znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 73/02-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   konanom 23. mája 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. S., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Košice   I pod   sp.   zn. 42 C 32/92 a na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. D 446/96 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   Ing.   R.   S.   v časti   týkajúcej   sa   konania   Okresného   súdu   Košice I vedeného pod sp. zn. 42 C 32/92   o d m i e t a   ako podanú osobou zjavne neoprávnenou, pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a ako neprípustnú.

2. Sťažnosť Ing. R. S. v časti týkajúcej sa konania Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši   vedeného   pod   sp.   zn.   D   446/96   o d   m   i e   t   a   ako   neprípustnú   a zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   sa   obrátil   so žiadosťou o ústavnú ochranu Ing. R. S. (ďalej len „sťažovateľ“). Ústavnému súdu zaslali, či už   sťažovateľ   alebo   jeho   právny   zástupca,   podania   z 26.   septembra,   22. októbra, 14. novembra a 29. novembra 2001, resp. 23. januára, 4. februára, 8. marca, 20. marca, 26. marca a 29. apríla 2002 (vrátane početných príloh).

Podstata   podaní   je   zhrnutá   v návrhu   nálezu,   ktorým   by   mal   ústavný   súd   podľa právneho   zástupcu   sťažovateľa   konštatovať,   že:   „v   konaní   Okresného   súdu   Košice   I, č. 42 C 32/92 a v konaní Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši D 446/96 bolo porušené jeho základné právo na konanie v jeho veci bez zbytočných prieťahov, garantované čl. 48 ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   základných   práv   a slobôd,   ďalej základné   právo   zaručujúce   dedenie   v zmysle   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   so   súčasným porušením   práva   na   prístup   k súdu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR“   (pozri   podanie z 29. novembra 2001).

Podaním z 26. marca 2002 právny zástupca navrhovateľa požiadal v súlade s § 79a ods. 1 zákona č. 124/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   aby   sa   podanie   sťažovateľa   posudzovalo   ako   podanie   podľa   tohto zákona,   to   znamená   ako   sťažnosť   podľa   §   49   a nasl.   Súčasne   rozšíril   návrh   nálezu o rozhodnutie, ktorým ústavný súd prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v rozsahu 100   000   Sk   (najmä   s poukazom   na   namietanú   neodôvodnenú   dĺžku   súdneho   konania, v ktorom   ide   o relatívne   vysokú   majetkovú   hodnotu)   a náhradu   trov   jeho   právneho zastúpenia.

II.

Z podaní   a príloh   sťažovateľa,   jeho   právneho   zástupcu,   vyjadrení   predsedov Okresného súdu Košice I (16. januára a 9. mája 2002) a Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši (9. januára 2002) a spisov sp. zn. 42 C 32/92, resp. sp. zn. D 446/96 vyplývajú nasledovné skutočnosti.

1. V   konaní Okresného súdu Košice I   sp. zn. 42 C 32/92 ide o žalobu o vydanie časti označenej   nehnuteľnosti   v Košiciach   v zmysle   §   6   ods.   2   zákona   č.   87/1991   Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorú ešte v decembri 1991 podala na súd žalobkyňa A. M. V. z L. M..

Žalobkyňu až do jej smrti zastupoval v konaní na základe plnomocenstva sťažovateľ. Po   smrti   žalobkyne   ako   Okresný   súd   Košice   I,   tak   aj   Krajský   súd   v Košiciach,   ktorý rozhodoval o opravných prostriedkoch, považovali za žalobcu jediného zákonného dediča - syna zomrelej žalobkyne Ing. P. V., žijúceho v meste V. v K. Tento ale 13. júna 1997 v P. splnomocnil   sťažovateľa,   aby   ho   zastupoval   v súdnom   konaní   ohľadne   vydania nehnuteľnosti.   Okresný   súd   Košice   I   a Krajský   súd   v Košiciach   potom   konali   so sťažovateľom ako zástupcom Ing. P. V. Sťažovateľ ako zástupca účastníka mohol preto využívať   procesné   prostriedky,   ktoré   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje   účastníkovi konania (najmä vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a podávať opravné prostriedky a iné procesné návrhy), za účelom dosiahnutia priaznivého súdneho rozhodnutia o nehnuteľnosti.

