národná rada Slovenskej republiky svojím konaním - vyradením podaného návrhu zákona číslo parlamentnej tlače 1151 z návrhu programu 37. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky dňa 9. septembra 2014, porušila čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tým porušila práva sťažovateľa garantované v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 14603/2014, Rvp 14605/2014,Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014 a sp. zn. Rvp 14611/2014 vyplýva, že tieto veci spoluskutkovo súvisia. Predmetom sťažností sťažovateľov je namietané porušenie označenýchpráv tým istým konaním národnej rady, pričom ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovejstránke identické.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené ústavnýmsúdom pod sp. zn. Rvp 14603/2014, Rvp 14605/2014, Rvp 14607/2014, Rvp 14609/2014a sp. zn. Rvp 14611/2014 spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 730/2014.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jehoodmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv upravenýchv čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 31 ústavy konaním, ktoré nerešpektovalo princípy vyjadrené v čl. 1ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a ktoré nekorešpondovalo s ustanovením čl. 73 ods. 2 a čl. 87ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti treba uviesť, že za základné práva možno považovať len tie,ktoré sú upravené v druhej hlave ústavy (čl. 11 – 54 ústavy).
Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejnýchvecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k volenýma iným verejným funkciám.
Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklada používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickejspoločnosti.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajúosobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.
Podľa čl. 87 ods. 1 ústavy návrh zákona môžu podať výbory Národnej radySlovenskej republiky, poslanci a vláda Slovenskej republiky.
Pri predbežnom prerokovaní veci ústavný súd predovšetkým považoval za dôležitéustáliť rozsah čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, ktoré vyjadrujú právo občanov na správu vecíverejných, keďže podstatná časť argumentácie sťažovateľov vychádzala primárnez porušenia týchto článkov ústavy.
Základné právo na správu verejných vecí umožňuje občanom aktívnu účasť na tvorbea realizácii moci v štáte. Generálne tieto práva ústava priznáva občanom Slovenskejrepubliky ako jedno z ich základných politických práv v demokratickej spoločnosti. Ústavnákoncepcia tohto práva deklaruje jeho výkon v dvoch rovinách – ako právo zúčastňovať sasprávy verejných vecí priamo prvkami priamej demokracie a tiež ako právo zúčastňovať sasprávy verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov prostredníctvom volieb.Uvedené právo sa preto inštitucionalizuje predovšetkým v podobe volieb, volebnýcha hlasovacích procesov, ktoré občanom poskytujú priestor na participáciu na správeverejných vecí. Takto sa právo účasti na správe verejných vecí uskutočňuje v spätostis ďalším politickým právo – právom volebným.
Ústavný súd si neosvojil extenzívny výklad obsahu základného práva zúčastňovať sana správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, ktorý vyplýva z argumentáciesťažovateľov. Vo svojej doterajšej judikatúre sa ústavný súd opakovane vyjadril k obsahutohto základného práva. Podľa nej je základné právo občana zúčastňovať sa na správe vecíverejných vnímané ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebozastupiteľskej demokracie. Spočíva v aktívnom výkone volebného práva v rámcijednotlivých typov volieb tak na miestnej či celoštátnej úrovni, v rámci ktorého občanodovzdá svoj hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto, alebo v aktívnom výkonehlasovacieho práva v referende (napr. II. ÚS 105/03, PL. ÚS 6/08, I. ÚS 288/09).
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd obsah základného práva podľa čl. 30 ods. 1ústavy vymedzuje jednak ako aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typom volieba tiež ako právo zúčastniť sa (hlasovať) referenda, a to tak celoštátneho referenda (čl. 94ústavy), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku (čl. 67ods. 1 ústavy).
Z takéhoto výkladu základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy vyplýva, žesťažovatelia nie sú ani aktívne legitimovaní na podpis sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V danom prípade sa však sťažovatelia domáhali ochrany slobodného výkonu mandátuv zmysle čl. 73 ods. 2 ústavy pri schvaľovaní programu schôdze národnej rady a „odsunutí“ich návrhu zákona na neurčito (sťažovatelia priznávajú, že nešlo o úplné vylúčenie návrhu zbudúceho prerokovania v parlamente, len o vylúčenie z programu aktuálnej schôdze). Idepritom o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej rady, ktoré zjavne netvoríobsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, a preto toto základné právopostupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté. Porušenie uvedenejzásady (zásady slobodného výkonu mandátu, pozn.) by v tomto konaní mohli namietať len vsúvislosti so základným právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoňdosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého mandátu. Za takétozákladné právo však nemožno považovať základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy ( napr.II. ÚS 48/97).
Právo slobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle čl. 73 ods. 1 ústavy,ktorého ochrany sa sťažovatelia domáhajú, je právom, ktorým nedisponujú sťažovatelia akofyzické osoby, ale ako poslanci národnej rady. Slobodný výkon mandátu a z nehovyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale súčasťoupôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci. Z toho pohľadu je možné posúdiť sťažnosťsťažovateľov aj ako podanie, ktoré podali poslanci národnej rady ako nositelia verejnejmoci, čo vyvoláva zároveň otázku opodstatnenosti využitia inštitútu sťažnosti v zmysle čl.127 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ sťažovatelia teda namietajú porušenie základného práva na správu vecíverejných neumožnením slobodného výkonu poslaneckého mandátu tým, že národná radavyradila z programu rokovania schôdze návrh zákona, ktorý predkladali, ústavný súdkonštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi uvedeným konaním národnej radya porušením práva sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným konaním národnejrady a možnosťou porušenia základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1ústavy, sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu jeho zjavnejneopodstatnenosti.
Sťažovatelia ďalej tvrdia, že namietaným konaním národnej rady bolo porušené ichzákladné právo upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd uvádza, že postup prischvaľovaní programu 37. schôdze národnej rady nemal vplyv na prístup sťažovateľovk verejnej funkcii (funkcii poslanca národnej rady). Pretože toto ustanovenie ústavy neriešiotázky výkonu poslaneckého mandátu, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľovtaktiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovatelia sa ďalej dovolávajú vyslovenia porušenia čl. 31 ústavy namietanýmpostupom národnej rady. Ústavný súd v tejto súvislosti už vyslovil, že čl. 31 ústavy jegenerálnou klauzulou obsahujúcou podmienku pre zákonnú úpravu politických práv. Idevšeobecnú ústavnú normu, princíp, ktorý nemá povahu ľudského práva zaručenéhojednotlivcovi (PL. ÚS 15/98). Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietanýmkonaním národnej rady a princípom vyjadreným v čl. 31 ústavy odmietol ústavný súdsťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť v zmysle § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol tak, že ichsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2014