SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 713/2014-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenompod sp. zn. 12 C 51/2012, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 70/08 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívednom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduBratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 51/2012,postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 70/08 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014.
Sťažovateľka uvádza, že je navrhovateľkou v súdnom spore vedenom protiMinisterstvu zdravotníctva Slovenskej republiky, v ktorom si uplatňuje náhradu škodyz titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednostiza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.V sťažnosti opisuje priebeh doterajšieho konania, predovšetkým že konanie začalo už16. júla 2004 a prvý rozsudok okresného súdu bol vydaný 7. novembra 2007. Krajský súdmal svojím uznesením zo 17. júna 2009 napadnutý rozsudok potvrdiť, avšak nálezomústavného súdu sp. zn. III. ÚS 391/09 zo 7. januára 2012 bol rozsudok krajského súduzrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Po zrušení rozsudku okresného súdu krajskýmsúdom sťažovateľkinu vec okresný súd opätovne prerokoval a o žalobe rozhodol rozsudkom,ktorý mala sťažovateľka napadnúť odvolaním. Sťažovateľka tvrdí, že sudkyňa okresnéhosúdu «odmietla vypočuť manžela navrhovateľky ako svedka, hoci bol a je s vecou dokonale oboznámený... Po opätovnom prevzatí zastupovania došlo k procesným nedorozumeniam, takže dovolanie, podané pre odňatie možnosti konať pred súdom, „dostalo“ vec pred Najvyšší súd, kde je doposiaľ.».
K zložitosti veci sťažovateľka uvádza, že spor je po právnej stránke miernenad priemerom náročnosti. K svojmu podielu na vzniku zbytočných prieťahov v konaníuvádza, že v priebehu konania „podávala sťažnosti vedeniu súdu, pričom niekedy bola úspešná, inokedy nie...
Spor trvá desať rokov. Malo by byť pravidlom, že na túto skutočnosť by mal každý súd prihliadať pri určení poradia pri vybavovaní. Napriek uvedenému stanovisku ESĽP každý súd uhýba zodpovednosti s poukazom na dátum, kedy u neho vec napadla. Pri takomto stanovisku by nemohlo dôjsť k prieťahom, ak by v primeraných lehotách spis cirkuloval po inštanciách hoci nespočetnekrát.
Sťažovateľka je frustrovaná rovnakým dielom zo spôsobu jednania sudkyne, v prvom prípade z nepochopiteľne plytkého prístupu odvolacieho súdu a v nemalej miere z ochranárskeho prístupu zodpovedných subjektov pri poukázaní na dokonale protiprávne konanie.“.
Vo vzťahu k návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka uvádza, že«za situácie kumulatívnej účasti všetkých stupňov súdov... následok by mal znášať okresný súd ako zjavne „prioritný“ porušovateľ práva».
V konečnom návrhu rozhodnutia navrhuje sťažovateľka vysloviť porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 51/2012, postupom krajskéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 70/08 a postupom najvyššieho súdu v konanívednom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014, priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eura okresný súd zaviazať na náhradu trov konania. V doplnení sťažnosti doručenomokresnému súdu 28. októbra 2014 sťažovateľka upravila svoj návrh požadovanéhofinančného zadosťučinenia na sumu 10 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...
1. K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu a krajského súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, akv čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnejmoci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniuoznačeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavneneopodstatnenú odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Účelom právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohrávapreventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
Ústavný súd v danom prípade dopytom na okresnom súde zistil, že okresný súdpo zrušení prvého meritórneho rozsudku o žalobe sťažovateľky znovu konal a rozhodolrozsudkom sp. zn. 12 C/51/2012 z 13. februára 2013, ktorým bola žaloba zamietnutá.Označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. mája 2013. O odvolaní sťažovateľkyrozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 372/2013-405 z 28. júna 2013, ktoré nadobudloprávoplatnosť 28. augusta 2013. Označeným uznesením krajský súd odvolanie sťažovateľkyodmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou.Na základe dovolania podaného sťažovateľkou bol okresným súdom spis 30. apríla 2014zaslaný najvyššiemu súdu, ktorý však dosiaľ o podanom dovolaní nerozhodol.