Vec doposiaľ v merite rozhodnutá právoplatne nebola. Rozsudok Okresného súdu Košice   I z 18.   novembra   1999   zamietajúci   žalobu   bol   na   základe   podaného   odvolania zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 174/00 z 30. novembra 2000, ktorý vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Tento o žalobe doposiaľ nerozhodol. Posledným nemeritórnym rozhodnutím vo veci je uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 31/02 z 28. februára 2002, ktorým potvrdil zamietajúce uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 42 C 32/92-288 z 5. novembra 2001 o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia.

Ako už bolo uvedené, súdy v tejto veci doposiaľ ako s účastníkom konania na strane žalobcu konali s A. M. V., resp. jej synom Ing. P. V., pričom sťažovateľa považovali za ich zástupcu.   Hoci   sťažovateľ   v odvolaní   proti   zamietavému   rozsudku   Okresného   súdu Košice I z 18. novembra 1999 namietal aj to, že súd nepribral za účastníka toho, kto ním mal byť, Krajský súd v Košiciach v uznesení z 30. novembra 2000 nezrušil prvostupňový rozsudok z takéhoto dôvodu, ale k tejto okolnosti uviedol: „Žalobkyňa A. M. V., rod. L. žalobu o vydanie nehnuteľnosti ako oprávnená osoba podľa § 3 ods. 1 zák. č. 87/1991 Zb. podala na súde v stanovenej lehote podľa § 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. 8. 1. 1992. Dňa 15. 2.   1996   zomrela   a jediným   zákonným   dedičom   po   nej   je   syn   Ing.   P.   V.   Nebohá žalobkyňa zanechala závet spísaný 1. 5. 1995, ktorým celý svoj spoluvlastnícky podiel v predmetnej nehnuteľnosti zanechala Ing. R. S., ktorý v tomto konaní zastupoval ju a teraz zastupuje žalobcu. Súd prvého stupňa v konaní pokračoval s dedičom žalobkyne Ing. P. V. Ako vyplýva z obsahu spisu, dedičské konanie po A. M. V., ktoré sa vedie na Okresnom súde v Liptovskom   Mikuláši pod sp.   zn. D 446/96 dosiaľ právoplatne skončené nie je. Pretože   nebohá   žalobkyňa   zanechala   závet,   ktorým   svoj   spoluvlastnícky   podiel k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, zanechala Ing. R. S., je na zvážení súdu, či konanie   nebude   vhodné   podľa   §   109   O. s. p.   prerušiť   do   právoplatného   skončenia dedičského konania, pretože ako závetný dedič prichádza do úvahy ako účastník konania po neb. žalobkyni.“

Z obsahu spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 42 C 32/92 ústavný súd zistil, že sťažovateľ (ako zástupca účastníka konania) doposiaľ neurobil voči súdu návrh na jeho pristúpenie do konania ako ďalšieho účastníka na strane žalobcu (§ 92 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku).   Okresný   súd   Košice   I tiež   napr.   v rozsudku   z 18.   novembra   1999 uviedol, že „Súd s Ing. R. S. nekonal ako so žalobcom, pretože doposiaľ nie je nástupcom po neb. A. M. V. a príslušný procesný úkon, v dôsledku ktorého by sa žalobcom mohol stať, nebol učinený.“

2. V   konaní Okresného súdu v   Liptovskom Mikuláši sp. zn. D 446/96 ide o dedičské konanie po poručiteľke A. M. V., pričom úkonmi súdneho komisára bola poverená notárka (úkony   notára   sa   v týchto   súvislostiach   považujú   za   úkony   súdu   podľa   §   38   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku).

V tomto   konaní   prichádzali   do   úvahy   dvaja   dedičia,   Ing.   P.   V.   ako   zákonný a sťažovateľ ako testamentárny, ktorému poručiteľka testamentom odkázala práva viažuce sa   na   nehnuteľnosť   v Košiciach   (jej   vydanie   je   predmetom   konania   Okresného   súdu Košice I sp. zn. 42 C 32/92). Sťažovateľ sa zúčastnil napr. predbežného vyšetrenia ohľadom dedičstva 28. marca 1996 a bol tiež účastníkom dedičského konania v časti o preskúmanie platnosti testamentu.

