znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 725/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou ako zákonnázástupkyňa namieta porušenie základných práv maloletej ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 19ods. 1 a 2, ako aj podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 19Dohovoru o právach dieťaťa upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č.k. IV/4 GPt 123/13-10 z 28. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. februára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou akozákonná zástupkyňa namieta porušenie základných práv maloletej ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „maloletá“ alebo „maloletá dcéra“) podľa čl. 19 ods. 1 a 2, ako aj podľa čl. 41 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   3   a   čl.   19Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej len „dohovor“) upovedomením Generálnej prokuratúrySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   IV/4   GPt   123/13-10z 28. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).

Maloletá je spoločným dieťaťom sťažovateľky a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „otec“ alebo„otec   maloletej“).   Sťažovateľka   v   trestnom   oznámení   z   31.   októbra   2012   oznámilaskutočnosti svedčiace o podozrení, že jej maloletá dcéra bola sexuálne zneužitá svojímotcom. V tejto trestnej veci bolo na základe trestného oznámenia sťažovateľky začaté trestnéstíhanie, ktoré bolo vedené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Košiciach, odborekriminálnej polície (ďalej len „OR PZ“) pod sp. zn. ČVS: ORP-2603/2-OVK-KE-2012,pričom   v   tomto   konaní   sťažovateľka   mala   postavenie „zákonnej   zástupkyne   maloletej poškodenej“.

Uznesením   vyšetrovateľky   OR   PZ   sp.   zn.   ČVS:   ORP-2603/2-OVK-KE-2012Čaz 25. februára 2013 bolo trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania maloletejpodľa § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku, „keďže je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie“.

Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkynesťažnosť, v ktorej poukázala na jeho nesprávnosť a nezákonnosť.

Uznesením   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len   „okresnáprokuratúra“)   č.   k.   2   Pv   775/2012-13   zo   4.   apríla   2013   bola   sťažnosť   sťažovateľkyzamietnutá ako nedôvodná.

Dňa   3.   mája   2013   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkynena Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   podnetna preskúmanie   postupu   a   rozhodnutia   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   č.   k.2 Pv 775/2012-13 zo 4. apríla 2013.

Dňa 25. júla 2013 bolo sťažovateľke doručené upovedomenie prokurátorky krajskejprokuratúry č. k. 1/1 KPt 309/13-6 zo 16. júla 2013, ktorým ju upovedomila, že jej podnetz 2. mája 2013 odložila ako nedôvodný.

Dňa   3.   septembra   2013   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkynena generálnej prokuratúre opakovaný podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetuprokurátorkou krajskej prokuratúry vo veci sp. zn. 1/1 KPt 309/13.

Napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bola sťažovateľka upovedomenáo tom, že jej opakovaný podnet je považovaný za nedôvodný a bude odložený bez prijatiaakýchkoľvek opatrení.

Podľa   názoru   sťažovateľky („matky   a   zároveň   zákonnej   zástupkyne   maloletého dieťaťa“) je   nepochybné,   že   napadnutým   upovedomením   generálnej   prokuratúry   došlok porušeniu v sťažnosti označených „práv maloletého dieťaťa“ podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   uvádza,   že   v   prípravnom   konaní   podanímz 13. februára   2013   predložila   vyšetrovateľke   OR   PZ   «„Vyjadrenie zo dňa 1.   2.   2013,“   vypracované   Súkromným   centrom   pedagogicko-psychologického poradenstva   a prevencie oco, mama a ja“» (ďalej len   „súkromné   centrum“),   z ktoréhovyplynulo, že maloletá vo svojom správaní vykazuje symptómy, ktoré sú charakteristicképre deti so „syndrómom CAN (syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa)“,pričom   v   tomto   vyjadrení   je   veľmi   presne   opísané   zvláštne   správanie   maloletej,   ktorépodporuje podozrenie, že zo strany otca dochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu maloletej.Prílohou tohto podania bol aj DVD nosič obsahujúci videozáznamy prejavov maloletej, naktorých znázorňuje, ako sa otec hral s jej pohlavnými orgánmi (silné dráždenie) a tiež hru sotcovým „vláčikom“, kedy z viacerých predmetov si maloletá vyberie umelý penis apredvádza   orálny   styk.   Predmetné   vyjadrenie   bolo   vyhotovené   na základe   toho,   žesťažovateľka   s   maloletou   absolvovala   v súkromnom   centre   tri   sedenia,   spolu   v   trvanípribližne 8 hodín, počas ktorých bola maloletá sledovaná pri hre dvoma psychologičkami. K týmto dôkazom bola vypočutá znalkyňa ⬛⬛⬛⬛, ktorá vo vecivypracovala   znalecký   posudok,   pričom   táto   uviedla,   že   sa   k   týmto   dôkazom   neviezodpovedne   vyjadriť.   Keďže   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nemajú   odborné   znalostiz psychológie a ustanovená znalkyňa ⬛⬛⬛⬛ sa k nim nevedela zodpovednevyjadriť, bolo nevyhnutné k obsahu vyjadrenia z 1. februára 2013 a obsahu DVD nosičavypočuť   psychologičky   súkromného   centra,   ktoré   vyšetrovali   maloletú   a   vypracovalipredmetné vyjadrenie, aby boli odstránené pochybnosti o tom, či sa skutok stal alebo nestal.

