znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 710/2014-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2015v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a   sudcuRudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Katarínou   Čechovou,Advokátska   kancelária   ČECHOVÁ   &   PARTNERS   s.   r.   o.,   Štúrova   4,   Bratislava,pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.2 Cob/396/2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právona prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konanívedenom pod sp. zn. 2 Cob 396/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.2 Cob 396/2010 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ finančné   zadosťučinenien e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti

trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eura deväťdesiat centov), na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. Kataríny Čechovejdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. III. ÚS 710/2014 z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Čechovou, Advokátska kanceláriaČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Štúrova 4, Bratislava, v ktorej namietala porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 396/2010.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   neprimeranú   dĺžku   konania   krajského   súduo odvolaniach   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 23 Cb 64/2009-209 zo 6. mája 2010. V uvedenom konaní o zrušenie rozhodcovskéhorozsudku   sťažovateľka   vystupuje   ako   navrhovateľka.   Okresný   súd   vyhovel   návrhusťažovateľky a predmetný rozsudok zrušil. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudkunapadol   odvolaním   z   12.   júla   2010   odporca   a   následne   14.   júla   2010   aj   ustanovenáinsolvenčná správkyňa odporcu, ktorá okrem iného v odvolaní namietala, že z dôvoduvyhlásenia konkurzu na majetok odporcu došlo zo zákona k prerušeniu konania ešte predvyhlásením rozsudku prvostupňového súdu, a preto je rozsudok nulitným právnym aktom.Sťažovateľka sa k odvolaniam vyjadrila podaním z 18. októbra 2010, v ktorom uviedladôvody, pre ktoré podľa nej nemohlo dôjsť a ani neprišlo k prerušeniu konania. Na výzvuokresného   súdu   z   20.   novembra   2013,   či   trvá   na   podanom   návrhu   so   veci   vedenejpod sp. zn.   23   Cb   64/2009,   keďže   na   majetok   odporcu   bol   15.   apríla   2010   vyhlásenýkonkurz, reagovala sťažovateľka podaním z 3. decembra 2013 oznámením, že v celomrozsahu trvá na podanom návrhu.

V súvislosti s tvrdením všeobecných súdov o prerušení konania v zmysle ustanovenia§ 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplneníniektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurzea reštrukturalizácii)   v   nadväznosti   na čl. 15   nariadenia   Rady   (ES)   č.   1346/2000o konkurznom konaní sťažovateľka uvádza tieto argumenty:

«Vyššie   uvedená   argumentácia   Odporcu   však   neobstojí   nakoľko   v   zmysle   čl.   15 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, účinky konkurzného konania na neuzavreté   súdne   konanie,   ktorého   predmetom   je   majetok   alebo   právo,   ktorého   bol dlžník zbavený, určuje výlučne právo členského štátu, kde takéto konanie prebieha. Preto je vylúčené, aby sa účinky konkurzného konania na predmetné súdne konania posudzovali podľa českého právneho poriadku. Účinky vyhláseného konkurzu na majetok Odporcu je možné posúdiť výlučne v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky a to v zmysle ZKaR. 7. V zmysle § 47 ods. 1 a 2 ZKaR:

„(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. (2) Vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom   pre   maloleté   deti,   ani   trestné   konanie,   pričom   v   trestnom   konaní   nemožno rozhodnúť o náhrade škody.“

8. V zmysle § 67 ods. 1 a ods. 2 ZKaR: „ (1) Konkurzu podlieha

a) majetok, ktorý patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu,

b) majetok, ktorý úpadca nadobudol počas konkurzu,

c) majetok, ktorý zabezpečuje úpadcove záväzky,

d) iný majetok, ak to ustanovuje tento zákon. (2)   Majetok   podliehajúci   konkurzu   tvorí   konkurznú   podstatu,   ktorá   sa   člení na všeobecnú podstatu a jednotlivé oddelené podstaty zabezpečených veriteľov.“

9. Zrejmým účelom § 47 ZKaR je teda prerušenie všetkých konaní, ktoré by mohli ovplyvniť majetok úpadcu podliehajúci konkurzu a tak nepriaznivo ovplyvniť uspokojenie veriteľov v rámci konkurzu. Predmetom konania vedeného pod sp. zn.: 23Cb/64/2009 je však zrušenie rozhodcovského rozsudku Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave zo dňa 5. 2. 2009 sp. zn. 11/2008 (ďalej len „Rozhodcovský rozsudok“). Toto konanie sa teda týka výlučne posúdenia okolností vydania Rozhodcovského rozsudku a toho, či boli dodržané všetky zákonne náležitosti pre vydanie Rozhodcovského rozsudku, a teda či Rozhodcovský rozsudok obstojí, alebo je potrebné ho zrušiť.

