znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 729/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátkou JUDr. IvetouLenčéšovou,   Farská   28,   Nitra,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   právana osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základnéhopráva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právana slobodu a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods. 1,   3   a   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods.   1Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesenímKrajského súdu v Nitre č. k. 1 To 13/2014-7532 z 29. júla 2014, uznesením Krajského súduv Nitre č. k. 2 Tos 84/2014-7563 zo 6. augusta 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitreč. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola11. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 13/2014-7532 z 29. júla 2014, uznesením krajskéhosúdu   č. k. 2   Tos   84/2014-7563   zo   6.   augusta   2014   a uznesením   krajského   súduč. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločinvydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a d)   a ods. 4 písm. a) Trestnéhozákona s poukazom na § 138 písm. a), d), f) a i) Trestného zákona a § 140 písm. b)Trestného zákona z časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. V uvedenejveci   mal   byť   vydaný   krajským   súdom   príkaz   na   zatknutie   sp.   zn.   1   To   13/2014zo 4. marca 2014. Sťažovateľ uvádza, že po svojom zatknutí bol uznesením krajského súduč. k. 1 To 13/2014-7532 z 29. júla 2014 vzatý do útekovej väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a)Trestného poriadku, proti čomu podal priamo do zápisnice o výsluchu sťažnosť, o ktorejrozhodol iný senát krajského súdu uznesením č. k. 2 Tos 84/2014-7563 zo 6. augusta 2014tak,   že ju   podľa §   193 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku   zamietol.   Sťažovateľ preto11. augusta   2014   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ktorú   krajský   súduznesením č. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014 zamietol a zároveň neprijal jehopísomný sľub a nenahradil väzbu dohľadom mediačného a probačného úradníka.

Sťažovateľ uvádza, že jeho vzatiu do väzby predchádzalo trestné konanie vykonanéOkresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T/16/2011, v ktorom bolrozsudkom z 3. júla 2013 uznaný vinným z označeného obzvlášť závažného zločinu a bolmu   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   22   rokov   so   zaradenímdo ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a ochrannýdohľad v trvaní 3 rokov. Keďže proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, vec bolapredložená krajskému súdu, ktorý v nej vydal napadnuté uznesenia.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavya práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru sťažovateľ uvádza, žedôvody,   o ktoré   mal   krajský   súd   oprieť   vydanie   príkazu   na   jeho   zatknutie   a vydanieuznesenia o jeho vzatí do väzby, nemajú oporu v zákone, keďže dôvodom obmedzenia jehoosobnej slobody mala byť neúčasť na verejných zasadnutiach nariadených krajským súdomv jeho trestnej veci napriek doručeným predvolaniam, čo podľa jeho názoru potvrdil ajkrajský   súd „konštatovaním,   že   vo   všetkých   prípadoch   mal   doručenie   predvolaní za preukázané, a zároveň som sa buď samostatne alebo prostredníctvom svojej obhajkyne zo stanovených termínov verejného zasadnutia ospravedlnil, čo som doložil aj lekárskymi správami o mojom zlom zdravotnom stave“. Krajský súd mal však v príkaze na zatknutievyhodnotiť tieto ospravedlnenia za účelové so snahou mariť konanie súdu nedostavovanímsa na pojednávania a v uznesení o vzatí do väzby zase poukázať na to, že v jeho prípade„nemalo   ísť   o   tak   nepriaznivý   zdravotný   stav,   ktorý   by...   bránil   v   účasti   na   verejnom zasadnutí, a v dôsledku ktorého by účasťou na verejnom zasadnutí prišlo k ohrozeniu... života alebo zdravia.