Vzhľadom na to, že v zmysle trestného oznámenia sťažovateľky a jej výpovede sastíhaného   skutku   mal   dopustiť   otec   maloletej,   pričom   tomu,   že   sa   stíhaný   skutok   stal,nasvedčovalo vyjadrenie z 1. februára 2013 a DVD nosič, bolo nevyhnutné pre zistenieskutkového   stavu   veci,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti,   a   s   prihliadnutímna povinnosť orgánov činných v trestnom konaní objasňovať aj skutočnosti, ktoré svedčiav neprospech otca, vykonať tieto dôkazy a vypočuť ako svedkyne psychologičky, ktorévyšetrovali maloletú, skúmali jej zvláštne sexuálne správanie a diagnostikovali syndrómCAN.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   sa   však   s   týmito   dôkazmi   žiadnym   spôsobompodľa názoru sťažovateľky nevysporiadali.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   opakovane   namietala   nesprávny   a   nezákonnýpostup orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ani   na   základe   opakovaného   podnetuz 2. septembra 2013 nedošlo zo strany generálnej prokuratúry k odstráneniu stavu, keďorgány činné v trestnom konaní odmietajú poskytnúť ochranu maloletej.

Rozhodnúť o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestnéhoporiadku možno zo zreteľom na § 2 ods. 10 a § 201 ods. 2 Trestného poriadku len vtedy,keď   bola   vec   dostatočne   objasnená   v   rozsahu   nevyhnutnom   na   také   rozhodnutie.Na podporu   svojho   tvrdenia   sťažovateľka   poukazuje   na   rozsudok   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Tz   29/94   zo   6.   februára   1996   (uverejnený   v   Zbierkerozhodnutí   a   stanovísk   súdov   SR   č.   11/1996),   že „pre   zastavenie   trestného   stíhania z dôvodu §172 ods. 1 písm. a/ Tr. por. (teraz § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nepostačuje len zistenie, že o existencii skutku sú pochybnosti, vyplývajúce z rozporov vo vykonaných   dôkazoch,   ktoré   sa   nepodarilo   odstrániť.   Aplikácia   tohto   ustanovenia predpokladá istotu, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.“.

Vzhľadom na uvedené je orgán činný v trestnom konaní podľa názoru sťažovateľkyoprávnený zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak je bez akýchkoľvek pochybností zistené, žesa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Ak vznikne akákoľvek pochybnosť,takúto pochybnosť je nevyhnutné odstrániť vykonaním ďalších dôkazov.

V   dôsledku   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   došlo   podľa   názorusťažovateľky   k   porušeniu „vyššie   označených   práv   maloletého   dieťaťa“. Je   teda   podľasťažovateľky zrejmé, ,,že v prípravnom konaní nedošlo k výsluchu svedkýň, ktoré mali potvrdzovať, že sa stal stíhaný skutok tak, ako ho opísala sťažovateľka (zákonná zástupkyňa maloletej poškodenej). Zároveň zo žiadneho rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní nevyplýva,   že   by   bol   ako   dôkaz   vykonaný   DVD   nosič,   pretože   absentuje   akékoľvek stanovisko k jeho obsahu. Je nepochybné, že existovali 2 skupiny dôkazov, a to prvá skupina dôkazov, ktoré svedčili o tom, že skutok sa stal (trestné oznámenie a výpoveď sťažovateľky - zákonnej zástupkyne maloletej poškodenej, vyjadrenie zo dňa 1. 2. 2013 a DVD nosič) a druhá   skupina   dôkazov   o   tom,   že   skutok   sa   nestal   (výsluch   podozrivého   a   znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ ).“.