Zo sťažovateľkou pripojenej odpovede predsedu okresného súdu z 12. decembra 2012na sťažnosť podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskoršíchpredpisov ďalej ústavný súd zistil, že konanie vedené pod sp. zn. 5 Co 70/2008 (poprávoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 391/09 zo 17. januára 2012 vedené podsp. zn. 4 Co 72/2012) bolo skončené uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 72/2012 zo 16.mája 2012. Toto uznesenie krajského súdu bez pochyby už dávno nadobudlo právoplatnosť,keďže na základe neho bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 12 C 51/2012 konanie,ktoré skončilo vydaním už uvedeného rozsudku okresného súdu z 13. februára 2013.
Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd ani krajský súd už v sťažovateľkinej vecinekonajú, pričom v súčasnosti možno prípad považovať za právoplatne skončený.V súčasnosti prebieha na najvyššom súde len konanie o dovolaní sťažovateľky a z jehopriebehu sa javí, že okresný súd realizoval všetky úkony podľa § 241 ods. 3 v spojitostis § 209 Občianskeho súdneho poriadku predpísané v súvislosti s podaním dovolania. Ďalšípostup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné vecposudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresnéhosúdu a krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutímvo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutímvo veci samej. Je teda zrejmé, že okresný súd ani krajský súd už v čase podania sťažnostina ústavnom súde (august 2014) nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobomovplyvniť priebeh konania. V čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred okresným súdomvedenom pod sp. zn. 12 C 51/2012 nedochádzalo, keďže vo veci už bolo právoplatnerozhodnuté. Rovnako je vylúčené, aby dochádzalo aj k prieťahom v konaní krajského súduvedenom pod sp. zn. 5 Co 70/08 (neskôr vedenom pod sp. zn. 4 Co 72/2012).
Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za dôvodné sťažnosť v tejto častiodmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. II. ÚS 275/06, IV. ÚS 119/2011,III. ÚS 153/2013). Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniuzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sasťažovateľka mohla brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy lendo právoplatného skončenia konania.
2. K namietanému porušeniu označeného práva postupom najvyššieho súdu
Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuťsťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková dobakonania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosťzbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnostitakú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosťprijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedenýchv sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnomprerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(III. ÚS 204/09).
Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačovaltakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušeniezákladného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03,III. ÚS 52/05) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01,I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05).
Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti dĺžky konania na najvyššom súdeústavný súd vychádzal zo zistenia, že najvyššiemu súdu bolo predložené dovolanie spoluso spisom k ďalšiemu postupu 30. apríla 2014. Sťažnosť ústavnému súdu bola pritomdoručená 27. augusta 2014, teda do 4 mesiacov od predloženia dovolania najvyššiemu súduna rozhodnutie o ňom. Skutočnosť, že o sťažovateľkinom dovolaní nebolo dosiaľrozhodnuté, vzhľadom na dĺžku doterajšieho konania na najvyššom súde, ktoré ku dňurozhodnutia ústavného súdu trvá približne 7 mesiacov, neodôvodňuje takú intenzituporušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá by mohla viesť k prijatiusťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatuje, že dĺžku konania o podanom dovolaní(t. j. od 30. apríla 2014), keď bol spis najvyššiemu súdu predložený, nemožno považovaťza zjavne neprimeranú a ani celé toto obdobie ako zbytočné prieťahy, keďže pri jejhodnotení je potrebné brať zreteľ aj na čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu, akoaj na skutočnosť, že proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustný žiaden opravnýprostriedok.
S prihliadnutím na to vyhodnotil ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti, ktorou jenamietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 2 Cdo 168/2014, za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie dovolaním napadnutéhorozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu a následne okresnému súdu na ďalšie konanieby v súhrne s doterajším konaním okresného súdu, prípadne krajského súdu mohlo založiťinú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov uvedených všeobecných súdov a prípadnéneefektívne (nesústredené) konania týchto súdov alebo konania poznačené ich zjavnounečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konaniebez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V takom prípade by toto rozhodnutienemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa§ 24 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014