znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 72/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., bytom Š., ktorou   sa domáhal zrušenia rozhodnutí Orgánu sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-2/P-Sz-2001 z 11. januára 2001 a Č. p.: GRŽP-108-3/P-Sz-2001 z 11. januára 2001, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 186/01 z 28. februára 2002 a   rozhodnutia   Ministerstva   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej   republiky č. 108/2002 zo 16.   septembra   2002   z dôvodu   namietaného porušenia zákona   č.   73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   Ľ.   M.   v časti   týkajúcej   sa   zrušenia   rozhodnutí   Orgánu   sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-2/P-Sz-2001 z 11.   januára   2001,   Č.   p.:   GRŽP-108-3/P-Sz-2001   z 11.   januára   2001   a   rozhodnutia Ministerstva   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej   republiky   č.   108/2002   zo 16. septembra 2002   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   Ľ.   M.   v časti   týkajúcej   sa   zrušenia   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 186/01 z 28. februára 2002   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2002   doručená   sťažnosť   Ľ.   M.,   bytom   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal porušenie   svojich   práv   rozhodnutiami   Orgánu   sociálneho   zabezpečenia   Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-2/P-Sz-2001 z 11. januára 2001 a Č. p.: GRŽP-108-3/P-Sz-2001   z 11.   januára   2001,   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   7   Sž   186/01   z 28.   februára   2002,   ako   aj   rozhodnutím   Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii č. 108/2002 zo 16. septembra 2002.

Sťažovateľ bol personálnym rozkazom riaditeľa Oblastnej správy Železničnej polície T. č. 395 z 18. decembra 2000 podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov   Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustený k 31. decembru 2000 zo služobného pomeru príslušníka ŽP.

Rozhodnutím Orgánu sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-2/P-Sz-2001 z 11. januára 2001 bol sťažovateľovi od 1. januára 2001   priznaný   starobný   dôchodok   vo   výške   6   628   Sk   mesačne   a rozhodnutím   Orgánu sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-3/P-Sz-2001 z 11. januára 2001 mu bol priznaný prídavok k starobnému dôchodku vo výške 1 742 Sk mesačne.

Sťažovateľ sa domnieval, že výška dávok priznaných mu uvedenými rozhodnutiami bola   nesprávne   vypočítaná   kvôli   nesprávnemu   započítaniu   rokov   do   doby   trvania   jeho služobného   pomeru,   preto   odvolaním   z 22.   januára   2001   napadol   rozhodnutie   Orgánu sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-3/P-Sz-2001   z 11.   januára   2001.   Ministerstvo   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej republiky rozhodnutím č. 63/2001 z 19. júla 2000 odvolanie zamietlo.

Sťažovateľ sa podľa § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. domáhal preskúmania uvedeného rozhodnutia súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe sťažovateľovej žaloby z 19.   júla   2001   rozsudkom   sp.   zn.   7   Sž   186/01   z 28.   februára   2002,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   16.   apríla   2002,   zrušil   rozhodnutie   Ministerstva   dopravy,   pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 63/2001 z 19. júla 2000 ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky po opätovnom prerokovaní odvolanie sťažovateľa z 22. januára 2001 proti rozhodnutiu Orgánu sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-3/P-Sz-2001 z 11. januára 2001 zamietlo rozhodnutím č. 108/2002 zo 16. septembra 2002.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd namietajúc porušenie   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   a žiadal   o zrušenie   rozhodnutí   Orgánu   sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-2/P-Sz-2001 z 11.   januára   2001   a Č.   p.:   GRŽP-108-3/P-Sz-2001   z 11.   januára   2001,   o zrušenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 186/01 z 28. februára 2002 a rozhodnutia Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 108/2002 zo 16. septembra 2002,   ako   aj „o zabezpečenie   vydania   nového   rozhodnutia   Ministerstva   dopravy,   pôšt a telekomunikácií   v zmysle   zákona   č.   73/1998   pre   nový   výpočet   prídavku   k dôchodku, odchodného   a výsluhového   príspevku   so   spätnou   platnosťou   k 1.   1.   2001   v prvej dôchodkovej   skupine“ a o „zabezpečenie   doplatenia   vzniknutého   finančného   rozdielu Generálnym   riaditeľstvom   Železničnej   polície   –   Orgánom   sociálneho   zabezpečenia, vzhľadom na nesprávny výpočet uvedených náležitostí v minulosti“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ ústava“) rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ústavnou   podmienkou   pre   začatie   konania   o ústavnej   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby je namietanie porušenia jej základného práva alebo slobody garantovanej v druhej   hlave   ústavy   alebo   porušenia   ľudského   práva   zaručeného   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis III. ÚS 33/02).

Sťažovateľ sa   však v konaní pred ústavným súdom   domáhal zrušenia   rozhodnutí týkajúcich   sa   jeho   práv   na   dávky   dôchodkového   zabezpečenia,   namietajúc výlučne   ich nezákonnosť.

Podľa čl. 142 ústavy všeobecné súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

V tejto súvislosti považoval ústavný súd za právne významné, že sťažovateľ mal možnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov (odvolania podľa § 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov proti rozhodnutiu Orgánu sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-2/P-Sz2001 z 11. januára 2001 a odvolania podľa § 242 zákona č. 73/1998 Z. z. proti rozhodnutiu Orgánu sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície Č. p.: GRŽP-108-3/P-Sz-2001 z 11. januára 2001) domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecnými súdmi (Najvyšším súdom Slovenskej republiky) podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Uvedený právny prostriedok ochrany svojich práv mohol sťažovateľ využiť aj vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 108/2002 zo 16. septembra 2002.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu   v konaní   o ústavnej   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Existencia   právomoci   všeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovým právam a právom chráneným záujmom v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vylučuje preto právomoc ústavného súdu konať v danej veci bez ohľadu na to, do akej miery sťažovateľ tieto prostriedky, ktoré mu právny poriadok na ochranu jeho práv priznáva, naozaj využil.

Rovnako   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   nahrádzať   svojou   rozhodovacou činnosťou   činnosť iných   orgánov štátu   a   „zabezpečiť“   pre   sťažovateľa vydanie nových rozhodnutí a doplatenie finančného rozdielu v dávkach dôchodkového zabezpečenia, ako sa toho sťažovateľ domáhal.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napadol aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 186/01 z 28. februára 2002 a žiadal jeho zrušenie.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne zaujíma právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej   podanie v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia, ktorým   malo dôjsť k zásahu do   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   alebo   od   okamihu,   keď   sa sťažovateľ mohol dozvedieť o opatrení alebo inom zásahu do svojich základných práv alebo slobôd zo strany orgánu verejnej moci.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 186/01 z 28. februára 2002 nadobudol podľa tvrdenia sťažovateľa, ale aj podľa doložky právoplatnosti vyznačenej na   kópii   uvedeného   rozhodnutia   predloženej   v prílohe   sťažnosti   ústavnému   súdu právoplatnosť 16. apríla 2002. Sťažovateľ sa však napriek tomu, bez toho, že by mu v tom bránili   vážne   prekážky,   na   ústavný   súd   obrátil   až   po   viac   ako   siedmich   mesiacoch (28. novembra 2002).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003