Osobitne sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že na Okresnom súde Košice II jepod sp. zn. 25 P 248/2011 vedené konanie o nariadenie striedavej osobnej starostlivosti,v ktorom   sa   otec   maloletej   domáha   jej   zverenia   do   striedavej   starostlivosti.   Z   tejtoskutočnosti podľa sťažovateľky vyplýva naliehavá potreba podniknúť účinné opatrenia, ktorézabezpečia ochranu práv maloletého dieťaťa.

Sťažovateľka   taktiež   poukazuje   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   týkajúce   sakonštatovania   pozitívnych   záväzkov   štátu   prijatých   s   cieľom   zabezpečiť   ochranupráv a slobôd   občanov   (sp.   zn.   I.   ÚS   4/02   z   9.   júla   2003,   sp.   zn.   II.   ÚS   8/96zo 4. septembra 1996,   sp.   zn.   I.   ÚS   22/01   z   10.   júla   2002   a   sp.   zn.   II.   ÚS   47/97z 28. októbra 1997),   ako   aj   na   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva(A. v. Spojené   kráľovstvo,   rozsudok   z   23.   9.   1998,   §   22   a   D.   P.   a   J.   C.   v.   Spojenékráľovstvo, rozsudok z 10. 10. 2002, § 109).

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že „práva maloletého dieťaťa“ na

„... na zachovanie ľudskej dôstojnosti zakotveného v článku 19 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zakotveného v článku 19 ods. 2 Ústavy SR, právo na zabezpečenie osobitnej ochrany dieťaťa zakotveného v článku 41 ods. 1 Ústavy SR

-   právo   na   zabezpečenie   ochrany   nevyhnutnej   pre   blaho   dieťaťa   zakotveného v článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa,

- právo na ochranu pred sexuálnym zneužívaním zakotveného v článku 19 Dohovoru o právach dieťaťa“ boli napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry porušené.

Ďalej   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   zakázal   generálnej   prokuratúre„pokračovať   v   porušovaní   namietaných   práv   maloletého   dieťaťa“,   zrušil   napadnutéupovedomenie a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Taktiež žiada o priznanie náhrady trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   nesúhlas   sťažovateľkyso zastavením trestného stíhania vedeného na základe jej trestného oznámenia a následnýmvybavením jej podnetov, hoci v sťažnosti poukazuje na to, že nie je nespokojná s výsledkomtrestného   konania,   ale   sťažnosť   podáva   preto,   že „orgány   činné   v   trestnom   konaní nepodnikli účinné opatrenia na ochranu práv maloletej “. Sama však nenavrhuježiadne. Pokiaľ je toho názoru, že malo byť vznesené obvinenie otcovi maloletej, tak ústavnýsúd v tejto súvislosti odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickejosoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestnéhooznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani honemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bolorgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   proti   označeným   osobám.   Takéto   základnéprávo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákoneo prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie a vedenie trestnéhostíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia ESĽP vec Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991,bod 29; vec Perez v. Francúzsko z 12. 2. 2004, bod 70).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľky na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti otcamaloletej) bolo vyhovené. Ak dôkazy nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestnéhostíhania, resp. na jeho pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinnázrušiť rozhodnutia orgánov prokuratúry. Sťažovateľka ako podávateľka trestného oznámeniamá iba zákonné právo domáhať sa toho, aby sa s jej podaniami orgány prokuratúry riadnezaoberali. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (mutatismutandis II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09). Ústavný súd tiež v tejto súvislosti poznamenáva, ženaša ústava negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie iného“.

V nadväznosti na zastavenie trestného stíhania sťažovateľka podávala podania, ktoréboli   vybavené   ako   podnet,   opakovaný   podnet   a ďalší   opakovaný   podnet   podľa   zákonač. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono prokuratúre“). Sťažovateľka ich podávala v záujme „obnovenia“ trestného stíhania. Právona vybavenie podnetu podľa zákona o prokuratúre nie je viazané na postavenie podávateľapodnetu v trestnom konaní, na ktoré sa podnet vzťahuje.