Mám   za   to,   že   takéto   odôvodnenie   rozhodnutí,   na   základe   ktorých   prišlo k obmedzeniu mojej osoby na slobode vykazuje znaky arbitrárnosti, nakoľko nie je zrejmé z akého dôvodu súd vyhodnotil tieto ospravedlnenia doložené lekárskymi správami ako nedostatočné a neakceptoval ich. Tak ako bolo poukázané aj v odôvodnení mojej sťažnosti zo dňa 01.08.2014, som toho názoru, že súd nemôže svojvoľne hodnotiť závažnosť prekážky spočívajúcej mojom zdravotnom stave, pričom žiadnym iným dôkazom (napr. znaleckým dokazovaním), nebolo preukázané, že by som môj zdravotný stav bol spôsobilý na účasť na verejnom zasadnutí.“.

V ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade Trestný poriadok nevyžadovalpovinnosť doložiť k ospravedlneniu vyjadrenie lekára, že mu zdravotný stav neumožňujeúčasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života alebo závažného zhoršeniazdravotného   stavu   alebo   z   dôvodu   nebezpečenstva   rozšírenia   nebezpečnej   nákazlivejľudskej   choroby   (§   120   ods.   2   Trestného   poriadku),   pretože   táto   povinnosť   bolado Trestného poriadku zavedená až zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňazákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa meniaa dopĺňajú niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. septembra 2011, pričom v zmysle§ 567j ods. 2 Trestného poriadku sa mali súdne konania (okrem konania o mimoriadnychopravných   prostriedkoch)   začaté   pred   1.   septembrom   2011   dokončiť   podľa   doterajšíchpredpisov. Keďže predmetné súdne konanie malo byť začaté ešte pre 1. septembrom 2011,sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   ospravedlnenie   doložené   lekárskym   potvrdenímo práceneschopnosti „nemožno svojvoľne odmietnuť“ a len na tomto podklade odôvodniťdanosť dôvodu jeho vzatia do väzby v zmysle § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku.

Popri tom sťažovateľ nesúhlasí ani „so záverom Krajského súdu v Nitre, že som sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiaval, nakoľko je preukázateľné na základe čestného vyhlásenia obyvateľov obce ⬛⬛⬛⬛ (mojich susedov), že som sa v mieste svojho trvalého bydliska zdržiaval. O tvrdení,   že som sa zdržiaval v mieste trvalého bydliska rovnako svedčí skutočnosť, že som bol zadržaný v obci ⬛⬛⬛⬛, čo je vedľajšia obec a tiež skutočnosť, že mám doma maloletú sedem mesačnú dcéru, o ktorú sa riadne starám.“.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza,že proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014 mu neboloumožnené podať riadny opravný prostriedok, a tak mu malo byť zamedzené preskúmanierozhodnutia   iným   senátom   krajského   súdu.   Takýto   postup „zjavne   vykazuje   znaky arbitrality“ a dochádza ním k porušeniu jeho práva na prístup k súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho vecivydal takéto rozhodnutie:

Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 17 ods. 2, 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy...a čl. 5 ods. 1, 3, 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom a Uznesením Krajského súduv Nitre sp. zn. 1 To/13/2014-7532 zo dňa 29.07.2014, Uznesením Krajského súdu v Nitrezo dňa   06.08.2014   sp.   zn.   2Tos/84/2014   a   Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.1 To/13/2014-7635 zo dňa 18.08.2014 porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre 1 To/13/2014-7532 zo dňa 29.07.2014, UznesenieKrajského súdu v Nitre zo dňa 06.08.2014 sp. zn. 2 Tos/84/2014 a Uznesenie Krajskéhosúdu v Nitre sp. zn. 1 To/13/2014-7635 zo dňa 18.08.2014 sa zrušuje a vec sa vraciaKrajskému súdu v Nitre, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol ⬛⬛⬛⬛ bezodkladneprepustený z väzby na slobodu.

sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume3.000 €...,   ktorú   je   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   odo   dňaprávoplatnosti tohto nálezu sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 284,08 €... ktoréje Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom a uznesením krajského súdu č. k. 1 To 13/2014-7532 z 29. júla 2014

