znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 73/2015-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka o sťažnosti spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4,Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Blahom, advokátska kancelária,Mickiewiczova 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na sloboduprejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na slobodné rozširovanieinformácií podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodurozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25.marca 2014, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva ŠPORT PRESS, s. r. o., podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informáciípodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014 p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume340,88 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatosem centov), ktorú jej j e Krajský súdv Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Antona Blahu, advokátskakancelária, Mickiewiczova 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014doručená sťažnosťspoločnosti ŠPORT PRESS, s. r. o., Francisciho 4, Bratislava(ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušeniejej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 158/2012 z 25. marca 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľke sa žalobou podanouOkresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhal žalobca svojho právana ochranu osobnosti podľa § 11 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov. Okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodolrozsudkom sp. zn. 22 C 79/2010 z 21. februára 2012, ktorým uložil sťažovateľke povinnosťuverejniť ospravedlnenie v špecifikovanom denníku a nahradiť žalobcovi nemajetkovúujmu sumou 7 000 €.

O odvolaní, ktorým predmetný rozsudok okresného súdu sťažovateľka napadla,rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým prvostupňový rozsudok v častivýrokov, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovia priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 7 000 €, potvrdil a v časti výrokuo priznanej náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súduna ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom v časti, v ktorejpotvrdil uvedené výroky rozsudku prvostupňového súdu o povinnosti sťažovateľkyuverejniť ospravedlnenie a o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy, porušil jej základnépráva zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 10ods. 1 dohovoru.

Vo veci konajúcim súdom vyčíta, že nepostupovali„formou testu proporcionality“a nedostatočne skúmali„konflikt dvoch ústavou zaručených práv“.

Sťažovateľka v kontexte jej prípadu poukazuje na podstatne širšie hraniceprípustnosti kritiky osôb verejného záujmu, ktoré sa spravidla vedome otvorene vystavujúpodrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širšej verejnosti, a sú tak povinné prejaviťväčšiu mieru tolerancie v prípade kritiky ich konania.

Ďalej sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili, kde došlo k zásahu.V tejto súvislosti poukazovala na to, že v danom prípade išlo o printové médium a dotknutýčlánok sa nachádzal v jeho prílohe.

Sťažovateľka vo veci konajúcim súdom vyčíta aj to, že nekriticky vyhoveli žalobežalobcu, kde navrhnuté formulácie uverejnenia ospravedlnenia v petite žaloby neobsahovaliskutkové tvrdenia, ale hodnotiace úsudky, ktoré samy osebe nemôžu byť nepravdivými,teda okresnému súdu a krajskému súdu vyčíta, že sa„nezaoberali jednotlivými požadovanými formuláciami výroku rozsudku“jednotlivo, ale„en bloc“. Preto napadnutýmrozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu,„došlo k uloženiu povinnosti, ktorá nie je v súlade s ústavou“.

Sťažovateľka v súvislosti s priznanou náhradou nemajetkovej ujmy napadnutýmrozsudkom uviedla, že„súdy argumentovali... najmä svedeckými výpoveďami brata žalobcu, jeho známych a priateľov. Žiaden z uvedených svedkov vo svojej výpovedi neuviedol, že by informáciám uvedeným v článku uveril a stotožnil sa s nimi.“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiada,aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základnýchpráv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok zrušil a vrátil veckrajskému súdu na nové konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, akoaj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. III. ÚS 73/2015z 3. marca 2015 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavnýsúd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili,či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súduústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajskéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/499/2015z 12. mája 2015 po analýze obsahu označeného rozsudku okresného súdu a napadnutéhorozsudku krajského súdu najmä uviedol:

«Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú správnosť ani ich zákonnosť.

V ústavnej sťažnosti sťažovateľ opakuje dôvody, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 21. 02. 2012, č. k. 22C 79/2010 -132 s ktorými sa odvolací súd vyporiadal v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 25. 03. 2014, č. k. 6 Co 158/2012-172. Pokiaľ sťažovateľ vyčíta (všeobecným) súdom, že ak vyhodnotili, že došlo k zásahu do ochrany osobnosti, potom mali postupovať formou testu proporcionality a skúmať konflikt dvoch ústavou zaručených práv nasledovne :

a)Subjekt, ktorý uskutočnil zásah do ochrany osobnosti

Na strane 8 v poslednom odseku a na strane 9 (rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 6 Co 158/2012) rozviedol odvolací súd úlohu súdu v prípade konfliktu slobody prejavu na strane jednej (článok 26 ods. 1 Ústavy SR) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 Ústavy SR), s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 256/07. Pri subjekte, ktorý zásah uskutočnil, odvolací súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), podľa ktorej tlač je „strážnym psom verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte. Zároveň odvolací súd poukázal na to, že novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky, týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a zdôraznil, že verejnosť má právo na „úplné a presné“ informácie (viď News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000). Sťažovateľa označil za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa naň vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom.

b)Kto mal byť poškodený zásahom do ochrany osobnosti

Odvolací súd konštatoval, že žalobca je ten, kto bol poškodený zásahom do ochrany osobnosti.