Právu dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry,či už prostredníctvom podnetu, opakovaného podnetu alebo ďalšieho opakovaného podnetu(§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre) zodpovedá povinnosť príslušnýchorgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním)zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou toho práva dotknutejosoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z dokazovania vykonaného vyšetrovateľkou OR PZ vyplynulo, že k prešetrovanémuskutku   (tak   ako   bol   opísaný   vo   výrokovej   časti   uznesenia   o zastavení   trestnéhostíhania sp. zn. ČVS: ORP-2603/2-OVK-KE-2012Ča z 25. februára 2013) nedošlo. Bolopreukázané, že otec maloletú dcéru nezneužíval, „čo potvrdzujú znalecké posudky znalcov: ⬛⬛⬛⬛, ktorá v znaleckom posudku uviedla, že v psychickom vývoji dieťaťa nezaznamenala   žiadne   znaky,   ktoré   by   poukazovali   na   sexuálne   zneužívané   dieťa   (má pokojný spánok, je primerane spontánna, veselá, bez úzkosti, strachu a bez negativizmu či odmietaniu voči otcovi). Znalec ⬛⬛⬛⬛ v znaleckom posudku uviedol, počas vyšetrenia sa nenachádzali žiadne čerstvé ani staré zranenia, poškodenia, prípadne iné stopy nasvedčujúce zhojeniu takýchto zranení. Znalec v znaleckom posudku uviedol, u ⬛⬛⬛⬛ bolo realizované komplexné psychosexuálne vyšetrenie so zameraním na celé spektrum sexuálnych markerov, pričom nebola u neho zistená   sexuálna   úchylka   ani   porucha,   takže   jeho   heterosexuálna   orientácia   je   plne adekvátna   a   bez   pedofilných   markerov,   jeho   kognitívne   schopnosti   sú   plne   funkčné pri kontrole jeho sexuálneho správania aj jeho dôsledkov. Znalkyňa v znaleckom posudku u ⬛⬛⬛⬛ uvádza, že ⬛⬛⬛⬛ skresľuje a zveličuje skutočnosť v zmysle, že má tendenciu popisovať udalosti zo svojho subjektívneho hľadiska, príliš sa zaoberá niektorými detailmi, opakovane si ich preveruje a rozhoduje sa len podľa svojej vlastnej interpretácie, ktorú chce podporiť aj slovami odborníka, ktoré vyhľadáva (psychológ, psychiater a pod.). U ⬛⬛⬛⬛ je lží skóre v norme (nie je štatisticky zvýšené). Niektoré skutočnosti dramatizuje, nadnáša ich význam, hlavne správanie manžela, ktoré spochybňuje, na ňom vidí len negatívne znaky, u seba nemá taký kritický hodnotiaci postoj, čím sa stáva neobjektívnou. O udalostiach má tendenciu vypovedať subjektívne, zo svojho pohľadu a štýlu prežívania. Znalkyňa nemôže u nej vylúčiť účelové konanie.“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   o   zastavení   trestného   stíhania   jedeterminované hodnotením zadovážených dôkazov, pri ktorom sa uplatňuje zásada voľnéhohodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Skutkový stav bol spoľahlivopreukázaný dôkaznými prostriedkami, ktoré vyšetrovateľka OR PZ do vyšetrovacieho spisuzabezpečila a vykonala, preto aj výsluch psychologičiek, ktoré vypracovali „Vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛ zo   dňa   1.2.2013,   vypracované   Súkromným   centrom...“,   sa   javilpre komplexné   posúdenie   veci   ako   nadbytočný.   Vyšetrovateľka   OR   PZ   v   prípravnomkonaní vypočula sťažovateľku, otca maloletej a ⬛⬛⬛⬛ (psychologičku, ktorávypracovala znalecký posudok maloletej). Do vyšetrovacieho spisu boli ďalej zabezpečenéznalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ č. 108/2012 a č. 116/2012, znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ č. 2/2012, znalecký posudok ⬛⬛⬛⬛ č.1/2013;   lekárske   správy   maloletej,   mailová   komunikácia   medzi   sťažovateľkou   a otcommaloletej, vyjadrenie súkromného centra, ako aj úradný záznam.

