znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 73/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ľ. M., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., D., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 9/00 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 9/00   p o r u š i l   základné právo Ľ. M. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ľ. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy právneho zastúpenia Ľ. M. v sume   6   813   Sk   (slovom   šesťtisícosemstotrinásť   slovenských   korún)   na účet   advokáta JUDr. F. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti Ľ. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2006 doručená (doplnená na základe výzvy ústavného súdu 22. februára 2006) sťažnosť Ľ. M.,   bytom   T.   (ďalej   len   sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   F.   K.,   D., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 9/00.

Sťažnosť bola uznesením č. k. III. ÚS 73/06-10 z 1. marca 2006 prijatá na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   uviedol,   že: „Žalobou   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia o priestupku podľa ustanovenia § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov,   som   požadoval   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Krajského   riaditeľstva   PZ,   Krajského   dopravného   inšpektorátu   v   Žiline   č.   k.: KRP-472/KDI-2000,   zo   dňa   3.   8.   2000   o postihu   za   priestupok   proti   bezpečnosti a plynulosti   cestnej   premávky.   Napriek   tomu,   že   som   uvedenú   žalobu   odoslal prostredníctvom svojho právneho zástupcu na Okresný súd Žilina (...) dňa 12. 9. 2000, do dnešného dňa súd vo veci nijakým spôsobom nerozhodol. Súd vydal iba dňa 14. 9. 2004 uznesenie   pod   č.   k.:   24 S 9/00-28,   ktorým   žiadosť   žalobcu   o odloženie   vykonateľnosti rozhodnutí   KR   PZ-KDI   Žilina   KRP-472/KDI-2000   zo   dňa   30.   8.   2000   a OR   PZ-ODI Námestovo ORP-P-111/ODI-E-2000 zo dňa 26. 5. 2000, zamietol. (...) Som presvedčený, že aj keď súd vydal uvedené uznesenie, je celé konanie vedené pod spis. značkou 24 S 9/00, poznačené prieťahmi v konaní, a to aj napriek niekoľkonásobným žiadostiam sťažovateľa o vytýčenie termínu hlavného pojednávania v tejto veci (doručeným na súd dňa 22. 1. 2001, dňa 20. 6. 2001, dňa 24. 3. 2002, dňa 13. 6. 2002, dňa 30. 10. 2002), sťažnosti na postup súdu pre prieťahy   v konaní   v súlade s ustanovením   § 17   ods.   1   zákona   č.   80/1992   Zb. o sídlach a obvodoch súdov SR zo dňa 28. 11. 2003 a vyjadreniu k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania spolu so stanoviskom žalobcu k prejednávanej veci zo dňa 27. 9. 2004. (...) Daný stav právnej neistoty sťažovateľa spôsobuje pochybnosti a dôveru v štátom garantovanú   záruku   súdnej   ochrany   v zmysle   Ústavy   SR,   súvisiacich   zákonov,   ako   aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.“

V uvedenom   postupe   okresného   súdu   vo   veci   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ žiada okrem deklarovania porušenia jeho označených práv aj vydanie príkazu, aby okresný súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk a náhrady trov konania.

Listom   z 5.   mája   2006,   ktorým   sťažovateľ   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia, vyslovil aj súhlas s prejednaním veci bez ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprS 96/06 z 25. apríla 2006 vyjadril aj predseda okresného súdu, ktorý je aj zákonným sudcom vo veci. Uviedol, že vo veci je už rozhodnuté a rozhodnutie bolo expedované účastníkom. K sťažnosti samej uviedol: „Spoluúčasť   účastníkov:   žalobcovia   v správnom   konaní   sa   vyhli   podstatným námietkam žalobcu a nijakým spôsobom k nim nezaujali stanovisko, čím sťažili prejednanie veci.   Právna   a skutková   zložitosť   veci:   Spočívala   v tom,   že   priestupková   vec   súvisela s pôvodnou   trestnou   a trestným   konaním.   Napokon   sa   ukázala   aj   súvislosť   s vecou 1 T 104/96. V nej už bol totiž žalobca odsúdený a v ďalšej trestnej veci mu hrozili dôsledky s tým   spojené   (premena   trestu   a pod.).   Súd   akoby   na   jednej   strane   posudzoval   otázku spravodlivosti, resp. nespravodlivosti – či žalobca nesprávnym postupom orgánu činného v trestnom konaní neunikol trestu, keď skutok neposudzoval primárne z hľadiska alkoholu (kde   nesúhlas   otca   je   nevýznamný),   ale   z hľadiska   neoprávneného   používania   vozidla (kde stanovisko   otca   k stíhaniu   je   významné).   Na   druhej   strane   sa   musel   vysporiadať s otázkou   aj   jeho   vlastných   ľudských   práv   a toho,   či   postup   súdu   v správnom   konaní pri akceptovaní zásad a princípov konania sa môže posudzovať až tak široko, že by zasiahol až do pôvodného trestného konania, resp., kde sú hranice právneho konania. Na každú alternatívu bolo dosť argumentov. Bolo potrebné zaoberať sa aj ústavnou a štrasburskou judikatúrou.   Ostatné   skutočnosti   vyplývajú   zo   spisu.   Súhlasíme   s upustením   od   ústneho prejednania veci.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrenia predsedu okresného súdu, ale najmä zo spisu okresného súdu sp. zn. 24 S 9/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania vo veci:

Dňa   14.   septembra   2000   sťažovateľ   podal   žalobu   o preskúmanie   rozhodnutia o priestupku   spolu   s prílohami,   ktoré   obsahovali   rozhodnutie   o odvolaní   a rozhodnutie o priestupku. Veci bola pridelená sp. zn. 24 S 9/00.

