znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 72/01-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 12. júla 2001 predbežne prerokoval podnet na začatie konania I. K., bytom H., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., pre porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 23/2000 zo 16. mája 2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet I. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

I.   K. sa   obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky   (ďalej len „ústavný súd“) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne s podaním z 28. februára 2001 označeným ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“ a požiadala ho, aby na základe argumentácie v podaní uvedenej „na predbežnom prerokovaní veci prijal toto uznesenie:

„Podnet   podnecovateľky,   ktorým   namieta   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý súdny   proces,   zakotvené   v článku   46   ods.   1,   48   ods.   2,   v článku   6   ods.   1   vety   prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, sa prijíma na ďalšie konanie.

Po vykonaní dokazovania navrhujem vydať tento nález:

Právo podnecovateľky na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1, 48 ods. 2, v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 23/2000 zo dňa 16. 5. 2000 porušené.“

Podanie, ku ktorému boli pripojené aj viaceré na vec sa vzťahujúce prílohy (najmä súdne rozhodnutia a dovolanie),   možno kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre porušenie   práv   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v znení účinnom do 1. júla 2001 a § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom skúma najmä jeho zákonné náležitosti podľa § 20, ako aj prípadné dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 (vrátane zjavnej neopodstatnenosti).

II.

Z podkladov, ktoré predložila ústavnému súdu I. K. a tiež z tých, ktoré si zadovážil sám – zo spisu Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 15/95 a bývalého spisu Štátneho notárstva Košice-vidiek sp. zn. D 5/83 – vyplývajú nasledovné zistenia.

I.   K.   vystupovala   ako   odporkyňa   v konaní   o vyrovnanie   dedičských   podielov (navrhovateľkou bola jej sestra M. S.) vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 15/95.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 15/95-21 z 12. marca 1997 návrh na vyrovnanie dedičských podielov zamietol.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 15 Co 128/97-32 z 28. mája 1998 z dôvodu odvolania podaného M. S. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   novom   prejednaní   veci   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   15/95 z 11. marca 1999   vyrovnal dedičské   podiely   a vlastníctvo   M.   S.   a potvrdil   vlastníctvo   k nehnuteľnosti spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

Krajský súd z dôvodu odvolania I. K. rozsudkom č. k. 15 Co 54/99-76 z 26. augusta 1999 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým boli vyrovnané dedičské podiely, pričom navrhovateľke potvrdil podiel 10/120-ín z celku a odporkyni podiel 20/120-ín z celku.

I. K. podala proti tomuto rozsudku (právoplatnosť nadobudol dňa 4. októbra 1999) dovolanie v zákonnej lehote dňa 4. novembra 1999 na okresný súd na základe § 238 ods. 3 písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Podľa   tohto   dovolania dovolacie dôvody sú dané podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d) OSP.

Prvý dovolací dôvod spočíval v tom, že oba súdy sa nevyrovnali s jej námietkou o nepreukázanosti dedičského práva navrhovateľky po poručiteľovi A. P.

Druhý dovolací dôvod je založený na nesprávnom právnom názore oboch súdov, pretože   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   293/1992   Zb.   o úprave   niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“) nemodifikuje § 13 toho istého zákona a nemožno preto odpustiť splnenie podmienky uvedenej v § 13, to znamená výzvu oprávnenej osoby voči povinnej osobe do 30. júna 1993. V dovolaní sa argumentovalo, že aj podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí č. 23/1995 Zbierky rozhodnutí a stanovísk   súdov   Slovenskej   republiky   predpokladom   úspešného   uplatnenia   nároku   na vyrovnanie dedičských   podielov   na súde   je aj existencia   márneho pokusu   oprávneného o dosiahnutie dohody s povinnou osobou.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 23/2000 zo 16. mája 2000 dovolanie odmietol. Uviedol najmä, že vo veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP. Z odôvodnenia tohto uznesenia predovšetkým vyplýva (str. 4 – 5), že krajský súd v zrušujúcom uznesení z 12. marca 1997 vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu; tomuto súdu dal len pokyny, ako   má   ďalej   postupovať   po   procesnej   stránke;   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia neposudzoval dôvodnosť alebo nedôvodnosť uplatňovanej žaloby z hľadiska rozhodovacej právomoci súdu; neobmedzil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej; medzi záväzným právnym názorom obsiahnutým v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a novým inakším rozsudkom prvostupňového súdu musí byť vzťah príčinnej súvislosti.

