znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 72/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. R., nar..., zastúpeného matkou JUDr. A. R., obaja bytom B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č. k. 25 P   212/2006-101   z   3. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 126/08-120 z 23. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého M. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2008 (po doplnení 4. februára 2009) doručená sťažnosť maloletého M. R., nar... (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   matkou   JUDr.   A.   R.,   obaja   bytom   B.,   právne   zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   25   P   212/2006-101 z 3. októbra   2007   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 11 CoP 126/08-120 z 23. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Návrhom z 19. 6. 2006 som sa ako matka zastupujúca M. R. nar... okrem iného domáhala na Okresnom súd Bratislava IV ako na súde príslušnom v zmysle § 88 ods. 1. písm. c) O. s. p. určenia zročného výživného pre toto dieťa za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 25 P 212/2006-101 z 3. 10. 2007 návrh matky zamietol s konštatovaním, že matka nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa na určenie vyživovacej povinnosti pre maloletého za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005 a že výživné má mať spotrebný charakter. V odôvodnení prvostupňového rozsudku sa súd množstvom listinných dôkazov predložených matkou vôbec nezaoberal a dôkaznú situáciu vyhodnotil v podstate tak, ako keby celé dokazovanie pozostávalo len z výpovede matky a výpovede otca.

Matka rozsudok súdu prvého stupňa napadla 21. 11. 2007 odvolaním odôvodneným poukázaním na vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že:

1. Z   vlastných   príjmov   v   roku   2004   a   2005   nemohla   sama   pokryť   opodstatnené potreby   maloletého   a   dcéry   Lucie...   V   dôsledku   uvedenej   situácie   si   matka   musela na pokrytie opodstatnených potrieb detí a ostatných výdavkov súvisiacich so spotrebným spoločenstvom manželov požičať sumu 180 000.- Sk...

2. Naproti tomu otec maloletého mal v tomto období pravidelný príjem minimálne od spoločnosti   R.   vo   výške   cca   20   000.-   Sk   mesačne   a disponoval   nad   rámec   bežného nakladania   s   prostriedkami   na   účtoch   v   banke   patriacich   do   BSM...   Vlastná   osobná spotreba otca v domácnosti jeho mesačný príspevok na domácnosť v tomto období značne prevyšovala, teda na potreby detí neprispel ničím...

Okrem toho matka   podložila svoje   tvrdenia vyššie uvedenými listinnými dôkazmi a otec ničím.

Za   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   prvostupňový   súd   nepovažoval   ani   fakt, že vyživovaciu povinnosť v predmetnom období voči druhému dieťaťu – L. nar..., v zmysle uznesenia zo 4. 9. 2006, právoplatného od 30. 4. 2006 už nemožno uplatniť a je nesporné, že napriek tomu, že toto dieťa pochádza z legálneho manželstva a má dvoch rodičov, jeho výživa bola v tomto období, a definitívne to tak už zostane, len na matke. A to bez ohľadu na jej nízke príjmy a vysoké odvodové povinnosti odvodené od príjmov v čase, keď sa o deti síce starala matka tiež len sama, ale ich otec sa aspoň prevažne zdržoval mimo domova a matka tým pádom mala možnosť svojou prácou potreby detí a rodiny slušne zabezpečiť.

3. Okrem   horeuvedeného   matka   poukazovala   na   to,   že   v   §   77   ods.   1   zák.   č. 36/2005 Z. z. sa síce v súvislosti so spätným výživným pre maloletého hovorí o dôvodoch hodných osobitného zreteľa, ale zákon o rodine č. 94/1963 Zb. tento termín nepoužíva. V ustanovení § 114 zák. č. 36/2005 Z. z. je uvedené, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom   2005,   sa   posudzujú   podľa   tohto   zákona.   Vznik   týchto   právnych   vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Vzťah medzi otcom a maloletým M., ako aj vyživovacia povinnosť voči maloletému a právo na   výživné   v predmetnom   období   vznikli   pred   1.   4.   2005.   Z   uvedených   dôvodov je neopodstatnené   odôvodňovať   zamietnutie   návrhu   absenciou   preukázania   dôvodov hodných osobitného zreteľa.