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektoréhozo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súduna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osobyalebo právnickej osoby zistí, že ochrany týchto základných práv alebo slobôd, porušeniektorých   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred inýmsúdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodunedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV. ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavoualebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   listín   je   zrejmé,   že   uznesenie   krajského   súduč. k. 1 To 13/2014-7532 z 29. júla 2014 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,bol   predmetom   prieskumu   iným   senátom   krajského   súdu   v konaní   o   sťažnosti   protiuzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby vedenom pod sp. zn. 2 Tos 84/2014. V súvislostis namietaným   porušením   označených   základných   práv   je   preto   z   ústavného   hľadiskapodstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014-7563zo 6. augusta 2014. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v častismerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 To 13/2014-7532 z 29. júla 2014 podľa§ 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jejprerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014-7563 zo 6. augusta 2014 a uznesením

krajského súdu č. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v   posudzovanom   prípadeide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mupredchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikohonemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobilarozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splneniepovinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účelyvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedeniapred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševnechorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jejnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhosteniealebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   zdôrazňuje,   že   väzba   jenajzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a   do   práv   obvineného.   Keďže   ideo najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   ústavnosti   a   zákonnosti(mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecnéhosúdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo potvrdiť   existenciu   skutočnéhoverejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidlarešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   väzbe   (Toth   c.   Rakúskoz 12. 12.   1991).   Ústavný   súd   už vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   jehoprávomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sav konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzeniaosobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbeobsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodua na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súdneodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je tátonezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom   uvedeným   v zákone   a rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a to   nielenpri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzbyje zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali daťratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a protiväzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností,a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)ústavný   súd   pripomína,   že   súdy   majú   povinnosť   preskúmať   dôvody   väzby   obvinenéhov priebehu   konania   a   prepustiť   ho   na   slobodu,   ak   okolnosti   ďalej   neodôvodňujúpokračovanie   pozbavenia   jeho   osobnej   slobody.   Dôvodné   podozrenie   zo   spáchaniatrestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak v určitomštádiu   konania   to   už   nepostačuje.   Posúdenie   dôvodnosti   trvania   väzby   nemôže   byťabstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu (McKay v. VeľkáBritánia, rozsudok z 3. 10. 2006, bod 45; Kudla v. Poľsko, rozsudok z 26. 10. 2000,bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby zaručuje čl.5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdnekonanie   musí   byť   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   a   procesnými   vnútroštátnymi   právnymipredpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli(Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, bod 27). Argumenty súdu pre a protiväzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnostitýkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 6. 2006, bod142).

Krajský   súd   v relevantnej   časti   svojho   uznesenia   č.   k.   2   Tos   4/2014-7563zo 6. augusta   2014,   ktorým   rozhodol   o sťažnosti   obvineného   proti   uzneseniu   č.   k.1 To 13/2014-7532 z 29. júla 2014, vysvetlil svoj záver o nedôvodnenosti sťažovateľovejsťažnosti týmito úvahami:

„Súd I. stupňa v napadnutom uznesení podrobne uviedol dôvody, pre ktoré vzal obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ do väzby a ktoré sú v súlade s ustanovením § 71 ods. 2 písm. a/ Tr. por. podľa ktorého ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov.

Po   preskúmaní   predloženého   spisového   materiálu   nadriadený   orgán   zistil,   že v predmetnej veci obžalovaný už bol vo väzbe, keď uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 04,07.2008 sp. zn. 1 Tp/103/2008 bol vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Uznesením Krajského súdu v Nitre z 15.04.2010 sp. zn. 3 Tpo/12/2010 bol tento dôvod rozšírený aj o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Z väzby bol obžalovaný   prepustený   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   zo   dňa   11.06.2009   sp.   zn. 1 Tp/70/2010 s tým, že reálne bol z väzby prepustený dňa 17.06.2010.

V danom prípade ide o opätovné vzatie do väzby obžalovaného v tej istej veci. Aj podľa názoru nadriadeného orgánu dôvody väzby, pre ktoré bol obžalovaný do nej vzatý odvolacím súdom sú dané, pretože obžalovaný sa vyhýbal trestnému stíhaniu, keď napriek   predvolaniam   na   verejné   zasadnutie   sa   na   tieto   nedostavil,   súdu   predkladal doklady o práceneschopnosti, pričom ani z jedného tohto dokladu nevyplýva, že trpel takou chorobou,   ktorá   by   ohrozovala   jeho   život   a   nebol   by   schopný   zúčastniť   verejného zasadnutia.

