SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 721/2014-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu10. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rojkom,Železničná 90/12, Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republikyrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 46/2012 z 30. mája 2013a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. októbra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojenís čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 46/2012 z 30. mája 2013 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútraSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 604 z 8. decembra 2003 prepustenýzo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Rozklad sťažovateľa protitomuto rozhodnutiu minister rozhodnutím č. KM-31/PK-2004 z 1. marca 2004ako nedôvodný zamietol. Po zrušení tohto rozhodnutia ministra rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 38/2004 z 2. júna 2005 vydal minister rozhodnutie o rozkladeč. KM-118/PK-05 z 15. novembra 2005, ktorým rozklad proti personálnemu rozkazuministra č. 604 opätovne ako nedôvodný zamietol. Keďže aj toto v poradí druhé rozhodnutieo rozklade sťažovateľa bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) č. k. 1 S 105/06-50 z 13. februára 2009 potvrdeným rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 8 Sžo 163/2009 z 1. júla 2010, vydal minister 1. októbra 2010 v poradí tretierozhodnutie o rozklade č. SLV-PS-PK-103/2010, ktorým rozklad proti personálnemurozkazu ministra po tretíkrát zamietol ako nedôvodný. O tomto rozhodnutí ministrarozhodol v správnom súdnictve krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 343/2010-40z 22. mája 2012, ktorým napadnuté rozhodnutie ministra č. SLV-PS-PK-103/2010 zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie, avšak najvyšší súd v konaní o odvolaní proti rozsudkukrajského súdu č. k. 3 S 343/2010-40 z 22. mája 2012 zmenil napadnutým rozsudkom tak,že žalobu zamietol.
K namietanému porušeniu ním označeného základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ďalších článkov ústavy čl. 1, čl. 2 ods.2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 sťažovateľ vo svojej argumentácii uvádza, že najvyšší súdnapadnutým rozsudkom rozhodol odlišne ako v predchádzajúcom období rozhodol krajskýsúd a najvyšší súd, a to bez toho, aby v jeho prípade došlo k zmene skutkového a právnehostavu. Napadnutým rozsudkom mal najvyšší súd v rozpore so znením § 250j ods. 7Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) porušiť princíp právnej istoty, rozhodnúťnesprávne a nezákonne bez toho, aby sa vysporiadal s dovtedajšou právnou argumentáciouvyslovenou právoplatnými súdnymi rozhodnutiami.
V sťažnosti ďalej podrobne rozoberá právne posúdenie svojho prípadu podľaustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republikya Železničnej polície v znení neskorších predpisov (§ 3, § 4, § 192 ods. 1, 3 a 5, § 254ods. 3), a prípadne aj podľa interného nariadenia ministra č. 25/2001, pričom namieta ichnesprávnu aplikáciu najvyšším súdom, čím napadnutý rozsudok dáva do súvislosti ajs porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň uvádza, že „porušenie viazanosti správneho orgánu súdnym rozhodnutím nemôže zakladať právne relevantný nárok účastníka konania, v danom prípade Ministerstva vnútra SR na započatie ďalších konaní, čím dochádza k prelomeniu zásady viazanosti právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami“, a tým ajk stavu právnej neistoty.
Vo vzťahu k namietaným prieťahom v súdnom konaní sťažovateľ poukazujena zdĺhavosť celého konania, ktoré od decembra 2003 trvá už 10 rokov, v dôsledku čoho saprávo ako také stáva „iluzórnym“. Neukončenie konania v období dosahujúcom takmer10 rokov považuje za zjavné porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a s prihliadnutím na vzniknutúujmu sa domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy.Keďže sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku trvania dlhodobých prieťahov v konaní si nemôžedlhodobo usporiadať svoje majetkové pomery a zabezpečiť si základné existenčné potreby,požaduje ako finančné zadosťučinenie zaplatenie sumy 6 000 €.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať takéto rozhodnutie:„Najvyšší súd SR v konaní 5Sžo 46/2012 rozsudkom zo dňa 30. 5. 2013... porušil ústavné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra SR prerokovala bez zbytočných prieťahov v súlade so zákonom... čím došlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 1., čl. 2 ods. 2/, čl. 7 ods. 5/, čl. 48 ods. 2/, čl. 144 Ústavy SR.
Rozsudok NS SR 5Sžo 46/2012 zo dňa 30. 5. 2013 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na nové prejednanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000,- € tak, že túto čiastku... vyplatí sťažovateľovi
Ministerstvo vnútra...
Súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 524,69 € s DPH sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ktorú je povinný Ministerstvo vnútra SR zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Stanislava Rojku...“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovanýmprávnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavujepredovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl.127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdudomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom nauvedené môže ústavný súd rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Pretotvrdenie o porušení čl. 46 ods. 1 dohovoru a nesprávnom výklade relevantných právnychnoriem použitých najvyšším súdom v sťažovateľovom prípade, ktoré obsahuje text sťažnostimimo jej petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať ibaza súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, III. ÚS 56/2012, III.ÚS 429/2014).
V zmysle aplikácie už uvedeného ústavný súd z petitu sťažnosti zistil, že sa nímsťažovateľ domáha preskúmania namietaného porušenia základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžo/46/2012 z 30. mája 2013 a nadväzne k tomu aj porušenia ďalších článkovústavy (čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy), ktoré v petite sťažnosti uvádza. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (prípadnezákladného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd) môže vyplývať aj z toho, že porušenieuvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom užbolo pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy meritórne rozhodnuté(m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010, III. ÚS 334/2013).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádzak porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohrávapreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Z obsahu sťažnosti namietajúcej v podstate výsledok súdneho konania o správnejžalobe sťažovateľa, t. j. napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, proti ktorému nie je opravnýprostriedok prípustný (§ 246c ods. 1 tretia veta OSP), vyplýva, že toto konanie bolomeritórne skončené 30. mája 2013. Ústavný súd ďalej dopytom na krajskom súde zistil, ženapadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 12. augusta 2013. Sťažnosťvšak bola ústavnému súdu doručená až 10. októbra 2013, teda v čase, keď už najvyšší súdvo veci nekonal a spis ani nemal vo svojej dispozícii, keďže bol ešte 3. júla 2013 vrátenýkrajskému súdu, o čom svedčí podacia pečiatka krajského súdu na sťažovateľom doloženejkópii napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžo/46/2012 z 30. mája 2013 ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu(12. augusta 2013) nemôže už dochádzať k porušovaniu práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto je potrebné v tejto časti považovaťsťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ sa ďalej domáhal vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7ods. 5 a čl. 144 ústavy, vo vzťahu ku ktorým aj v petite sťažnosti uvádza princípy, ako súprávna istota, predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, povinnosť štátnych orgánov konaťna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, čiviazanosť súdnymi rozhodnutiami. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd v zhode so svojoudoterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že tieto články ústavy neobsahujú garanciu konkrétnehozákladného práva a slobody (napr. III. ÚS 541/2014). V prípade sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základnéhopráva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručenéhomedzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie inéhočlánku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietaťlen v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva aleboslobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietanéporušenie základného práva sťažovateľom v petite sťažnosti (čl. 48 ods. 2 ústavy) zistenénebolo, nie
je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy,ako sa toho v petite sťažnosti sťažovateľ domáha.
Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru o absencii príčinnej súvislostimedzi sťažovateľom označeným základným právom, ako aj ďalších ním označenýchustanovení ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (resp. postupom, ktorý jehovydaniu predchádzal), a preto bolo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde potrebné jehosťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2014