10. Rozhodnutím v tejto veci nemôže byť žiadnym spôsobom ovplyvnený majetok Odporcu podliehajúci konkurzu, keďže v tomto konaní je predmetom výlučne posúdenie zákonnosti vydania Rozhodcovského rozsudku a nie samotného nároku. Až v prípade, ak by došlo k zrušeniu Rozhodcovského rozsudku súdom, konanie o samotnom nároku, ktoré by malo   nasledovať   po   zrušení   Rozhodcovského   súdu,   by   malo   a   mohlo   byť   považované za konanie, ktoré by mohlo mať vplyv na majetok Odporcu podliehajúci konkurzu, a teda až na toto konanie by sa mohlo uplatniť ust. § 47 ods. 1 ZKaR a dôjsť k prerušeniu konania. V žiadnom   prípade   však   nie   posúdenie   zákonnosti   vydania   Rozhodcovského   rozsudku a dôvodov na jeho zrušenie.

11. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že i odborná právna obec zastáva názor, že,,[v]e sporech, které se netýkají konkursní podstaty, dlužník zůstava jejich účastníkem (ať už jako žalobce, nebo jako žalovaný), a není důvod, aby došlo k přerušení řízení. To je důsledkem toho, že omezením svých hmotněprávních oprávnení neztratil způsobilost být účastníkem řízení. Spory, které se netýkají konkurzní podstaty, mohou se týkat osobních práv, rodinných vztahu a majetkových záležitostí mimo rámec podstaty.“

12. Na skutočnosti, že konanie vedené pod sp. zn.: 23Cb/64/2009 sa netýka majetku Odporcu nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ si v konaní uplatnil náhradu trov konania, ktorá   mu   bola   prvostupňovým   súdom   aj   priznaná.   Podľa   názoru   sťažovateľa   musí   byť ustanovenie § 47 ods. 1 ZKaR vykladané v súlade s jeho účelom, t. j. tak, že sa vzťahuje len na konania, ktoré sa svojou podstatou týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, a nie na akékoľvek (všetky) konania. Ak by tomu tak nebolo, bolo by obmedzenie okruhu konaní, ktoré sa majú v dôsledku vyhlásenia konkurzu prerušiť, nadbytočné, pretože pri opačnom výklade by sa de facto muselo prerušiť akékoľvek konanie, pretože každé jedno konanie je priamo zo zákona spojené aj s rozhodovaním o náhrade trov konania, ktoré v konečnom dôsledku (tak ako je to aj v uvedenom prípade) môže mať dopad na majetok podliehajúci konkurzu patriaci úpadcovi, pretože ho súd vo svojom rozhodnutí môže vždy (za splnenia podmienok uvedených v zákone) zaviazať na náhradu trov konania.

13. Podľa názoru sťažovateľa však účelom ustanovenia § 47 ods. 1 ZKaR nie je prerušenie všetkých prebiehajúcich konaní, ale len obmedzeného okruhu konaní, a to tých, ktoré svojou podstatou sa dotýkajú majetku podliehajúcemu konkurzu patriacemu úpadcovi, a to z dôvodu, aby sa tak v čase po vyhlásení konkurzu zabezpečilo riadne nakladanie s majetkom   úpadcu   v   súlade   so   ZKaR.   Na   základe   uvedeného   preto   podľa   názoru sťažovateľa   skutočnosť,   ak   by   sa   aj   v   konaní   rozhodovalo   o   trovách   konania   (hoci   aj na ťarchu majetku úpadcu, čo však vzhľadom na vzdanie sa žalobcom nárokov na priznanie trov   konania   nie   je   tento   prípad),   nie   je   právnym   dôvodom   na   prerušenie   konania podľa § 47 ods. 1 Zákona o konkurze, a preto prvostupňový súd aj v súlade s uvedeným konanie v predmetnej veci neprerušil, konal ďalej a v konaní vydal Rozsudok.

