SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 715/2014-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Vierou Kolačanskou, NámestieSv. Anny 7269/20A, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základného právana ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny a starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl.41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov vkonaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Čadcač. k. 5 P/50/2012-558 z 13. marca 2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7CoP 42/2014 z 25. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola26. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základnéhopráva na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny a starostlivosť o dieťa a jeho výchovupodľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosťúčastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len„okresný súd“) č. k. 5 P/50/2012-558 z 13. marca 2014 a rozhodnutím Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 42/2014 z 25. júna 2014.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že okresný súd napadnutým rozsudkom zverilmaloletú dcéru sťažovateľa do osobnej starostlivosti matky, zamietol návrh otca a starejmatky maloletej na zverenie maloletej do ich starostlivosti, uložil sťažovateľovi platiťvýživné na dieťa a zároveň upravil styk otca s maloletým dieťaťom. Proti tomuto rozsudku včasti týkajúcej sa zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky sa sťažovateľv zákonnej lehote odvolal. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutímč. k. 7 CoP/42/2014-634 z 25. júna 2014 potvrdil rozsudok súdu v celom rozsahu, keďpodľa sťažovateľa neodstránil vytýkané nedostatky a rozpornosti v skutkových zisteniacha žiadnym spôsobom sa nevyjadril k odvolacím námietkam sťažovateľa.
V sťažnosti ďalej uvádza: „Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutia súdov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a súdy úplne nesprávne zistili skutkový stav, čím porušili jeho právo a právo jeho maloletej dcéry na spravodlivý proces.
Konajúce súdy si nezabezpečili dôkazy vo veci spôsobilé dokázať rozhodujúce skutočnosti a majúce pre rozhodnutia podstatný význam . V konaní došlo k hrubému porušeniu ako povinnosti kolízneho opatrovníka vyhotoviť písomnú správu ku konaniu tak i povinnosti súdu túto správu žiadať. Súd ako relevantný dôkaz prevzal správu kolízneho opatrovníka vyhotovenú pre iné súdne konanie účastníkov a to konanie vykonávacie 16n6/2013.
Konajúce súdy zároveň nezistili názor dieťaťa, komu by chcelo byť zverené a nevenovali žiadnu pozornosť tvrdeniu, že dieťa matku odmieta, nechce s ňou byť, chce bývať u otca, čo môže byť spôsobené závažným psychiatrickým ochorením matky a prítomnosťou dieťaťa pri atakoch a recidívach choroby matky maloletej.
Sťažovateľ sa domieva, že ani prvostupňový ani odvolací súd nejednali v najlepšom záujme dieťaťa a bez akejkoľvek zákonnej opory, či odôvodnení založenom na vykonanom dokazovaní a v príkrom rozpore s požiadavkami a najlepším záujmom dieťaťa ho zverili psychiatricky chorému rodičovi.“
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že všeobecné súdy nerešpektovali Dohovor o právach dieťaťa,keď nerealizovali podľa neho základný úkon – vypočutie dieťaťa a zistenie jeho názoru voveci. Namieta tiež spôsob hodnotenia výpovede ošetrujúceho lekára matky maloletej ahrubé porušenie zákona zo strany kolíznej opatrovníčky pri predkladaní správy (jej písomnáspráva pochádzala z iného konania tých istých účastníkov a v predmetnom konaní podalapodľa sťažovateľa len ústnu správu).
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnostitakto rozhodol:
„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na ochranu rodinného života zaručené čl. 41 ods. 1 postupom a rozhodnutím Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.: bolo porušené.
3. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na výchovu a starostlivosť zaručené čl. 41. ods. 4 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.: bolo porušené.
4. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na nezávislý a nestranný súd zaručené čl. 46, ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.: bolo porušené.
5. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na rovnosť účastníkov v konaní zaručené čl. 47, ods.3 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn: bolo porušené.
