znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 72/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti

, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Hlavatou, Advokátska kancelária,Sladovnícka 13, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súduv Prešove č. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu vPrešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «... Sťažovateľ bol účastníkom konania - žalobcom v právnej veci žalobcu: ⬛⬛⬛⬛, správca úpadcu ⬛⬛⬛⬛ sídlo správcu:

,   sídlo   úpadcu: ⬛⬛⬛⬛ - ⬛⬛⬛⬛ proti žalovanému: ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom:, ⬛⬛⬛⬛ občan   SR,   o   zaplatenie   172.807,54   Eur   s   príslušenstvom, na základe Uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. 20C/172/2010-237 zo dňa 21.10.2013, ktorým súd pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že z konania vystupuje pôvodný žalobca a na jeho miesto do konania vstupuje Sťažovateľ ako žalobca, čo bolo zmenené uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co/36/2014-276 zo dňa 30.04.2014 tak, že súd návrh Sťažovateľa na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zamietol, čím bol Sťažovateľ právoplatne vylúčený z možnosti uplatňovať svoje práva v uvedenom konaní. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 20C/172/2010 a na Krajskom súde v Prešove ako súde odvolacom pod sp. zn. 13 Co/36/2014...

Sťažnosť   Sťažovateľa   smeruje   proti   Uzneseniu   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 13Co/36/2014-276 zo dňa 30.04.2014, ktorým súd zmenil Uznesenie Okresného súdu Poprad č. k. 20C/172/2010-237 zo dňa 21.10.2013 a návrh Sťažovateľa na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zamietol (ďalej len „Rozhodnutie“)...

Podaním zo dňa 31.10.2012 označeným ako Návrh na pripustenie zmeny účastníka do   konania   (ďalej   len   „Návrh“)   vedeného   na   Okresnom   súde   Poprad   v   právnej   veci žalobcu: ⬛⬛⬛⬛ so sídlom ⬛⬛⬛⬛ - ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „Pôvodný žalobca“) proti žalovanému: ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ občan SR (ďalej len „Žalovaný“), o zaplatenie 172.807,54 Eur s príslušenstvom, Sťažovateľ navrhol pripustiť zmenu účastníka konania na strane žalobcu z dôvodu, že na Sťažovateľa prešli všetky práva a povinnosti Pôvodného žalobcu, ktoré sú uplatnené v tomto konaní v zmysle ust. § 92 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 30.05.2012 o 8:30 hod. sa v priestoroch Exekútorského úradu Bratislava I, Záhradnícka č. 25, 811 07 Bratislava za prítomnosti súdneho exekútora ⬛⬛⬛⬛ konala dražba podniku Pôvodného žalobcu vo veci exekučného konania, č. k.: Ex 345/11 oprávneného: so sídlom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, oddiel: ⬛⬛⬛⬛ proti povinnému - Pôvodnému žalobcovi, na ktorej bol udelený príklep Sťažovateľovi ako vydražiteľovi. Sťažovateľ tak po zaplatení najvyššieho podania nadobudol vydražený podnik Pôvodného žalobcu (ďalej len „Dražba“).

Okresný súd Poprad uznesením č. k. 20C/172/2010-170 zo dňa 22.03.2013 rozhodol tak, že nepripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že by z konania vystúpil Pôvodný žalobca a na jeho miesto by do konania vstúpil Sťažovateľ ako žalobca (ďalej len „Pôvodné uznesenie 1“).

Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 13Co/43/2013-202 zo dňa 12.07.2013 zrušil Pôvodné   uznesenie   1   súdu   prvého   stupňa   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   pričom konštatoval, že súd prvého stupňa pripustil (pozn. správne malo byť „nepripustil“) zámenu účastníkov   na   strane   žalobcu   napadnutým   uznesením   bez   náležitého   preukázania podmienok uvedených v ust. § 92 ods. 3 OSP. Totiž ak toto ustanovenie predpokladá právnu skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, u ktorých sa koná, musí mať konajúci súd k dispozícii celý exekučný spis a z neho vychádzať, ak odvolateľ tvrdí, že touto skutočnosťou je exekúcia formou predaja podniku (ďalej len „Pôvodné uznesenie 2“).

Okresný súd Poprad uznesením č. k. 20C/172/2010-237 zo dňa 21.10.2013 rozhodol tak, že pripúšťa zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že z konania vystupuje Pôvodný žalobca a na jeho miesto do konania vstupuje Sťažovateľ ako žalobca (ďalej len „Uznesenie 1“).