Žalobca je známy širokej (osobitne) športovej verejnosti. Pohyboval sa v športových hádzanárskych kluboch nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a dokonca aj v Nemecku. V Českej republike bol úspešným trénerom HC Baník Karviná, s ktorým získal majstrovský titul (majstra ČR).

Rozvedené boli aj predpoklady, ktoré funkcia trénera musí spĺňať.

c)Obsah predmetného článku

Nielen okresný, ale aj krajský súd podrobne rozviedli obsah inkriminovaného článku, ktorý podľa sťažovateľa obsahoval „expresívnejšie“ výrazy.

Súdy dospeli k názoru, že predmetný článok neobsahoval len expresívnejšie výrazy, ale výrazy a označenia, ktoré hovoria o žalobcovi ako o bezcharakternom človeku (trénerovi), ktorý je „malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou, človek, ktorý kvôli svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné farby“. Navyše článok obsahoval aj výzvu pre čitateľov, aby reagovali na „zápas Tatran Prešov s ŠKP Bratislava“, aj keď výzva smerovala na reakciu čitateľov k predmetnému článku pod názvom „Páni a, kto vám dal právo?“ a reakcia „čitateľov“, po oboznámení sa s obsahom článku, logicky vyústila do príspevkov, v ktorých nevyberaným spôsobom reagovali na osobu žalobcu a tak obsah článku umocnil negatívne dopady na osobnostnú sféru žalobcu.

d)Kde bol predmetný článok uverejnený

Súdy konštatovali, že predmetný článok bol uverejnený v denníku ŠPORT, a to na strane 43 prílohy. Išlo (a ide) o denník s celoslovenskou pôsobnosťou a dostal sa rozsiahlemu okruhu adresátov, ktorí sledujú športové dianie nielen v Slovenskej republike, ale aj v zahraničí.

Pokiaľ sťažovateľ vyčíta pochybenia všeobecných súdov ohľadom formulácie petitu ospravedlnenia, odvolací súd sa stotožnil s uvedenou formou ospravedlnenia.

Ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd podrobne rozviedol svoje dôvody na č. 1.11 -13 rozsudku z 25. marca 2014.

Pri výške náhrady nemajetkovej ujmy, primerane utrpenej ujme na dobrej povesti, vychádzal z judikatúry ESĽP (Tolstoy Miloslavsky c/a Spojené Kráľovstvo) a zohľadnil aj výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Fuchs c/a Moldavsko, Steel a Morris c/a Spojené Kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov (viď lltaletli a Karhuvaara c/a Fínsko, etc).

Ohľadom ďalších výhrad zo strany sťažovateľa, spracovateľ vyjadrenia poukazuje na mimoriadne podrobné a presvedčivé dôvody, ktoré obsahuje rozsudok odvolacieho súdu z 25. marca 2014, č. k. 6 Co 158/2012 -172.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľky využil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedukrajského súdu k sťažnosti a v stanovisku doručenom ústavnému súdu 9. júna 2015 uviedol,že konštatovanie krajského súdu, že novinárom je poskytovaná zvýšená ochranaa privilegované postavenie, je nedostačujúce, pretože v ich prípade toto postavenienepremietol do svojho rozhodnutia vo veci. Tiež vytýkal vo veci konajúcim súdom, že sanevysporiadali so skutočnosťou, že predmetný článok reagoval na zápas mužskej hádzaneja kritika v ňom obsiahnutá sa zaoberala činnosťou žalobcu ako trénera. Pokiaľ ideo obsahovú stránku predmetného článku, označenie žalobcu ako osoby bezcharakternejv článku uvedené nie je. Označené reakcie športových fanúšikov neboli obsiahnutév predmetnom článku, teda neboli ani predmetom konania, preto argumentácia vo vecikonajúcich súdov v tejto súvislosti je nenáležitá. Podľa názoru sťažovateľky nebolozohľadnené ani to, kde bol článok uverejnený, že denník ŠPORT nepatrí k najčítanejšímdenníkom, že článok sa nachádzal v prílohe, preto zjednodušenie, že ide o celoslovenskýdenník, a preto sa musel dostať do dispozície rozsiahlemu počtu adresátov, neobstojí.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil,že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľačl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomkrajského súdu, ktorým potvrdil výrok I a II označeného rozsudku okresného súdu, ktorýmbola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť v denníku ŠPORT ospravedlnenie žalobcoviv znení uvedenom v tomto výroku a povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalobcovi 7 000 €do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľkanamietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila sťažovateľka jednak tým,že rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že krajskýsúd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzaťdôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽPteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosťsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov stráns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,II. ÚS 410/06).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnejochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnuochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavylen v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatnýchvšeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154cods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosťpred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdenímobsahu napadnutého rozsudku z uvedených hľadísk.

