znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 718/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného JUDr. Jánom Ščurym, Laurinská 12, Bratislava, pre namietané porušenie jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenompod sp. zn. 7 C/157/2010 „po podaní dovolania sťažovateľom dňa 7. 9. 2012“ a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 374/2012 z 28. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola21. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), v petite ktorej žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo (sloboda) ⬛⬛⬛⬛... upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v znení protokolu   č.   11,   zákona   č.   209/1992   Zb.   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn.: 3 Cdo 374/ 2012, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava I po podaní dovolania sťažovateľom dňa 7. 9. 2012 porušené bolo. Ústavný súd SR rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 3 Cdo   374/2012   zo   dňa   28.   10.   2013   zrušuje   a   vec   mu   vracia   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky, povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 198,66 €... na účet právneho zástupcu navrhovateľa...“

K sťažnosti bola pripojená kópia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Cdo   374/2012   z 28.   októbra   2013,   ktorým   tentodovolacie   konanie   [o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislavesp. zn.   8   Co/89/2011   z 24.   júna   2011,   ktorým   potvrdil   uznesenie   Okresného   súduBratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   7 C/157/2010-22   z 2.   novembra   2010o nevyhovení návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov] zastavil z dôvodunesplnenia   osobitnej   procesnej   podmienky   dovolacieho   konania   spočívajúcej   v tom,   žedovolateľ nebol právne zastúpený advokátom.

Sťažovateľ uviedol, že «dovolací súd zamietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby „počkal“   na   právoplatné   rozhodnutie   CPP   o   nepriznaní   nároku   sťažovateľovi na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní, nakoľko mal vedomosť, že sťažovateľ podal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci...». Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd Bratislava I v konaní po podaní dovolania sťažovateľom dňa 7. 9. 2011, ako aj Dovolací súd v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cdo 374/2012 nedostatočne zistili skutkový stav ohľadom splnenia – nesplnenia procesnej podmienky zastupovania advokátom sťažovateľa, nakoľko ich postup a rozhodovanie záviselo od iného právoplatného rozhodnutia iného orgánu o poskytnutí právnej pomoci sťažovateľovi a preto postup Okresného súdu Bratislava I bol zmätočný a rozhodnutie Dovolacieho súdu bolo zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a preto z ústavného   hľadiska   je   konanie   oboch   všeobecných   súdov   neospravedlniteľné a neudržateľné, pretože zároveň má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach v primeranej lehote.“.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania. Uvedená viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrhvýroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   (t.   j.   petit),   pričom   tento   musí   byťvymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákonao ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutieústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/157/2010„po podaní dovolania sťažovateľom dňa 7. 9. 2012“ a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 374/2012 z 28. októbra 2013, ktorým dovolacie konanie zastavil.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ15. októbra 2014 splnomocnil právneho zástupcu výlučne na spísanie a podanie sťažnosti„pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl.   46   zákona   460/1992   Zb.   Ústava Slovenskej republiky spôsobené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn.: 3 Cdo/374/2012“, nie však postupom okresného súdu. Ústavný súd ďalej konštatuje,že z odôvodnenia   sťažnosti   vzhľadom   na   jeho   stručnosť   nemožno   jednoznačne   určiť,k porušeniu akých aspektov jednotlivých sťažovateľom označených práv (vzhľadom na ichobsah,   pozn.)   malo   osobitne   tým-ktorým   súdom   dôjsť,   a že   ako   také   nezodpovedánavrhovanému petitu.

Ústavný súd navyše zistil, že odôvodnenie sťažnosti nezodpovedá ani aktuálnemustavu súdneho konania. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ osobneprevzal na pojednávaní konanom na okresnom súde 18. augusta 2014, nemalo za následokodopretie   mu   práva   na   prístupu   k súdu   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Zo zápisniceo pojednávaní z uvedeného dňa totiž vyplýva, že okresný súd v merite veci stále koná,pričom po doplnení dôkazov účastníkmi konania plánuje do dvoch mesiacov nariadiť termínpojednávania.

Takýto rozsah nedostatkov sťažnosti neumožňuje ústavnému súdu vymedziť hraniceústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní pred tým-ktorýmorgánom verejnej moci.

V zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnenízákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   zneníneskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetkyprávne   prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta   a   uplatňovaťv záujme   klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené   predpoklady   (II.   ÚS   117/05).   Nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostívyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýpostup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdoma publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzujenedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014