4. K časovým súvislostiam matka poukázala na to, že: Z pripojeného spisového materiálu č. 12 C 346/2004 je zrejmé, že matka sa priznania spätného výživného domáhala už návrhom podaným 12. 9. 2004. Ak by súd nebol konanie o tomto návrhu uznesením z 28. 9. 2004 nedôvodné zastavil (viď. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 10 Co 345/04-19 z 29. 10. 2004), ale by bol v tomto čase o návrhu konal, alebo v tomto čase vec vylúčil na samostatné konanie, mohlo mať toto teraz už zameškané výživné skutočne prevažne spotrebný charakter. Nič iné ako dosiahnutie takého stavu matka totiž nesledovala.

K   záveru,   že   konanie   o   výživnom   pre   čas   do   rozvodu   je   nevyhnutné   vylúčiť na samostatné konanie, súd dospel až na pojednávaní dňa 23. 6. 2005. Preto matke, ak mala záujem, aby bolo právoplatne určené čo najskôr aspoň výživné na čas po rozvode, nezostalo iné, ako návrh na priznanie výživného pre maloletých pre čas do rozvodu zobrať okamžite späť...

Zamietnutie návrhu s poukazom, že ho mala matka uplatniť skôr tak, aby malo toto výživné spotrebný charakter, vyznieva vzhľadom na konkrétny priebeh uplatňovania tohto nároku, ako ignorovanie stavu do 19. 6. 2006, a to napriek tomu, že je sčasti zrejmý zo spisu 12 C 346/2004 a v nie nepodstatnej miere zapríčinený zvoleným postupom súdu v konaní o návrhu z 12. 9. 2004.

5. Ďalej v odvolaní matka poukázala aj na skutočnosť, že prvostupňový súd v rozpore s § 176 ods. 3 O. s. p. o návrhu z 19. 6. 2006 rozhodol až 3.10. 2007 (aj keď mu nič nebránilo konanie o výživnom pre maloletého vylúčiť na samostatné konanie) a rozsudok bol v rozpore s § 158 O. s. p. vyhotovený a odoslaný až 6. 11. 2007. Taktiež poukázala na znenie ustanovenia § 176 ods. 1 O. s. p., ktoré okrem iného hovorí, že súd vedie rodičov a iné osoby k riadnemu plneniu povinností pri starostlivosti o maloletého, a na znenie čl. 41 Ústavy SR...

Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   matke   vyjadrenie   otca   a   kolízneho opatrovníka   k   odvolaniu   nedoručil,   termín   verejného   vyhlásenia   rozsudku   neoznámil a rozsudkom sp. zn. 11 CoP 126/08-120 z 23. 9. 2008 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   v   podstate   tým,   že   matka   žiadnym   spôsobom nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné priznať spätne výživné za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005. Nízky príjem matky vyplývajúci z daňových priznaní,   nutnosť   riešiť   situáciu   pôžičkou,   rozsah   opodstatnených   potrieb   dieťaťa vyplývajúci v predložených účtov a kalkulácií v spise 12 C 346/04 ani podstatne vyššie finančné možnosti otca, o ktorých pred predložením listinných dôkazov evidentne uvádzal nepravdivé skutočnosti, súd vôbec nebral do úvahy a nevyhodnotil. Rovnako odvolací súd nezaujal stanovisko k potrebe preukazovať dôvody hodné osobitného zreteľa matkou. Na druhej strane podstatne širší priestor venoval odvolací súd údajnej námietke matky, že súdy zapríčinili zmarenie uplatnenia jej nároku na určenie spätného výživného. Bohužiaľ nikde nie je uvedené, kde mala matka námietku takéhoto znenia vzniesť. Pravdou je len to, že matka v odôvodnení odvolania uviedla, že súd prvého stupňa raz konanie nedôvodné zastavil (viď. uznesenie Krajského súdu v Bratislave 10 Co 345/04-19 z 29. 10. 2004)   a   vo   veci   zameškaného   výživného   nerozhodol   o   vylúčení   na   samostatné   konanie po podaní návrhu 29. 9. 2004, ale až na pojednávaní 23. 6. 2005 zaujal stanovisko, že nie je možné vykonať spoločné konanie o všetkých navrhovaných výrokoch. Dovtedy viedol celú vec ako spoločné konanie...