Z napadnutého rozsudku, ktorý je potrebné vnímať v spojitosti s rozsudkom súduprvého stupňa, pretože sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnej miere s nímstotožnil, vyplýva, že vo veci konajúce všeobecné súdy vo veci ochrany osobnosti rozhodlio petite návrhu žalobcu, ktorý prevzali do výroku rozsudku bez toho, aby sa vzhľadomna povahu sporu vysporiadali s otázkou, či a ktoré výroky označené v návrhu majúdifamačný charakter a či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotové súdy a ak ideo hodnotové súdy, či mali dostatočný skutkový základ. Ani z odôvodnenia napadnutéhorozsudku krajského súdu, ako aj označeného rozsudku okresného súdu nevyplýva, ktorévýroky obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu je možné považovaťza skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotové súdy. V tejto súvislosti je ďalej potrebnékonštatovať, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu sa niektorýmivýrokmi vôbec nezaoberalo. Vychádzajúc však z výroku I označeného rozsudku okresnéhosúdu je možné konštatovať, že súdy uvedeným výrokom pripísali charakter skutkovýchtvrdení bez toho, aby odôvodnili tento svoj záver. Znenie prvého výroku označenéhorozsudku okresného súdu je takéto:

«Žalovaná je povinná uverejniť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku v denníku ŠPORT na strane 43 nasledovné ospravedlnenie žalobcovi:

Dňa 12. 4. 2010 v denníku ŠPORT strane 43 sme uverejnili článok s názvom „Páni, kto vám dal právo:“, ktorého autorom bol šéfredaktor denníka ŠPORT. V

lánku sme okrem iného uviedli: „Nie je azda tréner, ktorý prikáže svojmu mužstvu prehrať a ktorý sám počas zápasu robí všetko preto, aby sa tak stalo, skutočne šašom?“

„ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci sa v onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne. Časom totiž pochopili, že je to človek malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou.“

„Apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by ho stade svinským krokom.“

„Podľa mnohých ohlasov, ktoré sme mali na prešovský podvod v sobotu večer a v priebehu včerajška z rôznych kútov Európy, hrozí, že okrem Prešova si už nikde ani len „neškrtne“.

„Kto už môže mať záujem o človeka, ktorý vo svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné farby?.“

„Kto dal právo takýmto spôsobom pošpiniť meno slávneho klubu s takmer šesťdesiatročnou tradíciou, za zeleno - biele farby ktorého sa v minulosti bili aj majstri sveta a olympijskí medailisti?“

Kto im dal právo znemožniť hráčov Tatranu, väčšinou z ktorých sú slušní ľudia s fér vzťahom k športu?“

„Kto im dal právo vziať viacerým mladým chlapcom, ktorí museli v sobotu šaškovať na ihrisku, ilúzie o čistote športu?“

„Kto im dal právo napľuť do tváre stovkám čestných a verných fanúšikov, ktorí stáli a stoja za Tatranom v dobrom i zlom?“

„A ako sa im môžu pozrieť do očí po tom, čo od nich navyše bez hanby vyberali vstupné na vopred zrežírovanú frašku?“

„Šťastím pre Tatran je, že on je vďaka veľkým osobnostiam a úspechom ešte spred éry večný, zatiaľ čo skôr či neskôr odídu.“ Tieto uvedené tvrdenia sú nepravdivé za čo sa žalobcovi ospravedlňujeme.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdua výroku, ako aj odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu konštatuje, že primafacie nie všetky výroky uvedené v prvom výroku označeného rozsudku okresného súdu jemožné považovať za skutkové tvrdenia, už len vzhľadom na ich formuláciu, ako aj formu,ktorá má v niektorých prípadoch charakter rečníckej otázky. Taktiež je podľa názoruústavného súdu otázne, či všetkými uvedenými výrokmi mohlo byť zasiahnutédo osobnostných práv žalobcu. Už tieto zistenia ústavného súdu samy osebe v kontextenedostatočného odôvodnenia výrokov týchto rozhodnutí postačujú na vyslovenie porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnostiposkytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmivšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej mociv ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdunie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľastabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veciv súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní(II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymipredpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu právana spravodlivé súdne konanie.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka ešte v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu namietala,že okresný súd v rozpore s § 118a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) prihliadal aj na výpoveď svedka Damira Kudrua pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore § 132 OSP. Poukázala pritom na zápisnicuz pojednávania z 19. apríla 2010, z ktorej vyplýva, že žalobca navrhol vypočuť svedkaDamira Kudru až listom z 18. marca 2011, pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo1. marca 2010.

