znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 723/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr. Romanom Juríkom, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8 C 106/2012 a jeho uznesením zo 4. marca 2013a   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   24   Co   194/2013   a   jeho   uznesenímz 9. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. októbra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   8   C   106/2012   a   jeho   uznesenímzo 4. marca 2013   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 24 Co 194/2013, a jeho uznesením z 9. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní vedenomokresným   súdom,   v   ktorom   mu   bol   11.   novembra   2009   doručený   platobný   rozkaz.Dňa 25. novembra   2009   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktoré   súdposúdil ako odpor. Okresný súd uznesením z 21. júla 2010 sťažovateľom podaný odporodmietol kvôli tomu, že nebol odôvodnený. Sťažovateľ predmetné uznesenie nenapadolodvolaním. Svojím návrhom doručeným okresnému súdu 6. februára 2012 sa sťažovateľdomáhal   povolenia   obnovy   konania   a   odkladu   vykonateľnosti   platobného   rozkazus poukazom na to, že 24. januára 2011 sa dozvedel o dôvode obnovy konania. Povolenieobnovy konania odôvodňoval tým, že platobný rozkaz bol vydaný napriek skutočnosti, žepodľa § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd nevydá platobnýrozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, pričom bol toho názoru, že zmluvatakúto podmienku obsahuje, ďalej tým, že platobný rozkaz je v rozpore s rozhodnutiamiSúdneho   dvora   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“),   a   opodstatnenosť   povoleniaobnovy konania zakladal aj na skutočnosti, že v exekučnom konaní sa mu nepodarí zvrátiťexekúciu, keďže exekučným titulom je platobný rozkaz, ktorý je právoplatným rozsudkomsúdu.

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania spoukazom na § 230 ods. 1 OSP z dôvodu nedodržania trojmesačnej subjektívnej lehotyna jeho podanie.   Okresný   súd   v napadnutom uznesení okrem   iného uviedol: „Nakoľko navrhovateľ nepreukázal dodržanie trojmesačnej subjektívnej lehoty súd sa ďalej v konaní aj z dôvodu hospodárnosti nezaoberal tým, či navrhovateľ splnil dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a), súd len uvádza, že uvedené navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, keď predmetný platobný rozkaz nenapadol riadnym opravným prostriedkom, resp. ním podaný odpor bol právoplatne odmietnutý a teda navrhovateľ nevyužil svoje právo účastníka konania napadnúť rozhodnutie súdu opravným prostriedkom.“ Z rovnakéhodôvodu, že návrh   na podanie obnovy   konania   bol podaný   oneskorene,   sa   okresný   súdnezaoberal ani dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) OSP.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   obnovu   konania   podalsťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.

Krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa akovecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Sťažnosťou podanou proti napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdusa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd rozhodol, že „právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 8C/106/2012 a Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013 z 9. 7. 2013 porušené“. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, ženapadnuté „uznesenie Okresného súdu Trnava, sp. zn. 8C/106/2012 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013 z 9. 7. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie“. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd uložil okresnému súduaj   krajskému   súdu   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenievo výške   1 000   €   a okresnému   súdu,   ako   aj   krajskému   súdu   povinnosť   nahradiťsťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

Sťažovateľ podobne ako v odvolaní aj v sťažnosti ústavnému súdu opakuje svojuhlavnú   námietku,   podľa   ktorej   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   pochybili,   keďza rozhodujúci   okamih   pre   začatie   plynutia   subjektívnej   lehoty   na   podanie   návrhuna obnovu   konania   považoval   dátum,   ktorý   sťažovateľ   nesprávne   uviedol   v   návrhuna obnovu konania.

Napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ vytýka tietovady:„a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov a neoboznámením so zmenou právneho posúdenia odvolacím súdom pri súčasnom neumožnení sa k zmene právneho posúdenia vyjadriť sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom,

