znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 714/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, ktorou namietaporušenie   svojho   základného   práva   na   právnu   ochranu   podľa   čl. 47   ods.   2   ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie svojejzáležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   IVv konaní vedenom pod sp. zn. ORP-444/OEK-B4-2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   právnu   ochranupodľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právana spravodlivé   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-444/OEK-B4-2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie malo začať podaním trestného oznámeniasťažovateľkou v máji 2012. Toto trestné oznámenie bolo uznesením okresného riaditeľstvasp.   zn.   ORP-444/OEK-B47-2012   z 28.   júna   2012   odmietnuté.   Označené   uznesenieokresného riaditeľstva však bolo uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava IV (ďalej len„okresná   prokuratúra“)   č.   k.   1   Pn   368/12-14   zo   16.   augusta   2012   zrušené a okresnériaditeľstvo   následne   uznesením   sp.   zn.   ORP-444/OEK-B47-2012   z 24. októbra   2012   otrestnom oznámení sťažovateľky opätovne rozhodlo tak, že bolo odmietnuté. Sťažovateľkauvádza, že toto uznesenie jej malo byť doručené až 4. marca 2014 na základe pokynuKrajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kn 464/10/1100-16 zo 16. januára 2014 vydaného na žiadosť sťažovateľky zo 6. decembra 2013.

Sťažovateľka uvádza, že viackrát bola nútená urgovať činnosť polície vo veci jejtrestného oznámenia a jej výsluch sa mal uskutočniť až po zákrokoch okresnej prokuratúry.Nadväzne na to opisuje vybranú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudsképráva vzťahujúcu sa na trestné konanie. Tvrdí, že polícia „hatí priechod sťažovateľkinho práva na právnu ochranu a spravodlivý proces, jej legitímny záujem na dosiahnutí právom predvídaného procesného výsledku, a to v primeranom celkovom čase. Porušovateľ svojím postupom v predmetnom procese reálne neguje zmysel čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom spôsobuje sťažovateľke extrémne veľké, osobitne emocionálne ťažkosti...“. Namieta   pritom   nedostatočnú   procesnú   efektivitu   orgánov   polície   a lenformálne   úsilie   o ochranu   jej   právnych   záujmov.   S prihliadnutím   na   to   sa   domáha„ochranného mechanizmu podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2012/29/eú z 25. októbra 2012“. Zároveň tvrdí, že ako občan musí mať istotu, že kompetentný orgánverejnej moci rozhodne riadne a včas. Inak by išlo o prípad odmietnutia spravodlivosti –denegatio iustitiae.

Vo vzťahu ku kritériám   posúdenia namietaných zbytočných prieťahov ustálenýchjudikatúrou ústavného súdu sťažovateľka odmietla právnu alebo faktickú zložitosť jej veci,pripadne   vlastný   podiel   na   predĺžení   napadnutého   konania.   Pokiaľ   však   ide   o postupokresného   riaditeľstva,   namieta,   že «policajní   vyšetrovatelia   pracujú   váhavo,   pomaly a neurčito. Dá sa vnímať akási ich rozpačitosť, či nechuť. Z hľadiska požiadaviek práva porušovateľ   pracuje   s chybami,   prvkami   nezákonnosti,   ba   protiústavnosti,   celkovo neefektívne.   Porušuje   ústavne   garantované   právo ⬛⬛⬛⬛ na   právnu   ochranu a spravodlivý proces. Na strane sťažovateľky pretrváva stav právnej neistoty...

Bez podstatného efektu ostalo aj oslovenie Okresnej prokuratúry Bratislava IV - listom ⬛⬛⬛⬛ z   13.   06.   2014.   Snaha   sťažovateľky   „hýbať   kauzou“   sa   nestretla s adekvátnou a reálnou odozvou na strane OR PZ Bratislava IV (porušovateľa). Je zrejmé, že neboli prijaté žiadne reálne opatrenia, zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka   nemá   žiadnu   garanciu   odstránenia   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti porušovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takétorozhodnutie:

„1. Okresné riaditeľstvo... v konaní vedenom pod sp. zn.: č. ORP-444/OEK-B4-2012 porušil práva ⬛⬛⬛⬛ na právnu ochranu a spravodlivý proces a právo, aby jej vec bola prerokovaná efektívne a bez zbytočných prieťahov, tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru.

2. Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava IV sa v konaní vedenom pod sp. zn.: č. ORP-444/OEK-B4-2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €...

4. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava IV je povinné uhradiť trovy konania... na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   podľaosobitných   predpisov   sťažovateľ   oprávnený.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnostinamietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súdvždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetkyprávne prostriedky na ochranu týchto práv.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Zo skutočností uvádzaných v sťažnosti a z pripojených dôkazov vyplýva, že podanímz 13. júna 2014 doručeným okresnej prokuratúre 18. júna 2014 sa sťažovateľka domáhalapreskúmania postupu policajta podľa § 198 ods. 2 Trestného poriadku. Na základe tohtopreskúmania prokurátorka okresnej prokuratúry oznámením č. k. 1 Pn 3683/12/1104-53z 27. júna 2014 konštatovala, že postup vyšetrovateľa Policajného zboru vykazoval prieťahyv konaní a že pokyn prokurátora na vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania nebolsplnený.

Skutočnosť, že sťažovateľka využila svoje procesné právo a požiadala dozorujúcehoprokurátora okresnej prokuratúry podľa § 198 ods. 2 Trestného poriadku o preskúmaniepostupu   policajta   z   hľadiska   tvrdených   zbytočných   prieťahov   v konaní   o jej   trestnomoznámení,   však   ešte   neznamená,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpalavšetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov. Týmtoosobitným   predpisom   nie   je   len   Trestný   poriadok,   ale   aj   zákon   č.   153/2001   Z.   z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   môže   podávateľ   podnetu   žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetupovinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákonaalebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanienávrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môževstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorýchvykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   6   ods.   1   písm.   a)   a   b)   zákona   o   prokuratúre   je   nadriadený   prokurátoroprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a priplnení úloh, prípadne vykonať úkony podriadeného prokurátora alebo rozhodnúť, že ichvykoná iný podriadený prokurátor.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o   prokuratúre   ešte   stále   sťažovateľke   poskytujeúčinný právny prostriedok nápravy – podnet a opakovaný podnet (podľa § 31 a § 34 zákonao   prokuratúre),   ktorými   sa   mohla   a   mala   domáhať   preskúmania   zákonnosti   postupuokresného prokurátora v predmetnej veci, pokiaľ napriek tomu, že žiadala o preskúmaniepostupu policajta okresného riaditeľstva a odstránenie prieťahov v trestnom konaní, nebolizo strany okresnej prokuratúry prijaté efektívne a účinné opatrenia na zjednanie nápravy ajnapriek oprávneniam vyplývajúcim jej z § 198 ods. 2 a § 230 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.Týmto účinným prostriedkom sa mohla sťažovateľka rovnako domáhať odstránenia ňoutvrdených prieťahov v činnosti okresnej prokuratúry pri vybavovaní jeho žiadostí podľa§ 210 Trestného poriadku.

Uvedený právny prostriedok umožňoval a stále umožňuje sťažovateľke dosiahnuťúčinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc   prokurátora   nadriadeného   podľa   §   54   ods.   1písm. e) zákona o prokuratúre záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrenív predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na základepodnetu alebo opakovaného podnetu sťažovateľky dospeli k záveru, že tento postup okresnejprokuratúry bol v rozpore so zákonom (m. m. III. ÚS 261/05, I. ÚS 361/09).