I.   K.   v podnete   podanom   na   ústavný   súd   argumentuje   predovšetkým   tým,   že v zrušujúcom uznesení krajského súdu sa jednoznačne uvádza, že rozsudok súdu prvého stupňa   bol   vynesený   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   ako   aj nesprávneho právneho hodnotenia veci; odvolací súd zreteľne vyslovil svoj právny názor v otázke posúdenia včasnosti podania návrhu; pre viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom   odvolacieho   súdu   nie   je   potrebné,   aby   táto   viazanosť   bola   výslovne   uvedená v zrušujúcom uznesení (vyplýva z § 226 OSP).

Dovolací súd mal podľa nej dovolanie prerokovať a vecou sa meritórne zaoberať, pretože boli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania. Pokiaľ tak neurobil, porušil jej práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež aj podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

III.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spravodlivosti.

Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd...b) potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že...c) rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, d) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd uznesením zo 16. mája 2001 odmietol dovolanie I. K., argumentujúce dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d) OSP (bližšie uvedené v dovolaní), pretože nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP.

„Len výnimočne by otázka splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody“ (I. ÚS 24/00).

Ústavnému   súdu   preto   zostáva   pri   predbežnom   prerokovaní   podnetu   posúdiť,   či tvrdenia I. K. v konfrontácii so zadováženými podkladmi (vrátane spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 15/95) poskytujú možnosť, že najvyšší súd pri odmietnutí dovolania postupoval zjavne neodôvodnene alebo arbitrárne, a tak porušil jej označené základné práva.

V týchto súvislostiach treba analyzovať najskôr otázku prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. d) OSP a až potom v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP.

1. Pri prvom prerokovaní veci považoval okresný súd za právne rozhodnú skutočnosť to, či si navrhovateľka splnila povinnosť podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb. a či požiadala odporkyňu o vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote do 30. júna 1993, lebo inak právo zaniká. Keďže toto nebolo preukázané, návrh na vyrovnanie dedičských podielov zamietol.

Krajský   súd   v zrušujúcom   uznesení   z 28.   mája   1998   uviedol   ako   právny   dôvod zrušenia prvostupňového rozsudku § 221 ods. 1 písm. a) OSP, to znamená nedostatočne zistený skutkový stav veci. Hoci okresnému súdu vytkol aj nesprávne právne hodnotenie veci, vzťahovalo sa to iba na uplatniteľnosť nároku, a nie jeho opodstatnenosť. Okresnému súdu   uložil   vykonať   skutkové   zistenia,   ktoré   mohli   mať   predovšetkým   vplyv   na uplatniteľnosť nároku podľa § 17 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb.   s poukazom na § 40 zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového   vlastníctva,   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“). Krajský súd neobmedzil a ani nevylúčil nezávislé rozhodovanie okresného súdu.

Právny názor vyslovený krajským súdom v zrušujúcom uznesení bol podmienený výsledkami doplnenia dokazovania, ktoré uložil okresnému súdu vykonať. Okresný súd bol povinný doplniť dokazovanie a prihliadajúc na jeho výsledok – avšak bez toho, aby bol viazaný právnym názorom   krajského súdu   podľa   §   226   OSP – mohol   sám   posúdiť,   či navrhovateľka uplatnila alebo neuplatnila právo podľa § 40 zákona č. 330/1991 Zb. Len v otázke aplikácie označeného ustanovenia vo veciach tohto druhu bol viazaný právnym názorom krajského súdu.

Okresný   súd   po   odročení   pojednávania   dňa   24.   novembra   1998   uznesením z 22. januára 1999 uložil navrhovateľke, aby špecifikovala petit návrhu, čo táto vykonala podaním z 8. februára 1999.