V napadnutom upovedomení generálna prokuratúra uviedla, že posúdením konaní,ktoré   predchádzali   prijatiu   právoplatného   rozhodnutia   o   zastavení   trestného   stíhania,nezistila   porušenie   zákona,   ktoré   by   zakladalo   dôvod   na   vznesenie   obvinenie   otcovimaloletej pre sexuálne zneužívanie. Uznesenie tak vyšetrovateľky OR PZ, ako aj okresnejprokuratúry, ktorými bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené, kvalifikovala generálnaprokuratúra   ako   správne   a   zákonné,   keďže   považovala   priebeh   prípravného   konaniaza zodpovedajúci   zásade   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   a   prijaté   rozhodnutieza súladné so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Generálna prokuratúra v napadnutomupovedomení konštatovala, že napriek námietkam sťažovateľky týkajúcim sa existujúcehonesúladu medzi odborným posudkom znalkyne v odbore psychológie pri vyšetrení maloleteja uvedeným vyjadrením psychologičiek súkromného centra „vyšetrovateľka sa vo svojom uznesení o zastavení trestného stíhania vysporiadala aj s týmito dôkazmi a jej rozhodnutie považujem za opodstatnené“.

K znaleckému posudku týkajúcemu sa vyšetrenia maloletej generálna prokuratúrauviedla, že mu „nie je čo vytknúť“, a na rozdiel od subjektívneho pozorovania maloletejv zariadení   mala   podľa   názoru   generálnej   prokuratúry „znalkyňa   oveľa   širšie   súvislostí a poznatky   pre   svoje   odborné   skúmanie.   Pri   využití   týchto   podkladov   mohla   znalkyňa rozhodnúť o výbere tých najvhodnejších metód znaleckého posudzovania. Znalecký posudok je úplný a pravdivý. Jeho závery zodpovedajú aj ďalším vo veci produkovaným dôkazom ako je   svedecká   výpoveď   otca   maloletej ⬛⬛⬛⬛ a   zistenia   v   znaleckom   posudku týkajúceho sa vyšetrenia matky ⬛⬛⬛⬛ znalkyňou v odbore psychológie. Znalkyňa bola 22.02.2013 vypočutá k obsahu ňou vypracovaného posudku a zotrvala na svojich záveroch. Súčasne bola vyšetrovateľkou oboznámená s (dodatočne do vyšetrovacieho spisu založeným) vyjadrením psychologičiek. K jeho obsahu nezaujala zodpovedný názor, pretože mu   chýbal   nielen   psychologický   nález,   ale   aj   konkrétne   znaky   syndrómu   CAN   s   jeho rozlíšením   na   psychické   či   fyzické   týranie   eventuálne   sexuálne   zneužívanie   alebo zanedbávanie.

Napriek uvedenému dodávam, že znalecký posudok nemá väčšiu dôkaznú silu, ako iný vo veci vykonaný dôkaz, hoci v prípadoch podozrenia zo sexuálneho zneužívania je často nezastupiteľným dôkazným prostriedkom hlavne pre nedostatok priamych dôkazov. Znalecký posudok sa ale neprijíma bez toho, aby nebol podrobený previerke celý proces jeho utvárania vrátane prípravy, zadovažovania podkladov pre znalca, priebehu znaleckého skúmania, vierohodnosti teoretických východísk, ktorými znalec odôvodňuje svoje závery, spoľahlivosti metód a spôsobu vyvodzovania záverov. V každej trestnej veci musia orgány činné v trestnom konaní vziať do úvahy nielen znalecký posudok, ale aj všetky ostatné dôkazy, ktoré slúžia k vysvetleniu skutočností dôležitých pre rozhodnutie. Význam každého dôkazu závisí na jeho váhe, logike, záväznosti atď., pričom všetky dôkazy musia v rámci dokazovania vytvárať ucelený komplex. Nekritické prijímanie dôkazov získaných znaleckým dokazovaním   ale   aj   inými   dôkaznými   prostriedkami   by   znamenalo   popieranie   zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa svojho vnútorného presvedčenia v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku.“.

