znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 72/2010-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Y. B., zastúpeného B., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. Č., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 66/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo občianskeho združenia Y. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho   prítomnosti   a na   možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave   zo   17.   septembra 2009   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9 Co 66/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 66/2007 zo 17. septembra 2009   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia občianskeho združenia Y. v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet spoločnosti B., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 72/2010-21 z 18. februára 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   konanie   sťažnosť   občianskeho   združenia   Y.   (ďalej   aj „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a pre namietané porušenie práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   zo 17. septembra   2009   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 66/2007.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   sa   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   žalobou   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   ku   konkrétnym nehnuteľnostiam v B. v katastrálnom území S. Okresný súd rozhodol 12. decembra 2006 na prvom pojednávaní tak, že jeho žalobu zamietol. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svoje rozhodnutie oprel iba o právny názor žalovaného, „... a to na základe stotožnenia súdu s právnym názorom žalovaného na otázku právnej kontinuity právnickej osoby...“, s tým, že nepripustil   vykonanie   ďalšieho   dokazovania   výsluchom   svedka   a ďalšími   listinnými dôkazmi   navrhovanými   sťažovateľom.   Okresný   súd   podľa   neho   odôvodnil   svoje rozhodnutie   nesprávnym   výkladom   prechodných   ustanovení   zákona   č. 83/1990   Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní“).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   namietal, že „... súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci... a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Krajský súd však v odvolacom konaní sp. zn. 9 Co 66/2007 rozsudkom zo 17. septembra 2009 napadnutý prvostupňový rozsudok okresného súdu z 12. decembra 2006 v časti týkajúcej sa veci samej potvrdil, stotožniac sa s jeho skutkovými a právnymi závermi.

V konaní pred ústavným súdom   sťažovateľ namietal pochybenie okresného súdu a krajského súdu pri aplikácii prechodných ustanovení zákona o združovaní. Podľa jeho názoru nevyložili právny predpis spôsobom ústavne konformným. Sťažovateľ poukazuje „na obdobné prípady ochrany majetkových práv subjektov perzekvovaných v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia orgánmi komunistického režimu. Do pozornosti súdu dávame rovnako zákon č. 282/1997 Z. z. o vrátení majetku Ž....“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   skutkovými   závermi   okresného   súdu   a   krajského   súdu a považuje   ich   za   arbitrárne.   Podľa   jeho   názoru «...   vykonané   dôkazy   potvrdili   závery sťažovateľa (ky), a to najmä:

(i) Y. na S. a Y. v Č. boli po roku 1945 dve rozdielne a na sebe nezávislé právnické osoby,

(ii) akékoľvek úkony smerujúce k zániku konajúcej osoby a prevodu jej majetku sa týkali výlučne spolku Y. v Č. a jeho majetku, a preto

(iii) združenie Y. v priebehu času nikdy v súlade s právnym poriadkom nezaniklo (hoci bez ohľadu na vyššie uvedené súd považoval túto otázku za irelevantnú) a

(iv) majetok združenia Y. (vrátane nehnuteľností, ku ktorým žiada Sťažovateľ určiť vlastnícke právo) nebol platne prevedený na iný subjekt, nakoľko akúkoľvek dispozíciu s ním, je nutné považovať za dispozíciu zo strany nevlastníka, a z týchto dôvodov

(v) je združenie Y.   a jeho právni pokračovatelia vlastníkom aj nehnuteľností,   ku ktorým žiada sťažovateľ (ka) určiť vlastnícke právo».

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že aj keď sa mu na pojednávaní podarilo získať informácie o možných relevantných dokladoch nachádzajúcich sa v dispozícii tretích osôb (pán F. a pani M.), a preto navrhol tieto dôkazy vykonať, okresný súd jeho návrhy na doplnenie dokazovania neakceptoval a rozhodol bez nich (napr. aj bez vypočutia ďalšieho navrhovaného   svedka   S.).   To   podľa   sťažovateľa   ovplyvnilo   právne   posúdenie   spornej otázky jeho aktívnej legitimácie.