Podľa § 118a ods. 1 OSP vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskehozákonníka... sú účastníci povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiťdôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania;to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo k jehoodročeniu (§ 101 ods. 2).

Ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že krajský súd k tejto odvolacej námietkev odôvodnení napadnutého rozsudku nezaujal konkrétne stanovisko a zároveň sa stotožnils odôvodnením označeného rozsudku okresného súdu, ktorý v odôvodení svojho rozsudkuna strane 8 uviedol, že na výpoveď svedka prihliadal, pričom z obsahu výpovede je zrejmé,že táto bola hodnotená v neprospech sťažovateľky.

Pokiaľ všeobecný súd pripustí vykonanie dôkazu v rozpore s § 118a ods. 1 a 2 OSP,na ktorý neskôr aj prihliadne v rámci hodnotenia dôkazov v odôvodnení svojho rozhodnutia,takéto rozhodnutie všeobecného súdu je prijaté v rozpore citovanými ustanoveniamiObčianskeho súdneho poriadku, preto je možné konštatovať, že je zaťažené arbitrárnosťou,ktorá má za následok vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu došlo k porušeniu týchto označených práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru ďalej všeobecným súdom vyčítala, že malipostupovať formou testu proporcionality, keďže išlo o skúmanie konfliktu dvoch ústavouzaručených práv.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názoryslovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informáciemožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutnéna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejnéhozdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienkybez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovýmspoločnostiam.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu, akoaj napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré tvoria jeden celok, konštatuje, že hoci ichodôvodnenia obsahujú parciálne závery, ktoré obsahujú prvky testu proporcionality, tietovšeobecné závery však nezohľadňujú a neobsahujú všetky okolnosti, ktoré tvoria predmetskúmania, preto možno usudzovať, že nedošlo k vykonaniu tohto testu v jeho celistvosti.Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že hoci okresný súd, tak aj krajský súdv odôvodnení citoval judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP týkajúcu sa problematikyslobody prejavu, v rámci ktorej poukázal na úlohu novinárov ako strážnych psovdemokracie a na ich privilegované postavenie uvedené nepremietol do hodnoteniaskutkových okolností prípadu. Takisto všeobecné súdy nedostatočne venovali pozornosťpodstatnej skutočnosti, keď sťažovateľka vyzývala adresátov prejavu na vytvorenie sivlastného názoru na výsledok zápasu, a nie hodnotenie žalobcu, ako to všeobecné súdyvychádzajúc z obsahu článku vyvodili, čo je v priamom rozpore so zverejneným znenímvýzvy (uprostred predmetného článku v čiernom rámčeku, pozn.). Preto výzvu, ktorá bytvorila dostatočnú platformu a logický základ pre kvalifikáciu špecifikovaných častíprejavov sťažovateľky skôr ako hodnotiacich úsudkov, posúdili v neprospech sťažovateľky,konštatovaním, že výzva„logicky vyústila do príspevkov, ktoré nevyberavým spôsobom reagovali na osobu žalobcu, a tak obsah článku umocnil negatívne dopady na osobnostnú sféru žalobcu“.Jednou z podstatných častí testu proporcionality je tiež skúmanie cieľaa úmyslu prejavu, ktorý nebol v okolnostiach prípadu dostatočne skúmaný.

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súdnapadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodolv spore o ochranu osobnosti medzi žalobcom a sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníkaŠPORT, v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok), u ktorého malo podľa záverovokresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaného článkuk neprípustnému zásahu do práva na súkromie (osobnostných práv) žalobcu.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veciústavný súd musí vyjadriť, je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavua základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy)a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanievyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti,osobnej cti a dobrej povesti na jednej strane a slobodou prejavu a základným právomna informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúreuž viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd(resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúvo ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ichspravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07).Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnenímjedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiuiného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojejrozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierovdemokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizáciejednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré saprijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené čl. 26ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ideo obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzeniamôže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúcezo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavya konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromnéosoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci (všeobecné súdynevynímajúc) ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochranyosobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jejústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovaťizolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniťslobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená tovšak, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď danýprejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnajk tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiežpovinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnújudikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného ajz čl. 1 ods. 2 ústavy.

