SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 711/2014-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Matejom Csenkym, Dolné Bašty 2, Trnava, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 PP/51/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 30 PP/51/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“)
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ mal 16. mája 2013 podať na okresnom súdežiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Okresný súd maluznesením č. k. 30 PP/51/2013-22 z 3. júla 2013 uvedenú žiadosť zamietnuť, avšaktoto rozhodnutie Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3Tos/139/2013-35 z 24. septembra 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súduznesením č. k. 30 PP/51/2013-46 z 20. novembra 2013 žiadosť sťažovateľa o podmienečnéprepustenie opätovne zamietol. Krajský súd však uznesením sp. zn. 3 Tos 19/2014z 25. februára 2014 aj v poradí druhé uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšiekonanie. Krajský súd mal pritom okresný súd zaviazať na pribratie znalca z odboruzdravotníctva a farmácie do konania pre účely skúmania závislosti sťažovateľaod omamných látok. Uznesením č. k. 30 PP/51/2013-82 zo 17. marca 2014 mal okresný súdpribrať do konania ⬛⬛⬛⬛ a po tomto dni už podľa tvrdení sťažovateľaokresný súd vo veci nevykonal žiaden úkon.
Sťažovateľ uvádza, že postup okresného súdu, ktorý o žiadosti sťažovateľana podmienečné prepustenie právoplatne nerozhodol 1 rok, nemožno považovať za ústavneakceptovateľný, keďže na rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatiaslobody Trestný poriadok ustanovuje lehotu 60 dní od jej doručenia. Týmto postupomokresného súdu sťažovateľ „prakticky stratil možnosť na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keďže koniec výkonu trestu má sťažovateľ v septembri 2014, teda o necelé 3 mesiace. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Trnava nebol schopný rozhodnúť právoplatne o sťažovateľovej žiadosti za obdobie viac ako jedného roka. Navyše sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že Okresný súd Trnava je v predmetnej veci nečinný, keď od momentu vrátenie uvedenej veci Krajským súdom Trnava (február 2014) uplynuli viac ako 4 mesiace. Sťažovateľ je toho názoru, že Okresný súd Trnava bol povinný o jeho žiadosti opätovne rozhodnúť po vrátení veci Krajským súdom v Trnave v lehote 60 dni, čomu sa tak nestalo a doposiaľ súd I. stupňa vo veci nerozhodol.“.
Sťažovateľ zároveň tvrdí, že z právneho hľadiska jeho vec nemožno považovaťza náročnú a jeho správanie v napadnutom konaní nespôsobilo žiadne prieťahy. Okresný súdvšak svojím postupom „opakovane zavdal príčinu na to, aby jeho rozhodnutia boli Krajským súdom v Trnave zrušené a vrátené na nové rozhodnutie vo veci. Okresný súd Trnava v konaní nepostupoval účelne a hospodárne, čo vyústilo do vydania uznesení, ktoré boli v rozpore s platnými právnymi predpismi, teda sťažnostný súd ani nemal inú možnosť, ako opakovane napadnuté uznesenia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konania.“. Sťažovateľ síce19. júna 2014 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní o svojej žiadostipodal, avšak uvedenú sťažnosť nevníma ako dostupný právny prostriedok nápravy. Uvedenýzásah do označených práv považuje vzhľadom na termín ukončenia súdom uloženého trestuodňatia slobody za danej situácie za nereparovateľný.
Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňujeneprimeranosťou opísaných prieťahov v konaní, ktoré jeho život zásadne ovplyvnili. Tvrdí,že mu bola v dôsledku „nezákonného postupu súdu... odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň mu bolo odňaté právo na to, aby mohol byť prípadne podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Prichádza však do úvahy možnosť, že by bolo jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovené a sťažovateľ mohol byť prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a venovať sa svojmu rodinnému a pracovnému životu. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ považuje za potrebné priznať aj z dôvodu toho, aby súdy v SR bez akýchkoľvek problémov nemohli rozhodovať v lehotách aké im vyhovujú. Postup Okresného súdu Trnava považuje sťažovateľ za arbitrátny. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že daný skutkový stav nepriaznivo ovplyvňuje jeho psychický stav, ako aj celkový zdravotný stav, kedy v dôsledku tohto stavu sa zdravotný stav sťažovateľa rapídne zhoršil. V dôsledku nezákonného postupu Okresného súdu Trnava sťažovateľ prakticky stratil možnosť byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takétorozhodnutie:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod... 30PP/51/2013, porušené bolo.
2. Okresnému súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 30PP/51/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 10.000,- €, ktoré mu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €... ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. Mateja Csenkyho... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je porušenie jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konanío návrhu na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vedenompod sp. zn. 30 PP/51/2013.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní predvšeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnostiústavnému súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov.
Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlok prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutiaalebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podaťprostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranúlehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musíbez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskoma so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedenév sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej doručení a informuje o tomsťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľv priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnostipre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.
Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť senátnadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci, pričom ju alebo zamietne,ak zo strany súdu nedošlo k prieťahom, alebo určí primeranú lehotu na uskutočnenie úkonu,ak je sťažnosť opodstatnená.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55ods. 3 Trestného poriadku treba považovať za účinný právny prostriedok ochranyzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniachzdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy ajdisciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)].
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravnýchprostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jehozákladných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľaosobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôdpred ústavným súdom.
Zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ podal sťažnosť pre nečinnosť okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 30 PP/51/2013 podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, a tedaže by využil účinný právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu neprípustnosti (§ 25ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ síce v sťažnosti tvrdí, že 19. júna 2013 podal sťažnosť podľa zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorou u predsedu okresného súdu namietalvzniknuté prieťahy v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody,svoju sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavnému súdu zaslal už 2. júla 2014(ústavnému súdu bola doručená 7. júla 2014), a to bez toho, aby vyčkal na odpoveďpredsedu okresného súdu a poskytol okresnému súdu priestor na vykonanie opatrenísmerujúcich k vybaveniu veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd pritom dopytomna okresnom súde zistil, že okresný súd o jeho žiadosti o podmienečné prepusteniez výkonu trestu odňatia slobody rozhodol uznesením č. k. 30 PP/51/2013-22 z 3. júla 2014,teda pred doručením sťažnosti ústavnému súdu. Označené uznesenie, ktorým bola jehožiadosť zamietnutá, navyše potvrdil aj krajský súd uznesením č. k. 6 Tos/189/2014-109z 25. septembra 2014.
Ústavný súd štandardne zastáva stanovisko, že takúto sťažnosť predsedovi súdu jepotrebné v uvedených okolnostiach prípadu považovať zo strany sťažovateľov lenza formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohlamať, ak by sťažovateľ poskytol predsedovi okresného súdu primeranú lehotu na prijatieopatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (obdobne napr. II. ÚS 101/06,III. ÚS 137/07). Takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde sťažovateľom preto nepredstavuje dostatočný časový priestorna poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávnystav zapríčinený jeho prípadnou nečinnosťou.
Ústavný súd preto konštatuje, že ústavnému súdu bola sťažnosť podaná v danomprípade predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanieprávnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv účinne poskytujea na použitie ktorých bol oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešnéa neprinieslo ním sledovaný cieľ. Keďže skutočné využitie všetkých účinných právnychprostriedkov nápravy nebolo v prípade preukázané, je dôvodné považovať sťažovateľompredloženú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy pre porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za neprípustnú podľa § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd považoval sťažnosť za neprípustnú, aj pokiaľ ide o porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže aj jeho porušenie sťažovateľodvodzoval od namietaných prieťahov v konaní, tvrdiac, že skôr, ako dôjde k vydaniuprávoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestuodňatia slobody, sťažovateľ uložený trestu odňatia slobody vykoná.
Ústavný súd pripomína, že čl. 127 ústavy rozdeľuje ústavnú ochranu základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnejmedzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochranyje založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdupri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecnýchsúdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovednéza výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Aj v prípade porušenia základného práva zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy okresným súdom mal právomoc preskúmavať postup okresného súdu krajskýsúd, a to na základe právneho prostriedku nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi poskytuje.Ako už bolo uvedené, v danom prípade sťažovateľ tieto prostriedky nevyužil, a preto ajv tejto časti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde je neprípustná, na základe čoho ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základnéhopráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy pripomína, že podanie žiadosti o prepusteniez výkonu trestu odsúdeným v tomto prípade sťažovateľom ešte nezakladá automaticky právobyť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Vzhľadom na to nemôžeústavný súd dospieť k záveru, že uvedeným predĺžením konania o žiadosti na jehoprepustenie z výkonu trestu nad zákonom ustanovenú lehotu došlo k porušeniusťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, keďže v časerozhodovania okresného súdu o jeho žiadosti bolo sťažovateľovo základné právo na osobnúslobodu obmedzené právoplatným rozsudkom súdu vydaným v merite veci.
2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Aj k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že okresný súd nerozhodol o jehonávrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v zákonomustanovenej 60-dňovej lehote (§ 415 ods. 3 Trestného poriadku).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupomokresného súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánovochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“. Toto konanie sa totižnetýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“(pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúskoz 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970,Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. mája 1990).
Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadneo „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide(IV. ÚS 241/07).
Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnomobvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článokdohovoru nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je tedanezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné aj v tejto častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobneIV. ÚS 53/08, III. ÚS 156/2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014