znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 71/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ing.   Lindou   Kovandovou,Ulica Janka   Kráľa   1,   Banská   Bystrica,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   právana súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1,   2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   a práva   na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v BanskejBystrici   sp.   zn.   23   S/60/2012   zo 7.   novembra   2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(od   20.   decembra   2008   do   9.   septembra   2013   označenej   obchodným   menom„ ⬛⬛⬛⬛ “, ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014(ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo   sťažnosti   a   z k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 23 S/60/2012   zo   7.   novembra   2012   zamietol   žalobu   obchodnej   spoločnosti„ ⬛⬛⬛⬛ “ (ako právnej nástupkyne pôvodnej žalobkyne – obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ), ktorou sa domáhala preskúmaniazákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republikyč. 1040503/1/238917/2012 z 29. marca 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane –Daňového úradu Banská Bystrica II č. 851/230/91623/2011/Mare zo 16. novembra 2001,„ktorým bola v zmysle § 35 ods. 1 písm. f) zákona č. 511/1992 Zb. uložená žalobcovi pokuta vo   výške   8.041,20   Eur   zo   súčtu   vlastnej   daňovej   povinnosti   zistenej   správcom   dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok roku   2005“.   Proti   uvedenému   rozsudku „podal   žalobca   v zákonnej   lehote   odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu považuje za nezákonné a nesprávne“. Najvyšší súdrozsudkom sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014 napadnutý rozsudok krajského súdupotvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny základ veci, v ktorejboli   vydané   napadnuté   rozsudky,   pričom   všeobecným   súdom   vytýka   pochybeniav súvislosti s ich konštatovaním, že „... údajne daňové orgány konali v súlade so zákonom“,čo však podľa jej názoru „... nie je pravdou, lebo daňové orgány majú povinnosť vykladať zákon eurokonformne,   čo neurobili. Súdy sa... mali zaoberať... námietkou nezákonnosti daňovej   kontroly“,   ktorá „...   nebola   ukončená   v   zákonnej   6-mesačnej   lehote“,   pričom„na jej   predĺženie   nebol   zákonný   dôvod.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   takto   vlastne neexistuje žiadny zákonný titul na nepriznanie NO DPH a na určenie vlastnej daňovej povinnosti za obdobie IV. Q 2005, a preto teda niet ani dôvodu na uloženie pokuty.“.Sťažovateľka   taktiež   (bez   ďalšieho,   pozn.)   uvádza,   že   v   súvislosti   s námietkou„nezákonnosti daňovej kontroly“ v konaní pred všeobecnými súdmi „podporne poukázala aj na nález Ústavného súdu č. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29. 06. 2010“.

Na základe uvedeného sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že „vyššie uvedenými rozhodnutiami   a   konaním,   ktoré   ich   vydaniu   predchádzalo   alebo   s   ním   súviselo   bolo porušené právo garantované článkom 46 (najmä ods. 1, 2 a 3) zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p., ako aj články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne: čl. 6 ods. 1 a čl. 13“.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/60/2012-33 zo dňa 07. 11. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/10/2013 zo dňa 26. 02. 2014, porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   23   S/60/2012-33   zo   dňa 07. 11. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/10/2013 zo dňa 26. 02. 2014 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR..., ktoré   sú   porušovatelia   povinní   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   k   rukám   advokátky JUDr. Ing. Lindy Kovandovej do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu) ÚS SR.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 a rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014.

1. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp.mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   predstavuje   ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity totižreflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomocivšeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti   preskúmavané(IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ústavný   súd   vzhľadomna už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozsudku   bolo   možné   podaťodvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudokkrajského súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bolteda predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodubolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Preskúmaním tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie čl. 46ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu, ústavný súd zistil, že táto sa vyznačuje nedostatkom ústavne relevantnéhoodôvodnenia podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V predloženej sťažnosti úplneabsentuje označenie aspektov jednotlivých základných práv a slobôd, a preto nie je možnévymedziť   ani   len   hranice   ústavného   prieskumu   ich   dodržania   v konaní   pred   najvyššímsúdom.

Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil žiadnusúvislosť s vecou vedenou pod sp. zn. III. ÚS 24/2010, na ktorú sťažovateľka počas konaniapred všeobecnými súdmi „podporne“ poukazovala v súvislosti s tým, že daňová kontrolau jej právnej predchodkyne „nebola ukončená v zákonnej 6-mesačnej lehote“, že „na jej predĺženie nebol zákonný dôvod“, a teda „niet ani dôvodu na uloženie pokuty“. Otázkutrvania   takejto kontroly   by   totiž   bolo   možné   považovať   za   relevantnú   len   v súvislostiso žalobou právnej predchodkyne sťažovateľky podľa druhej hlavy piatej časti Občianskehosúdneho poriadku, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 23 S/91/2008-76 z 2. decembra 2009ako nedôvodnú zamietol, čo najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/9/2010 z 8. októbra 2010potvrdil (s. 6 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). To znamená, že podanousťažnosťou nemožno dodatočne korigovať taký postup právnej predchodkyne sťažovateľky,ktorá uvedenú námietku (bez ohľadu na jej opodstatnenosť, pozn.) opomenula v konaní predvšeobecnými   súdmi   uplatniť   v čase,   keď na   základe   ňou   podanej   žaloby   preskúmavalizákonnosť rozhodnutí správnych orgánov o uložení pokuty.

Nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí   vyplývajúce   z   podaní   sťažovateľovústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonompredpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05,III. ÚS 789/09, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010,I. ÚS 399/2012, I. ÚS 561/2012, III. ÚS 280/2013, I. ÚS 533/2014).

Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scriptasunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to zvlášť vtedy, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právnu zástupkyňu sťažovateľkyna to, že jednou z osobitných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom jeaj   kópia   právoplatného   rozhodnutia,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo   slobodysťažovateľa (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Rozhodnutie získané z verejne prístupnejdatabázy   všeobecného   súdu   (resp.   z inej   databázy),   ktoré   nespĺňa   formálne   a obsahovépožiadavky rozhodnutia podľa ustanovení príslušného procesného kódexu a na ktorom nieje ani riadne vyznačený dátum nadobudnutia jeho právoplatnosti, nemožno považovať zazodpovedajúce požiadavke ustanovenej § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS441/2013).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. marca 2015