SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 725/2014-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou ako zákonnázástupkyňa namieta porušenie základných práv maloletej ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 19ods. 1 a 2, ako aj podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 19Dohovoru o právach dieťaťa upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č.k. IV/4 GPt 123/13-10 z 28. novembra 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. februára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou akozákonná zástupkyňa namieta porušenie základných práv maloletej ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „maloletá“ alebo „maloletá dcéra“) podľa čl. 19 ods. 1 a 2, ako aj podľa čl. 41 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 19Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) upovedomením Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4 GPt 123/13-10z 28. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).
Maloletá je spoločným dieťaťom sťažovateľky a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „otec“ alebo„otec maloletej“). Sťažovateľka v trestnom oznámení z 31. októbra 2012 oznámilaskutočnosti svedčiace o podozrení, že jej maloletá dcéra bola sexuálne zneužitá svojímotcom. V tejto trestnej veci bolo na základe trestného oznámenia sťažovateľky začaté trestnéstíhanie, ktoré bolo vedené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Košiciach, odborekriminálnej polície (ďalej len „OR PZ“) pod sp. zn. ČVS: ORP-2603/2-OVK-KE-2012,pričom v tomto konaní sťažovateľka mala postavenie „zákonnej zástupkyne maloletej poškodenej“.
Uznesením vyšetrovateľky OR PZ sp. zn. ČVS: ORP-2603/2-OVK-KE-2012Čaz 25. februára 2013 bolo trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania maloletejpodľa § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku, „keďže je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie“.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkynesťažnosť, v ktorej poukázala na jeho nesprávnosť a nezákonnosť.
Uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresnáprokuratúra“) č. k. 2 Pv 775/2012-13 zo 4. apríla 2013 bola sťažnosť sťažovateľkyzamietnutá ako nedôvodná.
Dňa 3. mája 2013 podala sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkynena Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) podnetna preskúmanie postupu a rozhodnutia prokurátorky okresnej prokuratúry č. k.2 Pv 775/2012-13 zo 4. apríla 2013.
Dňa 25. júla 2013 bolo sťažovateľke doručené upovedomenie prokurátorky krajskejprokuratúry č. k. 1/1 KPt 309/13-6 zo 16. júla 2013, ktorým ju upovedomila, že jej podnetz 2. mája 2013 odložila ako nedôvodný.
Dňa 3. septembra 2013 podala sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkynena generálnej prokuratúre opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetuprokurátorkou krajskej prokuratúry vo veci sp. zn. 1/1 KPt 309/13.
Napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bola sťažovateľka upovedomenáo tom, že jej opakovaný podnet je považovaný za nedôvodný a bude odložený bez prijatiaakýchkoľvek opatrení.
Podľa názoru sťažovateľky („matky a zároveň zákonnej zástupkyne maloletého dieťaťa“) je nepochybné, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry došlok porušeniu v sťažnosti označených „práv maloletého dieťaťa“ podľa ústavy a dohovoru.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že v prípravnom konaní podanímz 13. februára 2013 predložila vyšetrovateľke OR PZ «„Vyjadrenie zo dňa 1. 2. 2013,“ vypracované Súkromným centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie oco, mama a ja“» (ďalej len „súkromné centrum“), z ktoréhovyplynulo, že maloletá vo svojom správaní vykazuje symptómy, ktoré sú charakteristicképre deti so „syndrómom CAN (syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa)“,pričom v tomto vyjadrení je veľmi presne opísané zvláštne správanie maloletej, ktorépodporuje podozrenie, že zo strany otca dochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu maloletej.Prílohou tohto podania bol aj DVD nosič obsahujúci videozáznamy prejavov maloletej, naktorých znázorňuje, ako sa otec hral s jej pohlavnými orgánmi (silné dráždenie) a tiež hru sotcovým „vláčikom“, kedy z viacerých predmetov si maloletá vyberie umelý penis apredvádza orálny styk. Predmetné vyjadrenie bolo vyhotovené na základe toho, žesťažovateľka s maloletou absolvovala v súkromnom centre tri sedenia, spolu v trvanípribližne 8 hodín, počas ktorých bola maloletá sledovaná pri hre dvoma psychologičkami. K týmto dôkazom bola vypočutá znalkyňa ⬛⬛⬛⬛, ktorá vo vecivypracovala znalecký posudok, pričom táto uviedla, že sa k týmto dôkazom neviezodpovedne vyjadriť. Keďže orgány činné v trestnom konaní nemajú odborné znalostiz psychológie a ustanovená znalkyňa ⬛⬛⬛⬛ sa k nim nevedela zodpovednevyjadriť, bolo nevyhnutné k obsahu vyjadrenia z 1. februára 2013 a obsahu DVD nosičavypočuť psychologičky súkromného centra, ktoré vyšetrovali maloletú a vypracovalipredmetné vyjadrenie, aby boli odstránené pochybnosti o tom, či sa skutok stal alebo nestal.
