znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 712/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. TeréziaBaráková,   s.   r.   o.,   Michalská   bašta   12,   Nové   Zámky,   v mene   ktorej   koná   konateľkaa advokátka   JUDr.   Terézia   Baráková,   pre   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   2   ÚstavySlovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľačl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práva slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9 Rob/77/2011-146 z 18. júna2012, uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Cob/63/2012-156 z 21. decembra 2012 auznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/37/2013 z 30. decembra2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súduDunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   9   Rob   77/2011-146   z 18.   júna   2012,uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 31 Cob 63/2012-156z 21.   decembra   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 37/2013 z 30. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnémusúdu 6. októbra 2011 sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti obchodnej spoločnosti

, ako odporcovi,zaplatenia   sumy   99 878,30   €   s prísl.   z titulu   zmluvy   o dielo.   Súčasne   s návrhom   podalsťažovateľ okresnému súdu aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorú odôvodniltým, že „výška súdneho poplatku je značná a v súčasnej dobe som sa nie vlastnou vinou dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, pričom výšku súdneho poplatku som nebol schopný uhradiť už pri vzniku pohľadávky...“. Sťažovateľ uviedol, že jeho pokusy vybaviť siúver v bankách zlyhali, a keďže nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a predajom majetku, ktorýslúži ako výrobné prostriedky, by mu vznikla ďalšia škoda, je presvedčený, že kumulatívnespĺňa obe podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov ustanovené v § 138ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   Rob   77/2011-146   z 18.   júna   2012   sťažovateľovioslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal,   keď   po   preskúmaní   ním   predloženýchdokladov   dospel   k záveru,   že „dočasná   momentálna   nedisponibilita   peňažnými prostriedkami   nie   je   v podnikaní   javom   zriedkavým   a neodzrkadľuje   celkové   pomery žiadateľa   – podnikateľa“, ktorý „nepreukázal, aký príjem dosahoval v priebehu   svojho podnikania“, a že „prenášanie podnikateľského rizika na štát pri platení súdnych poplatkov nie je možné“.

Keďže s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ nesúhlasil, podal proti nemu odvolanie,v ktorom vyjadril názor, že v jeho prípade „došlo k porušeniu zásady rovnosti strán“ podľačl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, pretože platná právna úprava umožňujeoslobodiť od súdnych poplatkov aj fyzickú osobu – podnikateľa. Doplnil, že žiadosť podal ažvtedy, „keď   sa   blížila   premlčacia   lehota,   a teda   by   došlo   k faktickej   nevymožiteľnosti práva“.

Krajský súd uznesením č. k. 31 Cob 63/2012-156 z 21. decembra 2012 uvedenéuznesenie okresného súdu potvrdil, pretože dospel k rovnakému záveru, t. j. „že u žalobcu nie je preukázaná existencia takých pomerov, ktoré by odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov“.

Dovolanie   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Obdo   37/2013z 30. decembra 2013 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti podľa § 239 OSP a nezisteniavád podľa § 237 OSP.

V sťažnosti   predloženej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   zopakoval   svoje   argumentyuplatnené na všetkých stupňoch všeobecných súdov, pričom okresnému súdu navyše vytkol,že sa vôbec nezaoberal posúdením otázky jeho možného úspechu alebo neúspechu v konaníako druhej z podmienok ustanovených § 138 ods. 1 OSP. Tvrdí, že „prvostupňový súd a ani odvolací   súd   sa   k hodnote   majetku,   teda   samotným   majetkovým   pomerom   sťažovateľa nevyjadrili“ a „sťažovateľovi   nebolo   umožnené,   aby   prípadné   pochybnosti   pred   súdom vyvrátil a obhájil sa“. Sťažovateľ citujúc časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 (týkajúceho sa iného sťažovateľa, pozn.) sa domnieva, že„okresný súd tým, že neodpustil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok vo výške 6 % z hodnoty predmetu sporu ako preddavok na trovy konania a svojim rozhodnutím obmedzil žalobcovi právo   na   prístup   k   súdu,   nakoľko   rozhodnutie   je   zjavne   neproporcionálne,   a   tým   aj arbitrárne v myšlienkovom procese konajúceho súdu. Vzhľadom na uvedené je uznesenie okresného   súdu,   arbitrárne   a   zjavne   neodôvodnené,   a   tým   aj   z ústavného   hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia neudržateľné.“.Sťažovateľ   je   preto   tohto   názoru,   že «rozhodnutím   prvostupňového   a   nasl.   súdov   bolo porušené sťažovateľove právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky ale i Listinou základných práv a slobôd v čl. 37 ods. 3 a sťažovateľ má tiež za to, že bolo porušené ustanovenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko súd naň hľadí ako na osobu v tzv. „inom postavení“, teda v postavení podnikateľa, čím ho diskriminuje a v podstate tým zdôvodnil svoje rozhodnutie.».