Priebeh dedičského konania ovplyvnili viaceré skutočnosti, predovšetkým stanoviská dedičov   a predmet   testamentu.   Ing.   P.   V.   uplatnil   k testamentom   odkázanému   majetku inštitút neopomenuteľného dediča a žiadal, aby mu bola z neho potvrdená polovica, pričom tiež žiadal, resp. súhlasil, aby bolo dedičské konanie ukončené až po skončení súdneho sporu ohľadne testamentom odkázaného majetku. Sťažovateľ mal zase na druhej strane žiadať notárku, aby bolo bez prieťahov rozhodnuté v dedičskom konaní o nehnuteľnosti, ktorú mu odkázala v závete A. M. V.

Zo   spisov   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   42   C   32/92   a Okresného   súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. D 446/96 vyplýva, že tieto okresné súdy vzájomne mali základné informácie o stave označených konaní (pozri napr. viaceré žiadosti Okresného súdu Košice I voči notárke ohľadne okruhu dedičov a stavu dedičského konania).

V dedičskom konaní zatiaľ Okresný súd v Liptovskom Mikuláši rozhodol uznesením z 20. decembra 2001 len o majetku (v čistej hodnote 12 661,20 Sk), na ktorý sa nevzťahuje závet   A.   M. V.   z 1.   mája 1995,   a potvrdil   jeho nadobudnutie Ing.   P.   V.   ako jedinému dedičovi zo zákona.

V odôvodnení tohto uznesenia sa však na úvod uvádza: „Poručiteľka podľa zistenia zanechala závet zo dňa 1. mája 1995, písaný strojopisom a podpísaný menom A. M. V. a dvoma svedkami úkonu E. F. a E. H., ktorým závetom poručiteľka testuje práva viažúce sa na dom s dvorom v K. Ako jediný dedič podľa tohto závetu bol zistený: Ing. R. S., bytom K.. Podľa došetrenia notára poručiteľka ku dňu smrti tento majetok nevlastnila. Ing. R. S. bol poučený podľa par. 175/x, ods. 1/ O. s. p. o tom, že ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, alebo po vydaní osvedčenia o dedičstve nejaký poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku konanie o dedičstve.“

III.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   predovšetkým   v podaní z 29. novembra   2002   uvedeným   súdom   vyčíta   paradoxnú   situáciu,   do   ktorej   sa   dostal. V konaní Okresného súdu Košice I sp. zn. 42 C 32/92 nemôže vystupovať vo vlastnom mene, pretože dedičské konanie vo veci Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. D 446/96   nebolo   skončené,   avšak   toto   nemôže   byť   skončené,   pokiaľ   o spornej nehnuteľnosti   nebude rozhodnuté v prv   označenom   konaní. Oba súdy   naviac konajú so zbytočnými prieťahmi, na ktorých však sťažovateľ nemá účasť.

Oba súdy preto podľa sťažovateľa porušili jeho právo na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy zaručujúce dedenie a tiež právo na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma pritom najmä všeobecné a osobitné náležitosti návrhu a tiež skutočnosti, ktoré by mohli prípadne odôvodňovať jeho odmietnutie (§ 20 ods. 1, § 49 a nasl., § 25 ods. 2). Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote (§ 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde) domáhal, aby jeho podania boli posúdené ako sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde

Právomoc   ústavného   súdu   na   rozhodovanie   o sťažnostiach   je   daná   už   v čl.   127 ústavy. Podľa ods. 1 tohto ustanovenia ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý o. i. právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má tiež každý právo, aby súd, ktorý má rozhodnúť o jeho občianskych právach, prejednal jeho vec v primeranej lehote.

Podľa čl. 20 ods. 1 poslednej vety ústavy, ktorý sa týka vlastníckeho práva, tiež „Dedenie sa zaručuje“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Súčasťou tohto práva je samozrejme aj právo na prístup k súdu.