6. Rozsudok Okresného súdu Čadca sp zn. 5P/50/2012-558 zo dňa 13.03.2014 a rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7CoP/42/2014-634 zo dňa 25.06.2014 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie
7. Okresný súd Čadca a Krajský súd Žilina sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia podľa §11, ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. a to za 2 úkony právnej pomoci za rok 2014 v celkovej výške 284,08 €: nasledovne 1. prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľa vo výške 134,00 € + 8,04 € rež. paušál.; 2. vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti vo výške 134,00 € + 8,04 € rež. paušál, ktoré je povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. Ing. Viery Kolačanskej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva naochranu manželstva, rodičovstva a rodiny a starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy najmä tým, žeokresný súd aj odvolací súd „závažne pochybili pri vykonávaní dokazovania v konaní“.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detía mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súduna základe zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutímokresného súdu sp. zn. 5 P/50/2012 z 13. marca 2014, ústavný súd uvádza, že jehopreskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktoréhoje pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavnýmsúdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytoho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V prípade sťažovateľom napadnutého rozsudku okresného súdu bol súdom, ktorýpreskúmaval uvedené rozhodnutie, krajský súd v odvolacom konaní. Na základe uvedenéhoústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol prenedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ďalej uvádza, že sťažovateľv texte sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť aj s rozhodnutím krajského súduč. k. 7 CoP/42/2014-634 z 25. júna 2014, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdilrozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch ako správny. Zároveň všaksťažovateľ v petite sťažnosti žiada vyslovenie porušenia označených základných práv lenrozhodnutím okresného súdu bez uvedenia spisovej značky konania. Vo vzťahuk rozhodnutiu krajského súdu žiada len v bode 6 petitu jeho zrušenie a vrátenie na ďalšiekonanie, a to spolu s rozsudkom okresného súdu.
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitomsťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhav petite svojej sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ kvalifikovanezastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazomna svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti, v ktorom sťažovateľ namietal iba porušeniením označených práv v petite neidentifikovaným rozsudkom okresného súdu, sa otázkouporušenia jeho práv rozsudkom krajského súdu nemohol zaoberať.
Ústavný súd tiež zdôrazňuje (napr. m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012), že popriuvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil.Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právneargumenty a právne posúdenie predloženého sporu, ktoré v sťažnosti absentuje najmävo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu. V súvislosti s odôvodnením sťažnosti ústavný súdpoukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého prípadné tvrdenia o porušeníiných ustanovení ústavy, prípadne kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudskýchprávach a základných slobodách, ktoré by sťažovateľ uviedol v texte znenia sťažnosti(v tomto prípade Dohovor o právach dieťaťa), t. j. mimo petitu, ústavný súd považuje ibaza súčasť jeho argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).
Ústavný súd ďalej dodáva, že napriek nedostatkom v petite sťažnosti pri predbežnomprerokovaní sťažnosti prihliadol aj na obsah jej odôvodnenia. Z povahy námietoksťažovateľa vyplýva, že tento namieta predovšetkým skutkové zistenia a spôsobvykonávania dôkazov konajúcich súdov – najmä týkajúce sa nevypočutia jeho dcéry,hodnotenia výpovede ošetrujúceho lekára matky maloletej, hodnotenia svedeckej výpovedekolíznej opatrovníčky. Ústavný súd preto opätovne poukazuje na svoju konštantnújudikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.Ústavný súd nie je ani skutkovým súdom, a preto nepreskúmava, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, akv konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Po oboznámení sa s rozhodnutiami prvostupňového aj odvolacieho súdu ústavný súdkonštatuje, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy vykazuje sťažnosť sťažovateľa znaky zjavnejneopodstatnenosti.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podľa názoru ústavného súdu argumentácia okresného súdu aj krajského súduzodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákonač. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré majú na pamäti predovšetkým záujemmaloletého dieťaťa. Závery všeobecných súdov nejavia známky neodôvodnenosti aniarbitrárnosti. Je primárnou úlohou všeobecných súdov vykladať zákony a ďalšie právnepredpisy, pričom právny názor okresného súdu ani krajského súdu a ich závery možnov posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené a z ústavného hľadiskaza akceptovateľné a udržateľné. Zároveň ústavný súd konštatuje, že v postupe všeobecnýchsúdov nemožno badať ani kolíziu so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy zo sťažnosti vyplýva, žek porušeniu základných práv sťažovateľa malo a mohlo dôjsť len v príčinnej súvislostis namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutýmrozsudkom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnymporušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základnéprávo vyplývajúce z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, ževšeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy. Keďže ústavný súd ustálil, že napadnuté rozhodnutia nevykazujú porušenie čl. 46ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to by nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľačl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014