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že«uznesenia   Okresného   súdu   v   Dunajskej   Strede   č. k.   9   Rob/77/2011-146,   Odvolacieho súdu v Trnave č. k. 31 Cob/63/2012-156 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 37/2013 zrušuje nakoľko bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky ale i Listinou základných práv a slobôd v čl. 37 ods. 3 pričom bolo porušené   i ustanovenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   nakoľko   súdy na sťažovateľa hľadia ako na osobu v tzv. „inom postavení“, teda v postavení podnikateľa, a sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznáva a prikazuje súdu konať vo veci samej».

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní ⬛⬛⬛⬛ rovní.

K námietke porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny uznesením okresného súdu č. k. 9 Rob 77/2011-146 z 18. júna 2012

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomociústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojhozákladného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu(podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zásada subsidiarityreflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomocivšeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané(IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   vo   vzťahu   k napadnutémurozhodnutiu okresného súdu domáhal podaním opravného prostriedku (odvolania), o ktoromkrajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 31 Cob 63/2012-156 z 21. decembra 2012

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadnehoopravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutío dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09,III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).

Vzhľadom na to, že sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiukrajského   súdu   (ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   9   Rob   77/2011-146z 18. júna 2012 o nepriznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov, pozn.) bolouznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 37/2013 z 30. decembra 2013, ktoré nadobudloprávoplatnosť   7.   mája   2014,   z procesných   dôvodov   odmietnuté,   ústavný   súd   považujesťažnosť v tejto časti za podanú včas.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatismutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdminedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a týmk porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecnýchsúdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolozjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivékonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodneniesúdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd všaknemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníkadožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnychpredpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Preskúmaním predloženej sťažnosti a k nej pripojených ústavný súd dospel k záveru,že táto je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavnýsúd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľada bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodomna odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislostimedzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietanýmkonaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inýmislovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánuštátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vyslovízjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03,II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   už   v minulosti   judikoval,   že   samotné   nepriznanie   oslobodeniaod súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnuochranu (II. ÚS 142/04).

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetomústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkovkonania,   samotný   „spor“   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vzhľadom   na   podstatukonania   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcu   porušenie   základných   práv   a slobôdsťažovateľa   (podobne   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.III. ÚS 788/2009).

Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľa – právnickej osoby nemôže byť sámosebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov (III. ÚS 559/2011).

Rozhodovanie   o tom,   či   sú   splnené   zákonom   (Občianskym   súdnym   poriadkom)ustanovené   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   spadá   výlučnedo rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti súdnictva(súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov,aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich saoslobodenia   právnických   osôb   od   súdnych   poplatkov   vychádzať. Ústavnému   súduneprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovanío nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z   ustanovenia   §   138   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   pri   rozhodovaní   o   oslobodeníod súdnych   poplatkov   súd   prihliada   na   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa,   na   výškusúdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadostio oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejmebezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktorésú podnikateľmi, súd berie zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúrumajetku,   platobnú   schopnosť   a   pod.   Nepriaznivá   hospodárska   situácia   podnikateľa   akodôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnychpoplatkov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 41/2010 z 26. októbra 2010).

Pre   prípad   nepriznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   musí   byť   účastníkovikonania na účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časovýpriestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010).

Sťažovateľ námietku porušenia označeného práva krajským súdom založil výhradnena neúspechu v (procesnom) konaní pred všeobecnými súdmi, pričom aj po uplynutí takmertroch rokov od podania žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (6. októbra 2011) jepresvedčený,   že svoje   majetkové   pomery   okresnému   súdu   dostatočne   zdokumentoval,a keďže sa stále nachádza v stave druhotnej platobnej neschopnosti a v jeho prípade nejdeo zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku, spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnychpoplatkov v konaní o jeho žalobe o zaplatenie sumy 99 878,30 € s prísl.

