znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 711/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Matejom Csenkym, Dolné Bašty 2, Trnava, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupomOkresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 30 PP/51/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 30 PP/51/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“)

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ mal 16. mája 2013 podať na okresnom súdežiadosť   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Okresný   súd   maluznesením   č.   k.   30   PP/51/2013-22   z 3.   júla   2013   uvedenú   žiadosť   zamietnuť,   avšaktoto rozhodnutie   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   3Tos/139/2013-35 z 24. septembra 2013 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súduznesením č. k. 30 PP/51/2013-46 z 20. novembra 2013 žiadosť sťažovateľa o podmienečnéprepustenie   opätovne   zamietol.   Krajský   súd   však   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   19/2014z 25. februára 2014 aj v poradí druhé uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšiekonanie.   Krajský   súd   mal   pritom   okresný   súd   zaviazať   na   pribratie   znalca   z odboruzdravotníctva   a farmácie   do   konania   pre   účely   skúmania   závislosti   sťažovateľaod omamných látok. Uznesením č. k. 30 PP/51/2013-82 zo 17. marca 2014 mal okresný súdpribrať do konania ⬛⬛⬛⬛ a po tomto dni už podľa tvrdení sťažovateľaokresný súd vo veci nevykonal žiaden úkon.

Sťažovateľ   uvádza,   že   postup   okresného   súdu,   ktorý   o žiadosti   sťažovateľana podmienečné prepustenie právoplatne nerozhodol 1 rok, nemožno považovať za ústavneakceptovateľný, keďže na rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatiaslobody Trestný poriadok ustanovuje lehotu 60 dní od jej doručenia. Týmto postupomokresného súdu sťažovateľ „prakticky stratil možnosť na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keďže koniec výkonu trestu má sťažovateľ v septembri 2014, teda o necelé 3 mesiace. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Trnava nebol schopný rozhodnúť právoplatne o sťažovateľovej žiadosti za obdobie viac ako jedného roka. Navyše sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že Okresný súd Trnava je v predmetnej veci nečinný, keď od momentu vrátenie uvedenej veci Krajským súdom Trnava (február 2014) uplynuli viac ako 4 mesiace. Sťažovateľ je toho názoru, že Okresný súd Trnava bol povinný o jeho žiadosti opätovne rozhodnúť po vrátení veci Krajským súdom v Trnave v lehote 60 dni, čomu sa tak nestalo a doposiaľ súd I. stupňa vo veci nerozhodol.“.

Sťažovateľ   zároveň   tvrdí,   že   z právneho   hľadiska   jeho   vec   nemožno   považovaťza náročnú a jeho správanie v napadnutom konaní nespôsobilo žiadne prieťahy. Okresný súdvšak   svojím   postupom „opakovane   zavdal   príčinu   na   to,   aby   jeho   rozhodnutia   boli Krajským súdom v Trnave zrušené a vrátené na nové rozhodnutie vo veci. Okresný súd Trnava v konaní nepostupoval účelne a hospodárne, čo vyústilo do vydania uznesení, ktoré boli v rozpore s platnými právnymi predpismi, teda sťažnostný súd ani nemal inú možnosť, ako opakovane napadnuté uznesenia zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konania.“. Sťažovateľ síce19. júna 2014 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní o svojej žiadostipodal, avšak uvedenú sťažnosť nevníma ako dostupný právny prostriedok nápravy. Uvedenýzásah do označených práv považuje vzhľadom na termín ukončenia súdom uloženého trestuodňatia slobody za danej situácie za nereparovateľný.

Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňujeneprimeranosťou opísaných prieťahov v konaní, ktoré jeho život zásadne ovplyvnili. Tvrdí,že mu bola v dôsledku „nezákonného postupu súdu... odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň mu bolo odňaté právo na to, aby mohol byť prípadne podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Prichádza však do úvahy možnosť, že by bolo jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovené a sťažovateľ mohol byť   prepustený   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   a   venovať   sa   svojmu   rodinnému a pracovnému životu. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ považuje za potrebné priznať aj z dôvodu toho, aby súdy v SR bez akýchkoľvek problémov nemohli rozhodovať v lehotách   aké   im   vyhovujú.   Postup   Okresného   súdu   Trnava   považuje   sťažovateľ za arbitrátny.   Navyše   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   daný   skutkový   stav nepriaznivo ovplyvňuje jeho psychický stav, ako aj celkový zdravotný stav, kedy v dôsledku tohto stavu sa zdravotný stav sťažovateľa rapídne zhoršil. V dôsledku nezákonného postupu Okresného súdu Trnava sťažovateľ prakticky stratil možnosť byť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takétorozhodnutie:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1   Dohovoru...   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod... 30PP/51/2013, porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 30PP/51/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie... 10.000,-   €, ktoré mu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €... ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. Mateja Csenkyho... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konanío návrhu   na   jeho   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   vedenompod sp. zn. 30 PP/51/2013.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní predvšeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnostiústavnému   súdu   podali   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov v rámci sústavy všeobecných súdov.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlok prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutiaalebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podaťprostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranúlehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musíbez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskoma so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedenév sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej doručení a informuje o tomsťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľv priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnostipre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť senátnadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci, pričom ju alebo zamietne,ak zo strany súdu nedošlo k prieťahom, alebo určí primeranú lehotu na uskutočnenie úkonu,ak je sťažnosť opodstatnená.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55ods.   3   Trestného   poriadku   treba   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   ochranyzákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniachzdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy ajdisciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)].