V   závere   napadnutého   upovedomenia   generálna   prokuratúra   uviedla,   že   «Podľa výpovedi   otca ⬛⬛⬛⬛ dôvodom   podania   trestného   oznámenia   zo   strany   bývalej manželky bol jeho záujem, aby súd rozhodol o striedavej výchove k ich deťom. Popieral spáchanie   zločinu   sexuálneho   zneužívania.   Pojednávanie   malo   prebehnúť   na   súde 22.11.2012 a paradoxne už 24.11.2012 mu bývala manželka umožnila styk s deťmi u nich v byte. Dodal, že aj v minulosti mal obdobnú skúsenosť s bývalou manželkou, keď na neho podala trestné oznámenie.

Znalkyňa ⬛⬛⬛⬛ vyšetrila aj matku maloletej. Dovolím si poukázať na jej zistenie, kde konštatuje, že „Rizikové správanie u menovanej je v tom zmysle, že vykazuje   vysokú   mieru   psychopatických   znakov,   ktoré   súvisia   aj   s   tým,   že   má   vysokú potrebu vnútiť druhým svoje vlastné interpretácie udalosti“.

Z vyšetrovacieho spisu ďalej zisťujem, že Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 25P 248/2011 dňa 23.11.2012 rozhodol predbežným opatrením o návrhu z 05.11.2012,   v   ktorom   žiadala   uložiť   otcovi   povinnosť   zdržať   sa   styku   s   maloletou po dobu   do   skončenia   konania   v   tejto   veci.   K   návrhu   pripojila   trestné   oznámenie z 31.10.2012 na otca maloletej pre podozrenie zo spáchania trestného činu sexuálneho zneužívania. Súd však rozhodol tak, že otcovi zmenil doterajšiu úpravu styku s maloletou a vzhľadom na ochranu jej výchovy umožnil mu styk s dieťaťom za účasti zamestnankyne neziskovej organizácie Miesto pod slnkom v Košiciach.».

Generálna prokuratúra odôvodnenie oboch uznesení (vyšetrovateľky OR PZ, ako ajokresnej   prokuratúry   o   zastavení   trestného   stíhania)   považovala   za   vyhovujúcepožiadavkám ustanovení § 176 ods. 2 Trestného poriadku, keďže obsahovalo podľa jejnázoru   úplné   a   zreteľné   označenie   dôkazov,   na   základe   ktorých   došlo   k   ustáleniuskutkového stavu, ako aj prezentáciu úvah spojených s vyhodnotením dôkazov v kontexteustanovení § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona o sexuálnom zneužívaní.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o ignorovaní tej skupiny dôkazov, ktoré svedčilio tom, že skutok sa stal, z uvedeného vyplýva, že tieto neboli opomenuté, len ich orgányčinné v trestnom konaní vyhodnotili inak, ako si predstavovala sťažovateľka.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúryústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry vychádzal zo znenia § 34 ods. 2zákona o prokuratúre, keď v poradí tretí podnet sťažovateľky posudzoval a vyhodnotili akoopakovaný podnet, ktorý aj posudzoval v okolnostiach ňou vytýkaných právnych pochybenív rozhodovacej činnosti a postupe vyšetrovateľky OR PZ, okresnej prokuratúre a krajskejprokuratúre.

Prokurátor generálnej prokuratúry vybavujúci sťažovateľkin podnet konal v medziachsvojej   právomoci   a   v   súlade   predovšetkým   s   príslušnými   ustanoveniami   zákona   oprokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické,legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Jeho   postup   bol   v   súlade   so   zákonom   a   ústavnekonformný, čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavnému súdu sa žiada poznamenať, že sťažovateľka sa aj v konaní pred ústavnýmsúdom (obdobne aj v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní, pozn.) domáhaopätovného   preskúmania   skutkových   okolností   trestného   konania,   ktorého   bolaoznamovateľkou s následným docielením vydania iného, pre ňu priaznivého rozhodnutiavo veci, než aké bolo vydané kompetentnými orgánmi, pričom jej argumentácia je v jejpodaniach/podnetoch totožná. Predkladá v nej vlastnú verziu skutkového stavu a presadzujevlastné hodnotiace úvahy vzťahujúce sa na vykonané dôkazy, prípadne navrhuje vykonaťpodľa jej názoru ďalšie významné dôkazy.

Keďže   napadnutým   upovedomením   generálnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsťk porušeniu sťažovateľkou označených základných „práv maloletého dieťaťa“ podľa čl. 19ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 19 dohovoru, na tomto základesťažnosť sťažovateľky ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ústavným súdom odmietnutá v celom rozsahu, bolobez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014