Po   pojednávaní   dňa   11.   marca   1999   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom,   ktorým vyhovel návrhu navrhovateľky na vyrovnanie dedičských podielov, pričom vychádzal aj z toho, že táto uplatnila svoj nárok v súlade s § 17 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. Okresný súd   sa   nestotožnil   ani   s námietkou   odporkyne,   ktorú   predniesla   v konaní   prvýkrát,   že navrhovateľka nie je dedičkou zo zákona ani dedičkou zo závetu po nebohom poručiteľovi.

Proti   tomuto   rozsudku   podala   odvolanie   odporkyňa.   Namietala   najmä   povinnosť splnenia výzvy podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb. (čo namietala aj pri prvom prejednaní veci), pričom § 17 ods. 1 citovaného zákona tejto povinnosti oprávnenú osobu nezbavuje, a ďalej skutočnosť, že navrhovateľka nie je dedičkou.

Krajský   súd   v potvrdzujúcom   rozsudku   z 26.   augusta   1999   označené   námietky odporkyne neakceptoval. Okrem iného uviedol, že jej názor na interpretáciu § 17 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb. nemožno považovať za správny. Odvolací súd uviedol, že okresný súd náležito zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Právny   názor   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho,   ktorý   vyslovil   v uznesení sp. zn. 4 Cdo 23/2000 zo 16. mája 2000, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Ak   dovolací   súd   posudzuje   prísne   (zužujúcim   spôsobom)   splnenie podmienok na podanie dovolania, nemožno len v tejto skutočnosti vidieť porušenie práva na prístup k dovolaciemu súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť podmienky na prístup k súdnej ochrane ustanovené   prísnejšie   ako   u súdu   prvého   alebo   druhého   stupňa,   čo   je   napokon   dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Pokiaľ   I.   K.   dávala   neumožnenie   prístupu   k dovolaciemu   súdu   do   súvislosti s porušením práva na súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, treba uviesť, že   zo samotného označeného   ustanovenia   nevyplýva   ani   právo   na   odvolací   súd.   Právo   na   preskúmanie prvostupňového súdneho rozhodnutia vyšším súdom je dané za podmienok ustanovených v čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru, avšak len v trestných veciach. Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru by v prípade dovolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu ustanovené OSP neboli rešpektované   zo   strany   dovolacieho   súdu   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo arbitrárnym. Ako už bolo uvedené vyššie, ústavný súd takéto skutočnosti nezistil.

Keďže najvyšší súd uznesením zo 16. mája 2000 nemohol porušiť v tejto časti práva I. K. na prístup na dovolací súd v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ide o zjavnú neopodstatnenosť jej podnetu.

Nakoľko nedošlo k porušeniu práva na prístup na dovolací súd, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv, ktoré sú eventuálne s týmto právom spojené (najmä verejnosť konania, účasť na konaní a možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), a teda ani práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré označila I. K.

2. I. K. v podnete na ústavný súd tiež namietala, že jej dovolanie bolo prípustné podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP aj v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“). V konkrétnostiach tento dovolací dôvod predstavuje jej tvrdenie, že oba súdy sa nevyrovnali s jej námietkou o nepreukázanosti dedičského práva navrhovateľky po poručiteľovi A. P.

Zo zadovážených podkladov vyplýva, že túto námietku vzniesla I. K. prvýkrát až po zrušujúcom uznesení krajského súdu z 28. mája 1998 na pojednávaní okresného súdu dňa 11. marca 1999. Okresný súd v rozsudku z označeného dňa túto námietku neakceptoval a neakceptoval ju takisto ani krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku z 26. augusta 1999.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   z hľadiska   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   241   ods.   2 písm. c)   OSP v spojení so   znením § 238 ods.   3 písm. b) OSP nie sú   dané podmienky prípustnosti dovolania podľa posledného citovaného ustanovenia.

Podnet   I.   K.,   pokiaľ   ním   namietala   porušenie   ňou   označených   práv   zo   strany najvyššieho súdu z dôvodu neakceptovania prípustnosti jej dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, je preto tiež zjavne neopodstatnený.

Na základe vyššie uvedených dôvodov bol potom podnet v celej časti odmietnutý ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.