b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,

c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“

Odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo podľa sťažovateľa v tom, že súd hovôbec nekonfrontoval v sporných otázkach. „Formalisticky súd vychádzal iba z návrhu a aj napriek   všetkým   jasným,   vecným,   zrozumiteľným   a   najmä   logickým   vysvetleniam a argumentom   navrhovateľa   odvolací   súd   rezignoval   na   akúkoľvek   procesnú   aktivitu v zmysle   dokazovania   a   odstránenia   nejasností.“ Podľa   sťažovateľa   sa   odvolací   súdvo svojom odôvodnení obmedzil len na všeobecné a povrchné konštatovania, ako napr.nebola zachovaná subjektívna lehota na podanie návrhu (§ 230 ods. 1 OSP) a pod., alebov odôvodnení   uznesenia   zazneli   aj   tieto   argumenty   ako „Odvolací   súd   považoval za nepreukázané   a   účelové   tvrdenia   navrhovateľa,   že   z   jeho   strany   došlo   v   návrhu na obnovu   konania   len   k   chybe   v   písaní   a   v   skutočnosti   sa   o   dôvode   dozvedel   dňa 24. 01. 2012 (s. 3, ods. 6 Uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013, z 9. 7. 2013),   ktoré   rozhodne   nemajú   žiadnu   oporu   v   zákone,   nie   sú   správne a preskúmateľné“.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   uvedené   rozhodnutia   okresného   súdua odvolacieho   súdu   sú   tým   založené   na „neopodstatnených   tvrdeniach,   ktoré   sú   mimo rámec   zákona   ako   aj   nesprávnej   aplikácií   ustanovení   právnej   úpravy   pojednávajúcej o inštitúte obnovy konania (napr. nesprávna aplikácia zásady právnej istoty účastníkov konania, ako aj tretích osôb - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS - v prípade navrhovateľa, ktorá v tomto konaní vystupuje ako spotrebiteľ, vplyv zverejnenia rozhodnutí SD EÚ v Úradnom vestníku EÚ, na internetovej stránke SD EÚ na posúdenie včasnosti podania návrhu a iné).“. Postupu odvolacieho súdu navyše vytýkal, že bol „sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému riešeniu súdneho sporu o opodstatnenosti návrhu na obnovu konania“. Podľa sťažovateľa tak bola „popretá aj akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v kontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda zásada písomnosti, mal by konajúci súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to osobitne, ak je voči navrhovateľovi vedená exekúcia, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou (s ohľadom na rozhodovaciu prax konajúcich súdov SR) nezákonná.“. K odňatiu práva na prístup k súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť„vzhľadom   na   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia,   nevysporiadanie   sa   s   dôvodmi   obnovy konania a procesný postup pri dokazovaní“. Podľa sťažovateľa „Extrémna arbitrárnosť výkladu   spôsobila,   že   právo   navrhovateľa   na   obranu   svojich   práv   bolo   iba   iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Podľa sťažovateľa k odňatiu práva konať pred súdom v materiálnom zmysle malodôjsť porušením jeho procesných práv na vykonanie navrhovaných dôkazov.

Nesprávneho   právneho   posúdenia   sa   mal   prvostupňový   a   odvolací   súd   podľasťažovateľa   dopustiť   vo   vzťahu   k   posúdeniu   dôvodov   obnovy   konania   a   splneniasubjektívnej lehoty. Podľa sťažovateľa „Konajúce súdy výhradne formalisticky konštatovali, že   navrhovateľom   podaný   návrh   na   obnovu   konania   nebol   podaný   včas   z   dôvodu nezachovania   3-mesačnej   subjektívnej   lehoty.   Konajúce   súdy   však   nesprávne   právne posúdili splnenie subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania, ktorú OSP v § 230 ods. 1 špecifikuje ako 3 mesiace od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď ju mohol uplatniť.“. Sťažovateľ namieta, že „prvostupňový a odvolací súd nevykonali žiadne relevantné dôkazy, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému úsudku, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene“ a že „konajúce súdy tak rozhodovali   čisto   formalisticky“.   Sťažovateľ   uvádza: „Ak   by   sa   konajúce   súdy   našim návrhom podrobne a precízne zaoberali, nemohli by v žiadnom prípade dôjsť k takémuto záveru, najmä ak sa účastník konania dovolával už pred súdom 1. stupňa, že v návrhu sa dopustil   pisárskej   chyby   a   zle   uviedol   rok,   v   ktorom   sa   oboznámil   so   skutočnosťami zakladajúcimi   dôvody   obnovy   konania.   Od   súdu   by   sa   minimálne   očakávalo,   že   vyzve navrhovateľa na odstránenie prípadných nejasností a sporných tvrdení uvedených v návrhu. Len obyčajným doplňujúcim podaním mohol navrhovateľ súdu objasniť otázku, kedy sa presne o možnosti obnovy konania dozvedel.“

