SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 724/2014-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Mária Kolíková, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomocv konaní pred súdmi zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešoveč. k. 13 Co 41/2013-421 z 1. októbra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. januára 2014 mailom doručená a 22. januára 2014 doplnená predložením originálusťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konanípred súdmi zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jehoprítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co41/2013-421 z 1. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol rozsudkomOkresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 23/2003-363z 20. augusta 2012 zaviazaný zaplatiť žalobcovi
(ďalej len „žalobca“), sumu 137,15 € so 17,6 % úrokom z omeškaniaod 12. augusta 2000 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 16,50 €. Zároveňokresný súd uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 16,50 €.
Proti rozsudku okresného súdu z 20. augusta 2012 podal sťažovateľ odvolanie,ktorým sa domáhal zamietnutia návrhu žalobcu. Krajský súd napadnutým rozsudkomč. k. 13 Co 41/2013-421 z 1. októbra 2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak,že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť sumu 60,74 € so 17,6 % úrokom z omeškaniaod 12. augusta 2000 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Výrok o trováchkonania zmenil tak, že ich nepriznal žiadnemu z účastníkov, takisto nikomu nepriznalnáhradu trov odvolacieho konania a zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trováchštátu.
Krajský súd mal podľa názoru sťažovateľa svojím rozhodnutím „v spojení s rozhodnutím okresného súdu“ zasiahnuť do jeho základného práva na súdnu ochranu,základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, základného práva na prerokovanieveci v jeho prítomnosti, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.
Porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavysťažovateľ vidí v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vyhlásené„na pojednávaní“ konanom 1. októbra 2013, na ktoré síce bol riadne predvolaný, avšakzúčastniť sa ho nemohol, pre „akútne zhoršený zdravotný stav“. Sťažovateľ túto skutočnosťoznámil krajskému súdu podaním z 30. septembra 2013, ktorým zároveň žiadal„o odročenie tohto pojednávania“, avšak tejto požiadavke vyhovené nebolo. Podľa názorusťažovateľa odvolací súd ho „mohol a mal... poučiť..., že žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu závažne zhoršeného zdravotného stavu sťažovateľa je potrebné doložiť príslušným vyjadrením ošetrujúceho lekára a to aj vtedy, ak k zhoršeniu zdravotného stavu dôjde bezprostredne v deň nahliadnutia do spisu, ktorý predchádza dňu pojednávania“.
Odvolací súd teda mal svojím postupom znemožniť sťažovateľovi vyjadriť sa priamopred súdom k meritu veci, a to napriek tomu, že v odvolaní uvádzal závažné okolnosti, ktoréspochybňovali správnosť a zákonnosť rozhodnutia prvostupňového súdu.
K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručenéhov čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd príslušné zákonné ustanoveniavyložil „v rozpore s ich znením“, a nielenže „neposkytol... presvedčivé, ale neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa rozhodol neaplikovať použiteľné ustanovenie § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka“. K tomu sťažovateľ dodal, že „Z hľadiska právnej metodológie je teleologická redukcia síce možným nástrojom výkladu, ale za predpokladu presvedčivej argumentácie, ktorá v prípade rozsudku krajského súdu úplne absentuje...“. Rovnakoje sťažovateľ presvedčený, že krajský súd nedal presvedčivú odpoveď na viaceropodstatných otázok týkajúcich sa merita veci a vôbec sa nevyjadril k dôležitej prejudiciálnejotázke. Taktiež odvolací súd nevenoval pozornosť znaleckému posudku, ktorý „si nechal vyhotoviť“ sťažovateľ a ktorého závery svedčili v jeho prospech. Napadnuté rozhodnutiepodľa slov sťažovateľa „v tomto smere pôsobí nepresvedčivo, nejasne a záverom súdu chýba logická previazanosť s vykonaným dokazovaním v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ÚstavySR, základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi vyplývajúce z čl. 47ods. 2 Ústavy SR, základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnostivyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcez čl. 6 ods. 1, Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Prešove č. k. 13 Co/41/2013-421 zo dňa 1. októbra 2013 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co/41/2013-421 zo dňa 1. októbra2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dníod doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.
4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 EUR (slovomdvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Zároveň sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by odložil vykonateľnosťnapadnutého rozhodnutia krajského súdu, pretože je „presvedčený, že... exekúcia predmetného vykonateľného rozhodnutia by zjavne znamenala väčšiu ujmu pre sťažovateľa ako pri porovnaní s ujmou, ktorú by znášal ubytovateľ, ak sa rozhodnutie zatiaľ nevykoná. Suma, ktorá by sa mala vykonať proti sťažovateľovi je pre niekoľkoročný súdny spor v dôsledku úrokov z omeškania niekoľkonásobne väčšia ako istina“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmizaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnostizaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 41/2013-421 z 1. októbra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiukrajského súdu podal aj mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, v ktorom v podstatenamieta tie isté okolnosti, ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu. K tomu sťažovateľuviedol, že tak urobil „vzhľadom na obavu z márneho uplynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu..., pričom navrhuje ústavnému súdu, aby do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní vyčkal s rozhodnutím o prijateľnosti tejto ústavnej sťažnosti“.
Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie sťažovateľa je predmetom konania vedenéhoNajvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 111/2014 a do rozhodovaniaústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa o ňom nebolo rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byťsťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyššísúd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzujesituáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale ibado rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jehozákladných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolanianeprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutianajvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdupovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiukrajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyššímsúdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnémusúdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol akoneprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2014