Vzhľadom na to, že v zmysle trestného oznámenia sťažovateľky a jej výpovede sastíhaného skutku mal dopustiť otec maloletej, pričom tomu, že sa stíhaný skutok stal,nasvedčovalo vyjadrenie z 1. februára 2013 a DVD nosič, bolo nevyhnutné pre zistenieskutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a s prihliadnutímna povinnosť orgánov činných v trestnom konaní objasňovať aj skutočnosti, ktoré svedčiav neprospech otca, vykonať tieto dôkazy a vypočuť ako svedkyne psychologičky, ktorévyšetrovali maloletú, skúmali jej zvláštne sexuálne správanie a diagnostikovali syndrómCAN. Orgány činné v trestnom konaní sa však s týmito dôkazmi žiadnym spôsobompodľa názoru sťažovateľky nevysporiadali.
Napriek tomu, že sťažovateľka opakovane namietala nesprávny a nezákonnýpostup orgánov činných v trestnom konaní, ani na základe opakovaného podnetuz 2. septembra 2013 nedošlo zo strany generálnej prokuratúry k odstráneniu stavu, keďorgány činné v trestnom konaní odmietajú poskytnúť ochranu maloletej.
Rozhodnúť o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestnéhoporiadku možno zo zreteľom na § 2 ods. 10 a § 201 ods. 2 Trestného poriadku len vtedy,keď bola vec dostatočne objasnená v rozsahu nevyhnutnom na také rozhodnutie.Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka poukazuje na rozsudok Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 Tz 29/94 zo 6. februára 1996 (uverejnený v Zbierkerozhodnutí a stanovísk súdov SR č. 11/1996), že „pre zastavenie trestného stíhania z dôvodu §172 ods. 1 písm. a/ Tr. por. (teraz § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nepostačuje len zistenie, že o existencii skutku sú pochybnosti, vyplývajúce z rozporov vo vykonaných dôkazoch, ktoré sa nepodarilo odstrániť. Aplikácia tohto ustanovenia predpokladá istotu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.“.
Vzhľadom na uvedené je orgán činný v trestnom konaní podľa názoru sťažovateľkyoprávnený zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak je bez akýchkoľvek pochybností zistené, žesa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Ak vznikne akákoľvek pochybnosť,takúto pochybnosť je nevyhnutné odstrániť vykonaním ďalších dôkazov.
V dôsledku postupu orgánov činných v trestnom konaní došlo podľa názorusťažovateľky k porušeniu „vyššie označených práv maloletého dieťaťa“. Je teda podľasťažovateľky zrejmé, ,,že v prípravnom konaní nedošlo k výsluchu svedkýň, ktoré mali potvrdzovať, že sa stal stíhaný skutok tak, ako ho opísala sťažovateľka (zákonná zástupkyňa maloletej poškodenej). Zároveň zo žiadneho rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní nevyplýva, že by bol ako dôkaz vykonaný DVD nosič, pretože absentuje akékoľvek stanovisko k jeho obsahu. Je nepochybné, že existovali 2 skupiny dôkazov, a to prvá skupina dôkazov, ktoré svedčili o tom, že skutok sa stal (trestné oznámenie a výpoveď sťažovateľky - zákonnej zástupkyne maloletej poškodenej, vyjadrenie zo dňa 1. 2. 2013 a DVD nosič) a druhá skupina dôkazov o tom, že skutok sa nestal (výsluch podozrivého a znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ ).“.