Taktiež konštatovanie, že matka podala návrh na začatie konania 4 C 332/2004 dňa 13. 9. 2004, dňa 22. 9. 2004 ho zobrala späť a potom opätovne podala dňa 29. 9. 2004 (12 C 346/04),   čím   zneprehľadnila   procesnú   situáciu,   je   z   profesionálneho   hľadiska neadekvátne a neobjektívne...

Rovnako konštatovanie odvolacieho súdu, že konanie matky považuje za účelové, vzhľadom na prejav vôle vziať návrh späť a právnické vzdelanie, nemožno akceptovať ako podložený a objektívny záver a najmä nie ako jeden z dôvodov na upretie výživného pre maloleté dieťa...

Právnym argumentom týkajúcim sa relevantnosti potreby preukazovať dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska časovej účinnosti Zákona o rodine odvolací súd absolútne nevenoval pozornosť. Možnosť pripustiť vo veci podanie dovolania vylúčil a so znením § 79 ods. 1 zák. 36/2005 Z. z. vo vzťahu k predmetnej veci sa nezaoberal.

Vyššie uvedeným postupom, teda právoplatným zamietnutím návrhu, bolo vo vzťahu k oprávnenému dieťaťu súdom porušené právo uplatniť si zákonným spôsobom svoje právo na výživné na nezávislom nestrannom súde v zmysle čl. 46 Ústavy. Stalo sa tak výkladom zákona v rozpore so zásadami zakotvenými v § 3 a v § 4 Občianskeho zákonníka, nakoľko v zmysle platnej právnej úpravy nemožno mať za to, že výživné pre maloleté dieťa nemožno v odôvodnenom prípade priznať spätne len z toho dôvodu, že návrh na priznanie takéhoto výživného bol podaný opakovanie po jeho späťvzatí z čisto procesných dôvodov v záujme dosiahnutia čo najskoršieho rozhodnutia o bežnom výživnom na čas po rozvode. Zákon výslovne ustanovuje prípady, keď záväzky nemožno vymáhať alebo priznať a zročné výživné pre   maloleté   dieťa   na   základe   návrhu   podaného   v   čase   po   odôvodnenom   späťvzatí skoršieho návrhu na určenie uvedeného výživného medzi tieto prípady nezahrnul...»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

«1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 212/2006-101 z 3. 10. 2007,   ktorým   súd   zamietol   návrh   matky   na   určenie   vyživovacej   povinnosti   otca k maloletému   M.   R.   nar...   v   spojitosti   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 11 CoP 126/08-121 z 23. 9. 2008, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, bolo   porušené   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v čl. 46 Ústavy SR.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 212/2006-101 z 3. 10. 2007, ktorým súd zamietol návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti otca k maloletému M. R. nar... v spojitosti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 126/08-121 z 23. 9. 2008, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3. Vzhľadom na mimoriadne necitlivý prístup súdu k rozhodovaniu v predmetnej veci žiadam priznať symbolické finančné zadosťučinenie vo výške 10 000.- Sk.»

Okrem toho sťažovateľ žiadal aj o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona   o ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri   prerokovaní   námietok   sťažovateľa   z   hľadiska   možného   porušenia jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 25 P 212/2006-101 z 3. októbra 2007 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je   nepochybné,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   právo   podať odvolanie. Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   toto   právo   využil   a   proti   prvostupňovému rozsudku podal prostredníctvom svojej matky odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom   č.   k.   11   CoP   126/08-120   z 23.   septembra   2008.   Z uvedeného   teda   vyplýva, že námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v podobe podaného   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   bola   predmetom   rozhodovania krajského   súdu,   ktorý   svoj   právny   názor   vyjadril   v označenom   rozsudku   tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