14.   Okrem   vyššie   uvedeného   zo   ZKaR   vyplýva,   že   konkurzný   správca   vstupuje namiesto   úpadcu   len   do   tých   konaní,   ktoré   sa   prerušujú   podľa   §   47   ZKaR.   Žalovaný vyhlásením konkurzu nestráca právnu subjektivitu, ani spôsobilosť byť účastníkom konania o   nárokoch,   ktoré   sa   netýkajú   majetku   podliehajúceho   konkurzu   patriaceho   úpadcovi. To znamená,   že   keďže   toto   konanie   nie   je   podľa   ZKaR   prerušené,   konkurzný   správca nevstúpil na miesto Odporcu a Odporca teda koná v konaní naďalej sám, t. j. insolvenčný správca, ktorý podpísal odvolanie zo dňa 14. 7. 2010 nebol osobou oprávnenou priamo zo zákona konať za Odporcu alebo v jeho alebo svojom mene robiť v konaní akékoľvek právne   úkony.   Preto   je   potrebné   považovať   odvolanie   insolvenčného   správcu   zo   dňa 14. 7. 2010 za neprípustné a súd by ho mal odmietnuť v súlade s § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.»

Napriek   uvedeným   skutočnostiam,   ktoré   podľa   sťažovateľky   svedčia   o   tom,že neprišlo k prerušeniu konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, krajský súd vo vecinekoná. Preto podala 28. februára 2014 na krajskom súde sťažnosť v zmysle ustanovenia§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a žiadala o zjednanie nápravy.Predseda   krajského   súdu   ju   o vybavení   sťažnosti   informoval   prípisomsp. zn. Spr. 2054/2014, v ktorom vyhodnotil sťažnosť ako neprípustnú. Následne v zmysle§ 67   ods.   1   písm.   b)   požiadala   sťažovateľka   1.   apríla   2014   Ministerstvo   spravodlivostiSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   o   prešetrenie   vybavenia   jej   sťažnostina prieťahy. Ministerstvo vo vybavení sťažnosti na prieťahy č. 36480/2014/151 zo 14. apríla2014 vo vzťahu k nekonaniu krajského súdu vyhodnotilo sťažnosť ako dôvodnú, v časti, vktorej sťažovateľka vyjadrila svoju nespokojnosť s rozhodovacou činnosťou súdu, ju všakvyhodnotilo ako neprípustnú.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnostinálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní o odvolaniach proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. 5. 2010, sp. zn.: 23Cb/64/2009-209 vedenom pod sp. zn. 2Cob/396/2010 porušené bolo.

Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje   v   konaní   o   odvolaniach   proti   rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   6.   5.   2010,   sp.   zn.: 23Cb/64/2009-209   vedenom pod sp. zn. 2Cob/396/2010 konať bez zbytočných prieťahov.

Spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000   eur,   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti do   15   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   na   účet   právnej   zástupkyne JUDr. Kataríny Čechovej, advokátky.“

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podanímsp. zn. Spr.   3655/14   doručeným   ústavnému   súdu   13.   januára   2015,   v   ktorom   predsedakrajského súdu uviedol:

„Vec   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   23Cb/64/2009   bola   tunajšiemu   súdu predložená na rozhodnutie dňa 25. 10. 2010 a bola jej pridelená sp. zn. 2Cob/396/2010. Spis bol v rámci senátu 2Cob (v tom čase v zložení ⬛⬛⬛⬛ - predsedníčka senátu   zodpovedná   za   chod   senátu, ⬛⬛⬛⬛ -   predsedníčka   senátu a ⬛⬛⬛⬛ -   členka   senátu)   pridelený   referujúcej   členke   senátu,   a   to ⬛⬛⬛⬛.   Menovaná   sudkyňa   vybavovala   okrem   odvolacej   agendy i samosudcovskú agendu Cbi a Cb.