Pôvodný žalobca (konajúci správcom konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛, správca   úpadcu ⬛⬛⬛⬛ sídlo   správcu:

, nakoľko na majetok Pôvodného žalobcu bol medzičasom vyhlásený konkurz a do funkcie   bol   ustanovený   správca)   podal   proti   Uzneseniu   1   odvolanie   (ďalej   len „Odvolanie“),   ktorým   žiadal   Uznesenie   1   zmeniť   tak,   že   súd   návrh   Sťažovateľa na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu zamieta.

Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   č.   k.   13Co/36/2014-276   zo   dňa   30.04.2014 rozhodol tak, že zmenil Uznesenie 1 a návrh Sťažovateľa na zámenu účastníka konania na strane žalobcu zamietol (ďalej len „Rozhodnutie“)...

Prvostupňový súd Návrhu Sťažovateľa najskôr nevyhovel (Pôvodné uznesenie 1), odvolací súd jeho rozhodnutie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (Pôvodné uznesenie 2),   následne   prvostupňový   súd   riadiac   sa   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   Návrhu

-Sťažovateľa vyhovel (Uznesenie 1), čo odvolací súd v rozpore so svojim skorším právnym názorom   zmenil   tak,   že   Návrh   Sťažovateľa   zamietol   (Rozhodnutie),   a   to   za   situácie totožného skutkového stavu od vydania Pôvodného uznesenia 1 do Rozhodnutia.

Už   vydaniu   Pôvodného   uznesenia   1   predchádzala   výzva   prvostupňového   súdu Sťažovateľovi zo dňa 04.03.2013, aby predložil Uznesenie o schválení príklepu, ktoré súd považoval za podmienku pripustenia zmeny účastníka konania na strane žalobcu v prospech Sťažovateľa v zmysle Návrhu (ďalej len „Výzva“).

Sťažovateľ vo Vyjadrení zo dňa 13.03.2013 k Výzve (ďalej len „Vyjadrenie“) uviedol, že   príklep   udelený   na   Dražbe   súdom   schválený   nebol,   pričom   poukázal   na   judikatúru a Komentár k § 179 ods. 1 EP v tom zmysle, že schválenie príklepu súdom EP nevyžaduje. Skutočnosť, že príklep udelený na Dražbe súdom schválený nebol, bol známy tak prvostupňovému ako aj odvolaciemu súdu už od doručenia Vyjadrenia Sťažovateľa, potom nie je zrejmé, prečo odvolací súd pri zachovaní rovnakého skutkového stavu v tom istom konaní rozhodol v rozmedzí 9 mesiacov (Pôvodné Uznesenie 2 a Rozhodnutie) diametrálne odlišne...»

Sťažovateľka   vo   veci samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanieústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   Uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 13 Co/36/2014-276 zo dňa 30.04.2014 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co/36/2014-276 zo dňa 30.04.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   uhradiť   Sťažovateľovi   náhradu   trov   súdneho konania   vo   výške   284,08   EUR,   k   rukám   právneho   zástupcu   Sťažovateľa   do   troch   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 179 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení neskorších predpisov na exekúciu predajom podniku alebo jehočasti sa primerane použijú ustanovenia tohto zákona o exekúcii predajom hnuteľných vecía nehnuteľností a ustanovenia o predaji podniku na základe zmluvy.

Podľa § 179 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa predáva na dražbe podnik alebo jehočasť, na vydražiteľa, ktorému bol právoplatne udelený príklep a ktorý zaplatil najvyššiepodanie, prechádza vlastnícke právo k veciam, k právam a k iným majetkovým hodnotám,ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, ku dňu udelenia príklepu (§ 150).

Podľa § 150 ods. 1 Exekučného poriadku po udelení príklepu môže sa vydražiteľ ujaťdržby vydraženej veci; o tom je povinný upovedomiť exekútora.

Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podaniea súd   udelenie   príklepu   schválil,   stáva   sa   vydražiteľ   vlastníkom   nehnuteľnosti   ku   dňuudelenia príklepu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesenímkrajského súdu č. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014, ktorým krajský súd zmeniluznesenie   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   20   C/172/2010-237z 21. októbra 2013 tak, že návrh sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane žalobcuzamietol.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu všakneznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, tedaza porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   napáda   uznesenie   krajského   súduč. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu namieta,že   porušenie   jej   základných   práv   spočíva   v   nesprávnej   a nedostatočnej   interpretáciia súčasne   nesprávnej   a   nedostatočnej   aplikácii   práva   krajským   súdom.   Neústavnosťnapadnutého   rozhodnutia   podľa   názoru   sťažovateľky   spočíva   v   tom,   že   krajský   súdneaplikoval   správnu   právnu   normu   v   tom   zmysle,   že   neaplikoval   všetky   na skutkovéokolnosti sa vzťahujúce právne normy, a tiež sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadalso všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami,   čím   je   jeho   rozhodnutie   nedostatočnezdôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľka zastáva názor, že postupom krajského súdu jej bolaodňatá možnosť pred ním konať.