Vzhľadom   na to,   že   na preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   bol   v prvom   rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu. Podstatou jeho námietok boli tvrdenia o nesprávnosti postupu a neodôvodnenosti rozsudku krajského súdu, pretože podľa názoru sťažovateľa krajský súd nezaslal jeho matke ako zákonnej zástupkyni vyjadrenie jeho   otca   a kolízneho   opatrovníka   k odvolaniu,   neoznámil   termín   verejného   vyhlásenia rozhodnutia a namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Sťažovateľ v podstate nesúhlasil s tvrdeniami krajského súdu, že jeho matka v konaní nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mu spätné výživné za obdobie od 1. januára 2004   do   31.   júla   2005   malo   byť   priznané.   Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   nevzal do úvahy nízke príjmy jeho matky ani „vyššie finančné možnosti“ jeho otca. Nesúhlasil s tým, že odvolací súd venoval väčšiu pozornosť „údajnej“ námietke jeho matky, že súdy zapríčinili   zmarenie   uplatnenia   jeho   nároku   na   určenie   spätného   výživného.   V tejto súvislosti vyjadril názor, že súd prvého stupňa ešte v septembri 2004 konanie o návrhu na priznanie spätného výživného nedôvodne zastavil (zrušené uznesením krajského súdu č. k.   10   Co   345/04-19   z 29.   októbra   2004)   a o jeho vylúčení   na   samostatné   konanie nerozhodol po podaní návrhu 29. septembra 2004, ale až na pojednávaní 23. júna 2005. Sťažovateľ vyjadril nespokojnosť aj s názorom krajského súdu, že podaním návrhu vo veci sp.   zn.   4   C   332/2004   a jeho   späťvzatím   a ďalším   podaním   návrhu   vo   veci   sp.   zn. 12 C 346/04 jeho matka zneprehľadnila procesnú situáciu. Okrem toho sťažovateľ namietal, že krajský súd sa potrebou preukazovania dôvodov hodných osobitného zreteľa z hľadiska časovej účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“)   vôbec   nezaoberal,   podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vylúčil a zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine nevenoval žiadnu pozornosť.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že návrhom doručeným okresnému súdu 19. júna 2006 sa matka sťažovateľa okrem iného domáhala, aby okresný súd   zaviazal   otca   sťažovateľa   prispievať   mu   na   výživu   5   000   Sk   mesačne   za   obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2005.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 25 P 212/2006-101 z 3. októbra 2007 tak, že vo veci sťažovateľa návrh matky zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   okrem   iného   konštatoval,   že   otec považoval   návrh   matky   sťažovateľa   za   účelový,   pretože   ho   podala   až   rok   po   rozvode manželstva,   a   kolízny   opatrovník   považoval   taký   návrh   za   neobvyklý   a   rozhodnutie ponechal   na   úvahu   súdu.   Okresný   súd   v rozhodnutí   zároveň   uviedol,   že   vykonal dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania,   oboznámil   sa   s ich   príjmami,   so   spisom tamojšieho   súdu   sp.   zn.   12 C 346/2004,   ako   aj   s   ostatnými   listinnými   dôkazmi. Po vykonanom   dokazovaní   dospel   k záveru,   že „návrh   matky   nie   je   dôvodný,   nakoľko matka podala návrh na určenie výživného dňa 19. 6. 2006, t. j. pol roka po nadobudnutí právoplatnosti   posledného   rozhodnutia   o výživnom.   Súd   má   za   to,   že   matka   žiadnym spôsobom nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa na určenie vyživovacej povinnosti otcovi za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005. Súd je toho názoru, že ak otec v danom období   neprispieval   na   výživu   maloletého,   resp.   oboch   v tom   čase   maloletých   detí dostatočným spôsobom, mohla matka podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností   na   čas   do   rozvodu   manželstva   rodičov,   nakoľko   výživné   pre   maloleté   deti má spotrebný charakter a jeho výška závisí od aktuálnych potrieb dieťaťa ako aj možností a schopností oboch rodičov.“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   v podstate tvrdil totožné skutočnosti, ako vyplývajú zo sťažnosti podanej ústavnému súdu.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 126/08-120 z 23. septembra 2008 tak, rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V úvode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   stručne   uviedol   obsah napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté   v odvolaní, ako aj   podstatu   vyjadrenia   otca   sťažovateľa   a kolízneho   opatrovníka,   ktorí   navrhli rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť.   Z rozhodnutia   krajského   súdu   ďalej   vyplýva, že vec   bola   prejednaná   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   písm.   g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 OSP.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že matka nepreukázala žiadnym spôsobom dôvod hodný osobitného   zreteľa,   pre   ktorý   by   bolo   možné   výživné   na   maloletého   priznať   spätne za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005.

