znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 721/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu10. decembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rojkom,Železničná 90/12, Považská Bystrica, ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republikyrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 46/2012 z 30. mája 2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. októbra 2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojenís čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sžo   46/2012   z 30.   mája   2013   (ďalej   aj„napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   personálnym   rozkazom   ministra   vnútraSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister“)   č.   604   z 8.   decembra   2003   prepustenýzo služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru.   Rozklad   sťažovateľa   protitomuto rozhodnutiu   minister   rozhodnutím   č.   KM-31/PK-2004   z 1. marca   2004ako nedôvodný zamietol.   Po   zrušení   tohto   rozhodnutia   ministra   rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 38/2004 z 2. júna 2005 vydal minister rozhodnutie o rozkladeč.   KM-118/PK-05   z 15.   novembra   2005,   ktorým   rozklad   proti   personálnemu   rozkazuministra č. 604 opätovne ako nedôvodný zamietol. Keďže aj toto v poradí druhé rozhodnutieo rozklade   sťažovateľa   bolo   zrušené   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len„krajský súd“) č. k. 1 S 105/06-50 z 13. februára 2009 potvrdeným rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 8 Sžo 163/2009 z 1. júla 2010, vydal minister 1. októbra 2010 v poradí tretierozhodnutie   o rozklade   č.   SLV-PS-PK-103/2010,   ktorým   rozklad   proti   personálnemurozkazu   ministra   po   tretíkrát   zamietol   ako   nedôvodný.   O tomto   rozhodnutí   ministrarozhodol   v správnom   súdnictve   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   S 343/2010-40z 22. mája 2012, ktorým napadnuté rozhodnutie ministra č. SLV-PS-PK-103/2010 zrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie, avšak najvyšší súd v konaní o odvolaní proti rozsudkukrajského súdu č. k. 3 S 343/2010-40 z 22. mája 2012 zmenil napadnutým rozsudkom tak,že žalobu zamietol.

K namietanému porušeniu ním označeného základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ďalších článkov ústavy čl. 1, čl. 2 ods.2,   čl.   7   ods.   5   a čl.   144   sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   uvádza,   že   najvyšší   súdnapadnutým rozsudkom rozhodol odlišne ako v predchádzajúcom období rozhodol krajskýsúd a najvyšší súd, a to bez toho, aby v jeho prípade došlo k zmene skutkového a právnehostavu.   Napadnutým   rozsudkom   mal   najvyšší   súd   v rozpore   so   znením   §   250j   ods.   7Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) porušiť princíp právnej istoty, rozhodnúťnesprávne a nezákonne bez toho, aby sa vysporiadal s dovtedajšou právnou argumentáciouvyslovenou právoplatnými súdnymi rozhodnutiami.

V sťažnosti   ďalej   podrobne   rozoberá   právne   posúdenie   svojho   prípadu   podľaustanovení   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republikya Železničnej polície v znení neskorších predpisov (§ 3, § 4, § 192 ods. 1, 3 a 5, § 254ods. 3), a prípadne aj podľa interného nariadenia ministra č. 25/2001, pričom namieta ichnesprávnu   aplikáciu   najvyšším   súdom,   čím   napadnutý   rozsudok   dáva   do   súvislosti   ajs porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň uvádza, že „porušenie viazanosti správneho orgánu súdnym rozhodnutím nemôže zakladať právne relevantný nárok účastníka konania, v danom   prípade   Ministerstva   vnútra   SR   na   započatie   ďalších   konaní,   čím   dochádza k prelomeniu zásady viazanosti právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami“, a tým ajk stavu právnej neistoty.

Vo   vzťahu   k namietaným   prieťahom   v súdnom   konaní   sťažovateľ   poukazujena zdĺhavosť celého konania, ktoré od decembra 2003 trvá už 10 rokov, v dôsledku čoho saprávo ako také stáva „iluzórnym“. Neukončenie konania v období dosahujúcom takmer10 rokov považuje za zjavné porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a s prihliadnutím na vzniknutúujmu sa domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy.Keďže sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku trvania dlhodobých prieťahov v konaní si nemôžedlhodobo usporiadať svoje majetkové pomery a zabezpečiť si základné existenčné potreby,požaduje ako finančné zadosťučinenie zaplatenie sumy 6 000 €.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať takéto rozhodnutie:„Najvyšší súd SR v konaní 5Sžo 46/2012 rozsudkom zo dňa 30. 5. 2013... porušil ústavné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛,   aby   sa   jeho   vec   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   vnútra   SR   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov v súlade so zákonom... čím došlo k porušeniu práva zaručeného v čl. 1., čl. 2 ods. 2/, čl. 7 ods. 5/, čl. 48 ods. 2/, čl. 144 Ústavy SR.