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že „sa   od   Združenia   na   ochranu   občana spotrebiteľa HOOS... dozvedel o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré   rozhodnutia   súdov   relevantné   pre   jeho   prípad.   Nebyť   kontaktu   navrhovateľa so združením, nevedel by o týchto rozhodnutiach - a práve toto je moment subjektívnosti, kedy sa účastník konania mohol dozvedieť o dôvode obnovy konania. Na tomto závere nič nemení ani to, či ich Európsky súdny dvor vydal v roku 2000, 2005 alebo na jeseň minulého roku   a tiež   na   tomto   závere   nič   nemení,   skutočnosť,   kedy   boli   zverejnené   na   stránke Ministerstva spravodlivosti SR, či v Úradnom vestníku EÚ.“ Rozhodnutie prvostupňovéhoaj   odvolacieho   súdu   preto   sťažovateľ   považuje   za „prepäto   formalistické,   čo   má pre navrhovateľa   za   následok,   stav   denegatio   justitiae,   tzn.   navrhovateľovi   bolo napadnutými   formalistickými   postupmi   konajúcich   súdov   a   ich   rozhodnutiami   priamo odňaté právo na prístup k súdu... a spravodlivosti.“ Podľa sťažovateľa „úvahy súdu a ich rýdze prepäto formalistické závery o oneskorenom podaní návrhu zjavne vybočujú z rámca, ktorý   pripúšťa   ústavný   regulatív   práva   na   súdnu   ochranu   a   aj   regulatív   práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a slobôd“. Sťažovateľ je toho názoru, že „hrubo nesprávne právne posúdenia v spojení s prepätým formalizmom zasiahli do uvedených práv navrhovateľa takou intenzitou, že mu vlastne   bolo   odňaté   právo   na   spravodlivosť...“.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „odvolací   súd pri eminentnom   záujme   na   potvrdení   formalistického   rozhodnutia   súdu   1.   stupňa   si z argumentácie v spore vybral len to, čo sa mu hodilo a nemal záujem vôbec verifikovať právne argumenty uplatňované navrhovateľom pred súdom 1. stupňa a následne podanom odvolaní.   Ak   by   si   súd   spôsobom,   známym   pre   dokazovanie,   vyriešil   sporné   okolnosti momentu začatia plynutia subjektívnej lehoty, ktorých sa sťažovateľ vytrvale dovolával, musel by dospieť k záveru, že podmienky obnovy konania sú splnené.“. Podľa sťažovateľa„súdy — pokiaľ   vôbec   nevykonali   nijaké   relevantné   dokazovanie — mali   vychádzať z tvrdenia navrhovateľa a dospieť k záveru, že subjektívna lehota bola dodržaná, prípadne vykonať   dôkazom   výsluchom   predsedu,   či   podpredsedu   Združenia   na   ochranu   občana spotrebiteľa HOOS“.

Na podporu svojich tvrdení, že v napadnutých uzneseniach sa okresný súd a krajskýsúd dopustili nesprávneho právneho posúdenia, sťažovateľ dodáva, že „zamietnutím návrhu na   povolenie   obnovy   konania,   boli...   porušené   spotrebiteľské   práva   navrhovateľa,   opäť striktným   formalizmom   súdov,   ktoré   niežeby   naplnili   komunitárne   právo,   ale   chránia údajnú   právnu   istotu   pri   tak   hrubom   nemorálnom   rozsudku   všeobecného   súdu,   ktorý spotrebiteľa   zaväzuje   na   priam   na   úžerné   plnenie“.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že„judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana ex offo, a to aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní“. Do pozornosti sťažovateľ dáva„rozhodnutia uvedené v... návrhu na obnovu konania a jeho doplnení a ďalej rozhodnutie OCÉANO GRUPPO EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd dokonca pôsobiť ako advokát spotrebiteľa“.