Pokiaľ   obžalovaný   namietal,   že   vždy   preberal   zásielky   a   teda   v   mieste   trvalého bydliska   sa   zdržiaval   a   riadne   sa   na   verejné   zasadnutia   ospravedlnil,   odvolací   súd konštatuje, že ani doklad o PN ešte neznamená zároveň ospravedlnenie obžalovaného, že sa nemôže zúčastniť verejného zasadnutia. Obžalovaný k týmto dokladom, ktoré zasielal v deň pojednávania prostredníctvom svojej obhajkyne, nepostupoval v zmysle zákona, pretože ani k   jednému   svojmu   ospravedlneniu   nepredložil   lekársku   správu   o   tom,   že   jeho   účasť na verejnom   zasadnutí   by   ohrozovala   jeho   život   alebo   zdravie,   tak   ako   to   vyžaduje ustanovenie § 120 ods. 2 Tr. por. (ide o nový trestný poriadok, pretože len podľa tohto trestného poriadku sa rozhoduje v predmetnej veci, keďže starý trestný poriadok, na ktorý obžalovaný poukázal v sťažnosti, platil iba do 01.01.2006), z ktorého vyplýva, že v prípade ospravedlnenej neúčasti obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu   zo   zdravotných   dôvodov,   je   obvinený   povinný   predložiť   vyjadrenie   ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia   života   alebo   závažného   zhoršenia   zdravotného   stavu   alebo   z   dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Ani v jednom prípade tak obžalovaný neurobil a preto neuposlúchol príkaz súdu zúčastniť verejného zasadnutia a správne súd potom neakceptoval   jeho ospravedlnenia, ktoré okrem už hore uvedeného neboli súdu doručené včas.

Skutočnosť,   že   obžalovaný   sa   v   mieste   trvalého   bydliska   nezdržiaval,   svedčia   aj správy z polície a dokonca aj zápisnica o jeho zadržaní, pretože obžalovaný bol na základe príkazu na zatknutie vydaného krajským súdom zatknutý dňa 29.07.2014 v obci a   teda   nie   na   adrese   svojho   trvalého   bydliska,   hoci   stále   mala   trvať   jeho práceneschopnosť.

S poukazom na všetky hore uvedené skutočnosti a na dôvody uvedené v napadnutom uznesení krajského súdu, iný senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že u obžalovaného sú dané dôvody pre jeho opätovné vzatie do väzby uvedené § 72 ods. 1 písm. a/ Tr. por. tak ako na ne správne poukázal odvolací súd.

Keďže   neboli   zistené   žiadne   dôvody   na   zmenu   napadnutého   uznesenia,   sťažnosť obžalovaného bola ako nedôvodná zamietnutá.

Obžalovaný v rámci sťažnosti podal riadne písomný sľub na nahradenie väzby, avšak s poukazom na osobu obžalovaného a na jeho postoj k trestnej činnosti, ako aj povahu prejednávaného prípadu mal súd za to, že tento na nahradenie väzby v jeho prípade nie je postačujúci a preto väzbu u obžalovaného týmto sľubom nenahradil.“

V uznesení č. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014, ktorým bolo rozhodnutéo následne podanej žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby, krajský súd po zhrnutípredchádzajúceho konania konštatoval zákonnosť uznesení o vzatí sťažovateľa do väzby,vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   uznesenie č.   k.   1   To   13/2014-7532   z 29.   júla   2014   ajuznesenie č. k. 2 Tos 84/2014-7563 zo 6. augusta 2014 boli vydané v riadnom zákonnompostupe.   Krajský   súd   následne „preskúmaním,   či   dôvody   tzv.   útekovej   väzby   u obžalovaného   trvajú   aj   v   súčasnom   štádiu   trestného   stíhania   zistil,   že   na   aktuálnosti konkrétnych skutočností, na ktoré bolo poukázané v rozhodnutiach o vzatí do väzby, sa nič nezmenilo. Proti obžalovanému je naďalej vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b/, d/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/, d/, f/, i/ a § 140 písm. b/ Tr. zák., sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a iné, ktorého sa mal dopustiť spoločne s inými obžalovanými tak, že so zištným úmyslom a so zbraňou uniesli inú osobu a za jej prepustenie požadovali výkupné...