Osobitne sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že na Okresnom súde Košice II jepod sp. zn. 25 P 248/2011 vedené konanie o nariadenie striedavej osobnej starostlivosti,v ktorom sa otec maloletej domáha jej zverenia do striedavej starostlivosti. Z tejtoskutočnosti podľa sťažovateľky vyplýva naliehavá potreba podniknúť účinné opatrenia, ktorézabezpečia ochranu práv maloletého dieťaťa.
Sťažovateľka taktiež poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sakonštatovania pozitívnych záväzkov štátu prijatých s cieľom zabezpečiť ochranupráv a slobôd občanov (sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. júla 2003, sp. zn. II. ÚS 8/96zo 4. septembra 1996, sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. júla 2002 a sp. zn. II. ÚS 47/97z 28. októbra 1997), ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva(A. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 23. 9. 1998, § 22 a D. P. a J. C. v. Spojenékráľovstvo, rozsudok z 10. 10. 2002, § 109).
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že „práva maloletého dieťaťa“ na
„... na zachovanie ľudskej dôstojnosti zakotveného v článku 19 ods. 1 Ústavy SR,
- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zakotveného v článku 19 ods. 2 Ústavy SR, právo na zabezpečenie osobitnej ochrany dieťaťa zakotveného v článku 41 ods. 1 Ústavy SR
- právo na zabezpečenie ochrany nevyhnutnej pre blaho dieťaťa zakotveného v článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa,
- právo na ochranu pred sexuálnym zneužívaním zakotveného v článku 19 Dohovoru o právach dieťaťa“ boli napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry porušené.
Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zakázal generálnej prokuratúre„pokračovať v porušovaní namietaných práv maloletého dieťaťa“, zrušil napadnutéupovedomenie a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Taktiež žiada o priznanie náhrady trovkonania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je podľa názoru ústavného súdu nesúhlas sťažovateľkyso zastavením trestného stíhania vedeného na základe jej trestného oznámenia a následnýmvybavením jej podnetov, hoci v sťažnosti poukazuje na to, že nie je nespokojná s výsledkomtrestného konania, ale sťažnosť podáva preto, že „orgány činné v trestnom konaní nepodnikli účinné opatrenia na ochranu práv maloletej “. Sama však nenavrhuježiadne. Pokiaľ je toho názoru, že malo byť vznesené obvinenie otcovi maloletej, tak ústavnýsúd v tejto súvislosti odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickejosoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestnéhooznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani honemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).
Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bolorgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základnéprávo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákoneo prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).
Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie a vedenie trestnéhostíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia ESĽP vec Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991,bod 29; vec Perez v. Francúzsko z 12. 2. 2004, bod 70).
Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľky na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti otcamaloletej) bolo vyhovené. Ak dôkazy nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestnéhostíhania, resp. na jeho pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinnázrušiť rozhodnutia orgánov prokuratúry. Sťažovateľka ako podávateľka trestného oznámeniamá iba zákonné právo domáhať sa toho, aby sa s jej podaniami orgány prokuratúry riadnezaoberali. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (mutatismutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto súvislosti poznamenáva, ženaša ústava negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie iného“.
V nadväznosti na zastavenie trestného stíhania sťažovateľka podávala podania, ktoréboli vybavené ako podnet, opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet podľa zákonač. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono prokuratúre“). Sťažovateľka ich podávala v záujme „obnovenia“ trestného stíhania. Právona vybavenie podnetu podľa zákona o prokuratúre nie je viazané na postavenie podávateľapodnetu v trestnom konaní, na ktoré sa podnet vzťahuje.
