znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 71/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   J.   P.,   B.,   Česká   republika,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou A.,   s.   r.   o.,   S.,   v   mene ktorej   koná   advokátka   prom.   práv.   J.   K.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 614/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 12 C 113/2006) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Malacky   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5 C/614/2008   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Malacky   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/614/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Malacky   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Malacky   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. P. trovy konania v sume 318,84   €   (slovom   tristoosemnásť   eur   a   osemdesiatštyri   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne, obchodnej spoločnosti A., s. r. o., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   614/2008   (pôvodne   vedenom   Okresným   súdom Bratislava IV pod sp. zn. 12 C 113/2006).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v súdnom konaní o určenie neplatnosti závetu vedenom okresným súdom navrhovateľom v 1. rade. Sťažovateľ uvádza, že podaniami z 30. apríla 2008, 26. júna 2008, 28. októbra 2008 a 15. januára 2009 žiadal o určenie termínu   pojednávania   vo   veci,   prvé   pojednávanie   vo   veci   však   bolo   vykonané   až

26.   februára   2009   a   aj   toto   pojednávanie   bolo   pre   neprítomnosť   odporcu   odročené na   24.   marec   2009,   kedy   už   bolo   vykonané.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   podaniami zo 16. septembra 2009 a 22. februára 2010 opätovne žiadal o vykonanie pojednávania, pričom okresný súd mu listom doručeným právnej zástupkyni sťažovateľa 12. marca 2010 oznámil,   že   prieťahy   v   konaní   vznikli „z   objektívnych   dôvodov   pre   preťaženosť občianskoprávnych   sudcov“.   Pojednávanie   vykonané   6.   apríla   2010   bolo   odročené na neurčito   z   dôvodu   zabezpečenia   výsluchu   J.   K.   a   pojednávanie   nariadené   na   29. september 2011 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že odporca v 2. rade medzičasom zomrel. Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd nereagoval na jeho žiadosti o vypočutie J. K. a táto zomrela skôr, než bol tento výsluch realizovaný. Vzhľadom na to sťažovateľ „zaslal sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní s tým, že od podania žaloby od 17. 5. 2006 neboli vypočutí J. K. a R. K., ktorí už zomreli.

Súd   hoci   vždy   na   moje   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   reagoval   a   vytyčoval pojednávania, nekonal účelne. Súd nebol schopný za 5 rokov vypočuť J. K. a R. K., hoci vedel, že ide o starších ľudí a taktiež do dnešného dňa súd nezadovážil originál závetu, ktorý   je   predmetom   tohto   konania.   Nekonanie   súdu   považujem   za   zásah   do   mojich základných práv...“.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii namieta, že okresný súd sa „neriadil dôsledne ustanoveniami občianskeho súdneho poriadku, nekonal efektívne, nesnažil sa náležité zistiť skutkový stav,   hoci som súd žiadal,   aby v konaní vypočul J.   K.   a R.   K.   Tieto dôkazné prostriedky   už   nie   je   možné   vykonať,   nakoľko   účastníci   zomreli.   Hoci   súd   nariadil   4 pojednávania, nevykonal nami navrhované dôkazy, najmä výsluch všetkých účastníkov a zadováženie originálov závetov, ktoré sú predmetom sporu. Tieto závety do dnešného dňa súd nezabezpečil.“. Podľa jeho názoru je okresný súd v konaní pasívny, a tak porušuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o žiadanú sumu finančného zadosťučinenia (2 500 €), sťažovateľ dôvodí, že okresný súd jeho práva „porušil závažným spôsobom..., právna neistota neustále pretrváva, keďže súd nevykonal potrebné dôkazy pre spravodlivé a správne rozhodnutie“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/614/2008 porušené, prikáže okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 318,84 €.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 71/2012-11 zo 14. februára 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   k   dôvodom   sťažnosti   vyjadril   stanoviskom   č.   Spr.   1005/12 zo 6. marca 2012, v ktorom poukazuje na to, že okresnému súdu bola sťažovateľova vec postúpená 12. júna 2008. Pripúšťa, že v konaní okresného súdu došlo „v dvoch prípadoch k prieťahom v konaní, ktoré ovplyvnili celkovú dĺžku konania. V prvom prípade sa jedná o prieťah od pojednávania dna 24. 3. 2009 do určenia termínu ďalšieho pojednávania dňa 2. 3.   2010,   čo   predstavuje   takmer   12   mesiacov.   V   druhom   prípade   ide   o   obdobie   od pojednávania dňa 6. 4. 2010 po určenie termínu ďalšieho pojednávania dna 12. 8. 2011, čo predstavuje časový úsek 16 mesiacov. V ostatných úkonoch hodnotím konanie súdu ako plynulé,   nenarušujúce   základné   právo   účastníkov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť sporu, tento hodnotím ako obtiažny, keďže žalobou sa napáda neplatnosť závetu poručiteľa, ktorý už zomrel, čo je takmer vždy náročné na   dokazovanie,   najmä,   ak   sa   má   dokazovať   psychická   a   intelektuálna   spôsobilosť nebohého zriadiť testament.