Čo sa týka jeho námietok voči procesnému postupu odvolacieho súdu v súvislosti s jeho   predvolávaním na   verejné   zasadnutia, na   ktorých malo   byť rozhodované   o jeho odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 03.07.2013 sp. zn. 2 T/16/2011, je potrebné konštatovať, že obžalovaný bol predvolávaný na tieto úkony vždy s upozornením, že   jeho   účasť   je   bezpodmienečne   nutná,   a   že   v   prípade   ak   by   ospravedlňoval   svoju neprítomnosť je potrebné si overiť u predsedu senátu, či ospravedlnenie bolo akceptované ako   dôvodné.   Toto   obžalovaný   ani   raz   nevykonal,   pričom   ani   z   jednej   ním   zaslaných lekárskych správ a potvrdení nevyplývalo, že by jeho účasťou na nariadenom úkone súdu bolo   ohrozené   jeho   zdravie   alebo   život,   prípadne že by   mu   jeho   zdravotné   ťažkosti znemožňovali jeho účasť.

Čo sa týka obžalovaným namietanej lehoty na prípravu na verejné zasadnutie, tak o tomto pojednáva ustanovenie § 292 Trestného poriadku, pričom dodržanie 5-dňovej tejto lehoty na prípravu u obžalovaného sa viaže len na prvé verejné zasadnutie, ktoré určí predseda senátu. Toto ustanovenie ani v jednom odseku neupravuje povinnosť dodržiavať túto   lehotu   na   ďalších   odročených   verejných   zasadnutiach.   Prvé   verejné   zasadnutie za účelom rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní obžalovaného - bolo určené na deň 11.12.2013, obžalovaný prevzal predvolanie osobne dňa 29.11.2013, teda lehota 5-tich pracovných dní bola u neho zachovaná, pričom deň pred konaním verejného zasadnutia zaslal   súdu   potvrdenie   o   dočasnej   PN   vystavené dňa   11.12.2013,   t.   j.   v   deň   konania verejného zasadnutia, ktoré bolo predložené obhajkyňou na verejnom zasadnutí. Na ďalší termín   verejného   zasadnutia   dňa   05.02.2014   obžalovaný   prevzal   predvolanie   dňa

17.01.2014   (po   tom,   čo   mu   zásielka   bola   neúspešne   doručovaná   dňa 27.12.2013, opakovane dňa 30.12.2013 a následne uložená na pošte), teda lehota na prípravu bola u neho dodržaná už druhýkrát, preto v žiadnom prípade nemožno u neho konštatovať, že by došlo k porušeniu jeho práv na obhajobu. Aj v prípade verejného zasadnutia určeného na deň 05.02.2014 sa zopakovala situácia, keď obžalovaný sa nedostavil, ale prostredníctvom obhajkyne na verejnom zasadnutí predložil potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti, ktoré bolo vystavené dva dni pred konaním verejného zasadnutia s tým, že súdu zašle potvrdenie o tom, že jeho účasťou by došlo k ohrozeniu jeho zdravia, čo nevykonal.

Ďalší   termín   verejného   zasadnutia   bol   určený   na   deň   04.03.2014,   na   ktorý obžalovaný   prevzal   predvolanie   až dňa   21.04.2014   (na   doručenke   obžalovaný   uviedol 21.04.2016, pečiatka pošty je však 21.04.2014), i napriek tomu, že táto zásielka mu bola neúspešne doručovaná ešte dňa 12.02.2014 a opakovane dňa 13.02.2014.