Ako bolo uvedené, krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súduako   vecne   správne   potvrdil,   pričom   v relevantnej   časti   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia(s. 3 –   5)   zreteľne   konštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   oslobodenie   žalobcovi   nepriznalz dôvodu,   že   je   podnikateľom,   ale   preto,   že   ako   podnikateľský   subjekt   dostatočnenepreukázal   ani   len   existenciu   takých   majetkových   pomerov,   ktoré   by   ako   jednaz podmienok podľa § 138 ods. 1 OSP takéto oslobodenie umožňovali, keďže „nepredložil ani   všetky   prvostupňovým   súdom   vyžadované   doklady,   ktorými   by   svoju   nepriaznivú finančnú situáciu preukázal, keď nedoložil fotokópiu stavu na účte v peňažnom ústave. Okrem   toho   nemožno   prehliadnuť,   že   vo   svojom   živnostenskom   liste   má   udelené živnostenské   povolenie   na   celkom   17   druhov   rozličnej   podnikateľskej   činnosti,   pričom všetky nesúvisia s predmetom činnosti vykonávanej na základe zmluvy o dielo, z ktorej vznikla v konaní   uplatnená pohľadávka. Sám   žalobca uvádza vlastníctvo piatich kusov osobných motorových vozidiel, čo sa odvolaciemu súdu nejaví ako primeraný počet vozidiel prevádzkovaných   podnikateľom   –   jednou   fyzickou   osobou.   Napriek   svojmu   tvrdeniu o druhotnej   platobnej   neschopnosti   má   finančné   prostriedky   na   prevádzkovanie kancelárie...“. Krajský súd taktiež uviedol, že „druhotná platobná neschopnosť, na ktorú poukazoval žalobca, nie je automaticky dôvodom pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov“ a že „podmienky pre aplikáciu ust. § 138 ods. 1 O. s. p. v prípade žalobcu by boli osvedčené len v prípade, ak by sa ocitol v komplikovaných finančných pomeroch z dôvodov, ktoré nesúvisia s podnikaním, najmä prípadov zavinených vyššou mocou. Takéto skutočnosti, ale žalobca ako dôvody pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov neuvádzal.“

Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k názoru, že krajský súd postupoval prirozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa ústavne konformným spôsobom a že nímvydané rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne. Krajský súd pri svojom rozhodovanínevybočil   z rámca judikatúry   všeobecných   súdov   aplikovateľnej   na   podobné   prípady.Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu popiera tvrdenie sťažovateľa, že „odvolací súd sa k hodnote   majetku,   teda   samotným   majetkovým   pomerom   sťažovateľa   nevyjadril“.Je pravdou, že krajský súd sa osobitne nevyjadril k splneniu druhej podmienky oslobodeniaod   súdnych   poplatkov,   t.   j.   či nejde   o svojvoľné   alebo   zrejme bezúspešné   uplatňovaniepráva, avšak jeho rozhodnutie len z tohto dôvodu nemožno považovať za arbitrárne, pretožena   priznanie   takéhoto   oslobodenia   súdom   sa   v zmysle   §   138   ods.   1   OSP   vyžadujekumulatívne   splnenie   oboch   v   ňom   stanovených   podmienok,   čo   sa   v danom   prípadeevidentne nestalo. V zásade rovnako túto skutočnosť zhodnotil aj najvyšší súd na s. 11 – 12svojho uznesenia, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Správanie sťažovateľa, ktorý ani počas plynutia takej dlhej doby nepredložil dokladypožadované   okresným   súdom   (resp.   doklady   preukazujúce   jeho   aktuálne   majetkovépomery), len polemizoval s ich opodstatnenosťou ako dôkazného prostriedku a nepreukázalani trvajúcu snahu o usporiadanie svojich majetkových pomerov tak, aby získal finančnéprostriedky na úhradu súdneho poplatku, podľa názoru ústavného súdu vôbec nenasvedčujetomu, že jeho úmyslom nebolo preniesť povinnosť uhradiť súdny poplatok, ktorého výšku„nebol schopný uhradiť už pri vzniku pohľadávky“ uplatnenej až vtedy, „keď sa blížila premlčacia lehota, a teda by došlo k faktickej nevymožiteľnosti práva“, na štát.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 37/2013 z 30. decembra 2013

Ako   bolo   uvedené,   napadnutým   rozhodnutím   najvyšší   súd   odmietol   dovolaniesťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti podľa § 239 OSP a nezistenia vád podľa § 237OSP.

Otázka   posúdenia   podmienok   na   uskutočnenie   dovolacieho   konania   vrátaneposúdenia   otázky   prípustnosti   dovolania   je   navyše   vecou   zákonnosti   a jej   vyriešeniev súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu a inú právnuochranu,   v konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   právasťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 17/2014, III. ÚS 77/2014).

Keďže   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a základným   právomsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého namieta, nie je žiadna relevantnásúvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv sťažovateľa podľa čl.   47   ods.   2   a čl.   47   ods.   3   ústavy   a čl.   37   ods.   3   listiny   uznesením   krajského súdu č. k. 31 Cob 63/2012-156 z 21. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. 4 Obdo/37/2013 z 30. decembra 2013

Túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v úplnej absenciiodôvodnenia   jednotlivých   práv   osobitne   ku   každému   z týchto   súdov   ako   jednejzo všeobecných náležitostí podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014