1. K   namietaným   porušeniam   práv   v   konaní   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn. 42   C   32/92.

a) Vo vzťahu k porušeniu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (prieťahy v konaní) treba sťažnosť odmietnuť ako podanú osobou zjavne neoprávnenou, pretože sťažovateľ v tomto konaní doposiaľ nemal postavenie účastníka konania, ale bol iba zástupcom.

b) Vo vzťahu k porušeniu práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy treba sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Možno   pripustiť,   že   vzhľadom   na   to,   že   v tomto   konaní   sa   rozhoduje   o spornej nehnuteľnosti, je tu daná určitá súvislosť s dedením sťažovateľa, pretože túto nehnuteľnosť mu v závete z 1. mája 1995 odkázala poručiteľka A. M. V. (pokiaľ by bola žaloba ohľadne nehnuteľnosti   úspešná,   táto   by   sa   stala   súčasťou   dedičstva   po   menovanej,   avšak o vyporiadaní dedičstva by už rozhodoval v dedičskom konaní Okresný súd v Liptovskom Mikuláši).

Na   toto   konanie,   ktoré   doposiaľ   nie   je   skončené,   sa   ale   vzťahuje   právomoc všeobecných súdov, a nie ústavného súdu (sťažovateľ sa môže o. i. domáhať postavenia účastníka v konaní, disponovať návrhom a proti súdnym rozhodnutiam podávať eventuálne riadne   alebo   mimoriadne   opravné   prostriedky,   či   už   ako   zástupca   účastníka   alebo   vo vlastnom mene ako účastník, pokiaľ by sa ním stal).

c) Pokiaľ ide o porušenie práva na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, je sťažnosť neprípustná.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ doposiaľ neurobil procesný úkon za účelom svojho pristúpenia do konania ako ďalší účastník na strane žalobcu (o takomto návrhu by musel prvostupňový   súd   rozhodnúť,   pričom   jeho   zamietavé   rozhodnutie   je   napadnuteľné odvolaním).   Z postavenia   testamentárneho   dediča   sťažovateľovi   nevyplýval   automaticky nárok byť účastníkom v konaní Okresného súdu Košice I (pozri § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

Naviac, sťažovateľ mohol aj ako zástupca účastníka v konaní pred súdom využívať tie procesné práva, ktoré poskytuje účastníkovi Občiansky súdny poriadok, a teda prístup k súdu fakticky zabezpečený mal.

2. K   namietaným porušeniam práv v   konaní Okresného súdu v   Liptovskom Mikuláši sp. zn. D 446/96.

a) Ohľadne porušenia práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažnosť neprípustná.

Sťažovateľ a Okresný súd v Liptovskom Mikuláši nerobia spornou skutočnosť, že sťažovateľ v tomto konaní nevyužil podanie sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov pred tým, ako sa obrátil so žiadosťou o ústavnú ochranu na ústavný súd (pozri obdobne napr. II. ÚS 121/95, II. ÚS 122/95 a II. ÚS 123/95).

b)   Okresný   súd   v Liptovskom   Mikuláši   nemohol   porušiť   právo   sťažovateľa   na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Keďže   v konaní   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   42   C   32/92   nebolo   doposiaľ právoplatne   rozhodnuté   o základnej   otázke   –   či   sú   dané   podmienky   pre   vydanie nehnuteľnosti,   ktorú   poručiteľka   A.   M.   V.   testamentom   odkázala   sťažovateľovi   –   táto nehnuteľnosť   doposiaľ   nemohla   byť   súčasťou   dedičstva   po   menovanej   a sťažovateľ   ju preto ani nemohol zdediť v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši.

Z odôvodnenia uznesenia tohto súdu z 20. decembra 2001 napokon vyplýva, ako už bolo vyššie uvedené, že sťažovateľ bol poučený o možnosti vyporiadania novoobjaveného majetku   po   poručiteľke   podľa   §   175x   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (teda   aj v prípade   úspešného   ukončenia   sporu   v konaní   Okresného   súdu   Košice   I sp. zn. 42 C 32/92).

c) Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že Okresný súd v Liptovskom Mikuláši nemohol porušiť ani právo sťažovateľa na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Okresný   súd   v Liptovskom   Mikuláši prostredníctvom   poverenej   notárky konal so sťažovateľom,   pričom   možnosť   ďalšieho   konania   je   v súčasnosti   otvorená   a závisí   od výsledku konania Okresného súdu Košice I sp. zn. 42 C 32/92.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   spôsobom   ustanoveným   vo   výroku   tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2002.