Ako   nedôvodnú   vyhodnotil   odvolací   súd   aj   námietku   matky,   že   by   súdy   svojim konaním zapríčinili zmarenie uplatnenia jej nároku na určenie spätného výživného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že práve matka podávaním návrhov a braním ich späť   zneprehľadnila   procesnú   situáciu,   keď   podala   dva   návrhy   na   rozvod   manželstva a to dňa 13. 9. 2004 (sp.   zn.   4 C 332/2004) a dňa 20. 9. 2004 (sp.   zn.   12 C 346/2004), a oba návrhy vzala späť. Po zastavení konania vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 332/2004 sa konanie o rozvod manželstva viedlo pod sp. zn. 12 C 346/2004, v ktorom konaní matka na pojednávaní dňa 23. 6. 2005 uviedla, že na návrhu na určenie výživného za obdobie od 1. 1. 2004   netrvá   a   berie   ho   späť.   Išlo   o   prejav   jej   vôle,   ktorý   súd   akceptoval, a uznesením z 30. 6. 2005 konanie v tejto časti zastavil.

Terajšie   námietky   matky,   že   súd   v konaní   o   rozvod   manželstva   mohol   jej   návrh na určenie výživného za obdobie od 1. 1. 2004 vylúčiť na samostatné konanie, vzhľadom na prejav   jej   vôle   vziať   návrh   v   tejto   časti   späť,   vyznieva   ako   účelové,   a   to   najmä aj s prihliadnutím na právnické vzdelanie matky.

S poukazom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa je v súlade s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine,   preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa,   ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Pokiaľ matka v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa žiadala pripustiť dovolanie, jej návrhu odvolací súd nevyhovel, nakoľko v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. nevidel dôvod na vyslovenie prípustnosti dovolania v matkou naformulovaných otázkach. Podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine jednoznačne stanovuje, kedy možno priznať výživné spätne, a pokiaľ ide o ustálenie pojmu „dôvod hodný osobitného zreteľa“ tento nie je možné určiť paušálne, ale s ohľadom na každú prejednávanú vec.»V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd v prípadoch,   keď   sa   zaoberal   možným   porušením   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Vo   vzťahu   k početným   námietkam   sťažovateľa   o porušení   základného   práva   na súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o skutočnosť, že krajský súd nezaslal vyjadrenie otca a kolízneho opatrovníka k odvolaniu sťažovateľa matke,   nepostupoval   spôsobom   nesúladným   so   zákonom.   Občiansky   súdny   poriadok vo svojom   ustanovení   §   209a   ods.   1   totiž   ustanovuje,   že   ak   nejde   o   prípad   uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete (ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu), doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným   účastníkom,   a   ak   odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   vyzve účastníkov   na   vyjadrenie   k   odvolaniu   a   či   súhlasia   s   rozhodnutím   odvolacieho   súdu bez nariadenia   pojednávania.   Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   všeobecný   súd nie je povinný   donekonečna   udržiavať   stav   konfrontácie   medzi   podaniami   účastníkov sporového   konania,   pretože   je   len   na   jeho   posúdení,   kde   je   rozumná   hranica   takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie §   209a   OSP,   pristúpi   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Krajský   súd   takýmto   spôsobom postupoval, a preto ho ústavný súd hodnotí ako postup súladný s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Totožné stanovisko   zastáva ústavný súd aj v súvislosti   s námietkami sťažovateľa, že mu   (resp.   jeho   matke)   nebol   oznámený   termín   verejného   vyhlásenia   rozsudku. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd ho vyhlásil v súlade s § 156 ods. 3 OSP, podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu   v   lehote   najmenej   päť   dní   pred   jeho   vyhlásením.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd z oznámenia krajského súdu sp. zn. 11 CoP 126/08 zo 4. marca 2009, ako aj z jeho príloh zistil, že dátum verejného vyhlásenia rozsudku v sťažovateľovej veci bol 16. septembra 2008   oznámený   na   úradnej   tabuli   krajského   súdu   s tým,   že   toto   verejné   vyhlásenie   sa uskutoční   23.   septembra   2008   o   10.20   h   na   presne   označenom   mieste.   Z uvedeného je zrejmé,   že   krajský   súd   postupoval   zákonom   dovoleným   spôsobom,   a preto   námietku sťažovateľa   vo   vzťahu   k uvedenému   je   taktiež   potrebné   vyhodnotiť   ako   zjavne neopodstatnenú.