Právu dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry,či už prostredníctvom podnetu, opakovaného podnetu alebo ďalšieho opakovaného podnetu(§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre) zodpovedá povinnosť príslušnýchorgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutejosoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z dokazovania vykonaného vyšetrovateľkou OR PZ vyplynulo, že k prešetrovanémuskutku (tak ako bol opísaný vo výrokovej časti uznesenia o zastavení trestnéhostíhania sp. zn. ČVS: ORP-2603/2-OVK-KE-2012Ča z 25. februára 2013) nedošlo. Bolopreukázané, že otec maloletú dcéru nezneužíval, „čo potvrdzujú znalecké posudky znalcov: ⬛⬛⬛⬛, ktorá v znaleckom posudku uviedla, že v psychickom vývoji dieťaťa nezaznamenala žiadne znaky, ktoré by poukazovali na sexuálne zneužívané dieťa (má pokojný spánok, je primerane spontánna, veselá, bez úzkosti, strachu a bez negativizmu či odmietaniu voči otcovi). Znalec ⬛⬛⬛⬛ v znaleckom posudku uviedol, počas vyšetrenia sa nenachádzali žiadne čerstvé ani staré zranenia, poškodenia, prípadne iné stopy nasvedčujúce zhojeniu takýchto zranení. Znalec v znaleckom posudku uviedol, u ⬛⬛⬛⬛ bolo realizované komplexné psychosexuálne vyšetrenie so zameraním na celé spektrum sexuálnych markerov, pričom nebola u neho zistená sexuálna úchylka ani porucha, takže jeho heterosexuálna orientácia je plne adekvátna a bez pedofilných markerov, jeho kognitívne schopnosti sú plne funkčné pri kontrole jeho sexuálneho správania aj jeho dôsledkov. Znalkyňa v znaleckom posudku u ⬛⬛⬛⬛ uvádza, že ⬛⬛⬛⬛ skresľuje a zveličuje skutočnosť v zmysle, že má tendenciu popisovať udalosti zo svojho subjektívneho hľadiska, príliš sa zaoberá niektorými detailmi, opakovane si ich preveruje a rozhoduje sa len podľa svojej vlastnej interpretácie, ktorú chce podporiť aj slovami odborníka, ktoré vyhľadáva (psychológ, psychiater a pod.). U ⬛⬛⬛⬛ je lží skóre v norme (nie je štatisticky zvýšené). Niektoré skutočnosti dramatizuje, nadnáša ich význam, hlavne správanie manžela, ktoré spochybňuje, na ňom vidí len negatívne znaky, u seba nemá taký kritický hodnotiaci postoj, čím sa stáva neobjektívnou. O udalostiach má tendenciu vypovedať subjektívne, zo svojho pohľadu a štýlu prežívania. Znalkyňa nemôže u nej vylúčiť účelové konanie.“.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania jedeterminované hodnotením zadovážených dôkazov, pri ktorom sa uplatňuje zásada voľnéhohodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Skutkový stav bol spoľahlivopreukázaný dôkaznými prostriedkami, ktoré vyšetrovateľka OR PZ do vyšetrovacieho spisuzabezpečila a vykonala, preto aj výsluch psychologičiek, ktoré vypracovali „Vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 1.2.2013, vypracované Súkromným centrom...“, sa javilpre komplexné posúdenie veci ako nadbytočný. Vyšetrovateľka OR PZ v prípravnomkonaní vypočula sťažovateľku, otca maloletej a ⬛⬛⬛⬛ (psychologičku, ktorávypracovala znalecký posudok maloletej). Do vyšetrovacieho spisu boli ďalej zabezpečenéznalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ č. 108/2012 a č. 116/2012, znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ č. 2/2012, znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ č.1/2013; lekárske správy maloletej, mailová komunikácia medzi sťažovateľkou a otcommaloletej, vyjadrenie súkromného centra, ako aj úradný záznam.