Od 01. 01. 2011 sa namiesto ⬛⬛⬛⬛ stala novou členkou senátu ⬛⬛⬛⬛, ktorá prevzala spisy po ⬛⬛⬛⬛ v agende 2Cob, 2CoZm. ⬛⬛⬛⬛ bola zároveň podpredsedníčkou tunajšieho súdu, preto dĺžka súdneho konania na odvolacom súde vedenom pod sp. zn. 2Cob/396/2010 bola ovplyvnená pracovnou zaťaženosťou senátu 2Cob, ktorá sa odvíjala od nedostatočného personálneho   obsadenia   súdu,   vysokého   počtu   nevybavených   vecí   v   senáte,   vysokého nápadu nových vecí do senátu, ako aj vybavovania inej súdnej agendy - CoZm, CoE. bola od 01. 10. 2013 do 31. 10. 2013 dočasne pridelená na Najvyšší súd Slovenskej republiky a do senátu 2Cob bola namiesto nej na uvedené obdobie dočasne zaradená ⬛⬛⬛⬛, ktorá prevzala spisy od

. Dňa 15. 10. 2013 oznámila predsedovi súdu, že je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, pretože vec rozhodovala pred súdom prvého stupňa.

Opatrením predsedu súdu zo dňa 16. 10. 2013 bol náhodným výberom pridelený do senátu 2Cob iný člen senátu zo zastupujúceho senátu 4Cbs, a to ⬛⬛⬛⬛. Senát 2Cob (v zložení ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

)   rozhodol   dňa   22.   10.   2013   tak,   že   z   dôvodu   prerušeného   konania   podľa ustanovenia   §   263   ods.   1   zákona   č.   182/2006   Sb.   o   úpadku   a   způsobech   jeho   řešení (insolvenční   zákon)   a   ustanovenia   §   47   ods.   1   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vec vrátil na súd prvého stupňa.   Senát   2Cob   rozhodol   až   po   troch   rokoch   z   objektívnych   dôvodov   pracovného zaťaženia konajúceho senátu 2Cob (do 30. 9. 2013 bola ⬛⬛⬛⬛ ako členka   senátu   zároveň   podpredsedníčkou   tunajšieho   súdu)   s   poukazom   na   počet nevybavených   vecí   v   senáte   zapríčinený   nedostatočným   personálnym   obsadením   súdu a vysokým nápadom veci.“

Predseda krajského súdu, ako aj sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustením od ústnehopojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konaniapodľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústnehopojednávania.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   krajského   súdusp. zn. 2 Cob 396/2010 priebeh a stav konania. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil tietoskutočnosti:

Odvolaniami napadnutý rozsudok č. k. 23Cb 64/2009-209, ktorý zrušil rozsudokMedzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len „rozhodcovskýsúd“) sp. zn. 11/2008 z 5. februára 2009, bol okresným súdom vyhlásený 6. mája 2010.Po doručení   odvolania   odporcu   (12.   júla   2010)   a   jeho   insolvenčnej   správkyne(14. júla 2010) bol spis s opravným prostriedkom doručený 25. októbra 2010 krajskémusúdu, kde bol vedený pod sp. zn. 2 Cob 396/2010.

Členka   senátu   oznámila   15.   októbra   2013   predsedovi   súdu,   že   je   vylúčenáz prejednávania a rozhodovania veci, pretože rozhodovala vo veci ako zákonná sudkyňana prvom stupni.

Opatrením predsedu krajského súdu zo 16. októbra 2013 bol namiesto vylúčenejsudkyne pridelený náhodným výberom do senátu 2 Cob iný sudca.