Sťažovateľka, zastúpená advokátkou, v sťažnosti nepreukázala a ani z predloženejspisovej dokumentácie nevyplýva skutočnosť, že by podala podnet alebo opakovaný podnetv zmysle § 34 zákona o prokuratúre. Z príloh k sťažnosti len vyplýva, že sťažovateľkapodala 13. júna 2014 žiadosť o preskúmanie postupu policajta, avšak z logickej a časovejnadväznosti sťažovateľkiných podaní nie je zrejmé, či vo veci podala aj podnet podľa § 31zákona o prokuratúre alebo opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre. Keďžesťažovateľka   nevyčerpala   všetky   dostupné   účinné   prostriedky   nápravy   podľa   zákonao prokuratúre, ale obrátila sa priamo na ústavný súd, bolo namieste jej sťažnosť už pripredbežnom prerokovaní považovať za neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnomsúde (m. m. I. ÚS 361/09, III. ÚS 96/08).

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že dopytom z 25. novembra 2014 bolona okresnom riaditeľstve zistené, že vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-444/OEK-B4-2012 bolo uznesením z 28. júla 2014 začaté vyšetrovateľom okresného riaditeľstva trestnéstíhanie za prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Trestnéhozákona. Uvedené svedčí o tom, že pokyn prokurátora na začatie trestného stíhania, tak akoje   jeho   vydanie   konštatované   v oznámení   prokurátorky   okresného   prokurátorač. k. 1 Pn 3683/12/1104-53 z 27. júna 2014, bol vyšetrovateľom Policajného zboru vydanímuznesenia   ČVS:   ORP-444/OEK-B4-2012   z 28.   júla   2014   splnený,   a   teda   preskúmaniepostupu policajta okresnou prokuratúrou viedlo k náprave zistených nedostatkov a prieťahovv konaní. To signalizuje aj zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľkanamieta existenciu zbytočných prieťahov v konaní pred začatím trestného stíhania.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   právnu   pomoc   v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka súčasne namieta, že prieťahmi v postupe okresného riaditeľstva o ňoupodanom trestnom oznámení malo dôjsť aj k porušeniu základného práva na právnu pomocv konaní   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   prejednanie   jej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K obsahu uvedeného základného práva ústavný súd už judikoval, že hlavný význampráva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, inéštátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,aby v konaní pred týmito orgánmi využíval právnu pomoc (II. ÚS 78/03, III. ÚS 355/2014). V danom prípade sťažovateľka neuvádza, že by jej okresné riaditeľstvo bránilo privyužívaní právnej pomoci, ktorú je podľa právneho poriadku oprávnený poskytovať ňousplnomocnený   advokát.   Porušenie   označeného   základného   práva   pritom   sťažovateľkavyvodzuje len z prieťahov v konaní o ňou podanom trestnom oznámení, čo už prima facievylučuje akúkoľvek možnosť porušenia tohto základného práva, ktorú by mohol ústavný súdreálne   posudzovať.   Preto   v tejto   časti   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   za   zjavneneopodstatnenú.

Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   postupomokresného súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánovochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6ods. 1 dohovoru na to štádium trestného konania, ktoré predchádza vzneseniu obvinenia(pozri   napr.   rozhodnutia   vo   veciach:   Pedersen   a Baadsgaard   proti   Dánsku   č.   49017/99zo 17. decembra 2004, Bačák proti Českej republike č. 3331/02 zo 7. marca 2006).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v   ktorom sa rozhoduje o   „občianskych právach alebo záväzkoch“,   prípadneo „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci (orgán činnýv trestnom konaní), a nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet danéhokonania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu,o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07).

Keďže v konaní vedenom o trestnom oznámení sťažovateľky nebolo vznesené trestnéobvinenie proti žiadnej osobe (okresné riaditeľstvo len začalo trestné stíhanie uznesenímČVS:   ORP-444-OEK-B4-2012   z 28.   júla   2014),   ústavný   súd   zastáva   názor,   žev sťažovateľkou namietanom prípade pôsobnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je daná, a preto jesťažnosť sťažovateľky nezlúčiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutímna uvedené ju bolo potrebné aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch uplatnenýchv sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014