V okolnostiach posudzovaného prípadu je nepochybné, že rozhodnutiamivšeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky,t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípadeišlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného právana informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavkyaj vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 ústavy, v zmysle ktorého mákaždý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právona ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním aleboiným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti ústavazaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôda ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernouochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená,že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveruo neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hraniceprimeranosti (proporcionality).

Sloboda prejavu vrátane práva na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované.V rámci prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené jej vecné limity a zároveňje dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivýchvýchodiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúcehodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudokdifamujúci, potom nemožno kritiku považovať za primeranú.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvekzákladného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavneakceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.na základezákona,zodpovedániektorémuustanovenémulegitímnemucieľua je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísťo obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,I. ÚS 193/03).

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľkyna zákonnom podklade, ktorý tvorili § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveňišlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranuosobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolnostíbolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu apostupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného súdu v prvom radeposúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal zásadeproporcionality.

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky na zásah do slobody prejavusťažovateľky, a to podmienka legality a legitimity boli v posudzovanom prípade splnené,ústavný súd je toho názoru, že konflikt týchto garantovaných ústavných práv, teda slobodyprejavu a práva na súkromie je v takýchto prípadoch aj na úrovni všeobecných súdovpotrebné riešiť preskúmaním proporcionality medzi namietaným zásahom do slobodyprejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na tento účelústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach aplikoval test proporcionality (napr.II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 448/2012, IV. ÚS 492/2012), ktorýako nástroj je založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDYa AKO v posudzovanom prípade uverejnil informáciu, pričom zároveň posudzoval,či všeobecný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil všetky aspekty, ktoré testproporcionality zahrňuje.

1. Pri posudzovaní otázky subjektu KTO, ktorý mal v danom prípade podľa záverovokresného súdu a krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho právana ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanejjudikatúry ESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerýchskupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti.Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochranyslobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciachverejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995,sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku z 20. 5.1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovaťinformácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosťmá právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mierupreháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielenz dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnajIV. ÚS 107/2010).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nebolosporná otázka, či sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu,a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovanánovinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej vecizo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť. Krajský súd v odôvodnenísvojho rozhodnutia uvedené aj konštatoval (strana 9 napadnutého rozsudku), hociz odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako ju zohľadnil. Pritom z obsahusúdneho spisu je zrejmé, že ide o dlhoročného uznávaného športového novinára,šéfredaktora denníka ŠPORT, ktorý sa dlhodobo zaoberá športom, konkrétne hádzanou(vyjadrenie na strane 26 súdneho spisu, ako aj výpovede autora článku na prvompojednávaní z 1. marca 2011, strana 74 súdneho spisu). Táto skutočnosť nebola sporná,navyše, obsahom spisu sú tri články šéfredaktora týkajúce sa hádzanej z roku 2008 až 2010,v ktorých sa spomína meno žalobcu.

2. V súvislosti s posudzovaním otázky, O KOM boli inkriminované články, ústavnýsúd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejnezaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlačitýkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hraniceakceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejnečinných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov.Do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni zamestnanci,ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorenékritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. 6. 1992,sťažnosť č. 13778/93, § 61), pričom „štátni zamestnanci pri plnení svojich úradnýchpovinností musia tak ako politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutieESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28).

V posudzovanom prípade sa inkriminovaný článok týkal žalobcu, ktorýv relevantnom čase vykonávalfunkciu trénera hádzanárskeho mužstvaa ktorý podľa názorusťažovateľky bol spoluzodpovedný za prekvapivý výsledok zápasu jeho zverencov, pričomkritika bola vyjadrená v spojitosti s jeho funkciou trénera. Ani toto postavenie žalobcu akoosoby verejne činnej, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby,nebolo sporné. Krajský súd síce v napadnutom rozsudku deklaroval, že ide o osobuverejného záujmu, ale táto skutočnosť v odôvodnení napadnutého rozsudku neboladostatočne zohľadnená pri hodnotení dokazovania. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva,že ide o trénera najlepšieho hádzanárskeho mužstva na Slovensku s dlhoročnou tradícioua úspechmi aj na medzinárodnej úrovni, preto je aj predmetom dlhodobého záujmufanúšikov tohto športu. Vychádzajúc z uvedeného je možné konštatovať, že žalobcaje verejne činnou osobou, ktorá je povinná znášať kritiku v spojitosti s profesionálnympôsobením na poste trénera tohto elitného športového mužstva. Pri hodnotení osoby žalobcubolo tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že ide o známeho, skúseného trénera, ktorýpôsobil aj v zahraničí.