Krajský súd v uznesení č. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014 dospel k týmtoprávnym záverom:

„... Podaním zo dňa 31.10.2012 (č. 1. 143) žalobca ( so sídlom Bratislava, ⬛⬛⬛⬛ ) navrhol pripustiť zámenu na strane žalobcu tak, aby z konania vystúpil a na jeho miesto vstúpila spoločnosť so sídlom ⬛⬛⬛⬛, a to podľa § 92 ods. 2, 3 O. s. p.. Ako dôvod   uviedol,   že   dňa   30.5.2012   o   8.30   hod.   sa   v   priestoroch   Exekútorského   úradu Bratislava I, Záhradnícka 25, Bratislava, za prítomnosti súdneho exekútora

konala dražba podniku vo veci exekučného konania sp. zn. EX 345/11 (oprávneného ⬛⬛⬛⬛ so sídlom ⬛⬛⬛⬛ ) proti   povinnému ⬛⬛⬛⬛ so   sídlom

na   vymoženie   pohľadávky   vo   výške   10.000.-   eur s príslušenstvom, na ktorej bol udelený príklep vydražiteľovi ⬛⬛⬛⬛ so sídlom ⬛⬛⬛⬛ Tento   subjekt   po   zaplatení   najvyššieho   podania   nadobudol do vlastníctva vydražený podnik: ⬛⬛⬛⬛ so sídlom

. K návrhu na zámenu účastníkov na strane žalobcu pripojil zápisnicu z dražby zo dňa 30.5.2012 (č. l. 145)...

Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti,   keďže   ide   o   exekúciu   predajom   podniku,   čo   je nepopierateľné,   je   toho   názoru,   že   ustanovenie   §   179   ods.   1   Exekučného   poriadku predpokladá primerané použitie ustanovení tohto zákona o exekúcii predajom hnuteľných a nehnuteľných vecí. Teda má za to, že aj keď dňa 30.5.2012 došlo k predaju aktív podniku

, ⬛⬛⬛⬛ ), a to aj z titulu pohľadávky vo výške 172.807,54 eur s príslušenstvom, uplatnenej v tomto konaní pôvodným   žalobcom   proti   žalovanému,   aj   v   tomto   prípade   je   potrebný   súhlas   súdu s udelením príklepu na základe zápisnice z dražby podniku sp. zn. Ex/354/2011 (č. l. 145)... Odvolací súd je toho názoru, že aj pri predaji pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto sporu, ku ktorej došlo na základe zápisnice z dražby podniku zo dňa 30.5.2012 (č. l. 145), je potrebné, aby súd udelenie príklepu schválil podľa § 150 ods. 2 O. s. p. Ani z exekútorského spisu   (pripojený   spis   sp.   zn.   EX   345/2011),   ani   z   pripojeného   spisu   Okresného   súdu Bratislava II (sp zn. 37Er/2553/2011) udelenie príklepu na základe zápisnice z dražby podniku zo dňa 30.5.2012 (č. l. 145) zistiť nemožno.

Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ so   sídlom ⬛⬛⬛⬛, na zámenu účastníkov na strane žalobcu, zamietol (§ 220 O. s. p.).“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd saštandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou pripustenia zmenyúčastníkov na strane žalobcu a s otázkou schválenia udelenia príklepu súdom v rámciexekúcie predajom podniku vzhľadom na to, že § 179 ods. 2 Exekučného poriadku odkazujena použitie § 150 Exekučného poriadku, na základe ktorého udelenie príklepu podliehalo ajschváleniu súdom.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znakyarbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacicho tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí ajv prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smeromako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľkanesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomuústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončípodľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom prenamietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanýmisťažovateľkou v jej odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa ústavný súd v súladeso svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právoúčastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   uznesenímč. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014 neporušil sťažovateľkou označené základné právovlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súduč. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   považujúc   ju   za   zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnostirozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie uznesenia krajskéhosúdu č. k. 13 Co/36/2014-276 z 30. apríla 2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanienáhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015