znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 73/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Patrika   Tůmu,   I.,   v   ktorej   namieta   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti podanej v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 T 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Patrika Tůmu   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2005   doručená   sťažnosť   Patrika   Tůmu,   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti podanej v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 T 2/03.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   13.   januára   2004 sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 2/03 z 13. januára 2004, ktorým tento súd podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku vyslovil, že predsedníčka senátu JUDr. E. R. a sudca JUDr. V. D. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného sťažovateľa vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1 T 2/03. Svoju sťažnosť sťažovateľ písomne odôvodnil podaním, ktoré 15. januára 2004 zaslal najvyššiemu súdu. Dňa 2. júla 2004 sťažovateľ zaslal Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) „podnet na sťažnosť pre porušenie zákona“. Sťažovateľovi bola z MS SR 23. septembra 2004 doručená odpoveď, v ktorej mu bolo oznámené, že jeho „podnet“ bol postúpený   predsedovi   najvyššieho   súdu   ako   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   pričom o výsledku   jeho   šetrenia   bude   upovedomený   priamo   predsedom   najvyššieho   súdu. Sťažovateľ však o výsledku šetrenia svojej sťažnosti na prieťahy do dňa podania ústavnej sťažnosti predsedom najvyššieho súdu upovedomený nebol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5   To   49/2004   z   19.   októbra   2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   20.   januára   2005, o sťažnosti sťažovateľa z 13. januára 2004 rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Podľa   sťažovateľa   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   2/03 z 13. januára 2004 najvyšší súd rozhodoval neprimerane dlho, a to od 13. januára 2004 do 19. októbra 2004, t. j. viac ako deväť mesiacov, a v prípade sťažnosti na prieťahy v konaní najvyšší súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu „právoplatne nerozhodol“, pričom uvedeným postupom podľa neho najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V závere svojho podania sťažovateľ uviedol: „V   oboch prípadoch   navrhujem po preskúmaní   všetkých   okolností vysloviť nález porušenia   práva   na   Súdnu   a inú   právnu   pomoc   konkretizovaného   v článku   48   odsek   2 Ústavy SR, respektíve práva na Spravodlivé súdne konanie (The right to a fair trial) a to zbytočnými prieťahmi v konaní.

Ďalej navrhujem, aby mi Ústavný súd SR priznal finančné zadosťučinenie vo výške 30   000   Sk,   slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún   za   nemajetkovú   ujmu,   ktorá   spočíva v psychickom zaťažení, nakoľko som na rozhodnutie v prvom aj v druhom prípade čakal v ÚVV-Prešov respektíve ÚVTOS-Ilava, ako aj zdravotné ťažkosti, ktorými trpím.

Ďalej si uplatňujem nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s konaním   o   námietke zaujatosti v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 2/03, ako aj v súvislosti s vybavovaním jeho sťažnosti na prieťahy z 2. júla 2004.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04, I. ÚS 38/04).

Aj   v prípade,   ak   by   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   po   podaní   sťažnosti 13. januára 2004 (resp. po doručení doplnenia jej dôvodov 15. januára 2004) ihneď zaslaný najvyššiemu   súdu,   ktorý   v predmetnej   veci   rozhodol   až 19. októbra   2004,   mohlo by sa hovoriť   iba   o jednorazovom   prieťahu,   ktorý   nemôže   dosahovať   intenzitu   porušenia základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a to   o to   viac,   ak   najvyšší   súd   zrejme v primeranej lehote reagoval na sťažovateľovu sťažnosť na prieťahy v konaní z 2. júla 2004, ktorá je účinným prostriedkom nápravy na ochranu označeného práva, tým že v predmetnej veci rozhodol (mutatis mutandis napr. I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam týkajúcim sa nečinnosti najvyššieho súdu v súvislosti s vybavovaním jeho sťažnosti na prieťahy z 2. júla 2004 podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) ústavný súd poukazuje na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   postupom   orgánu   štátnej   správy súdov pri vybavovaní sťažností na prieťahy v konaní podaných účastníkmi súdneho konania podľa   §   17   zákona   o štátnej   správe   súdov   sa   nevytvára   žiadna   možnosť   porušiť   jeho základné právo (mutatis mutandis II. ÚS 39/00, III. ÚS 154/04).

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 1 T 2/03, ako aj v súvislosti s vybavovaním jeho sťažnosti na prieťahy   z 2.   júla   2004   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikoval ako porušenie označených práv sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné   rozhodovať   o   sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 9. marca 2005