Záverom uvádzam, že súd vo veci konal relatívne plynulé, až na dve obdobia, ktoré som uviedol vyššie. Zo strany súdu neboli tieto prieťahy dôvodné, pokiaľ abstrahujem od zaťaženosti sudcu a celkovej personálnej situácie súdu v rokoch 2008-2010.

Podiel sťažovateľa na prieťahoch v konaní som nezistil.“.Sťažovateľ   sa   k   stanovisku   okresného   súdu,   ktoré   bolo   doručené   jeho   právnej zástupkyni 16. marca 2012, nevyjadril.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže podmienky na tento postup považoval za splnené. Sťažovateľ sa k výzve ústavného súdu z 13. marca 2012, aby sa vyjadril, či trvá na konaní verejného ústneho pojednávania, v stanovenej lehote 3 dní od jej doručenia nevyjadril, čo v zmysle poučenia uvedeného vo výzve ústavný súd vykladá tak, že v danej   veci   sťažovateľ súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania. Okresný   súd s upustením od verejného ústneho pojednávania súhlasil vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6.   marca   2012.   Napokon   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   sťažnosti a nadväzujúcich   vyjadrení   účastníkov   konania,   ako   aj   s   obsahom   vyžiadaného   spisu okresného súdu sp. zn. 5 C/614/2008 dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu spisu okresného súdu, ktorý bol ústavnému súdu doručený na nahliadnutie 15. marca 2012, ústavný súd zistil tento podstatný priebeh konania:

Dňa 18.   mája 2006   podala   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   právna   predchodkyňa sťažovateľa   (D.   P.)   žalobu   o   určenie   neplatnosti   závetu.   Okresný   súd   Bratislava IV   si prípisom   z 26. júna 2006   vyžiadal súvisiace   spisy   z pracoviska   Malacky. Výzvou   z 8. augusta 2006 okresný súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Právna zástupkyňa sťažovateľa listom doručeným Okresnému súdu Bratislava IV 7. augusta 2006 oznámila úmrtie navrhovateľky 16. júla 2006 a podaním doručeným 3. novembra 2006 upravila svoj návrh v tom smere, že za navrhovateľa v 1. rade označila sťažovateľa a za navrhovateľku v 2. rade jeho dcéru Y. P., ktorí sú dedičmi po pôvodnej navrhovateľke. Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 15. novembra 2006 bola opätovne doručovaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľovi a navrhovateľke v 2. rade.

Uznesením z 9. januára 2007 Okresný súd Bratislava IV vyzval navrhovateľov na opravu   a   doplnenie   návrhu   na   začatie   konania.   Podaním   zo   6.   februára   2007   právna zástupkyňa sťažovateľa doručila doplnenie návrhu. Podaním doručeným 16. februára 2007 navrhovatelia zobrali čiastočne svoj návrh späť (voči odporkyni vo 4. rade) a s jej súhlasom ju označili ako účastníčku na strane navrhovateľov. Okresný súd Bratislava IV výzvou z   23.   februára   2007   opätovne   žiadal   právnu   zástupkyňu   o   riadne   označenie   odporcu v 3. rade. Okresný súd Bratislava IV uznesením z 2. apríla 2007 zastavil konanie voči odporkyni vo 4. rade, ktorá sa proti tomuto uzneseniu odvolala podaním zo 17. apríla 2007. Výzvou z 30. apríla 2007 Okresný súd Bratislava IV vyzval odporkyňu vo 4. rade, aby sa vyjadrila, či jej podanie zo 17. apríla 2007 je odvolaním voči uzneseniu z 2. apríla 2007, a uznesením z 9. augusta 2007 vyzval odporkyňu v 4. rade na doplnenie tohto jej odvolania. Okresný   súd   následne   11.   septembra   2007   predložil   spis   spolu   s   podaným   odvolaním Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   ho   vrátil   7.   mája   2008 z dôvodu, že podanie odporkyne označené ako odvolanie je len vyjadrením k veci samej.

