SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 71/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou,Ulica Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v BanskejBystrici sp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
(od 20. decembra 2008 do 9. septembra 2013 označenej obchodným menom„ ⬛⬛⬛⬛ “, ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014(ďalej aj „napadnuté rozsudky“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkomsp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 zamietol žalobu obchodnej spoločnosti„ ⬛⬛⬛⬛ “ (ako právnej nástupkyne pôvodnej žalobkyne – obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ), ktorou sa domáhala preskúmaniazákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republikyč. 1040503/1/238917/2012 z 29. marca 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane –Daňového úradu Banská Bystrica II č. 851/230/91623/2011/Mare zo 16. novembra 2001,„ktorým bola v zmysle § 35 ods. 1 písm. f) zákona č. 511/1992 Zb. uložená žalobcovi pokuta vo výške 8.041,20 Eur zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok roku 2005“. Proti uvedenému rozsudku „podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu považuje za nezákonné a nesprávne“. Najvyšší súdrozsudkom sp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014 napadnutý rozsudok krajského súdupotvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkový a právny základ veci, v ktorejboli vydané napadnuté rozsudky, pričom všeobecným súdom vytýka pochybeniav súvislosti s ich konštatovaním, že „... údajne daňové orgány konali v súlade so zákonom“,čo však podľa jej názoru „... nie je pravdou, lebo daňové orgány majú povinnosť vykladať zákon eurokonformne, čo neurobili. Súdy sa... mali zaoberať... námietkou nezákonnosti daňovej kontroly“, ktorá „... nebola ukončená v zákonnej 6-mesačnej lehote“, pričom„na jej predĺženie nebol zákonný dôvod. Sťažovateľ zastáva názor, že takto vlastne neexistuje žiadny zákonný titul na nepriznanie NO DPH a na určenie vlastnej daňovej povinnosti za obdobie IV. Q 2005, a preto teda niet ani dôvodu na uloženie pokuty.“.Sťažovateľka taktiež (bez ďalšieho, pozn.) uvádza, že v súvislosti s námietkou„nezákonnosti daňovej kontroly“ v konaní pred všeobecnými súdmi „podporne poukázala aj na nález Ústavného súdu č. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29. 06. 2010“.
Na základe uvedeného sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že „vyššie uvedenými rozhodnutiami a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo alebo s ním súviselo bolo porušené právo garantované článkom 46 (najmä ods. 1, 2 a 3) zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p., ako aj články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne: čl. 6 ods. 1 a čl. 13“.
V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/60/2012-33 zo dňa 07. 11. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/10/2013 zo dňa 26. 02. 2014, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/60/2012-33 zo dňa 07. 11. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/10/2013 zo dňa 26. 02. 2014 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR..., ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám advokátky JUDr. Ing. Lindy Kovandovej do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu) ÚS SR.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 23 S/60/2012 zo 7. novembra 2012 a rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 6 Sžf/10/2013 z 26. februára 2014.
1. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp.mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity totižreflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomocivšeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané(IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd vzhľadomna už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podaťodvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudokkrajského súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bolteda predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodubolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Preskúmaním tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie čl. 46ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu, ústavný súd zistil, že táto sa vyznačuje nedostatkom ústavne relevantnéhoodôvodnenia podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V predloženej sťažnosti úplneabsentuje označenie aspektov jednotlivých základných práv a slobôd, a preto nie je možnévymedziť ani len hranice ústavného prieskumu ich dodržania v konaní pred najvyššímsúdom.
Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil žiadnusúvislosť s vecou vedenou pod sp. zn. III. ÚS 24/2010, na ktorú sťažovateľka počas konaniapred všeobecnými súdmi „podporne“ poukazovala v súvislosti s tým, že daňová kontrolau jej právnej predchodkyne „nebola ukončená v zákonnej 6-mesačnej lehote“, že „na jej predĺženie nebol zákonný dôvod“, a teda „niet ani dôvodu na uloženie pokuty“. Otázkutrvania takejto kontroly by totiž bolo možné považovať za relevantnú len v súvislostiso žalobou právnej predchodkyne sťažovateľky podľa druhej hlavy piatej časti Občianskehosúdneho poriadku, ktorú krajský súd rozsudkom č. k. 23 S/91/2008-76 z 2. decembra 2009ako nedôvodnú zamietol, čo najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/9/2010 z 8. októbra 2010potvrdil (s. 6 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.). To znamená, že podanousťažnosťou nemožno dodatočne korigovať taký postup právnej predchodkyne sťažovateľky,ktorá uvedenú námietku (bez ohľadu na jej opodstatnenosť, pozn.) opomenula v konaní predvšeobecnými súdmi uplatniť v čase, keď na základe ňou podanej žaloby preskúmavalizákonnosť rozhodnutí správnych orgánov o uložení pokuty.
Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľovústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitútpovinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 789/09, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010,I. ÚS 399/2012, I. ÚS 561/2012, III. ÚS 280/2013, I. ÚS 533/2014).
Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scriptasunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to zvlášť vtedy, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
3. Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právnu zástupkyňu sťažovateľkyna to, že jednou z osobitných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom jeaj kópia právoplatného rozhodnutia, ktorým sa porušili základné práva alebo slobodysťažovateľa (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Rozhodnutie získané z verejne prístupnejdatabázy všeobecného súdu (resp. z inej databázy), ktoré nespĺňa formálne a obsahovépožiadavky rozhodnutia podľa ustanovení príslušného procesného kódexu a na ktorom nieje ani riadne vyznačený dátum nadobudnutia jeho právoplatnosti, nemožno považovať zazodpovedajúce požiadavke ustanovenej § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS441/2013).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 3. marca 2015