K námietkam   sťažovateľa,   že   krajský   súd   neposúdil   správne   dôkaznú   situáciu, že nebral do úvahy nízke príjmy matky, ako aj vyššie zárobkové možnosti otca, že vylúčil možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, že nevenoval pozornosť zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia, ústavný súd uvádza,   že   vzhľadom   na   svoju   pozíciu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti, nie je oprávnený   zasahovať   do   skutkových   a   právnych   výstupov   všeobecných   súdov, ak sú dostatočne odôvodnené   a nie   sú   prejavom   svojvôle.   Podľa   názoru   ústavného súdu krajský   súd   vo   vzťahu   k   už   uvedenému   dostatočne   odôvodnil   svoje   skutkové   a právne závery.   Je síce   pravdou,   že   zneniu   § 79   ods. 1   zákona   o   rodine   nevenoval   pozornosť, keďže možnosti spätného priznania výživného pre maloleté dieťa sa venuje ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o rodine, ktoré mal pravdepodobne na mysli aj sťažovateľ.

Nadväzujúc na uvedené ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sťažovateľovi ozrejmil, čím sa riadil pri posúdení možnosti priznania výživného pre maloleté dieťa spätne, keď uviedol, že matka nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto priznanie, ktoré   nie   je   možné   vykladať   paušálne,   ale   takéto   okolnosti   sú   špecifické   pre   každý jednotlivý prípad. Krajský súd pritom poukázal na spotrebný charakter výživného. V tejto súvislosti však sťažovateľ nastolil námietku, že právny vzťah medzi ním a otcom sa mal riadiť podľa skôr účinného § 98 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   94/1963   Zb.“),   podľa   ktorého   právo   na   výživné sanepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania; pri výživnom pre maloleté deti i za dobu najdlhšie troch rokov späť od tohto dňa. Sťažovateľ pritom poukázal   na   znenie   §   77   ods.   1   zákona   o rodine,   podľa   ktorého   právo   na   výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo   dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľ teda namietal, že zákon č.   94/1963   Zb.   účinný   do   31.   marca   2005   neupravoval   v daných   súvislostiach   pojem „dôvody   hodné   osobitného   zreteľa“.   S týmto   tvrdením   sťažovateľa   sa   síce   ústavný   súd stotožňuje,   avšak   to   nič   nemení   na   jeho   závere   o zákonnosti   a ústavnej   konformnosti napadnutého rozsudku. V takýchto otázkach je a bol všeobecný súd, či už postupuje podľa súčasného   zákona   o rodine   alebo   postupoval   podľa   zákona   č.   94/1963   Zb.,   oprávnený, ale zároveň povinný rozhodnúť podľa okolností daného prípadu, kedy sa spätné výživné pre maloleté   dieťa   prizná.   Aj   keď   zákon   vo   všeobecnosti   priamo   neustanoví   konkrétny pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ale hovorí o možnosti priznať konkrétne právo alebo nárok, je len úlohou všeobecného súdu vyhodnotiť dôkaznú situáciu a určiť, či takáto možnosť priznať dané právo alebo nárok (v tomto prípade spätne výživné pre maloleté dieťa)   je   namieste   alebo   nie.   Krajský   súd   zhodne   so   závermi   okresného   súdu   dospel k zisteniu, že takéto okolnosti, či dôvody neboli preukázané, a preto potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol návrh matky sťažovateľa o priznanie výživného spätne za obdobie od 1. januára 2004 do 31. júla 2005 zamietnutý.

Napokon ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za odôvodnený aj v časti, v rámci ktorej odvolací súd ozrejmil dôvody, prečo návrh na určenie výživného pre maloleté dieťa   za   obdobie   od   1.   januára   2004   nebol   vylúčený   na   samostatné   konanie, keď konštatoval, že tento návrh na pojednávaní okresného súdu 23. júna 2005 vzala matka späť.

V závere   ústavný   súd   uvádza,   že   ďalším   námietkam   sťažovateľa   tkvejúcim v nespokojnosti   s tvrdeniami   krajského   súdu,   že   jeho   matka   zneprehľadnila   procesnú situáciu   podávaním   návrhov   a ich   braním   späť,   že   niektoré   jej   námietky   nastolené v odvolaní   boli   účelové   a podobne,   sa   už   ústavný   súd   nevenoval,   pretože   z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ich považoval za absolútne irelevantné.

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku či zákona o rodine,   ktoré   by mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   so   základným   právom   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. To, že krajský súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, ako aj s poukazom   na to,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009