Prípisom z 13. mája 2008 oznámil Okresný súd Bratislava IV účastníkom konania prechod výkonu súdnictva na okresný súd v ich právnej veci a prípisom z 9. júna 2008 spis postúpil   okresnému   súdu,   ktorý   veci   pridelil   novú   spisovú   značku   (5   C/614/2008). Uznesením č. k. 5 C/614/2008-73 zo 17. augusta 2008 okresný súd pripustil, aby do konania na strane navrhovateľov   vystupovala niekdajšia   odporkyňa   vo   4. rade   – J. K.   Dňa 19. januára   2009   bol   pokynom   sudcu   určený   termín   pojednávania   na   26.   február   2009. Pojednávanie nariadené na 26. február 2009 bolo z dôvodu ospravedlnenia sa zástupcov účastníkov konania na strane odporcov   odročené na 24.   marec 2009,   keď okresný   súd vo veci vypočul prítomných účastníkov a ich právnych zástupcov. Pokynom zo 7. marca 2010 okresný súd určil nový termín pojednávania na 6. apríl 2010, keď bolo vykonané dokazovanie   vo   veci   výsluchom   predvolaných   svedkov.   Pojednávanie   bolo   následne odročené   na   neurčito   z   dôvodu   výsluchu   navrhovateľky   v   3.   rade   prostredníctvom dožiadaného   súdu.   Dňa   12.   augusta   2011   nariadil   okresný   súd   pojednávanie na 29. september 2011, ktoré však bolo pre zistenie úmrtia odporcu v 2. rade R. K. odročené na neurčito. Žiadosťou z 12. októbra 2011 sa okresný súd obrátil na Okresný súd Trnava na účely zistenia, či je vedené dedičské konanie po odporcovi v 2. rade a v akom štádiu sa nachádza.   Po   doručení   odpovede   Okresného   súdu   Trnava   z   19.   októbra   2011   nariadil zákonný sudca okresného súdu termín pojednávania na 13. marec 2012. Podaním z 5. marca 2012 právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o prerušenie konania vzhľadom na úmrtie navrhovateľky v 3. rade, preto pokynom z 9. marca 2012 okresný súd termín pojednávania nariadený na 13. marec 2012 zrušil.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Zákon č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu   (povahu veci)   v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1.   Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení charakterizoval sťažovateľovu právnu vec ako „obtiažnu“.

Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   veci   vedenej   pred   okresným   súdom,   ústavný   súd poznamenáva,   že   návrhy   na   určenie   neplatnosti   závetu   sú   štandardnou   súčasťou rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a   pri   aplikácii   relevantnej   právnej   úpravy   sa všeobecné   súdy   opierajú   o   ustálenú   judikatúru.   Z   týchto   dôvodov   nemožno   považovať namietané konanie za právne zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených zo spisu konštatuje, že počas konania viacerí z účastníkov konania stratili svoju procesnú spôsobilosť, následkom čoho bolo potrebné zisťovať ich právnych nástupcov a upravovať okruh účastníkov, pričom táto okolnosť má nepochybne vplyv   na   dokazovanie   skutočností   podstatných   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Ústavný   súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy   v   konaní   zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľa. Tieto spočívajú predovšetkým v tom, že sťažovateľov návrh na začatie konania podaný ešte právnou predchodkyňou sťažovateľa mal   nedostatky,   ktoré   súd   musel   odstraňovať   procesným   postupom   podľa   §   43   OSP. Sťažovateľovi   možno   tiež   vytknúť   neospravedlnenú   neúčasť   na   pojednávaní   konanom 26. februára 2009.