V napadnutom upovedomení generálna prokuratúra uviedla, že posúdením konaní,ktoré predchádzali prijatiu právoplatného rozhodnutia o zastavení trestného stíhania,nezistila porušenie zákona, ktoré by zakladalo dôvod na vznesenie obvinenie otcovimaloletej pre sexuálne zneužívanie. Uznesenie tak vyšetrovateľky OR PZ, ako aj okresnejprokuratúry, ktorými bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené, kvalifikovala generálnaprokuratúra ako správne a zákonné, keďže považovala priebeh prípravného konaniaza zodpovedajúci zásade náležitého zistenia skutkového stavu a prijaté rozhodnutieza súladné so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Generálna prokuratúra v napadnutomupovedomení konštatovala, že napriek námietkam sťažovateľky týkajúcim sa existujúcehonesúladu medzi odborným posudkom znalkyne v odbore psychológie pri vyšetrení maloleteja uvedeným vyjadrením psychologičiek súkromného centra „vyšetrovateľka sa vo svojom uznesení o zastavení trestného stíhania vysporiadala aj s týmito dôkazmi a jej rozhodnutie považujem za opodstatnené“.
K znaleckému posudku týkajúcemu sa vyšetrenia maloletej generálna prokuratúrauviedla, že mu „nie je čo vytknúť“, a na rozdiel od subjektívneho pozorovania maloletejv zariadení mala podľa názoru generálnej prokuratúry „znalkyňa oveľa širšie súvislostí a poznatky pre svoje odborné skúmanie. Pri využití týchto podkladov mohla znalkyňa rozhodnúť o výbere tých najvhodnejších metód znaleckého posudzovania. Znalecký posudok je úplný a pravdivý. Jeho závery zodpovedajú aj ďalším vo veci produkovaným dôkazom ako je svedecká výpoveď otca maloletej ⬛⬛⬛⬛ a zistenia v znaleckom posudku týkajúceho sa vyšetrenia matky ⬛⬛⬛⬛ znalkyňou v odbore psychológie. Znalkyňa bola 22.02.2013 vypočutá k obsahu ňou vypracovaného posudku a zotrvala na svojich záveroch. Súčasne bola vyšetrovateľkou oboznámená s (dodatočne do vyšetrovacieho spisu založeným) vyjadrením psychologičiek. K jeho obsahu nezaujala zodpovedný názor, pretože mu chýbal nielen psychologický nález, ale aj konkrétne znaky syndrómu CAN s jeho rozlíšením na psychické či fyzické týranie eventuálne sexuálne zneužívanie alebo zanedbávanie.
Napriek uvedenému dodávam, že znalecký posudok nemá väčšiu dôkaznú silu, ako iný vo veci vykonaný dôkaz, hoci v prípadoch podozrenia zo sexuálneho zneužívania je často nezastupiteľným dôkazným prostriedkom hlavne pre nedostatok priamych dôkazov. Znalecký posudok sa ale neprijíma bez toho, aby nebol podrobený previerke celý proces jeho utvárania vrátane prípravy, zadovažovania podkladov pre znalca, priebehu znaleckého skúmania, vierohodnosti teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery, spoľahlivosti metód a spôsobu vyvodzovania záverov. V každej trestnej veci musia orgány činné v trestnom konaní vziať do úvahy nielen znalecký posudok, ale aj všetky ostatné dôkazy, ktoré slúžia k vysvetleniu skutočností dôležitých pre rozhodnutie. Význam každého dôkazu závisí na jeho váhe, logike, záväznosti atď., pričom všetky dôkazy musia v rámci dokazovania vytvárať ucelený komplex. Nekritické prijímanie dôkazov získaných znaleckým dokazovaním ale aj inými dôkaznými prostriedkami by znamenalo popieranie zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa svojho vnútorného presvedčenia v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku.“.
