SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 72/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom ⬛⬛⬛⬛, advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, na rovnosť účastníkov v konaní podľačl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 5 Co 149/2014 zo 14. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Cdo 561/2015 z 9. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky(ďalej len „ústava“), jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 5 Co 149/2014 zo 14. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 561/2015z 9. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnémusúdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia vlastníckeho práva k pozemkomoznačených v žalobe. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 83/2011 o žalobesťažovateľky rozhodol rozsudkom zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „rozsudok súdu prvéhostupňa“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvéhostupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutýmrozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojnás napadnutým rozsudkom podala proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súdnapadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnostipre posúdenie jej návrhu, a tiež tým, že nevyhovel jej návrhu na vykonanie dôkazu. V tejtosúvislosti namietala, že došlo aj k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodunevykonania navrhovaného dôkazu súdom. Sťažovateľka ďalej uvádza skutkové tvrdeniaa súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí súdov, ktorépovažuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva. Sťažovateľka v tom, že najvyššísúd odmietol jej dovolanie, hoci podľa sťažovateľkinho názoru bola založená prípustnosť jejdovolania, videla porušenie svojich označených práv, preto označila aj toto uznesenienajvyššieho súdu za porušujúce jej označené práva.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súdo jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv a článkovústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššiehosúdu, uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšiekonanie. Zároveň sťažovateľka žiadal priznať finančné zadosťučinenie a náhradu trovkonania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
1.1 Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkýmnamietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Podstata jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárnehoodôvodnenia napadnutého rozsudku.
Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnostijej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislostiústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesnéhoodmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutémurozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehotaurčená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesnéhorozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosťv časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajskéhosúdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky,a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo v danom prípade sťažovateľkinej žalobe nemohol vyhovieť. Poukázal na to, žesťažovateľka nemohla byť v okolnostiach prípadu dobromyseľná v tom, že jej spornépozemky patria aj s poukazom na schválený súdny zmier v konaní Obvodného súduKošice I sp. zn. 31 C 44/1991, preto bolo v okolnostiach prípadu nevyhnutné zamietnuťžalobu sťažovateľky pre nesplnenie predpokladov vydržania. V nadväznosti na uvedenévykonanie navrhovaného dôkazu výsluchom synov sťažovateľky, ktorí mali preukázaťdobromyseľnosť a nerušenú držbu sporných nehnuteľností, bolo možné považovaťza nadbytočné,pretoženebolospôsobilévyvrátiťsúdomzistenúskutočnosť,že sťažovateľka sa nemohla domnievať, že jej držba sporného pozemku je oprávnená(chýbal právny titul, pozn.), pretože zo súdom schváleného zmieru vyplýval opak. Ústavnýsúd konštatuje, že miera interpretácie dotknutých ustanovení zákona č. 40/1964 Zb.Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnostiprípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli)pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovaťlen v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že byzásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takétopochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajskéhosúdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdunie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiťprávny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľky v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1, 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu považujúc ho za arbitrárny,odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
1.2 Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva rovnosť účastníkovv konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktoré argumentačne odôvodňovala tým, že vo vecikonajúce súdy jej neumožnili preukázať podľa jej názoru rozhodné skutočnostinavrhovaným dokazovaním, čím ju súdy znevýhodnili oproti odporcom v konaní. Ústavnýsúd v tejto súvislosti konštatuje, že úvaha okresného súdu o odmietnutí vykonaniasťažovateľkou navrhovaného dôkazu, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd a následnev zmysle § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“) doplnil na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súduďalšie dôvody, podľa názoru ústavného súdu nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak,mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu a obrany žalovanej smeromk zisťovaniu skutkového stavu veci. V dôsledku uvedeného taktiež nemožno konštatovať,že by všeobecné súdy aplikovali zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnomkonaní tak, že by tým popreli ich účel a význam (I. ÚS 23/2010), či tak, že táto interpretáciaa aplikácia nebola v súlade s ústavou a dohovorom.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinnásúvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavya rozsudkom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, ktorá by umožňovalavysloviť záver o porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Ústavný súd pretosťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.3 Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a tvrdila, že krajský súdjej napadnutým rozsudkom v podstate odňal vlastníctvo, ktoré nadobudla v súladeso zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd uplatnením svojejprávomoci rozhodol o jej nároku v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, svojerozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil, pričom ústavný súd nezistil, že by krajskýsúd mierou interpretácie aplikovaných ustanovení právnych predpisov vo väzbena rozhodujúce okolnosti prípadu poprel ich zmysel a účel. Sťažovateľkino tvrdenie, že jusúd svojím rozhodnutím pozbavil vlastníctva, nezodpovedá podstatným okolnostiamprípadu. Sťažovateľka totiž nikdy nebola vlastníčkou sporných pozemkov a v konaní aninevedela preukázať právny titul ich nadobudnutia. Skutočnosť, že v evidencii nehnuteľnostíbola nejaký čas omylom vedená ako vlastníčka sporných pozemkov na základe mylnéhozápisu, ktorý bol výsledkom pisárskej chyby, ešte nezakladá jej dobromyseľnosť pre účelynadobudnutia sporných pozemkov vydržaním. Ústavný súd preto vychádzajúcz argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že nejestvuje taká príčinná súvislosť medzioznačeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 11 ods. 1 listiny a rozsudkomkrajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, ktorá by umožňovala vysloviť závero porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Ústavný súd preto sťažnosťsťažovateľky aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
1.4 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,ústavný súd konštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy. Článok 48 ods. 2 ústavy upravuje hneď niekoľko základných parciálnych právúčastníkov konania, preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovateľka označila základnépráva nielen označením príslušného článku ústavy, ale aj ich slovným pomenovaním,čo sťažovateľka neurobila v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať,že ani z odôvodnenia sťažnosti nie je možné bez pochybností jednoznačne určiť, ktoréparciálne právo podľa označeného článku ústavy mala sťažovateľka na mysli.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojenís jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názorsťažovateľky o porušení jej neidentifikovaného základného práva podľa ústavy v spojenís nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti spôsobuje taký rozsah nedostatkovzákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovaťz úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomociústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačnéodôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitýmnávrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právnezastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
2. Sťažovateľka v neposlednom rade namietala porušenie označených právnapadnutým uznesením najvyššieho súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesenímodmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvodyprípustnosti dovolania podľa § 237 OSP ani podľa § 238 OSP.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismiupravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdnyporiadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudkuodvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnostidovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie doprávomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou animimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnejštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôdvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdupri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranuoznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoréupravujú výkon ich právomoci.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnutéuznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky,a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sanestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súduprima facie nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené,pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.),t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavnekonformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecnepreskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu neobstojí aninámietka sťažovateľky o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľkyneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd pretopri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
3. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutýmrozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súdkonštatuje, že namietané články ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípova primárne neformulujú základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenýchústavných noriem v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súdtúto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016