Senát 2 Cob v novom zložení rozhodol 22. októbra 2013 o vrátení spisu okresnémusúdu z dôvodu prerušeného konania podľa ustanovenia § 263 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb.O úpadku a způsobech jeho řešení (insolvenční zákon) a ustanovenia § 47 ods. 1 zákonao konkurze   a   reštrukturalizácii   s   pokynom   predložiť   vec   až   po   ukončení   konkurznéhokonania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   vo   veci   nekonal   od   15.   októbra   2010do 22. októbra 2013, t. j. takmer tri roky.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahovje odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty,dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Pretona splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konaniana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkovSlovenskej   republiky   garantovať   účastníkom   súdneho   konania   právo   na   prerokovanieich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavuprávnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   štátneho orgánu v primeranej dobe(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konaniaa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňujepri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   krajským   súdom   je   rozhodnutieo odvolaniach proti rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 64/2009-209 zo 6. mája 2010,ktorým   okresný   súd   zrušil   rozsudok   rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   11/2008z 5. februára 2009.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   samotné   rozhodovanie   o   tom,či prvostupňový   súd   správne   vyhodnotil   otázku   platnosti   rozhodcovského   rozsudku,nemožno z hľadiska predmetu konania považovať za právne zložité.

Istú zložitosť vo veci spôsobuje, že na majetok odporcu bol vyhlásený konkurz, čo jeskutočnosť, ktorú všeobecné súdy v rámci svojho rozhodovania vyhodnotili odlišne, čo mázásadný význam pre ďalšie konanie, resp. nekonanie vo veci pred odvolacím súdom.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom,   podľaktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočnýmprieťahom. V správaní sťažovateľky, ktorá je v procesnom postavení navrhovateľky, ústavnýsúd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k spomaleniu posudzovaného konania.

3.   Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup krajského súdu. Krajský súdvo svojom   vyjadrení   pri   vrátení   spisu   na   prvostupňový   súd   poukázal   na   skutočnosť,že ďalšiemu   postupu   vo   veci   bráni   procesná   prekážka,   keďže   na   majetok   odporcu   bol15. apríla 2010 vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho došlo zo zákona k prerušeniu konania.

V zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásenímkonkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúcehokonkurzu patriaceho úpadcovi.

Ústavný súd po posúdení povahy uplatneného práva sťažovateľkou v konaní predvšeobecnými súdmi konštatuje, že sa priamo netýka majetku podliehajúcemu konkurzupatriacemu úpadcovi. Sťažovateľka si neuplatňovala majetkové práva voči odporcovi, ktorýje   v   konkurze,   predmetom   konania   bola   žaloba   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku,v ktorom   súd   preskúmava   postup   a   rozhodnutie   rozhodcu   alebo   rozhodcovského   súdu.V uvedenom   konaní   zákon   za   striktne   daných   podmienok   vytvára   priestor   pre   súdnukontrolu nad rozhodcovskými rozsudkami v medziach uvedených v § 40 ods. 1 zákonač. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Súdna kontrola jeobmedzená na to, či boli splnené základné podmienky prejednania a rozhodnutie sporu,vzhľadom na ústavne garantované právo na súdnu ochranu.

Z uvedeného vyplýva, že nároky sťažovateľky v konaní na zrušenie rozhodcovskéhorozsudku   nie   sú   majetkového   charakteru.   Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   napriekvyhlásenému konkurzu na majetok odporcu nič nebráni tomu, aby všeobecné súdy rozhodlio žalobnom návrhu sťažovateľky (podobne napr. I. ÚS 158/04).

Ústavný súd zároveň poukazuje na istú zmätočnosť v konaní všeobecných súdov, keďprvostupňový súd na rozdiel od odvolacieho súdu konal a rozhodoval o podanej žalobesťažovateľky, a to aj po vyhlásení konkurzu na majetok odporcu.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   po   zhodnotení   postupu   krajského   súduv napadnutej veci možno konštatovať príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva nakonanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretoústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľkadomáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľke   po   zohľadnení   všetkých   okolností   prípadu   s tým,že výrok porušenia   základného   práva   a príkaz   súdu   vo   veci   konať   sú   postačujúcena odstránenie zistených porušení ústavy a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi   konania   jeho   trovy.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   si   uplatnila   nárokna náhradu trov v sume 340,90 € za dva úkony právnej služby (za prevzatie a prípravuzastúpenia a za podanú ústavnú sťažnosť) v sume 134,00 € za jeden úkon právnej službya režijný paušál 2 x 8,04 € v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže je právna zástupkyňa sťažovateľkyplatiteľkou dane z pridanej hodnoty, bola jej odmena zvýšená v zmysle § 18 ods. 3 vyhláškyo 20 % DPH. Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanej sume (bod 4 výrokunálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015