Sťažovateľ sa preto domnieva, že postupom a rozsudkami všeobecných súdov došlo vo vzťahu k nemu k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru tým, že v konaní bola ignorovaná „zásada rovnosti zbraní“, keďže mu „nebolo umožnené uplatniť všetky dôkazné prostriedky v súdnom konaní, súdy nesprávne aplikovali prechodné ustanovenia zákona č. 83/1990 Zb.“, ktoré „vykladali v rozpore s požiadavkou ústavnosti ich výkladu“, a ich rozhodnutia neboli dostatočne odôvodnené.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jeho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 66/2007 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 v uvedenej veci, aby zrušil označené rozhodnutie krajského súdu a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd,   ktorý vo svojom   stanovisku   z   15.   marca   2010   poukázal   v   plnom   rozsahu   na   odôvodnenie sťažovateľom napádaného rozsudku zo 17. septembra 2009 a zároveň uviedol, že netrvá na prerokovaní veci na verejnom ústnom pojednávaní.

V podaní z 19. marca 2010 doručenom ústavnému súdu 22. marca 2010 sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu oznámil, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa posudzovaného konania, dospel k názoru, že od tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutých spisov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásadne preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v   spojení   s   čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo   princípy   uvedené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   posudzuje   ESĽP   so   zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (napr.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovaným právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (predovšetkým   súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

V   tomto   kontexte   považoval   ústavný   súd   za   relevantné,   že   sťažovateľ   v   konaní o určenie   vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam   tvrdil   zachovanie   právnej kontinuity   so   združením   Y.,   ktorého   stanovy   boli   pôvodne   prijaté   26.   novembra   1945 a schválené 2. novembra 1946 Povereníctvom Slovenskej národnej rady pre veci vnútorné pod č. 7765/4 – III/3 – 1946. Zároveň tvrdil, že rozhodnutie Ústredného akčného výboru Y. z 26. januára 1951 o zastavení činnosti a následné prevzatie majetku Č. nemohlo mať za následok platný prevod alebo prechod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vo vlastníctve Y. Na preukázanie svojich tvrdení sťažovateľ navrhol vykonať dôkazy, ktoré označil alebo predložil. Časť listinných dôkazov (presnejšie dôkazných prostriedkov) bola od   príslušných   inštitúcií   vyžiadaná   priamo   okresným   súdom   v   rámci   prvostupňového konania.

Okresný súd aj krajský súd založili svoje rozhodnutie v predmetnej veci na závere, že sťažovateľ nie je subjektom totožným s pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností (spolkom Y. zaregistrovaným v roku 1946) ani jeho právnym nástupcom, preto nemôže byť v danom prípade aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam.

K tomuto záveru dospeli formálnoprávnym výkladom § 6 a § 19 ods. 2 zákona o združovaní v spojení so zistením, že 16. júla 1990 bolo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (v tom čase Ministerstvu vnútra a životného prostredia Slovenskej republiky; ďalej len „ministerstvo   vnútra“) doručené podanie sťažovateľa z 12. júla 1990, ktorým požiadal o registráciu hnutia pod názvom Y. s pripojenými stanovami.

Podľa názoru ústavného súdu boli postup a rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa v danej veci (krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil s argumentáciou a závermi okresného súdu) založené na príliš formalistickom výklade práva a posúdení skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci.

Oba označené súdy považovali za irelevantnú okolnosť, či bývalí členovia spolku sú členmi sťažovateľa a či sťažovateľ svojou činnosťou aj obsahom stanov pokračuje, resp. nadviazal na činnosť spolku Y. z roku 1946. Neskúmali ani otázku, či došlo k platnému zániku Y. v roku   1951 a či   následné prevzatie majetku tohto   spolku Č. bolo v súlade s právnym   poriadkom.   Podľa   ich   názoru   nie   je   sťažovateľ   subjektom   identickým   so spolkom   Y.   registrovaným   v   roku   1946,   pretože   bol   16.   júla   1990   zaregistrovaný ministerstvom vnútra v zmysle § 6 zákona o združovaní, teda ide de iure o nový subjekt.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o združovaní (v znení účinnom v rozhodnom čase) združenie vzniká registráciou.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní (v znení účinnom v rozhodnom čase) spolky vzniknuté   pred   1.   októbrom   1951   sa   považujú   za   združenia   už   vzniknuté   podľa   tohto zákona, pokiaľ nezanikli. Sú povinné do 30. júna 1990 oznámiť ministerstvu uvedenému v § 7 ods. 1, prípadne § 11 ods. 4 svoj názov a sídlo. Pokiaľ toto neurobia, ministerstvo sa ich opýta, či hodlajú aj naďalej vyvíjať činnosť. Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety ani do 31. 12. 1990, bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol.