V závere napadnutého upovedomenia generálna prokuratúra uviedla, že «Podľa výpovedi otca ⬛⬛⬛⬛ dôvodom podania trestného oznámenia zo strany bývalej manželky bol jeho záujem, aby súd rozhodol o striedavej výchove k ich deťom. Popieral spáchanie zločinu sexuálneho zneužívania. Pojednávanie malo prebehnúť na súde 22.11.2012 a paradoxne už 24.11.2012 mu bývala manželka umožnila styk s deťmi u nich v byte. Dodal, že aj v minulosti mal obdobnú skúsenosť s bývalou manželkou, keď na neho podala trestné oznámenie.
Znalkyňa ⬛⬛⬛⬛ vyšetrila aj matku maloletej. Dovolím si poukázať na jej zistenie, kde konštatuje, že „Rizikové správanie u menovanej je v tom zmysle, že vykazuje vysokú mieru psychopatických znakov, ktoré súvisia aj s tým, že má vysokú potrebu vnútiť druhým svoje vlastné interpretácie udalosti“.
Z vyšetrovacieho spisu ďalej zisťujem, že Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 25P 248/2011 dňa 23.11.2012 rozhodol predbežným opatrením o návrhu z 05.11.2012, v ktorom žiadala uložiť otcovi povinnosť zdržať sa styku s maloletou po dobu do skončenia konania v tejto veci. K návrhu pripojila trestné oznámenie z 31.10.2012 na otca maloletej pre podozrenie zo spáchania trestného činu sexuálneho zneužívania. Súd však rozhodol tak, že otcovi zmenil doterajšiu úpravu styku s maloletou a vzhľadom na ochranu jej výchovy umožnil mu styk s dieťaťom za účasti zamestnankyne neziskovej organizácie Miesto pod slnkom v Košiciach.».
Generálna prokuratúra odôvodnenie oboch uznesení (vyšetrovateľky OR PZ, ako ajokresnej prokuratúry o zastavení trestného stíhania) považovala za vyhovujúcepožiadavkám ustanovení § 176 ods. 2 Trestného poriadku, keďže obsahovalo podľa jejnázoru úplné a zreteľné označenie dôkazov, na základe ktorých došlo k ustáleniuskutkového stavu, ako aj prezentáciu úvah spojených s vyhodnotením dôkazov v kontexteustanovení § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona o sexuálnom zneužívaní.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o ignorovaní tej skupiny dôkazov, ktoré svedčilio tom, že skutok sa stal, z uvedeného vyplýva, že tieto neboli opomenuté, len ich orgányčinné v trestnom konaní vyhodnotili inak, ako si predstavovala sťažovateľka.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúryústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry vychádzal zo znenia § 34 ods. 2zákona o prokuratúre, keď v poradí tretí podnet sťažovateľky posudzoval a vyhodnotili akoopakovaný podnet, ktorý aj posudzoval v okolnostiach ňou vytýkaných právnych pochybenív rozhodovacej činnosti a postupe vyšetrovateľky OR PZ, okresnej prokuratúre a krajskejprokuratúre.
Prokurátor generálnej prokuratúry vybavujúci sťažovateľkin podnet konal v medziachsvojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami zákona oprokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické,legitímne a právne akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavnekonformný, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavnému súdu sa žiada poznamenať, že sťažovateľka sa aj v konaní pred ústavnýmsúdom (obdobne aj v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní, pozn.) domáhaopätovného preskúmania skutkových okolností trestného konania, ktorého bolaoznamovateľkou s následným docielením vydania iného, pre ňu priaznivého rozhodnutiavo veci, než aké bolo vydané kompetentnými orgánmi, pričom jej argumentácia je v jejpodaniach/podnetoch totožná. Predkladá v nej vlastnú verziu skutkového stavu a presadzujevlastné hodnotiace úvahy vzťahujúce sa na vykonané dôkazy, prípadne navrhuje vykonaťpodľa jej názoru ďalšie významné dôkazy.
Keďže napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry nemohlo dôjsťk porušeniu sťažovateľkou označených základných „práv maloletého dieťaťa“ podľa čl. 19ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 19 dohovoru, na tomto základesťažnosť sťažovateľky ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ústavným súdom odmietnutá v celom rozsahu, bolobez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2014