znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 713/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenompod   sp.   zn.   12   C   51/2012,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenompod sp. zn.   5   Co   70/08   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konanívednom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súduBratislava III (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn. 12   C 51/2012,postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenompod sp. zn.   5   Co   70/08   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014.

Sťažovateľka   uvádza,   že   je   navrhovateľkou   v súdnom   spore   vedenom   protiMinisterstvu   zdravotníctva   Slovenskej   republiky,   v ktorom   si   uplatňuje   náhradu   škodyz titulu   nesprávneho   úradného   postupu   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednostiza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.V sťažnosti   opisuje   priebeh   doterajšieho   konania,   predovšetkým   že   konanie   začalo   už16. júla 2004 a prvý rozsudok okresného súdu bol vydaný 7. novembra 2007. Krajský súdmal   svojím   uznesením   zo   17.   júna   2009   napadnutý   rozsudok   potvrdiť,   avšak   nálezomústavného súdu sp. zn. III. ÚS 391/09 zo 7. januára 2012 bol rozsudok krajského súduzrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Po zrušení rozsudku okresného súdu krajskýmsúdom sťažovateľkinu vec okresný súd opätovne prerokoval a o žalobe rozhodol rozsudkom,ktorý mala sťažovateľka napadnúť odvolaním. Sťažovateľka tvrdí, že sudkyňa okresnéhosúdu «odmietla vypočuť manžela navrhovateľky ako svedka, hoci bol a je s vecou dokonale oboznámený... Po opätovnom prevzatí zastupovania došlo k procesným nedorozumeniam, takže   dovolanie,   podané   pre   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   „dostalo“   vec   pred Najvyšší súd, kde je doposiaľ.».

K zložitosti   veci   sťažovateľka   uvádza,   že   spor   je   po   právnej   stránke   miernenad priemerom náročnosti. K svojmu podielu na vzniku zbytočných prieťahov v konaníuvádza,   že v priebehu konania „podávala sťažnosti vedeniu súdu, pričom niekedy bola úspešná, inokedy nie...

Spor trvá desať rokov. Malo by byť pravidlom, že na túto skutočnosť by mal každý súd prihliadať pri určení poradia pri vybavovaní. Napriek uvedenému stanovisku ESĽP každý   súd   uhýba   zodpovednosti   s poukazom   na   dátum,   kedy   u neho   vec   napadla. Pri takomto stanovisku by nemohlo dôjsť k prieťahom, ak by v primeraných lehotách spis cirkuloval po inštanciách hoci nespočetnekrát.

Sťažovateľka je frustrovaná rovnakým dielom zo spôsobu jednania sudkyne, v prvom prípade   z nepochopiteľne   plytkého   prístupu   odvolacieho   súdu   a v nemalej   miere z ochranárskeho prístupu zodpovedných subjektov pri poukázaní na dokonale protiprávne konanie.“.

Vo vzťahu k návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka uvádza, že«za situácie kumulatívnej účasti všetkých stupňov súdov... následok by mal znášať okresný súd ako zjavne „prioritný“ porušovateľ práva».

V konečnom   návrhu   rozhodnutia   navrhuje   sťažovateľka   vysloviť   porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 51/2012, postupom krajskéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 70/08 a postupom najvyššieho súdu v konanívednom pod sp. zn. 2 Cdo 168/2014, priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eura okresný   súd   zaviazať   na   náhradu   trov   konania.   V doplnení   sťažnosti   doručenomokresnému   súdu   28.   októbra   2014   sťažovateľka   upravila   svoj   návrh   požadovanéhofinančného zadosťučinenia na sumu 10 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov...

1. K namietanému   porušeniu   označeného   práva   postupom   okresného   súdu a krajského súdu

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že základnému právu na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje ochrana len vtedy, akv čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnejmoci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniuoznačeného   základného   práva   nedochádzalo,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   ako   zjavneneopodstatnenú   odmietne   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Účelom   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty,v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

V súvislosti s tým ústavný súd už opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávapreventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Ústavný súd v danom prípade dopytom na okresnom súde zistil, že okresný súdpo zrušení   prvého   meritórneho   rozsudku   o žalobe   sťažovateľky   znovu   konal   a rozhodolrozsudkom   sp.   zn.   12   C/51/2012   z 13.   februára   2013,   ktorým   bola   žaloba   zamietnutá.Označený   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   3.   mája   2013.   O odvolaní   sťažovateľkyrozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 372/2013-405 z 28. júna 2013, ktoré nadobudloprávoplatnosť 28. augusta 2013. Označeným uznesením krajský súd odvolanie sťažovateľkyodmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou.Na základe dovolania podaného sťažovateľkou bol okresným súdom spis 30. apríla 2014zaslaný najvyššiemu súdu, ktorý však dosiaľ o podanom dovolaní nerozhodol.