Z listinných dôkazov predložených v konaní okrem iného vyplýva, že združenie Y. bolo   spolkom,   ktorý   pôvodne   vznikol   ešte   pred   1.   októbrom   1951,   pričom   v   zmysle čl. VI stanov (schválených v roku 1946): „... spadá do organizačného rámca, vytvoreného S.družením   Y.,   ktorého   stanovy   boli   schválené   čs.   ministerstvom   vnútra   výnosom   č. 32/006/23 zo dňa 11. mája 1923. Sdruženie Y. je však samostatnou právnickou osobou a jeho pôsobnosť rozprestiera sa na celé územie S.... 3./ Ústredný výbor Y. so sídlom v B. je jednotiacim orgánom nad všetkými miestnymi sdruženiami Y., riadi a spravuje ako najvyšší orgán výkonný, všetky záležitosti ideové, organizačné a hospodárske v shode so základnými zásadami a smernicami výročných valných shromaždení, ako aj v shodnej spolupráci s ústredným výborom Y. Ústredný výbor Y. ako najvyšší orgán výkonný koná všetku túto činnosť v úplnej shode ideovými smernicami a nariadeniami Slovenskej národnej rady.“ V zmysle   čl.   VIII   stanov „1./   Najvyšším   samosprávnym   orgánom   sdruženia   Y.   je   valné shromaždenie   sdruženia.“ V   zmysle   čl.   XIV   stanov „...   2./   Valné   shromaždenie   môže navrhnúť rozchod sdruženia, ak sa pre tento návrh vyslovilo najmenej ¾ celého riadneho členstva sdruženia.

3./ V prípade rozchodu sdruženia pripadne všetok majetok Y. sdruženiu Y. v Č. a na M., prípadne tým spolkom a sdruženiam na S., ktoré sledujú ten istý cieľ, ako je uvedené v ods. III týchto stanov, berúc pri tom do úvahy, že pôvodný základný i prevodzovací majetok sdruženia Y.   skladal   sa z väčšej čiastky z účelového venovania   a.   Y.,   ktorá   v takomto prípade na účelovom venovaní sotrváva.“.

Z ďalších listinných dôkazov v spise, napr. zo záznamu správy zaslanej V. Š. 23. marca 1949 D. O. (na č. l. 72 súdneho spisu), zároveň vyplýva, že ukončenie činnosti spolku Y. a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS). V texte správy sa doslova uvádza: „Včera večer som dostal správu, že S. dnes preberá budovy Y. v B. a B.. Neviem aké stranícke fórum sa zaoberalo touto otázkou a či boli náležite uvážené zahraničnopolitické aspekty. Je tu celoštátny plán prevzatia majetku Y. a Y. a to takým spôsobom,   že   by   sme   do   vedúcich   orgánov   uvedených   inštitúcií   dali   nám   oddaných,   s ktorými by sme uzavreli dohodu, že za určitých podmienok budovy by prešli do užívania našich domácich organizácií. Pokiaľ ide o uvedené majetky, prirodzene treba rátať aj s náhradou   čo   už   doteraz   je   z   americkej   strany   vyčíslené   na   30   miliónov   dolárov.   V Bratislave je situácia zložitejšia, lebo v Y. sú ubytovaní naši vysokoškolskí študenti, ktorí majú byť deložovaní. Prosím Ťa, aby si okamžite preskúmal či sa zakladá na pravde, že S. dnešným dňom budovy preberá a aby si mi podľa možnosti obratom podal správu.“

V týchto súvislostiach nemožno bez ďalšieho náležitého a podrobného dokazovania sťažovateľovi uprieť dôvodnosť tvrdení, že o rozpustení alebo o ukončení činnosti spolku Y. a o prevode jeho majetku na iné subjekty nebolo nikdy rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to v   zmysle jeho stanov   a že tento   spolok,   ktorého činnosť   bola násilne prerušená, nezanikol v súlade s platným právnym poriadkom (vykladaným a interpretovaným v duchu zásad demokratického a právneho štátu), t. j. že tento spolok v intenciách § 19 ods. 2 zákona o združovaní nezanikol a z hľadiska ďalšieho trvania bolo podstatné, či do 30. decembra 1990 bola splnená jeho povinnosť oznámiť ministerstvu vnútra jeho názov a sídlo (štvrtá veta § 19 ods. 2). V tomto kontexte bolo podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania   sťažovateľa   z   12.   júla   1990   doručeného   ministerstvu   vnútra   16.   júla   1990   z hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov sťažovateľa (pokračovať v činnosti pôvodného spolku Y. s aktualizovanými stanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt) a zároveň posúdiť, či doručením tohto podania a jeho prílohy (stanov obsahujúcich názov a sídlo združenia) došlo k splneniu povinnosti podľa štvrtej vety § 19 ods. 2 zákona o združovaní.

