SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 71/2016-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených ⬛⬛⬛⬛, advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 484/2014 z 21. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a akooneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. decembra 2015 doručená spoločná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.7 Co 484/2014 z 21. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že„proti právoplatnému Rozsudku Krajského súdu Žilina podali Sťažovatelia dňa 06. 05. 2015 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky Podnet na podanie mimoriadneho dovolania. O podnete rozhodla Krajská prokuratúra v Žiline tak, že Podnet odložila ako nedôvodný. Rozhodnutie o odložení podnetu bolo sťažovateľom doručené dňa 22. 10. 2015. Od momentu, kedy sa sťažovatelia dozvedeli o odložení Podnetu začala plynúť lehota na podanie Sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o organizácii ÚS SR.“. K sťažnosti zároveň pripojili ako prílohu list Krajskej prokuratúryv Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 99/15/5500-9 z 27. júla 2015, ktorýmkrajská prokuratúra odložila ich podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateliav súvislosti so včasnosťou ich sťažnosti poukazovali na rozhodnutie ústavného súdu vo vecivedenej pod sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra 2011 a tvrdili, že ústavný súdpovažuje lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)za zachovanú aj vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu v prípade, že bol podanýmimoriadny opravný prostriedok, konkrétne podnet na podanie mimoriadneho dovolaniaza predpokladu, že mimoriadny opravný prostriedok bol odmietnutý alebo odložený.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi súdneho konaniav postavení navrhovateľov v konaní vedenom pred Okresným súdom Martin (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 87/2008 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.V uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom z 12. júla 2012, ktorým súd návrhnavrhovateľov zamietol.
Na základe odvolania podaného sťažovateľmi krajský súd napadnutým rozsudkompotvrdil rozsudok prvostupňového súdu. Sťažovatelia z dôvodov uvedených v sťažnostipovažujú napadnutý rozsudok krajského súdu za porušujúci ich označené práva, pretov závere svojej sťažnosti navrhli ústavnému súdu, aby nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, narodený: ⬛⬛⬛⬛, trvalo bytom: ⬛⬛⬛⬛, občan SR, ⬛⬛⬛⬛, narodený: ⬛⬛⬛⬛, trvalo bytom: ⬛⬛⬛⬛, občan SR a ⬛⬛⬛⬛, narodený ⬛⬛⬛⬛, trvalo bytom: ⬛⬛⬛⬛, občan SR, na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok, resp. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 20 Ústavy SR a na ochranu majetku zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo bolo Rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 21. 01. 2015, č. k. Co/484/2014 - 469 porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 21. 01. 2015, č. k. Co/484/2014 - 469 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Martin, Krajský súd Žilina, Krajská prokuratúra Žilina a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľom trovy konania.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnostina ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámeniaopatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sapočíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti akopodanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnostipo uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanietejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažnosť smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Ústavný súd z kópielistu krajskej prokuratúry č. k. Kc 99/15/5500-9 z 27. júla 2015 okrem iného zistil, ženapadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. apríla 2015. Sťažnosťsťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 28. decembra 2015. Na prvý pohľad je tedazrejmé, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu v značnom časovom odstupepo uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti rozsudku krajského súdu,teda oneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako oneskorene podanú.
Ústavný súd bez toho, aby sa tým osobitne zaoberal, už len poznamenáva,že prípadné počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia v sťažnosti uvedenéhoodloženia podnetu k podaniu mimoriadneho dovolania krajskou prokuratúrou nemá žiadnuprávnu relevanciu, pretože toto rozhodnutie sťažovatelia svojou sťažnosťou ani nenapádajú.Pokiaľ sťažovatelia poukazovali na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenejpod sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. novembra 2011 a tvrdili, že lehota je zachovanávo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu aj vtedy, ak bol podaný podnet na podaniemimoriadneho dovolania, ktorý bol odmietnutý, ústavný súd k uvedenému dodávaa konštatuje, že ústavný súd naopak konštantne judikuje, že lehota v takýchto prípadochnemôže byť zachovaná (napr. I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05,I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010). Vo veci sp. zn. IV. ÚS 481/2011 išlo o situáciu,keď sťažovateľ neúspešne podal dovolanie.
Ústavný súd v týchto prípadoch vychádza z podstatného právneho rozdielu medzidovolaním podaným účastníkom konania a mimoriadnym dovolaním, ktoré môže podaťgenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb aleboprávnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe,ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a tedagenerálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť a je na jeho voľnej úvaherozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejtosúvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemácharakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).
Mimoriadne dovolanie tak nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedoknápravy práv zaručených sťažovateľom čl. 127 ods. 1 ústavy (na rozdiel od dovolania),preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodu realizáciepodnetu na podanie mimoriadneho dovolania neprichádza do úvahy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016