Ba práve aj z doručovania týchto i ďalších zásielok obžalovanému je možné vyvodiť záver, že tento konal výslovne účelovo a zásielky si nepreberal hneď po tom, čo mu boli doručované poštou, ale až v úložných lehotách, z čoho možno vyvodiť snahu mariť takýmto spôsobom doručovanie súdnych zásielok.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   konštatovať,   že   ani   nedodržanie   lehoty   5-tich pracovných dní neznamená automaticky, že obžalovaný nemusí uposlúchnuť príkaz dostaviť sa   na   verejné   zasadnutie   a   priamo   pred   prejednávajúcim   súdom   prejaviť   svoju   vôľu, súhlasiť alebo nesúhlasiť so skrátením tejto lehoty v zmysle § 292 ods. 4, veta druhá Tr. por. s tým, že by zároveň došlo k určeniu nového termínu verejného zasadnutia tak, aby bola táto   lehota   zachovaná,   pričom   zároveň   by   obžalovaný   takýto   termín   vzal   na   vedomie. Obžalovaný však takúto formu nevolil, ale aj v prípade doručovania ďalších predvolaní tieto nepreberal osobne, ale prostredníctvom splnomocnenca - čo súdu vôbec neoznámil a vôbec ani neoznámil kedy mu tento splnomocnenec odovzdal predvolanie. Obžalovaný zároveň ani nevysvetlil, prečo na preberanie pošty splnomocnil splnomocnenca a túto si nepreberal sám, keď ako sám uviedol sa zdržoval v mieste bydliska.

Pokiaľ obžalovaný poukazoval na platnosť a účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 Tr. por. o povinnosti obžalovaného predložiť k ospravedlneniu vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že   mu   jeho   zdravotný   stav   neumožňuje   účasť   na   úkone,   na   ktorý   bol   predvolaný bez ohrozenia   života   alebo   závažného   zhoršenia   zdravotného   stavu   alebo   z   dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, tak k tomu odvolací súd uvádza.

Pred dobou platnosti a účinnosti uvedenej povinnosti, t. j. 01.09.2011 takúto situáciu riešili súdy samostatne a z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súdy požadovali lekárske správy v prípadoch ospravedlnenia sa obžalovaných z dôvodu práceneschopnosti. Takýto stav bol logický   a   priamo   žiadúci, pretože nie   každá   práceneschopnosť   znemožňovala obžalovanému zúčastniť sa nariadeného úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o tom, či je ospravedlnenie dôvodné a dostačujúce rozhoduje výlučne súd, a nie obžalovaný. V predmetnej veci bol o tomto obžalovaný viackrát poučený v písomných   predvolaniach   a   za   nerešpektovanie   príkazu   súdu   dostaviť   sa   na   verejné zasadnutie,   pretože   jeho   ospravedlnenie   nebolo   dôvodné   a   dostačujúce,   bol   dvakrát potrestaný   poriadkovou   pokutou. Tu je   potrebné   zdôrazniť,   že   obžalovaný   už   bol v predmetnej veci vo väzbe, a to z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., teda tiež z dôvodu tzv. útekovej väzby.

Pretože obžalovaný sa nedostavoval na predvolania a zo správ polície vyplývalo, že sa nezdržuje v mieste bydliska v dennú ani nočnú hodinu, čo potvrdili aj jeho rodinní príslušníci   a   že   jeho   pobyt   nie   je známy, ani   v   čase   práceneschopnosti   sa   nezdržoval na adrese,   ktorú   uviedol   v   potvrdení o práceneschopností,   bol   vydaný   na   neho   príkaz na zatknutie. Na jeho základe bol zadržaný na inom mieste než je miesto jeho trvalého bydliska.