Bez   toho,   aby   sa   súdy   konajúce   v   sťažovateľovej   veci   v   rámci   dokazovania a zisťovania relevantných skutkových okolností, ako aj v rámci právneho posúdenia svojich skutkových   zistení   dôsledne   vysporiadali   so   sťažovateľovou   argumentáciou a predkladanými   dôkazmi,   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   považovať požiadavku spravodlivosti a požiadavku materiálnej ochrany práv za rešpektovanú. Striktne formálny výklad ustanovení § 6 a § 19 ods. 2 zákona o združovaní, ku ktorému sa okresný súd a krajský súd v danom prípade priklonili zdôrazniac ich procedurálno-formálny aspekt, má totiž za následok, že dispozíciám s majetkom, ktoré, aj keď s dlhším časovým odstupom, mohli nadväzovať na protiprávne pozbavenie vlastníckeho práva, by bola poskytnutá súdna ochrana na úkor   vlastníka, ktorého vlastníctvo,   ako   aj existencia   sama boli predmetom perzekúcie   v   období   neslobody   (pozri   tiež   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému).

Mimoriadnosť politickej situácie v Č. po februári 1948 vrátane svojvoľného a od vlastného právneho režimu odtrhnutého výkonu štátnej moci vzhľadom na svoju závažnosť neumožňujú ústavnému súdu v rámci uplatnenia kritérií ústavnosti opomenúť sťažovateľove argumenty v už uvedených súvislostiach na rozdiel od okresného súdu a krajského súdu, ktoré sa uchýlili k rigorózne formálnemu výkladu pozitívneho práva. Pokiaľ mocenským zvratom z februára 1948 došlo v Československej republike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku pôsobiaca jej sesterská organizácia – K. stali politickým hegemónom, pričom postupne mocensky ovládli štát ako taký a z verejného života vytesňovali politických a ideových   oponentov   vrátane   „nepohodlných“   spoločenských   organizácií,   spolkov   či združení,   pričom   v   záujme   dosiahnutia   uvedeného   cieľa   uplatňovali   prostriedky nezlučiteľné s princípmi a zásadami demokratického a právneho štátu, nemožno pri náprave dôsledkov   takejto   situácie   vystačiť   s   bežnými   formálnymi   prostriedkami   a   spôsobmi výkladu a aplikácie pozitívneho práva (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 462/98 z 11. januára 2000).

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti   konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou   rozhodovacej   činnosti súdov   zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej   normy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušného ustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 66/2007 zo 17. septembra 2009 ústavný súd konštatoval, že závery krajského súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú sťažovateľovu argumentáciu o okolnostiach ukončenia činnosti spolku Y. v roku 1951 a o protiprávnom   prevzatí   jeho   majetku   inými   subjektmi,   pričom   právne   posúdenie   otázky právnej   kontinuity   a   aktívnej   legitimácie   sťažovateľa   vychádza   zo striktne   formálneho výkladu ustanovení § 6 a § 19 ods. 2 zákona o združovaní bez ohľadu na účel a zmysel § 19 ods. 2 zákona o združovaní, ktorým bolo zaistiť právnu kontinuitu združení (spolkov), ktoré pôsobili   pred   1.   októbrom   1951,   v   záujme   ochrany   ich   práv.   V   dôsledku   uvedených skutočností postup a rozsudok krajského súdu zo 17. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 66/2007 porušili požiadavku spravodlivosti a materiálnej ochrany práv a sú neodôvodnené a arbitrárne, vyúsťujúce do porušenia označených práv sťažovateľa.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 66/2007 zo 17. septembra 2009 porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 66/2007 zo 17. septembra 2009, tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd bude v danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods.   6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a   slobôd   -   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 721,40 €. Podľa   takto   určených   kritérií   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2010   (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti).

Podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, čo predstavuje celkovo sumu 14,42 € (2 x 7,21 €).

Na základe uvedeného a v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa vrátane paušálnej náhrady výdavkov a 19 % DPH (keďže jeho právny zástupca je platiteľom uvedenej dane), v celkovej sume 303,31 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho   poriadku)   v   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výrokovej časti nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010