Rozsudok   NS   SR   5Sžo   46/2012   zo   dňa   30.   5.   2013   sa   zrušuje   a   vec   vracia Najvyššiemu súdu SR na nové prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ súd   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 6 000,- € tak, že túto čiastku... vyplatí sťažovateľovi

Ministerstvo vnútra...

Súd   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   524,69   €   s   DPH sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ktorú je povinný Ministerstvo vnútra SR zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Stanislava Rojku...“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovanýmprávnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavujepredovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl.127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od ústavného   súdudomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania predústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom nauvedené môže ústavný súd rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Pretotvrdenie o porušení čl. 46 ods. 1 dohovoru a nesprávnom výklade relevantných právnychnoriem použitých najvyšším súdom v sťažovateľovom prípade, ktoré obsahuje text sťažnostimimo jej petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať ibaza súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, III. ÚS 56/2012, III.ÚS 429/2014).

V zmysle aplikácie už uvedeného ústavný súd z petitu sťažnosti zistil, že sa nímsťažovateľ domáha preskúmania namietaného porušenia základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžo/46/2012 z 30. mája 2013 a nadväzne k tomu aj porušenia ďalších článkovústavy (čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy), ktoré v petite sťažnosti uvádza. Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (prípadnezákladného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd)   môže   vyplývať   aj z   toho,   že   porušenieuvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v ktorom   užbolo pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   meritórne   rozhodnuté(m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010, III. ÚS 334/2013).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,IV. ÚS 37/02, III.   ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej mociešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádzak porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávapreventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti   namietajúcej v podstate výsledok súdneho konania o správnejžalobe sťažovateľa, t. j. napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, proti ktorému nie je opravnýprostriedok   prípustný   (§   246c   ods.   1   tretia   veta   OSP),   vyplýva,   že   toto   konanie   bolomeritórne skončené 30. mája 2013. Ústavný súd ďalej dopytom na krajskom súde zistil, ženapadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 12. augusta 2013. Sťažnosťvšak bola ústavnému súdu doručená až 10. októbra 2013, teda v čase, keď už najvyšší súdvo veci nekonal a spis ani nemal vo svojej dispozícii, keďže bol ešte 3. júla 2013 vrátenýkrajskému súdu, o čom svedčí podacia pečiatka krajského súdu na sťažovateľom doloženejkópii napadnutého rozsudku.

Vzhľadom   na   nadobudnutie   právoplatnosti   rozsudku   najvyššieho   súdusp. zn. 5 Sžo/46/2012   z 30.   mája   2013   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu(12. augusta 2013) nemôže už dochádzať k porušovaniu práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto je potrebné v tejto časti považovaťsťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ sa ďalej domáhal vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7ods. 5 a čl. 144 ústavy, vo vzťahu ku ktorým aj v petite sťažnosti uvádza princípy, ako súprávna   istota,   predvídateľnosť   súdnych   rozhodnutí,   povinnosť   štátnych   orgánov   konaťna základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   čiviazanosť súdnymi rozhodnutiami. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd v zhode so svojoudoterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že tieto články ústavy neobsahujú garanciu konkrétnehozákladného práva a slobody (napr. III. ÚS 541/2014). V prípade sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základnéhopráva   alebo   slobody   zakotveného   v   druhej   hlave   ústavy,   prípadne   práva   zaručenéhomedzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie inéhočlánku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietaťlen v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva aleboslobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietanéporušenie základného práva sťažovateľom v petite sťažnosti (čl. 48 ods. 2 ústavy) zistenénebolo, nie

je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ústavy,ako sa toho v petite sťažnosti sťažovateľ domáha.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru o absencii príčinnej súvislostimedzi   sťažovateľom   označeným   základným   právom,   ako   aj   ďalších   ním   označenýchustanovení ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (resp. postupom, ktorý jehovydaniu predchádzal), a preto bolo podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde potrebné jehosťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014