3. V súvislosti s otázkou, ČO bolo predmetom inkriminovaného článku, ústavný súdpoukazuje na skutočnosť, že tieto sa síce týkali v prvom rade žalobcu, ale zároveňaj majiteľa klubu, ktorých považovala sťažovateľka za zodpovedných za prekvapivývýsledok zápasu. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že predmetný článok je„žánrovou glosou a je vyjadrením autora na aktuálnu situáciu v oblasti športu, konkrétne hádzanej“.Uvedený článok, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, obsahoval aj nepravdivéskutkové tvrdenie, ktoré súviselo s pôsobením žalobcu ako trénera v bundeslige v znení„ sa rád hrdí tým, že trénoval aj v bundeslige, no zabúda dodať, že keď ho z Melsungenu po troch mesiacoch pôsobenia v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci sa onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo fontáne.“. Sťažovateľka v rámcivykonaného dokazovania na pojednávaní pripustila v tomto smere faktografickú chybu, žepo troch mesiacoch trénera vyhodili (bolo preukázané, že žalobca tam pôsobil viac akosezónu, pozn.). K tomu však tiež uviedla, že v športovej terminológii sa bežne používavýraz, že bol vyhodený na skutočnosť, že s trénerom bol rozviazaný kontrakt, pričomostatná časť citovaného výroku bola zjavne hyperbola. Ďalším sporným výrokom bolooznačenie žalobcu v článku za„človeka malého nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou chrbticou“. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedol, že žalobca bol v článku„stotožnený ako bezcharakterný človek“bez toho, abytento výrok zaradil do kategórie skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho súdu. Pokiaľ ideo ďalšie výroky uvedené vo výrokovej časti označeného rozsudku súdu prvého stupňa, tietomožno podľa názoru ústavného súdu skôr podľa ich povahy zaradiť medzi hodnotové súdy,či to už formou sugestívnych otázok (napr. nie je azda tréner, ktorý...), alebo silne emočneladených názorov (napr.„apropo, ak by si v bundeslige dovolil to, čo v sobotu v Prešove, hnali by ho stade svinským krokom“,«... hrozí, že okrem Prešova si už nikde ani len „neškrtne“»). Ďalšie výroky podľa názoru ústavného súdu bolo potrebné vnímať v kontextecelého článku, ako aj jeho nadpisu a už uvedenej výzvy, ktoré skôr smerovalik neprípustnosti takej taktiky, ktorá by mala mať za výsledok prehru v zápase. Ani tietovýroky nemožno považovať za skutkové tvrdenia, skôr ide o rečnícke otázky, ktorými autorvyjadril svoj názor.

Ústavný súd po preskúmaní charakteru článku konštatuje, že kritikou bol podrobenýžalobca ako tréner v súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu medzi mužstvamineporovnateľnej kvality, ktorý logicky vyvolal otázky, čo mohlo byť príčinou takéhotovýsledku. Autor článku vyslovil svoj názor a špekulatívnym spôsobom hodnotil príčinyprekvapivej prehry domáceho mužstva, ktorého trénerom je žalobca a nepriamo dospelk záveru, že došlo k nešportovému správaniu a neprípustným praktikám v športe ako takom.Za zodpovednú osobu pritom označil aj žalobcu, ktorý určuje taktiku a vykreslilspoluzodpovedného trénera za výsledok ako osobu s malým duchom s mäkkou chrbticou.V súvislosti s prekvapivým výsledkom zápasu autor článku naznačoval a kládol sisugestívne otázky, či tréner ako osoba, ktorá určuje taktiku v zápase, má právo prikázaťprehrať zápas, a tým aj znemožniť zúčastnených hráčov a fanúšikov. Týmito otázkami autorčlánku vyjadril svoj osobný názor na takúto prehru a zároveň pobádal čitateľovpredmetného článku výzvou umiestnenou v čiernom rámčeku uprostred svojho článkus titulom POVEDZTE SI SVOJ NÁZOR! Čo si myslíte o prehre hádzanárov Tatrana Prešovs ŠKP Bratislava. Obsah článku v súvislostiach zahrňoval aj dôležitú otázku verejnéhozáujmu, ktorou zjednodušene povedané bolo fair play v športe. To napokon nepriamovyplynulo aj z titulky článku„Páni, kto Vám dal právo?“.

