znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 73/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   L.   M.,   súdneho   exekútora,   L.,   zastúpeného advokátom JUDr. M. K., R.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7 Er 622/2002-62 z 5. augusta 2009,   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10 CoE 81/2009   z 10.   marca   2010   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 175/2010 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   L.   M.,   súdneho   exekútora,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., R., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k. 7 Er   622/2002-62 z 5.   augusta 2009, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010 a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Cdo 175/2010 z 22. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «V exekučnej veci oprávneného: M., s. r. o.,... R.,... proti povinnej: J. B.,... D., o zaplatenie   5.575,45   EUR   s   prísl.   Uznesením   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   č.   k.   7 Er/622/2002-62 zo dňa 05. 08. 2009, tento prvostupňový súd neschválil rozvrh výťažku dražby nehnuteľnosti konanej dňa 21. 07. 2008. Jednoznačne zastávame názor, že rozvrh výťažku dražby nehnuteľnosti konanej dňa 21. 07. 2008 podľa návrhu sťažovateľa mal byť súdom schválený. Proti Uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. 7 Er/622/2002-62 zo dňa 05. 08. 2009 podal súdny exekútor odvolanie s návrhom, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a podľa § 221 ods. 3 O. s. p, vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 10 CoE/81/2009 zo dňa 10. 3. 2010   Krajského   súdu   Žilina   ako   odvolacieho   súdu   tento   súd   potvrdil   napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Voči tomuto odvolaciemu rozhodnutiu súdu podal sťažovateľ podľa § 236 a nasl. O. s. p. dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 175/2010 z 22. 9. 2010 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 26. 10. 2010 bolo uvedené dovolanie odmietnuté a oprávnenému a povinnej sa nepriznala náhrada trov dovolacieho konania...

Odvolací   súd   v   napadnutom   uznesení   sa   v   podstate   stotožnil   s   prvostupňovým rozhodnutím,   podľa   ktorého   prvostupňový   súd   zistil,   že   súdny   exekútor   v   rámci   prvej skupiny uspokojovaných pohľadávok nesprávne určil výšku odmeny za výkon exekučnej činnosti. Súd má za to, že odmena súdneho exekútora vypočítaná podľa § 5 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. má byť vo výške 20% z vymoženej pohľadávky a nie vo výške 20 % z vymáhanej pohľadávky, tak ako si to uplatnil súdny exekútor, čím sa nestotožnil s názorom exekútora,   že základom pre výpočet odmeny je výška vymáhanej pohľadávky...

Zastávame názor, že exekútor postupoval v celom exekučnom konaní, ako aj pri výpočte trov exekúcie správne, pretože vychádzal z dikcie platných a účinných zákonných ustanovení § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 písm. a) a § 27a Vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších noviel. Výnimky z takéhoto výpočtu odmeny exekútora predstavujú § 6, § 14 až § 16 cit. vyhlášky, tieto však nie je možné aplikovať na danú vec, pretože sa týkajú iných foriem realizácie a ukončenia exekúcie. Súdny   exekútor   má   teda   nárok   na   odmenu   exekútora   vypočítanú   z   výšky   vymáhanej pohľadávky   a   nie   iba   z   tej   výšky   pohľadávky,   ktorá   bola   v   tomto   exekučnom   konaní vymožená.

Podľa nášho názoru Okresný súd Dolný Kubín v konaní 7 Er/622/2002 a Krajský súd Žilina   v   konaní   10   CoE/81/2009   nesprávnym   právnym   posúdením   v   predmetnej   veci pochybili.   Tento   omyl   oboch   súdov   spočíval   výlučne   v   tom,   že aplikovali   síce   správnu právnu   normu,   ale   jej   obsah   nesprávne   interpretovali   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý analyzujeme a zdôvodňujeme v tejto sťažnosti...

Keďže vyššie uvedené exekučné konanie sa začalo pred 30. 4. 2008 poukazujeme aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.   6.   2008,   sp.   zn.   3 M   Cdo 13/2007 (na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR), podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti, s výnimkou opakujúcich sa plnení (§ 4 ods. 2 vyhlášky) a s výnimkou odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, odmeny pri vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie a odmene, ktorou sa odmeňujú paušálne jednotlivé úkony exekučnej činnosti, patrí súdnemu exekútorovi vždy odmena vypočítaná z vymáhanej sumy.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1. Základné právo sťažovateľa JUDr. L. M., súdneho exekútora, sídlo: L., právne zastúpeného JUDr. M. K., advokátom, so sídlom R., na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a upravené v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er/622/2002, postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp.   zn.   10   CoE/81/2009   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 175/2010 bolo porušené.

2. Zrušuje sa Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, č. k. 7 Er/622/2002-62 zo dňa 05. 08. 2009. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu Žilina č. k. 10 CoE/81/2009 zo dňa 10. 3.   2010.   Zrušuje   sa   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 5 Cdo 175/2010 zo dňa 22. 9. 2010.

