znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 73/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. T., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   B.   č.   730   901   9641 z 9. septembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   9   So   129/2008 z 30. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2009 (po doplnení 10. februára 2009) doručená sťažnosť K. T., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv   podľa   čl.   35,   čl.   36,   čl.   40   a čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 730   901   9641   z 9.   septembra   2006,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“)   č. k. 4 Sd   187/06-60   z 20.   mája   2008   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 129/2008 z 30. októbra 2008.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   25.   júla   2005   utrpel   vážny   pracovný   úraz, v dôsledku ktorého sa podľa vlastného vyjadrenia stal plne invalidným. Aj napriek tomuto tvrdeniu mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006 priznala len čiastočný invalidný dôchodok. Keďže sťažovateľ prejavil nespokojnosť s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, žiadal o jeho preskúmanie krajským súdom. Na základe toho krajský súd napadnuté rozhodnutie správneho orgánu preskúmal a rozsudkom č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008 ho potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 So 129/2008 z 30. októbra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   tvrdil: „Najvyšší   súd   SR   potvrdil   rozsudok KS v Prešove   a to   napriek   tomu,   že   sa   poškodený   dovolával   komplexného   znaleckého dokazovania   príslušným   zdrav.   ústavom,   ktorý   aj   navrhovala   tiež   vykonať   znalkyňa ustanovená   krajským   súdom...   Poškodený   netvrdí,   že   jeho   zdravotný   stav   po   úraze sa nemohol zlepšiť, ale nie po uplynutí formálnej jednoročnej podpornej doby PNS, kedy mal naplánované ošetrujúcimi lekármi nemocnice v P. rôzne a dlhšie liečenia. Toto si mal krajský ale aj najvyšší súd náležite znalecky preveriť...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal: „1. Aby ústavný súd rozsudok NS – SR, tak ako je to navrhované zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Taktiež je potrebné zrušiť aj rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené nesprávne rozhodnutie soc. poisťovne...

2. Sťažovateľ má právo na náhradu škody v sume 145.536,- Sk a túto mu je povinná zaplatiť soc. poisťovňa – ústredie B.

Najmä sťažovateľ sa domáha toho,   aby vec bola vrátená späť najvyššiemu súdu a následne krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie...

Z doterajších súdnych konaní je úplne jasné, že sťažovateľovi boli porušené jeho ústavné práva a to:

1. právo čl. 35 – 36, 40 ústavy – práva na prácu a ochranu zdravia,

2. právo na súdnu a inú právnu ochranu, čl. 46 ústavy...

Sťažovateľ požaduje náhradu trov doterajších konaní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   citované   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva   a slobody   sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak mu   túto   ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že v namietanej veci sťažovateľ podal všeobecnému (krajskému) súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Sd 187/06-60 z 20. mája 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie Sociálnej   poisťovne   potvrdil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom   v   rámci   odvolacieho   konania   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 9 So 129/2008 z 30. októbra 2008 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Ústavný súd konštatuje,   že vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl.   127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   namietaného   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne, pretože to patrilo do právomoci všeobecného (krajského) súdu rozhodujúceho v rámci   správneho   súdnictva   (§   244   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a zároveň preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia patrilo do právomoci odvolacieho (najvyššieho) súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že z ústavného   hľadiska   je   preň podstatné a určujúce   len preskúmanie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9 So   129/2008 z 30.   októbra   2008.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 60/06, III. ÚS 310/07).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 129/2008 z 30. októbra 2008.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä...

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci...

Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 730 901 9641 z 9. septembra 2006 bol sťažovateľovi od 23. júna 2006 priznaný invalidný dôchodok v sume 5 354 Sk mesačne a od 1. júla 2006 mu bol invalidný dôchodok zvýšený na sumu 5 673 Sk mesačne.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 4 Sd 187/06-60   z   20. mája 2008.   V predmetnej   žalobe   sťažovateľ   v podstate   tvrdil, že nesúhlasí   so zistením   Sociálnej   poisťovne,   že   jeho   pracovná   schopnosť   v dôsledku pracovného úrazu poklesla o 60 %. Sťažovateľ totiž vyslovil názor, že v dôsledku tohto pracovného úrazu nie je vôbec schopný vykonávať žiadnu prácu, a preto žiadal krajský súd o vykonanie dokazovania, ktorým by sa preukázali jeho tvrdenia.