Tretiu   sťažovateľom   uvádzanú   vadu,   ktorá   mala   mať   za   následok   porušeniezákladných práv sťažovateľa, konkrétne nepreskúmateľnosť rozhodnutia, sťažovateľ zakladána   nedostatku   dôvodov   rozhodnutia   a   porušení   zásad   dokazovania   v   civilnom   konaní.Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že «konajúce súdy... pre ustálenie otázky zachovania subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania nesprávne vyhodnotili, resp. považovali za „nepreukázané a účelové tvrdenia navrhovateľa, že z jeho strany došlo v návrhu na obnovu konania len k chybe vpísaní a v skutočnosti sa o dôvode dozvedel dňa 24. 01. 2012.“ (s. 3, ods. 6 Uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/194/2013 z 9. 7. 2013) a súčasne pri nesprávnej úvahe dospeli nesprávne k skutkovým zisteniam». Postupuodvolacieho   súdu   sťažovateľ   vytýka,   že   nevykonal   nijaké   dokazovanie   – „nedopytoval sťažovateľa,   ktorého   tvrdenia   spochybňoval,   rovnako   konajúce   súdy   nedopytovali   ani Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, na ktoré sa sťažovateľ odvolával a práve toto by mohlo pravdivosť slov sťažovateľa potvrdiť, prípadne vyvrátiť.“ Sťažovateľ tvrdí, žekonajúce súdy neurobili nič, aby „jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť návrhu na obnovu konania“. Prvostupňový a odvolací súd tak podľa sťažovateľa „nielenže zle a nesprávne   vyhodnotili   dôkazy   v   spise,   ale   najmä   ani   nevykonali   potrebné   dôkazy   pre správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania“. Sťažovateľ poukazuje, že„napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   neobsahuje   nijaké   dôvody,   pre   ktoré   došlo   k zamietnutiu   návrhu   na   odklad   a   zastavenie   exekúcie   a   potvrdeniu   tohto   zamietnutia. Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek ďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi OSP vymedzenými v čl. 1 OSP.“. Sťažovateľ uzatvára,že „napadnuté   rozhodnutia   sú   v   celom   rozsahu   nepreskúmateľné“ a   že «namiesto dokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy a konštatovania, a to bez opory v   relevantných   dôvodoch   rozhodnutia   -   rezignovali   dokonca   aj   na   tak   imanentnú skutočnosť, akou je skúmanie zachovania subjektívnej lehoty.». Podľa sťažovateľa sa „súdy nevysporiadali   náležite   a   nespochybniteľne   so   žiadnym   z   dôvodov   návrhu   na   obnovu konania,   celé   odôvodnenie   spočívalo   len   v   zdôvodňovaní   uplynutia   subjektívnej   lehoty a v poučovaní sťažovateľa ako mal a nemal postupovať (možnosť podať odpor a pod.)...“.

Štvrtý dôvod uvádzaný sťažovateľom v sťažnosti, vedúci k porušeniu základných právsťažovateľa vidí sťažovateľ v tom, že napadnuté rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymiprávnymi normami na ochranu spotrebiteľa (predovšetkým s jeho právom na ochranu predneprijateľnými   podmienkami   v   spotrebiteľských   zmluvách),   porušuje   práva   spotrebiteľapodľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, a rovnako tak v skutočnosti, že zostrany   konajúceho   súdu   nedošlo   k   predloženiu   prejudiciálnej otázky   Súdnemu   dvoru   vsituácii, ak výklad relevantných ustanovení práva Únie nie je jasný.

Sťažovateľ uvádza: „Porušenie práv sťažovateľa ako spotrebiteľa garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil odvolací súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku - čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú súdy členských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj v skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu.“ Odvolávajúc sa na relevantnújudikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-618/10 Banco Espaňol deCrédito   SA/Joaquín   Calderón   Camino)   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že„vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmať prípadnú nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“.

S   ohľadom   na   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   sťažovateľuvádza: „Prvostupňový a odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladajú Európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu   dvoru   EÚ   prejudiciálnu   otázku.   Takto   však   nepostupovali,   a   teda   konali nezákonne, porušujúc normy európskeho práva - na úkor práv sťažovateľa - spotrebiteľa a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“

Návrh   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že„účastník konania ako otec a živiteľ rodiny je dlhodobo vystavený prebehajúcej exekúcii, ktorá má vážny dopad na jeho majetkové práva (najmä s poukazom na § 61 Exekučného poriadku).   Konajúce   súdy   tak   vážne   pochybili   ešte   v   štádiu   rozhodovania   o   návrhu na vydanie   platobného   rozkazu,   keď   vôbec   neskúmali   súlad   uplatňovanej   pohľadávky s právnymi normami Slovenskej republiky ako aj s komunitárnym právom. Priebeh súdnych konaní znáša sťažovateľ veľmi ťažko, jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil a konajúce súdy už   v   poradí   štvrtýkrát   porušili   jeho   právo   na   ochranu   pred   neprijateľnými   zmluvnými podmienkami.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02, II. ÚS 324/2014).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II.   ÚS 20/05,   IV.   ÚS 50/05   a   IV.   ÚS 288/05),   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavnýsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy   umožňujekaždému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdnehokonania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (malby   umožniť)   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   ajpovinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Článok   6   ods.   1   dohovoruupravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred súdom).