Dňa 22. januára 2001, 15. marca 2001 a 20. júna 2001 právny zástupca sťažovateľa žiadal o vytýčenie termínu pojednávania.

Dňa 19. decembra 2001 zákonný sudca vyzval Okresný súd Dolný Kubín na podanie správy o stave konania vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 104/96 (vo veci bol sťažovateľ obžalovaný).

Dňa 12. apríla 2002, 10. júna 2002 a 30. októbra 2002 právny zástupca sťažovateľa žiadal o stanovenie termínu pojednávania.

Z 29. júla 2004 sa v spise nachádza referát zákonného sudcu na vyžiadanie spisov.Dňa 18. augusta 2004 zákonný sudca dal pokyn kancelárii ignorovať referát z 29. júla 2004.

Dňa 18. augusta 2004 zákonný sudca vyzval Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline na vyjadrenie k žalobe a vyžiadal príslušné spisy.

Dňa 10. septembra 2004 sa Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline vyjadrilo k výzve.

Dňa   14.   septembra   2004   okresný   súd   vydal   uznesenie   o zamietnutí   žiadosti o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia o priestupku.

Dňa   16.   septembra   2004   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania   na   vyjadrenie, či súhlasia s prejednaním veci bez ústneho pojednávania.

Dňa 27. septembra 2004 a 13. júla 2005 boli okresnému súdu doručené vyjadrenia účastníkov konania.

Dňa   23.   augusta   2005   zákonný   sudca   vyžiadal   vyšetrovací   spis,   ktorý   mu   bol predložený 14. septembra 2005.

Dňa 12. apríla 2006 sudca rozhodol vo veci rozsudkom.

K veci   sú   pripojené   spisy   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   sp.   zn.   1   T   104/96 a bývalého Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Námestovo sp. zn. 20/2000, ako   aj   priestupkový   spis   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Námestovo   sp.   zn. ORP-P-111/ODI-E-2000.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota (III. ÚS 340/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú:   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd rozhoduje,   správanie účastníkov   súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 74/97, III. ÚS 11/05 a iné).

Pri hodnotení namietaného konania podľa prvého kritéria ústavný súd konštatuje, že ide o bežnú agendu v správnom konaní, kde je aj dostatočná judikatúra. Predmetnú vec ústavný   súd   nehodnotí   ani   zo   stránky   právneho   posúdenia,   ani   zo   stránky   skutkovej ako zložitú vec.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, a to správanie účastníkov, možno konštatovať, že títo sa nepodieľali na vzniknutých prieťahoch. Urgenciami sa snažili dosiahnuť, aby okresný súd začal vo veci konať.

Pri treťom kritériu, a to skúmaní postupu okresného súdu, ústavný súd neakceptoval vyjadrenie zákonného sudcu (predsedu okresného súdu) o existencii iných okolností, ktoré by ho nútili vo veci nekonať.

Závery vyjadrenia okresného súdu nemajú oporu v samotnom spise, podľa ktorého okresný súd v čase od 14. septembra 2000 (podanie žaloby) do 29. júla 2004 (vyžiadanie spisov), teda takmer za 4 roky, vykonal len jeden úkon 19. decembra 2001 (vyžiadanie správy o stave trestného konania) a nekonal taktiež od 16. septembra 2004 (vyžiadanie vyjadrenia účastníkov) do 23. augusta 2005 (pokyn zákonného sudcu) a od 14. septembra 2005 (predloženie vyšetrovacieho spisu) do 12. apríla 2006 (rozhodnutie vo veci). Celkovo okresný   súd   nekonal   vo   veci   po   dobu   takmer   5   rokov.   Takýto   postup   okresného   súdu je ústavne   neakceptovateľný.   Uvedeným   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ   sa   dožadoval   aj   vydania   príkazu   okresnému   súdu   vo   veci   konať a rozhodnúť.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   a vysloví, že k porušeniu   práv   došlo   nečinnosťou,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd takýto príkaz okresnému súdu neuložil, lebo ten vo veci medzičasom rozhodol, aj keď rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné. Okresný súd je povinný podľa procesných predpisov pokračovať tak, aby bola nastolená právna istota.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   z dôvodu   právnej   neistoty   žiadal   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na   konkrétne   okolnosti   prípadu   (predmet   žaloby)   a zistené   porušenie   základných   práv a slobôd. Ústavný súd považoval za primeranú čiastku 30 000 Sk, ktorú zaviazal okresný súd uhradiť sťažovateľovi (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 6 813,50 Sk za dva úkony právnej služby po 2 730 Sk a dva režijné paušály po 164 Sk spolu s 19 % DPH.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2006 v konaní pred   ústavným   súdom   je 2   730   Sk, hodnota   režijného paušálu 164   Sk a daň   z pridanej hodnoty 19 %.

Ústavný súd preto v súlade s § 36 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia spolu vo výške 6 813 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006