Krajský súd vo svojom rozsudku, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, v úvode odôvodnenia okrem iného konštatoval, že v priebehu konania vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s posudkovým a dávkovým spisom Sociálnej poisťovne, odborným posudkom, znaleckým posudkom č. 7/2007 z 13. novembra 2007 znalkyne MUDr. M.   H.,   ako   aj   s ostatným   spisovým   materiálom.   V rozhodnutí   zároveň   uviedol   obsah napadnutého   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne,   závery   posudkovej   lekárky   Sociálnej poisťovne obsiahnuté v zápisnici z 12. decembra 2006, ako aj závery posudkovej lekárky MUDr. K. V., ktoré boli obsahom zápisnice z 20. apríla 2007. Keďže sťažovateľ nebol spokojný   ani   s týmito   závermi   posudkovej   lekárky,   krajský   súd   nariadil   znalecké dokazovanie   znalkyňou   MUDr.   M.   H.   z odboru   zdravotníctva   a   farmácie,   odvetvia neurológie. Ako vyplýva z rozhodnutia krajského súdu, znalkyňa vyhotovila 12. novembra 2007 znalecký posudok č. 7/2007. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že „v časti III. posudku konštatuje, že rozhodnutie posudkovej komisie o uznaní 60 % zníženia schopnosti na   prácu   v tom   čase   (1,5   mesiaca   od   operácie   chrbtice)   mohli   byť   dôvodom   uznať u navrhovateľa   zníženie   jeho   pracovného   potenciálu   o 60   %   v porovnaní   so   zdravým občanom,   čo   je   z pohľadu   znalca   nanajvýš   priaznivé   hodnotenie   z hľadiska neurologického“.   Okrem   toho   krajský   súd   neopomenul   reagovať   na   návrh   sťažovateľa na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania. V rozsudku totiž krajský súd uviedol, že nepovažoval za potrebné toto kontrolné znalecké dokazovanie nariadiť, „pretože súdom ustanovená znalkyňa dostatočne zodpovedala na otázky týkajúce sa jeho zdravotného stavu a komplexne zhodnotila a posúdila všetky ním popisované zdravotné ťažkosti“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil tým, že nie   je   možné,   aby   rok   po   utrpení   pracovného   úrazu   bola   jeho   pracovná   schopnosť znížená len o 60 % oproti pracovnej schopnosti zdravého jedinca, a preto žiadal najvyšší súd   o doplnenie   dokazovania   a ustanovenie „kolektívneho   znalca“ na   posúdenie   jeho zdravotného stavu. Z uvedeného dôvodu žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   So   129/2008 z 30. októbra 2008, ktorým napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   stručne   uviedol   dosiaľ   zistený skutkový stav, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, ako aj vyjadrenie Sociálnej poisťovne k odvolaniu sťažovateľa.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva: „Zdravotný stav navrhovateľa opakovane posudzovali na základe zákona ustanovení posudkoví lekári, ako to podrobne s výsledkami ich zistení uviedol vo svojom rozsudku krajský   súd.   Na   základe   námietok   navrhovateľa   krajský   súd   nariadil   aj   znalecké dokazovanie. S obsahom posudkov posudkových lekárov a znalkyne sa krajský súd náležite a   podrobne   vo   svojom   rozhodnutí   zaoberal   a   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by medicínske závery posudkových lekárov spochybnila a ich posudky neboli spochybnené ani súdom určenou znalkyňou.   Posudky po vyšetrení   navrhovateľa,   ako aj na základe jeho zdravotnej   dokumentácie   sú   jednoznačné   so   zhodným   konštatovaním,   že   miera   poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť nie je viac ako 60 %. Posudkoví lekári zhodnotili zdravotný stav navrhovateľa v súlade s postupom, ktorý zákon predpisuje, ich posudky sú úplné a presvedčivé. Na základe posudkov dospel aj odvolací súd k záveru, že skutkové okolnosti týkajúce sa zdravotného stavu navrhovateľa sa dostatočne ozrejmili a preto nevidel dôvod na ďalšie znalecké dokazovanie, najmä ak navrhovateľ nepredložil žiadne iné medicínske nálezy, ktoré by spochybnili podané posudky. Samotnú nespokojnosť navrhovateľa   s posudkovými   zisteniami súd   nemôže   považovať   za   dôvod   na nariadenie ďalšieho dokazovania.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 397/08).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal porušením základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   vyslovil,   že   právo   na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to, aby bol   účastník   konania   pred všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Podstatou   sťažovateľovej   námietky   bola   nespokojnosť   s rozhodnutím   najvyššieho súdu   z dôvodu,   že   tento   súd   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   krajského   súdu, a to aj napriek tomu, že podľa jeho názoru rozsah dokazovania zameraný na zistenie jeho zdravotného stavu nebol dostatočný. Sťažovateľ vyslovil názor, že práve neustanovením „kolektívneho   znalca“ na   zistenie   jeho   zdravotného   stavu   bol   uznaný   len   za čiastočne invalidného, aj keď podľa jeho udania rok po ťažkom pracovnom úraze nemohol vykonávať žiadnu zárobkovú činnosť. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 35, čl. 36, čl. 40 a čl. 46 ústavy.

Ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9 So 129/2008 z 30. októbra 2008, ktorý spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, ktoré musia rozhodnutia všeobecných súdov obsahovať, aby bolo možné konštatovať ich zlučiteľnosť s obsahom základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   V namietanom   rozsudku   najvyšší   súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v odvolaní a vyjadrenia   Sociálnej   poisťovne   jasne   predostrel   argumenty   a dôkazy,   ktoré   ho   viedli k záveru   o dostatočnom   a náležitom   zistení   zdravotného   stavu   sťažovateľa.   Okrem   toho najvyšší   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   zdravotný   stav   sťažovateľa   bol   posudzovaný opakovane   a že   závery   lekárov   o poklese   schopnosti   sťažovateľa   vykonávať   zárobkovú činnosť nie viac ako o 60 % boli zhodné a jednoznačné. Najvyšší súd súčasne uviedol, že v rámci   konania   sťažovateľ   nepredložil   také   dôkazy,   ktoré   by   závery   posudkových lekárov spochybnili.

S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu, ako aj s poukazom   na to,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   v danom   prípade   šlo   o preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu všeobecnými   súdmi   v rámci   správneho   súdnictva,   ústavný   súd   mal   na   pamäti   aj   svoju judikatúru spojenú so základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorej v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie, ale predovšetkým   s prihliadnutím   na   jeho   obsahovú   stránku)   dotýka   niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania   (v správnom   súdnictve)   môže   signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (obdobne II. ÚS 50/01, III. ÚS 310/07).

Vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   spôsobom   súladným   so   zákonom   preskúmal prvostupňové rozhodnutie krajského súdu, a tým v konečnom dôsledku aj závery správneho orgánu   (Sociálnej   poisťovne),   pričom   svoje   zistenia   a právne   názory   v napadnutom rozsudku   celkom   zreteľne   aj   formuloval,   nedopustil   sa   konania,   ktoré   by   zakladalo predpoklad porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie takých základných práv (čl. 35, čl. 36 a čl. 40 ústavy) označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorých obsahom je okrem iného aj právo na zárobkovú činnosť, právo na prácu, právo na primerané hmotné zabezpečenie, právo na ochranu zdravia pri práci, ako aj na ochranu zdravia vôbec a podobne.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, v ďalšej časti sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 35, čl. 36 a čl. 40 ústavy, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Sťažnosť v tejto časti nebola odôvodnená, a to napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   to,   že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009