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravnýchprostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jehozákladných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľaosobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôdpred ústavným súdom.

Zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ podal sťažnosť pre nečinnosť okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 30 PP/51/2013 podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, a tedaže by využil účinný právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu neprípustnosti (§ 25ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   síce   v sťažnosti   tvrdí,   že   19.   júna   2013   podal   sťažnosť   podľa   zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“),   ktorou   u predsedu   okresného   súdu   namietalvzniknuté prieťahy v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody,svoju sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavnému súdu zaslal už 2. júla 2014(ústavnému   súdu   bola   doručená   7.   júla   2014),   a   to   bez   toho,   aby   vyčkal na   odpoveďpredsedu   okresného   súdu   a poskytol   okresnému   súdu   priestor   na   vykonanie   opatrenísmerujúcich   k vybaveniu   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   pritom   dopytomna okresnom   súde   zistil,   že   okresný   súd   o jeho   žiadosti   o podmienečné   prepusteniez výkonu trestu odňatia slobody rozhodol uznesením č. k. 30 PP/51/2013-22 z 3. júla 2014,teda pred doručením sťažnosti   ústavnému súdu. Označené uznesenie, ktorým bola jehožiadosť zamietnutá, navyše potvrdil aj krajský súd uznesením č. k. 6 Tos/189/2014-109z 25. septembra 2014.

Ústavný súd štandardne zastáva stanovisko, že takúto sťažnosť predsedovi súdu jepotrebné   v uvedených   okolnostiach   prípadu   považovať   zo   strany   sťažovateľov   lenza formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohlamať,   ak by sťažovateľ   poskytol predsedovi   okresného   súdu   primeranú   lehotu   na   prijatieopatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (obdobne napr. II. ÚS 101/06,III. ÚS 137/07). Takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákonao ústavnom   súde   sťažovateľom   preto   nepredstavuje   dostatočný   časový   priestorna poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávnystav zapríčinený jeho prípadnou nečinnosťou.

Ústavný súd preto konštatuje, že ústavnému súdu bola sťažnosť podaná v danomprípade predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanieprávnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv účinne poskytujea na   použitie   ktorých   bol   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   bolo   bezúspešnéa neprinieslo ním sledovaný cieľ. Keďže skutočné využitie všetkých účinných právnychprostriedkov nápravy nebolo v prípade preukázané, je dôvodné považovať sťažovateľompredloženú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy pre porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za neprípustnú podľa § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd považoval sťažnosť za neprípustnú, aj pokiaľ ide o porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže aj jeho porušenie sťažovateľodvodzoval   od   namietaných   prieťahov   v konaní,   tvrdiac,   že   skôr,   ako   dôjde   k vydaniuprávoplatného   rozhodnutia   o jeho   žiadosti   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestuodňatia slobody, sťažovateľ uložený trestu odňatia slobody vykoná.

Ústavný súd pripomína, že čl. 127 ústavy rozdeľuje ústavnú ochranu základných právalebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnejmedzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochranyje založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdupri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecnýchsúdov   (čl.   142   ods. 1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovednéza výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Aj v prípade porušenia základného práva zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy okresným súdom mal právomoc preskúmavať postup okresného súdu krajskýsúd, a to na základe právneho prostriedku nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi poskytuje.Ako už bolo uvedené, v danom prípade sťažovateľ tieto prostriedky nevyužil, a preto ajv tejto časti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde je neprípustná, na základe čoho ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základnéhopráva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   pripomína,   že   podanie   žiadosti   o   prepusteniez výkonu trestu odsúdeným v tomto prípade sťažovateľom ešte nezakladá automaticky právobyť podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Vzhľadom na to nemôžeústavný   súd   dospieť   k záveru,   že   uvedeným   predĺžením   konania   o žiadosti   na   jehoprepustenie   z   výkonu   trestu   nad   zákonom   ustanovenú   lehotu   došlo   k   porušeniusťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ústavy, keďže v časerozhodovania okresného súdu o jeho žiadosti bolo sťažovateľovo základné právo na osobnúslobodu obmedzené právoplatným rozsudkom súdu vydaným v merite veci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Aj   k namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1dohovoru malo   dôjsť   podľa   sťažovateľa   tým,   že   okresný   súd   nerozhodol   o   jehonávrhu na podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   v   zákonomustanovenej 60-dňovej lehote (§ 415 ods. 3 Trestného poriadku).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   postupomokresného súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánovochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“. Toto konanie sa totižnetýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“(pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúskoz 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970,Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. mája 1990).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v   ktorom sa rozhoduje o   „občianskych právach alebo záväzkoch“,   prípadneo „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide(IV. ÚS 241/07).

Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnomobvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článokdohovoru nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je tedanezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné aj v tejto častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobneIV. ÚS 53/08, III. ÚS 156/2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014