Odvolací súd posudzoval písomný sľub obžalovaného a návrh na nahradenie väzby dohľadom probačným a mediačným úradníkom vo svetle hore uvedených dôvodov a zistil, že nie sú splnené podmienky na ich prijatie, pretože osoba obžalovaného vzhľadom na jeho doterajšie   konanie   nedáva záruku, že   by   svoj   písomný   sľub   dodržal   alebo,   že   by na nahradenie dôvodov väzby postačil dohľad probačným a mediačným úradníkom. Okrem toho je potrebné uviesť, že obžalovaný vo svojich žiadostiach neuviedol žiadne výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 80 ods. 2 Tr. por., ktoré by odôvodňovali nahradenie väzby alternatívnym inštitútom a takéto výnimočné okolnosti prípadu nezistil ani odvolací súd. Za také v žiadnom prípade nie je možné považovať osobné a rodinné pomery obžalovaného ani jeho pocity menejcennosti a bezmocnosti, pretože ani tieto mu nebránili uposlúchnuť príkazy súdu. Obžalovaný, ako to vyplýva aj z obsahu jeho podaní, je dostatočne rozumovo vyspelý na uvedomenie si dôsledkov svojho konania. Len príslušný procesný súd môže vysloviť záver o nezákonnosti rozhodnutia, pokiaľ tak urobí niektorá z procesných strán vrátane obvineného, tak sa jedná o jej výslovne subjektívny názor, bez akejkoľvek právnej záväznosti...

Vychádzajúc z hore   uvedených   právnych   úvah   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že dôvody väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a/ Tr. por. tak, ako bolo o nich rozhodnuté odvolacím súdom dňa 29.07.2014 u obžalovaného naďalej trvajú, a preto jeho žiadosť o prepustenie z väzby   ako   nedôvodnú   zamietol,   neprijal   jeho   písomný   sľub,   ktorý   nepovažuje za dostatočný a väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka.“.

Ústavný súd s ohľadom na obsah sťažovateľových námietok preskúmal napadnutéuznesenie krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014-7563 zo 6. augusta 2014, ako aj uznesenieč. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014, dospejúc k záveru, že označenými uzneseniamiani postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, nemohlo dôjsť k porušeniu základného právana osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale preskúmaťzlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súddo úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnousúčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1dohovoru   vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v   súlade   s   konanímustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, § 43).

Podľa § 71 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby,môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyholtrestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činnýmv trestnom   konaní   alebo   súdu,   nepreberá   zásielky   alebo   nerešpektuje   príkazy   orgánovčinných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadenýchúkonov.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   ajuvedenie   skutkových   okolností,   o   ktoré   sa   výrok   rozhodnutia   o   väzbe   opiera...Pred rozhodnutím   o   väzbe   musí   byť   obvinený   vypočutý...   Predseda   senátu   alebo   sudcapre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom,prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe...

Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak dá obvinený písomnýsľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnostia dodrží   obmedzenia,   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo   v   prípravnom   konaní   sudcapre prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahuprejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho.

Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku, ak je obvinený stíhaný pre obzvlášťzávažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), aleboobvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebosľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   krajského   súduč. k. 2 Tos 84/2014-7563 zo 6. augusta 2014 a uznesenia krajského súdu č. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014 ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojejprávomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veciinterpretoval   a aplikoval   ústavne   konformným   spôsobom,   a   jeho   úvahy   vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Pri rozhodovaní o väzbe sú vždy dôležité konkrétne skutkové okolnosti, ktoré jeoprávnený hodnotiť predovšetkým všeobecný súd konajúci o návrhu na vzatie obvinenéhodo väzby. Toto hodnotenie v prípadoch upravených zákonom následne skúma opravný súdv riadnom   inštančnom   postupe,   ktorý   je   funkčne   uspôsobený   na   preskúmanie   obsahutrestného   spisu,   súvisiacich   listín,   podaní   obvineného   a prípadne   aj   ďalších   dôkazovosvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnomkonaní.   Sťažovateľom   iniciovaný   ústavný   prieskum   jeho   väzobného   rozhodnutia   tedaspočíva len na posúdení, či k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa došlo z dôvodova spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok. Pri realizovaní tohto svojho prieskumuvšak ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne odôvodnil danosť dôvoduväzby a svoje závery oprel o konkrétne skutočnosti a označené uznesenia neboli vydané lenna základe abstraktnej úvahy.

