znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 724/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Kolíková   &   Partners,   s.   r.   o.,   Radvanská   21,Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľka   a   advokátka   Mgr.   Mária   Kolíková,   vo   vecinamietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručenéhov čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   právnu   pomocv konaní pred súdmi zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešoveč. k. 13 Co 41/2013-421 z 1. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. januára 2014   mailom   doručená   a 22.   januára   2014   doplnená   predložením   originálusťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniezákladného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konanípred súdmi zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jehoprítomnosti   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co41/2013-421 z 1. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalovaný   bol   rozsudkomOkresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   17   C   23/2003-363z 20. augusta 2012   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi

(ďalej len „žalobca“), sumu 137,15 € so 17,6 % úrokom z omeškaniaod 12.   augusta   2000   do   zaplatenia   a nahradiť   trovy   konania   v sume   16,50   €.   Zároveňokresný súd uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 16,50 €.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 20.   augusta   2012   podal   sťažovateľ   odvolanie,ktorým   sa   domáhal   zamietnutia   návrhu   žalobcu.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkomč. k. 13 Co 41/2013-421 z 1. októbra 2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak,že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť sumu 60,74 € so 17,6 % úrokom z omeškaniaod 12. augusta 2000 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Výrok o trováchkonania   zmenil   tak,   že   ich   nepriznal   žiadnemu   z účastníkov,   takisto   nikomu   nepriznalnáhradu trov odvolacieho konania a zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o trováchštátu.

Krajský   súd   mal   podľa   názoru   sťažovateľa   svojím   rozhodnutím „v spojení s rozhodnutím okresného súdu“ zasiahnuť do jeho základného práva na súdnu ochranu,základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, základného práva na prerokovanieveci v jeho prítomnosti, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.

Porušenie   základných   práv   zaručených   v čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   ústavysťažovateľ   vidí   v tom,   že   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo   vyhlásené„na pojednávaní“ konanom 1. októbra 2013, na ktoré síce bol riadne predvolaný, avšakzúčastniť sa ho nemohol, pre „akútne zhoršený zdravotný stav“. Sťažovateľ túto skutočnosťoznámil   krajskému   súdu   podaním   z   30.   septembra   2013,   ktorým   zároveň   žiadal„o odročenie tohto pojednávania“, avšak tejto požiadavke vyhovené nebolo. Podľa názorusťažovateľa odvolací súd ho „mohol a mal... poučiť..., že žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu závažne zhoršeného zdravotného stavu sťažovateľa je potrebné doložiť príslušným vyjadrením   ošetrujúceho   lekára   a to   aj   vtedy,   ak   k zhoršeniu   zdravotného   stavu   dôjde bezprostredne v deň nahliadnutia do spisu, ktorý predchádza dňu pojednávania“.

Odvolací súd teda mal svojím postupom znemožniť sťažovateľovi vyjadriť sa priamopred súdom k meritu veci, a to napriek tomu, že v odvolaní uvádzal závažné okolnosti, ktoréspochybňovali správnosť a zákonnosť rozhodnutia prvostupňového súdu.

K porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručenéhov čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd príslušné zákonné ustanoveniavyložil „v   rozpore   s ich   znením“,   a nielenže „neposkytol...   presvedčivé,   ale   neuviedol žiadne   dôvody,   pre   ktoré   sa   rozhodol   neaplikovať   použiteľné   ustanovenie   §   40   ods.   3 Občianskeho zákonníka“. K tomu sťažovateľ dodal, že „Z hľadiska právnej metodológie je teleologická redukcia síce možným nástrojom výkladu, ale za predpokladu presvedčivej argumentácie,   ktorá   v prípade   rozsudku   krajského   súdu   úplne   absentuje...“.   Rovnakoje sťažovateľ   presvedčený,   že   krajský   súd   nedal   presvedčivú   odpoveď   na   viaceropodstatných otázok týkajúcich sa merita veci a vôbec sa nevyjadril k dôležitej prejudiciálnejotázke. Taktiež odvolací súd nevenoval pozornosť znaleckému posudku, ktorý „si nechal vyhotoviť“ sťažovateľ a ktorého závery svedčili v jeho prospech. Napadnuté rozhodnutiepodľa   slov   sťažovateľa „v   tomto   smere   pôsobí   nepresvedčivo,   nejasne   a záverom   súdu chýba logická previazanosť s vykonaným dokazovaním v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ÚstavySR, základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi vyplývajúce z čl. 47ods. 2 Ústavy SR, základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnostivyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcez čl.   6   ods.   1,   Dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkomKrajského súdu v Prešove č. k. 13 Co/41/2013-421 zo dňa 1. októbra 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co/41/2013-421 zo dňa 1. októbra2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dníod doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 EUR (slovomdvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Zároveň sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení,   ktorým   by   odložil   vykonateľnosťnapadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   pretože   je „presvedčený,   že...   exekúcia predmetného vykonateľného rozhodnutia by zjavne znamenala väčšiu ujmu pre sťažovateľa ako pri porovnaní s ujmou, ktorú by znášal ubytovateľ, ak sa rozhodnutie zatiaľ nevykoná. Suma,   ktorá   by   sa   mala   vykonať   proti   sťažovateľovi   je   pre   niekoľkoročný   súdny   spor v dôsledku úrokov z omeškania niekoľkonásobne väčšia ako istina“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmizaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnostizaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 41/2013-421 z 1. októbra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva,   že sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiukrajského súdu podal aj mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, v ktorom v podstatenamieta   tie   isté   okolnosti,   ako   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu.   K tomu   sťažovateľuviedol, že tak urobil „vzhľadom na obavu z márneho uplynutia lehoty na podanie ústavnej sťažnosti   proti   rozsudku   krajského   súdu...,   pričom   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby do rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o dovolaní   vyčkal   s rozhodnutím   o prijateľnosti   tejto ústavnej sťažnosti“.

Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie sťažovateľa je predmetom konania vedenéhoNajvyšším súdom Slovenskej republiky pod   sp. zn. 5 Cdo   111/2014 a do rozhodovaniaústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa o ňom nebolo rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byťsťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyššísúd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzujesituáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale ibado rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpalopravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jehozákladných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolanianeprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutianajvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdupovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiukrajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyššímsúdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnémusúdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol akoneprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014