znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 72/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012 prerokoval   vyhlásenie   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   Župné   námestie   13,   Bratislava,   právne   zastúpenej   JUDr.   A.   M., o odmietnutí   sudcu   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   Milana   Ľalíka   pre   jeho predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 16/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky Milan Ľalík   n i e   j e   v y l ú č e n ý z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 16/2011.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. októbra 2011   faxom   a 14.   októbra   2011   poštou   doručené   vyhlásenie   Slovenskej   republiky, zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   Župné   námestie   13, Bratislava (ďalej len „navrhovateľka“), podľa § 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) o odmietnutí sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka pre jeho predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 16/2011.

Vec bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2011 až do 28. februára 2012 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená na prerokovanie a rozhodnutie tretiemu senátu ústavného súdu, pričom sudcom spravodajcom je predseda tohto senátu.

Sudca ústavného súdu Milan Ľalík mal v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS   16/2011   zastúpiť   sudcu   ústavného   súdu   Juraja   Horvátha,   ktorý   bol   z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci vylúčený uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 257/2011-12 zo 7. júna 2011.

Navrhovateľka uplatnenú námietku zaujatosti odôvodnila tým, že:«Sudca   ústavného   súdu   Milan   Ľalík   nie   je   zárukou   nestranného   a nezávislého rozhodnutia vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 16/2011. Pre jeho pomer k Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   účastníkovi konania,   ako   aj   pre   jeho   pomer   k JUDr.   Štefanovi   Harabinovi,   ktorý   ako   predseda najvyššieho   súdu   zastupuje   najvyšší   súd   v predmetnom   konaní,   možno   mať   vážne pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Sudca JUDr. Milan Ľalík pôsobil na najvyššom súde v rokoch 1992 až 2007 ako sudca, predseda senátu a predseda občianskoprávneho kolégia.

Sudca   JUDr.   Milan   Ľalík   je   v dlhoročnom   blízkom   priateľskom   vzťahu   s JUDr. Štefanom Harabinom, s ktorým sa pozná od roku 1992, kedy spolu začali pracovať na najvyššom súde.

Sudca JUDr. Milan Ľalík pod vedením ministra spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Štefana Harabina pracoval vo funkcii riaditeľa sekcie civilného práva Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky...

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.   k. II.   ÚS 260/2010-8 zo dňa 19. mája 2010 bol sudca JUDr. Milan Ľalík vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie práve pre svoj dlhoročný priateľský a kolegiálny vzťah k JUDr. Štefanovi Harabinovi...

Z uvedených dôvodov možno mať pochybnosti o nepredpojatosti sudcu JUDr. Milana Ľalíka...

Preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vylúčil JUDr. Milana Ľalíka z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 16/2011.»

K vyhláseniu predpojatosti sa listom z 9. novembra 2011 vyjadril sudca ústavného súdu Milan Ľalík, v ktorom uviedol:

„Po   oboznámení   sa   s obsahom   vyhlásenia   sťažovateľky...   uvádzam,   že   v rokoch 1992 – 2007 som pôsobil na Najvyššom súde Slovenskej republiky a že s jeho súčasným predsedom som v kolegiálnom korektnom a priateľskom vzťahu.

Aj napriek tomu sa domnievam, že zástupca sťažovateľky nerozlišuje medzi pojmami sudca a súd, lebo pri jeho optike by musel namietať aj ďalšieho sudcu Sergeja Kohuta, ktorý tiež od r. 1994 – 2007 pôsobil na Najvyššom súde Slovenskej republiky v rovnakých funkciách   ako   ja   a mal   určitý   vzťah   k jeho   predsedom,   teda   aj   Štefanovi   Harabinovi; v tomto smere však námietku nevznáša.

Preto   mám   za   to,   že   necítim   sa   byť   predpojatý   k danej   veci,   ani   k účastníkom konania, ale na strane druhej sa ani nebránim tomu, aby ma konajúci senát vylúčil z jej rozhodovania.“

II.

Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.

Podľa   §   28   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   účastník   konania   môže   vyhlásiť, že niektorého   zo   sudcov   odmieta   pre   jeho   predpojatosť.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho   predpojatosť,   vznikli   do   začiatku   ústneho pojednávania,   môže   ju účastník   konania   vyhlásiť   najneskôr   na   začiatku   ústneho pojednávania.   Ak   dôvody,   ktoré   vedú   k   vyhláseniu   o   odmietnutí   sudcu   pre   jeho predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť   bez   zbytočného   odkladu.   Na neskoršie   vyhlásenie   o   odmietnutí   sudcu   pre predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu,   o   vylúčení   sudcu   pre   predpojatosť   rozhodne   iný   senát;   odmietnutý   člen   senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.

Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   existenciu   nestrannosti   sudcu   treba posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Sudca ústavného súdu Milan Ľalík vo svojom vyjadrení k vyhláseniu predpojatosti vznesenom navrhovateľkou uviedol, že je v kolegiálnom, korektnom a priateľskom vzťahu s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a hoci sa necíti byť predpojatý   k danej   veci   ani k účastníkom   konania, nebráni sa   tomu, aby bol z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci vylúčený.

Navrhovateľka námietku predpojatosti sudcu ústavného súdu JUDr. Milana Ľalíka odôvodnila jeho dlhoročným priateľským a kolegiálnym vzťahom s predsedom najvyššieho súdu   JUDr.   Štefanom   Harabinom,   ako   aj   tým,   že   z toho   istého   dôvodu   bol   uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 260/2010-8 z 19. mája 2010 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v inom konaní pred ústavným súdom.

Plénum   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   92/2011   uviedlo,   že   prílišné formalistické   pristupovanie   k rozhodovaniu   o námietkach   voči   jednotlivým   sudcom   by mohlo viesť k znefunkčneniu výkonu samotnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Garancie nestrannosti ochrany ústavnosti predstavuje senát ústavného súdu, ktorý rozhoduje vo veci v zmysle čl. 131 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ku každej vznesenej námietke je potrebné pristupovať s najväčšou pozornosťou a s týmto vedomím, keďže podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je jediným súdnym orgánom ochrany ústavnosti a sám musí dôsledne strážiť svoju integritu, rozhodovaciu mobilitu a nezávislosť tak, aby mohol dôsledne plniť svoju právomoc v oboch rozhodovacích zostavách. Snaha ovplyvniť výsledok rozhodovania účastníkmi konania, keďže sú iné známe predchádzajúce právne názory sudcov, je reálna aj v danom prípade, keďže rovnakú námietku ako proti sudcovi Ľalíkovi mohla navrhovateľka uplatniť aj voči ďalšiemu členovi senátu, čo však nevykonala.

Na   základe   uvedených   skutočností   senát   ústavného   súdu dospel   k záveru,   že námietka navrhovateľky netvorí u sudcu ústavného súdu Milana Ľalíka zákonnú prekážku pre nezávislý a nestranný výkon sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp.   zn. II.   ÚS   16/2011, a preto rozhodol   o jeho nevylúčení tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012