3.   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez zbytočných prieťahov a vydal rozhodnutie o schválení rozvrhu výťažku v exekučnom konaní EX 391/2002 vedenom exekútorským úradom sťažovateľa v zmysle jeho návrhu zo dňa 18. 5. 2009 v konaní sp. zn. 7 Er/622/2002.

4. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 676,85 €, ktoré je povinný Okresný súd Dolný Kubín zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 7 Er 622/2002-62 z 5. augusta 2009, vychádzal z princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že právomoci ústavného súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia okresného súdu jednoznačne predchádzala právomoc krajského súdu v odvolacom konaní. Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa a uznesením sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010 ho ako vecne správne potvrdil.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   aj   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 CoE 81/2009 z 10. marca 2010 nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2010.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Na   základe   uvedeného   a   s   prihliadnutím   na   dátum   právoplatnosti   namietaného uznesenia krajského súdu (2. júna 2010), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu   (22. decembra   2010)   ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie   sťažnosti   v tejto   časti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 175/2010 z 22. septembra 2010.

Ústavný   súd   zistil,   že   týmto   rozhodnutím   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu, pretože dospel k záveru, že proti tomuto rozhodnutiu nie je dovolanie prípustné.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol   podstatu   prvostupňového uznesenia.   Najvyšší   súd   uviedol,   že   okresný   súd „svoje   rozhodnutie   odôvodnil tým,   že súdny exekútor nesprávne vypočítal svoju odmenu za výkon exekučnej činnosti. V dôsledku toho   došlo   k určeniu nesprávnej   výšky   celkových trov exekúcie   uspokojovaných   v rámci prvej skupiny. Uvedený chybný postup súdneho exekútora mal vplyv na správnosť rozvrhu výťažku ako celku, preto okresný súd rozvrh výťažku z predaja nehnuteľností neschválil.“.

Dovolací   súd   ďalej   konštatoval,   že   krajský   súd   sa   stotožnil   so   závermi a odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto ho ako vecne správne potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   vyhodnotil   aj   argumenty   sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že sťažovateľ „namietal nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom,   zastávajúc   pritom   názor,   že v exekučnom konaní ako aj pri výpočte trov exekúcie postupoval správne, pretože vychádzal z dikcie platných a účinných ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   noviel   ako   aj   z ustálenej   judikatúry   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.

Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie proti   uzneseniu   krajského   (odvolacieho)   súdu.   Z tohto   dôvodu   najvyšší   súd   skúmal prípustnosť podania dovolania z hľadiska kritérií podľa ustanovenia § 239 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré pojednáva o prípustnosti podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prijatého vo forme uznesenia.  

Okrem   toho   sa   dovolací   súd   sústredil   aj   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 OSP, ktoré taxatívne ustanovuje dôvody na podanie dovolania proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   bez   ohľadu   na   to,   či   má   podobu   rozsudku   alebo uznesenia.

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nespĺňa dôvody prípustnosti ani podľa § 237 OSP, ani podľa § 239 OSP.

K sťažovateľom tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom dovolací súd okrem iného uviedol: „Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.   v prípade,   ak   je   dovolanie   prípustné,   a nie   dôvodom   jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.“

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd vyslovil: „S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dovolací súd sa zaoberal otázkou prípustnosti dovolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   a keďže   dospel   k záveru,   že dovolanie nie je v danom prípade prípustné, nezaoberal sa už otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za významné poukázať na podstatu námietok   sťažovateľa,   ktorý   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   v danej   veci   vytýkal nesprávne právne posúdenie veci pri správnej aplikácii právnej normy. Kľúčovým pritom bolo právne posúdenie toho, či sťažovateľ ako súdny exekútor v rámci exekučného konania pri návrhu na schválenie rozvrhu výťažku správne vypočítal svoju odmenu. Na rozdiel od okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ tvrdil, že v súlade s právnymi predpismi mu patrí odmena z vymáhaného nároku, a nie z pohľadávky, ktorá bola v rámci exekučného konania vymožená.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   námietky   sťažovateľa   v takejto   podobe   sa   voči uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý sa touto otázkou vôbec nezaoberal, javia ako irelevantné. Najvyšší   súd   súladne   s ústavou   najskôr   posúdil   procesné   predpoklady   na   svoje rozhodovanie a ak zistil neodstrániteľnú prekážku, nemohol posudzovať vznesenú námietku v jej merite.

Sťažovateľ   mal   možnosť   dané   námietky   uplatniť   včas   vo   vzťahu   k uzneseniu krajského súdu. Ústavný súd navyše odôvodnil, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti musela byť odmietnutá pre oneskorenosť.

Ústavný   súd   teda   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 175/2010 z 22. septembra 2010, a preto sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011