SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 714/2014-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na právnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IVv konaní vedenom pod sp. zn. ORP-444/OEK-B4-2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na právnu ochranupodľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-444/OEK-B4-2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie malo začať podaním trestného oznámeniasťažovateľkou v máji 2012. Toto trestné oznámenie bolo uznesením okresného riaditeľstvasp. zn. ORP-444/OEK-B47-2012 z 28. júna 2012 odmietnuté. Označené uznesenieokresného riaditeľstva však bolo uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV (ďalej len„okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 368/12-14 zo 16. augusta 2012 zrušené a okresnériaditeľstvo následne uznesením sp. zn. ORP-444/OEK-B47-2012 z 24. októbra 2012 otrestnom oznámení sťažovateľky opätovne rozhodlo tak, že bolo odmietnuté. Sťažovateľkauvádza, že toto uznesenie jej malo byť doručené až 4. marca 2014 na základe pokynuKrajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kn 464/10/1100-16 zo 16. januára 2014 vydaného na žiadosť sťažovateľky zo 6. decembra 2013.
Sťažovateľka uvádza, že viackrát bola nútená urgovať činnosť polície vo veci jejtrestného oznámenia a jej výsluch sa mal uskutočniť až po zákrokoch okresnej prokuratúry.Nadväzne na to opisuje vybranú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudsképráva vzťahujúcu sa na trestné konanie. Tvrdí, že polícia „hatí priechod sťažovateľkinho práva na právnu ochranu a spravodlivý proces, jej legitímny záujem na dosiahnutí právom predvídaného procesného výsledku, a to v primeranom celkovom čase. Porušovateľ svojím postupom v predmetnom procese reálne neguje zmysel čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom spôsobuje sťažovateľke extrémne veľké, osobitne emocionálne ťažkosti...“. Namieta pritom nedostatočnú procesnú efektivitu orgánov polície a lenformálne úsilie o ochranu jej právnych záujmov. S prihliadnutím na to sa domáha„ochranného mechanizmu podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2012/29/eú z 25. októbra 2012“. Zároveň tvrdí, že ako občan musí mať istotu, že kompetentný orgánverejnej moci rozhodne riadne a včas. Inak by išlo o prípad odmietnutia spravodlivosti –denegatio iustitiae.
Vo vzťahu ku kritériám posúdenia namietaných zbytočných prieťahov ustálenýchjudikatúrou ústavného súdu sťažovateľka odmietla právnu alebo faktickú zložitosť jej veci,pripadne vlastný podiel na predĺžení napadnutého konania. Pokiaľ však ide o postupokresného riaditeľstva, namieta, že «policajní vyšetrovatelia pracujú váhavo, pomaly a neurčito. Dá sa vnímať akási ich rozpačitosť, či nechuť. Z hľadiska požiadaviek práva porušovateľ pracuje s chybami, prvkami nezákonnosti, ba protiústavnosti, celkovo neefektívne. Porušuje ústavne garantované právo ⬛⬛⬛⬛ na právnu ochranu a spravodlivý proces. Na strane sťažovateľky pretrváva stav právnej neistoty...
Bez podstatného efektu ostalo aj oslovenie Okresnej prokuratúry Bratislava IV - listom ⬛⬛⬛⬛ z 13. 06. 2014. Snaha sťažovateľky „hýbať kauzou“ sa nestretla s adekvátnou a reálnou odozvou na strane OR PZ Bratislava IV (porušovateľa). Je zrejmé, že neboli prijaté žiadne reálne opatrenia, zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka nemá žiadnu garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti porušovateľa.».
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takétorozhodnutie:
„1. Okresné riaditeľstvo... v konaní vedenom pod sp. zn.: č. ORP-444/OEK-B4-2012 porušil práva ⬛⬛⬛⬛ na právnu ochranu a spravodlivý proces a právo, aby jej vec bola prerokovaná efektívne a bez zbytočných prieťahov, tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru.
2. Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava IV sa v konaní vedenom pod sp. zn.: č. ORP-444/OEK-B4-2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €...
4. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava IV je povinné uhradiť trovy konania... na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je podľaosobitných predpisov sťažovateľ oprávnený. Pri predbežnom prerokovaní sťažnostinamietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súdvždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetkyprávne prostriedky na ochranu týchto práv.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Zo skutočností uvádzaných v sťažnosti a z pripojených dôkazov vyplýva, že podanímz 13. júna 2014 doručeným okresnej prokuratúre 18. júna 2014 sa sťažovateľka domáhalapreskúmania postupu policajta podľa § 198 ods. 2 Trestného poriadku. Na základe tohtopreskúmania prokurátorka okresnej prokuratúry oznámením č. k. 1 Pn 3683/12/1104-53z 27. júna 2014 konštatovala, že postup vyšetrovateľa Policajného zboru vykazoval prieťahyv konaní a že pokyn prokurátora na vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania nebolsplnený.
Skutočnosť, že sťažovateľka využila svoje procesné právo a požiadala dozorujúcehoprokurátora okresnej prokuratúry podľa § 198 ods. 2 Trestného poriadku o preskúmaniepostupu policajta z hľadiska tvrdených zbytočných prieťahov v konaní o jej trestnomoznámení, však ešte neznamená, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpalavšetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov. Týmtoosobitným predpisom nie je len Trestný poriadok, ale aj zákon č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre môže podávateľ podnetu žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre je prokurátor pri vybavovaní podnetupovinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákonaalebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanienávrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môževstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväznýchprávnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 6 ods. 1 písm. a) a b) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátoroprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a priplnení úloh, prípadne vykonať úkony podriadeného prokurátora alebo rozhodnúť, že ichvykoná iný podriadený prokurátor.
Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre ešte stále sťažovateľke poskytujeúčinný právny prostriedok nápravy – podnet a opakovaný podnet (podľa § 31 a § 34 zákonao prokuratúre), ktorými sa mohla a mala domáhať preskúmania zákonnosti postupuokresného prokurátora v predmetnej veci, pokiaľ napriek tomu, že žiadala o preskúmaniepostupu policajta okresného riaditeľstva a odstránenie prieťahov v trestnom konaní, nebolizo strany okresnej prokuratúry prijaté efektívne a účinné opatrenia na zjednanie nápravy ajnapriek oprávneniam vyplývajúcim jej z § 198 ods. 2 a § 230 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.Týmto účinným prostriedkom sa mohla sťažovateľka rovnako domáhať odstránenia ňoutvrdených prieťahov v činnosti okresnej prokuratúry pri vybavovaní jeho žiadostí podľa§ 210 Trestného poriadku.
Uvedený právny prostriedok umožňoval a stále umožňuje sťažovateľke dosiahnuťúčinnú nápravu vzhľadom na právomoc prokurátora nadriadeného podľa § 54 ods. 1písm. e) zákona o prokuratúre záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrenív predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na základepodnetu alebo opakovaného podnetu sťažovateľky dospeli k záveru, že tento postup okresnejprokuratúry bol v rozpore so zákonom (m. m. III. ÚS 261/05, I. ÚS 361/09).
Sťažovateľka, zastúpená advokátkou, v sťažnosti nepreukázala a ani z predloženejspisovej dokumentácie nevyplýva skutočnosť, že by podala podnet alebo opakovaný podnetv zmysle § 34 zákona o prokuratúre. Z príloh k sťažnosti len vyplýva, že sťažovateľkapodala 13. júna 2014 žiadosť o preskúmanie postupu policajta, avšak z logickej a časovejnadväznosti sťažovateľkiných podaní nie je zrejmé, či vo veci podala aj podnet podľa § 31zákona o prokuratúre alebo opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre. Keďžesťažovateľka nevyčerpala všetky dostupné účinné prostriedky nápravy podľa zákonao prokuratúre, ale obrátila sa priamo na ústavný súd, bolo namieste jej sťažnosť už pripredbežnom prerokovaní považovať za neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnomsúde (m. m. I. ÚS 361/09, III. ÚS 96/08).
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že dopytom z 25. novembra 2014 bolona okresnom riaditeľstve zistené, že vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-444/OEK-B4-2012 bolo uznesením z 28. júla 2014 začaté vyšetrovateľom okresného riaditeľstva trestnéstíhanie za prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Trestnéhozákona. Uvedené svedčí o tom, že pokyn prokurátora na začatie trestného stíhania, tak akoje jeho vydanie konštatované v oznámení prokurátorky okresného prokurátorač. k. 1 Pn 3683/12/1104-53 z 27. júna 2014, bol vyšetrovateľom Policajného zboru vydanímuznesenia ČVS: ORP-444/OEK-B4-2012 z 28. júla 2014 splnený, a teda preskúmaniepostupu policajta okresnou prokuratúrou viedlo k náprave zistených nedostatkov a prieťahovv konaní. To signalizuje aj zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľkanamieta existenciu zbytočných prieťahov v konaní pred začatím trestného stíhania.
2. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka súčasne namieta, že prieťahmi v postupe okresného riaditeľstva o ňoupodanom trestnom oznámení malo dôjsť aj k porušeniu základného práva na právnu pomocv konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a toza podmienok ustanovených zákonom
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K obsahu uvedeného základného práva ústavný súd už judikoval, že hlavný význampráva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, inéštátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,aby v konaní pred týmito orgánmi využíval právnu pomoc (II. ÚS 78/03, III. ÚS 355/2014). V danom prípade sťažovateľka neuvádza, že by jej okresné riaditeľstvo bránilo privyužívaní právnej pomoci, ktorú je podľa právneho poriadku oprávnený poskytovať ňousplnomocnený advokát. Porušenie označeného základného práva pritom sťažovateľkavyvodzuje len z prieťahov v konaní o ňou podanom trestnom oznámení, čo už prima facievylučuje akúkoľvek možnosť porušenia tohto základného práva, ktorú by mohol ústavný súdreálne posudzovať. Preto v tejto časti ústavný súd považuje sťažnosť za zjavneneopodstatnenú.
Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupomokresného súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánovochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6ods. 1 dohovoru na to štádium trestného konania, ktoré predchádza vzneseniu obvinenia(pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku č. 49017/99zo 17. decembra 2004, Bačák proti Českej republike č. 3331/02 zo 7. marca 2006).
Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadneo „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci (orgán činnýv trestnom konaní), a nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet danéhokonania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu,o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07).
Keďže v konaní vedenom o trestnom oznámení sťažovateľky nebolo vznesené trestnéobvinenie proti žiadnej osobe (okresné riaditeľstvo len začalo trestné stíhanie uznesenímČVS: ORP-444-OEK-B4-2012 z 28. júla 2014), ústavný súd zastáva názor, žev sťažovateľkou namietanom prípade pôsobnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je daná, a preto jesťažnosť sťažovateľky nezlúčiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutímna uvedené ju bolo potrebné aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch uplatnenýchv sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014