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 106/2012 zo 4. marca 2013

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkuokresného súdu sp. zn. 8 C 106/2012 zo 4. marca 2013. V súlade s princípom subsidiaritysvojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnostisťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľomuplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretožepreskúmavanie   jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípadeodvolaciemu   súdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodoluznesením sp. zn. 24 Co 194/2013 z 9. júla 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 C 106/2012zo 4. marca 2013 z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol prenedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 24 Co 194/2013 z 9. júla 2013

Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   odňatie   mu   možnosti   konať   pred   súdom,arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu, tieto dôvody nesporne spadajúpod ustanovenie § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého „dovolanie je prípustné proti každémurozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosťkonať pred súdom“.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojeného   spisového   materiálu   vyplýva,   že   sťažovateľdovolanie   proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu,   a   to   napriek   tomu,   že   podľaustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   bol   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   protioznačenému   uzneseniu   krajského   súdu   prípustný,   nepodal,   čím   nevyčerpal   všetkyprostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   v   systémevšeobecných súdov účinne poskytuje.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzaťrozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo nazáklade zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická aleboprávnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konaniazvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných aúčinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany vkonaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkomustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02).

Ako vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchtozákladných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu odvolaciehosúdu   bolo   prípustné   dovolanie   [§   237   písm.   f)   OSP],   právomoc   poskytnúť   ochranuoznačeným   základným   právam   sťažovateľa   má   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   čím   jezároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosťpodľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostiúčastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

Nad   rámec   veci   ústavný   súd   k   námietkam   uvedeným   v   sťažnosti   však   považujeza potrebné   dodať,   že   krajský   súd   spolu   s   okresným   súdom   dali   jasnú   a   zrozumiteľnúodpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Krajský súd ani okresný súd neponechalibez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnutéuznesenie krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnostia nepreskúmateľnosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúce v porušení právnej úpravy Európskejúnie   týkajúcej   sa   ochrany   spotrebiteľa   vrátane   príslušnej   judikatúry   Súdneho   dvora(predovšetkým s ohľadom na povinnosť vnútroštátnych súdov preskúmavať ex offo nekalépodmienky v spotrebiteľských zmluvách) a v nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemudvoru   podľa   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd   s   poukazomna ustálenú judikatúru Súdneho dvora (napr. rozsudky Súdneho dvora z 12. apríla 2005vo veci C 145/03 Keller, Zb. s. I 2529, bod 33; z 18. júla 2007 vo veci C 119/05 Lucchini,Zb. s. I 6199, bod 43, ako aj z 11. septembra 2008, vo veci C 11/07 Eckelkamp a i., Zb.s. I 6845,   body   27   a   32)   uvádza,   že   krajský   súd   nebol   v prerokovávanej   veci   povinnýv zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie obrátiť sa na Súdny dvor so žiadosťouo vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke z dôvodu, že výklad práva Európskej úniek otázkam   nastoleným   sťažovateľom   možno nájsť v   ustálenej   judikatúre Súdneho   dvoraa výklad   práva   Únie   je   bez   pochybností   jasný   a   zrejmý.   Nepredložením   prejudiciálnejotázky   tak   krajský   súd   nemohol   zasiahnuť   do   sťažovateľovho   práva   na   súdnu   ochranua spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Nemožno pritom opomenúť, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi v danejveci bol návrh na obnovu konania, ktorý bol zamietnutý z dôvodu nedodržania subjektívnejlehoty   na   jeho   podanie   (ktorú   si   stanovil   sám   sťažovateľ),   a   preto   otázky   nastolenésťažovateľom týkajúce sa výkladu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách bymohli byť prípadne predmetom obnoveného konania v prípade, že by obnova konania bolapovolená.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

Svojím doplnením sťažnosti doručeným ústavnému súdu 11. júna 2014 sťažovateľžiada ústavný súd, aby v prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že „obnova konania nie je dôvodná a súdy sa nedopustili porušenia práva na ochranu práv spotrebiteľa a práva na súdnu   ochranu“,   sa   ústavný   súd   vyjadril   k otázke, „ako   inak,   resp.   akým   právnym prostriedkom zabezpečiť presadenie európskeho práva ochrany spotrebiteľa v situácii, keď súdy skôr porušili normy na ochranu spotrebiteľa, čím nerešpektovali prioritu európskeho práva“.

Zodpovedanie tejto otázky ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2014