Otázkam týkajúcim sa verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochranavyhľadávania a rozširovania súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejnéhozáujmu patrí aj informovanie o činnosti športovcov, ako aj trénerov, t. j. osôb pôsobiacichvo verejnej sfére (teda aj športovcov a ich trénerov). Obsahom inkriminovaného článku boliv posudzovanom prípade aj nepochybne veci dôležitého verejného záujmu (indícieo nešportových praktikách). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre zdôrazňuje,že poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače je nepochybne šírenie informácií a myšlienoko otázkach verejného záujmu s tým, že je zároveň nespochybniteľným právomverejnosti takéto informácie prijímať [dostať; (m. m. I. ÚS 352/2011)]. Tieto otázky „môžua majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súduČeskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutomrozsudku skutočnosť, že obsahom inkriminovaných článkov boli otázky dôležitéhoverejného záujmu týkajúce sa nielen žalobcu, ale aj športu všeobecne, ani nespomenul,a teda ani nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.

4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kdezazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky (t. j. otázka, KDE boli inkriminovanéčlánky uverejnené). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade boli inkriminovanéčlánky uverejnené v denníku ŠPORT, konkrétne v jeho prílohe, ktorý má celoslovenskúpôsobnosť, pričom otázka nákladu, ako aj jeho popularity nebola predmetom dokazovania.V tejto súvislosti krajský súd len stručne uviedol, že ide o„denník s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý má širokú popularitu“. Toto kritérium však treba hodnotiť v spojenís kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho význam neutralizovať(m. m. IV. ÚS 139/2010, I. ÚS 390/2011, I. ÚS 416/2011, IV. ÚS 302/2010).

5. V súvislosti s posudzovaním kritéria, KEDY boli inkriminované články sťažovateľkouuverejnené, ústavný súd konštatuje, že informácia je pominuteľným majetkom a oneskorenie jejzverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03, IV. ÚS 448/2012),pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitéhoverejného záujmu. Posúdenie otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže totiž v niektorýchprípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá vec plynutím času získať alebostratiť (m. m. IV. ÚS 492/2012).

V posudzovanom prípade bol inkriminovaný článok uverejnený v zásadebezprostredne po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela o okolnostiach prehry hádzanárskehomužstva, kde pôsobil žalobca ako tréner, pričom zo zapožičaného súdneho spisu okresnéhosúdu vyplýva, že tejto problematike v tomto čase venovali pozornosť aj iné printové médiánapr. Prešovský korzár. Túto skutočnosť okresný súd ani krajský súd vo svojich rozsudkochnespomenuli ani nezohľadnili v prospech sťažovateľky pri svojom rozhodovaní.

6. V súvislosti s posudzovaním kritéria, AKO boli informácie v inkriminovaných článkochzverejnené, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej činnosti štandardnevychádza z ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej pri posudzovaní limitov slobody prejavutreba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľčo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens protiRakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. 6. 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č.29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽPz 24. 2. 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47, tiež rozsudok ESĽP z 27. 2.2001 vo veci Jerusalem c. Rakúsko). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov jetak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov(skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,IV. ÚS 302/2010, IV. ÚS 492/2012).

Ústavný súd po preskúmaní inkriminovaných článkov opakovane konštatuje,že v nich boli obsiahnuté informácie formulované aj v podobe faktov, ale v prevažnej častihodnotiacich úsudkov. Okresný súd, ale aj krajský súd ich považovali vychádzajúcz výroku I rozsudku súdu prvého stupňa za tvrdenia, ktoré boli objektívne spôsobilévyvolať nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a mali predstavovať neoprávnenýzásah do jeho osobnostných práv. Odhliadnuc od toho, že nešlo len o skutkové tvrdenia,ústavný súd zároveň konštatuje, že v inkriminovanom článku boli uplatnené expresívnevýrazové prostriedky, ktoré bolo potrebné vnímať najmä v kontexte toho, kde boliuverejnené, preto je otázne, či tieto expresívne výrazy týkajúce sa žalobcu boli spôsobilé užsamy osebe vyvolať difamačné účinky. Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdunemôžu bez primeraného zohľadnenia obrany sťažovateľky legitimizovať záver vo vecikonajúcich súdov o neprípustnom zásahu do práva na súkromie žalobcu.

Súčasťou obrany sťažovateľky bolo aj poukázanie na to, že denník ŠPORT informuješportovú verejnosť o športových výsledkoch a športovcoch. Výrazové prostriedky použitéšportovými novinármi sú spravidla tvrdšie a úderné, lebo predstavujú priamu reakciuna športový zážitok, preto pri komentovaní športu sa dá očakávať expresívnosť, pretože ideo emočné prostredie, ktoré je vnímané športovou verejnosťou emočne. Tento dôležitýaspekt bol podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu nezohľadnený.