Na námietku sťažovateľa, že aplikovateľné znenie Trestného poriadku v jeho prípadepre ospravedlnenie jeho neúčasti   na nariadenom pojednávaní nevyžadovalo predloženielekárskeho   vyjadrenia   o   tom,   že   mu   jeho   zdravotný   stav   neumožňuje   účasť   na   úkone,na ktorý bol predvolaný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavualebo   z dôvodu   nebezpečenstva   rozšírenia   nebezpečnej   nákazlivej   ľudskej   choroby,   dalkrajský   súd   dostatočnú   a   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   predovšetkým   v uzneseníč. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014. Rovnako tak z ďalších konkrétne opísanýchskutočností   hodnotí   ústavný   súd   záver   krajského   súdu,   že   sa   sťažovateľ   skrýval,   resp.vyhýbal účasti na úkonoch trestného stíhania nariadených krajským súdom, za primeraneodôvodnený, a tak ústavne udržateľný.

Pokiaľ vo vzťahu k uzneseniu č. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014 sťažovateľnamieta, že mu krajský súd neumožnil jeho preskúmanie opravným súdom (iným senátomkrajského   súdu,   tak   ako   to   bolo   v   prípade   uznesenia č.   k.   1   To   13/2014-7532z 29. júla 2014), ústavný súd konštatuje, že namietaný postup krajského súdu je v súlades § 83 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o väzbe sťažnosťnepripúšťa, okrem prípadu, ak by Trestný poriadok ustanovoval inak (takáto výnimka jeustanovená v § 185 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého je prípustná sťažnosť protiuzneseniu   odvolacieho   súdu   o vzatí   obvineného   do   väzby,   nie   však   aj   voči   uzneseniuo zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby). Preto aj túto námietku považujeústavný súd za nedôvodnú.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosťnemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj ztoho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Krajský   súd   rozsiahlo   a presvedčivo   odôvodnil   svoje   rozhodnutia   o obmedzeníosobnej slobody sťažovateľa, a preto sa nemožno stotožniť s argumentáciou o arbitrárnejpodstate   označených   uznesení,   keďže   tieto   vychádzajú   z konkrétnych   (skutkových)okolností, zohľadňovaných pri rozhodovaní o väzbe a vo svojom súhrne osvedčujú záverkrajského súdu, že sa sťažovateľ skrýval a vedome maril vykonávanie nariadených úkonovodvolacieho súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušenímzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a obsahom napadnutých uznesení krajskéhosúdu   č.   k.   2   Tos   84/2014-7563   zo   6.   augusta   2014   a   č.   k.   1   To   13/2014-7635z 18. augusta 2014 nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť. Preto bola podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť v tejto časti odmietnutá ako zjavne neopodstatnená(obdobne III. ÚS 630/2014).

2.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 84/2014-7563 zo 6. augusta 2014 a uznesením krajského súdu č. k. 1 To 13/2014-7635 z 18. augusta 2014

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnuochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   ústavný   súd v súlade so svojou judikatúrou (napr.III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) poukazujena skutočnosť, že implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na spravodlivé súdnekonanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty právana osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbaveníosobnej slobody.

Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiežprocesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konaniea rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobodea nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu. V rámci konaniao väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže túto oblasť ochrany právupravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl. 17   ústavy.   Napokon,   z   obdobných   dôvodovpotvrdzuje neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode aj ESĽP,podľa ktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia čl. 5 dohovoru (napr. rozsudokvo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76). S prihliadnutím nauvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti považoval za zjavne neopodstatnenú (m. m. III.ÚS 682/2014).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   nastolenými   v sťažnosti   (najmä   návrhomna prepustenie   sťažovateľa   z   väzby,   prípadne   návrhom   na   priznanie   finančnéhozadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014