Zo sťažovateľkou pripojenej odpovede predsedu okresného súdu z 12. decembra 2012na sťažnosť podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskoršíchpredpisov   ďalej   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   pod   sp. zn.   5   Co   70/2008   (poprávoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 391/09 zo 17. januára 2012 vedené podsp. zn. 4 Co 72/2012) bolo skončené uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 72/2012 zo 16.mája 2012. Toto uznesenie krajského súdu bez pochyby už dávno nadobudlo právoplatnosť,keďže na základe neho bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 12 C 51/2012 konanie,ktoré skončilo vydaním už uvedeného rozsudku okresného súdu z 13. februára 2013.

Z uvedeného teda vyplýva, že okresný súd ani krajský súd už v sťažovateľkinej vecinekonajú,   pričom   v súčasnosti   možno   prípad   považovať   za   právoplatne   skončený.V súčasnosti prebieha na najvyššom súde len konanie o dovolaní sťažovateľky a z jehopriebehu sa javí, že okresný súd realizoval všetky úkony podľa § 241 ods. 3 v spojitostis § 209 Občianskeho súdneho poriadku predpísané v súvislosti s podaním dovolania. Ďalšípostup   ani úkony   vo   veci   už   okresný   súd   vykonávať   nemôže,   a preto   je   potrebné   vecposudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako na takú, v ktorej ústavná úloha okresnéhosúdu a krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutímvo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutímvo veci samej. Je teda zrejmé, že okresný súd ani krajský súd už v čase podania sťažnostina ústavnom   súde   (august   2014)   nemohli   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobomovplyvniť   priebeh   konania.   V   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,už k prieťahom, resp. nečinnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní pred okresným súdomvedenom pod sp. zn. 12 C 51/2012 nedochádzalo, keďže vo veci už bolo právoplatnerozhodnuté. Rovnako je vylúčené, aby dochádzalo aj k prieťahom v konaní krajského súduvedenom pod sp. zn. 5 Co 70/08 (neskôr vedenom pod sp. zn. 4 Co 72/2012).

Vzhľadom   na uvedené   považoval   ústavný   súd   za   dôvodné   sťažnosť   v tejto   častiodmietnuť   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (napr.   II.   ÚS   275/06,   IV.   ÚS   119/2011,III. ÚS 153/2013).   Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   pripomína,   že   proti   porušovaniuzákladného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sasťažovateľka   mohla   brániť   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   lendo právoplatného skončenia konania.

2. K namietanému porušeniu označeného práva postupom najvyššieho súdu

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuťsťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková dobakonania   pred   súdom...,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosťzbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnostitakú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosťprijatá   na   ďalšie   konanie“   (II. ÚS 93/03),   resp.   že   „na   základe   skutočností   uvedenýchv sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnomprerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(III. ÚS 204/09).

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačovaltakými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   posúdiť   ako   „zbytočné   prieťahy“v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušeniezákladného   práva   zaručeného   v tomto   článku   (napr. II. ÚS 57/01,   III.   ÚS   30/03,III. ÚS 52/05)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   17/01,I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05).

Pri   posudzovaní   ústavnej   akceptovateľnosti   dĺžky   konania   na   najvyššom   súdeústavný súd vychádzal zo zistenia, že najvyššiemu súdu bolo predložené dovolanie spoluso spisom   k ďalšiemu   postupu   30.   apríla   2014.   Sťažnosť   ústavnému   súdu   bola   pritomdoručená 27. augusta 2014, teda do 4 mesiacov od predloženia dovolania najvyššiemu súduna   rozhodnutie   o ňom.   Skutočnosť,   že   o sťažovateľkinom   dovolaní   nebolo   dosiaľrozhodnuté, vzhľadom na dĺžku doterajšieho konania na najvyššom súde, ktoré ku dňurozhodnutia   ústavného   súdu   trvá   približne   7   mesiacov,   neodôvodňuje   takú   intenzituporušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá by mohla viesť k prijatiusťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatuje, že dĺžku konania o podanom dovolaní(t. j. od 30. apríla 2014), keď bol spis najvyššiemu súdu predložený, nemožno považovaťza zjavne   neprimeranú   a ani celé   toto   obdobie   ako   zbytočné   prieťahy,   keďže   pri   jejhodnotení je potrebné brať zreteľ aj na čas nevyhnutný na štúdium spisového materiálu, akoaj na skutočnosť, že proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je prípustný žiaden opravnýprostriedok.

S prihliadnutím na to vyhodnotil ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti, ktorou jenamietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenompod sp. zn. 2 Cdo 168/2014, za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   však   pripomína,   že   prípadné   zrušenie   dovolaním   napadnutéhorozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu a následne okresnému súdu na ďalšie konanieby v súhrne s doterajším konaním okresného súdu, prípadne krajského súdu mohlo založiťinú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov uvedených všeobecných súdov a prípadnéneefektívne   (nesústredené) konania   týchto   súdov   alebo   konania   poznačené   ich   zjavnounečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konaniebez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V takom prípade by toto rozhodnutienemalo byť prekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa§ 24 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014