V náleze sp. zn. I. ÚS 453/03 český ústavný súd tiež zdôraznil, že pre zváženielegitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciuzverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívombolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadnebez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález Ústavného súdu Českej republikyI. ÚS 453/03). (Týmito právnymi názormi argumentoval ústavný súd už aj vo veciIV. ÚS 302/2010).

V okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožnoformulovať záver, že motívom sťažovateľky bolo poškodiť žalobcu informáciami, ktorýmsťažovateľka sama neverila. V tejto súvislosti vystupuje do popredia v článku obsiahnutáa už citovaná výzva, ktorá v spojení s rečníckymi otázkami autora smerovala k tomu, abyčitatelia reagovali na prehru hádzanárov, ktorá bola prekvapivá najmä z hľadiska ichvýsledkov dosiahnutých v relevantnom čase. Názor uvádzaný krajským súdom, že„článok navádzal čitateľov, avšak majú sa vyjadriť k tvrdeniam, ktoré sú nepravdivé a žalovaná v konaní žiadnym dôkazom nepreukázala dôvodnosť a pravdivosť tvrdením, že žalobca sa dopustil podvodu alebo zapredania vlastných farieb...“,je skreslením významu výzvy do tejmiery, že odporuje jej doslovnému zneniu, ako aj otázkam položeným autoromv predmetnom článku.

Sumarizujúc dosiaľ formulované predbežné závery ústavný súd konštatuje, že

- inkriminovaný článok uverejnila sťažovateľka, ktorá ako „nositeľka“ slobodyprejavu disponuje v zhode s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zvýšenouochranou,

- žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou (známy trénerhádzanárskeho mužstva), u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u bežnýchobčanov,

- obsahom inkriminovaných článkov boli nepochybne aj veci dôležitého verejnéhozáujmu (otázka fair play v športe),

- inkriminované články boli uverejnené v období, keď došlo k prekvapivej prehre,čo legitimizuje motív ich uverejnenia,

- viacero výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch bolo formulovanýchv podobe hodnotových súdov, ktorých pravdivosť nebolo možné preukázať, a nieskutkových tvrdení, ako ich hodnotil krajský súd,

- obrana sťažovateľky odvolávajúca sa na svoje postavenie, ako aj na postaveniežalobcu v kontexte mylne interpretovanej výzvy autora a už zistenej skutočnosti, že väčšinavýrokov považovaných všeobecnými súdmi za skutkové tvrdenia mali skôr povahuhodnotových súdov, pri zohľadnení špecifického emotívneho slovníku športovýchkomentátorov by mohla byť spôsobilá v spojení s ústavne akceptovateľným(proporcionálnym) vyhodnotením konfliktu medzi slobodou prejavu sťažovateľky a právomna súkromie žalobcu, ktorý je podstatou sporu medzi účastníkmi napadnutého konania predvšeobecnými súdmi, spochybniť záver okresného súdu a krajského súdu o tom, žeinkriminovanými článkami došlo k neprípustnému zásahu do osobnostných práv žalobcu,

- podľa názoru ústavného súdu je záver krajského súdu o tom, že sťažovateľkauverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce informácie, vzhľadom na dosiaľuvedené nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorýchje založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolnostíposudzovanej veci neprimerane preferujú právo žalobcu na ochranu súkromia na úkorslobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobomodôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlok porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 10ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnomsúde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súdtaké rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákonao ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojímnapadnutým rozsudkom porušil ústavou garantované základné práva sťažovateľky, zrušilnapadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohtonálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť.

V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konanívo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti IItohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadaťsa s právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver vyjadrený v jehonapadnutom rozsudku, že sťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravduskresľujúce tvrdenia, nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený. Zároveň bude úlohoukrajského súdu pri opätovnom rozhodovaní o veci sťažovateľky primerane zohľadniťkonštantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu týkajúcu sa konfliktu medzi slobodou prejavua právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha priznaniaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €,ktorú odôvodnila tým, že rozhodnutiami súdu jej bola spôsobená škoda spočívajúca v tom,že museli žalobcovi vyplatiť v zmysle týchto právoplatných rozhodnutí uvedenú čiastku.Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie jenáhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánuverejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančnéhozadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu majetkovej ujmyvzniknutej v dôsledku uloženej povinnosti právoplatným rozhodnutím súdu. Inštitútfinančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhraduškody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnejregulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenúpri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuťa dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upravenýmspôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinneposkytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudokkrajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právnehonázoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal(bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky siuplatnil trovy konania, ktoré však nevyčíslil.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupcasťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľavyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľkyk vyjadreniu najvyššieho súdu doručené 20. januára 2015, ústavný súd za tento úkonprávnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo novéskutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupcasťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhradyzvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorúústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016