3.   Napokon,   pokiaľ   ide   o   tretie   kritérium   podstatné   pre   skúmanie   existencie zbytočných   prieťahov   v   konaní,   ktorým   je   samotný   procesný   postup   okresného   súdu, ústavný súd zdôrazňuje, že namietané konanie posudzoval ako celok, t. j. vrátane obdobia, v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný súd Bratislava IV (obdobie od 18. mája 2006 do   31.   decembra   2007).   Vychádzal   pritom   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej súčasťou prechodu výkonu súdnictva je aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho súdu   na súd nadobúdajúci (napr.   IV.   ÚS   218/08, III.   ÚS   38/2010, III. ÚS 76/2010).

Pri   hodnotení   tretieho   kritéria   slúžiaceho   na   posúdenie   existencie   prípadných prieťahov   v   konaní   všeobecného   súdu   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že v priebehu konania okresný   súd   nedisponoval vecou   v   období   od   11.   septembra   2007 do 2. mája 2008 z dôvodu rozhodovania krajského súdu o podaní pôvodnej odporkyne vo   4.   rade   zo   17.   apríla   2007   označenom   ako   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 12   C/113/2006-38,   čo   predstavuje   takmer   8   mesiacov.   V   tejto   súvislosti   okresný   súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej ak v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená   osoba,   ale   nemožno   ju   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci (III. ÚS 242/03,IV. ÚS 218/04). Procesné návrhy, ktoré sú procesným právom účastníka konania,   však   nemôžu   byť   dôvodom   nekonania   v   merite   veci   (podobne   napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).  

Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v   počiatočnej   fáze   konania(v rokoch 2006 a 2007) právny predchodca okresného súdu - Okresný súd Bratislava IV priebežne vykonával úkony smerujúce k odstráneniu vád návrhu na začatie konania, resp. ďalších nedostatkov podmienok konania. V tomto období pritom došlo aj k úmrtiu pôvodnej navrhovateľky, na miesto ktorej nastúpil sťažovateľ. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd hodnotí túto etapu z hľadiska jej efektívnosti ako akceptovateľnú.

Po   prechode   výkonu   súdnictva   na obnovený   okresný   súd   dňom   1.   januára 2008 ústavný súd identifikoval niekoľko období procesnej nečinnosti. Prvým z nich je obdobie od 11. septembra 2008, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie č. k. 5 C/614/2008-73 zo

17.   augusta   2008,   ktorým   okresný   súd   pripustil   vstup   ďalšej   účastníčky   na   strane navrhovateľa do konania do 19. januára 2009, keď zákonný sudca nariadil termín prvého pojednávania vo veci (t. j. 4 mesiace). Ďalším obdobím zistenej nečinnosti je obdobie od pojednávania vykonaného 24. marca 2009 do určenia ďalšieho termínu pojednávania 2. marca 2010 (takmer 1 rok). Napokon najdlhším zisteným obdobím nečinnosti je obdobie od pojednávania uskutočneného 6. apríla 2010 do nariadenia ďalšieho termínu pojednávania 12. augusta 2011 (t. j. 16 mesiacov).

Ústavný súd už viackrát uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, aj to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.   Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov   pri   vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu   za rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). To isté platí aj pre prípad organizačných zmien v súdnictve, ktoré nemôže byť dôvodom na ospravedlnenie prípadného porušenia označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu v sťažovateľovej právnej veci boli zistené nedostatky vo svojom súhrne dosahujúce ústavnú relevanciu. Nesústredenou a neefektívnou činnosťou sa okresný súd podieľal na predĺžení posudzovaného konania v rozsahu približne dva a pol roka. To má za   následok   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote, čo ústavný súd vyslovil v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd   aj   v   prípade,   pokiaľ   tento   bude   v   zmysle   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   povinný v budúcnosti   vykonať ďalšie   úkony   vo veci,   prípadne   aj len   pri   doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   od   okresného   súdu   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2   500   €   najmä   s   ohľadom   na   porušenie   ním   označených   práv „závažným   spôsobom“ a pretrvávanie stavu „právnej neistoty“.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom   na   zistenú   nečinnosť   okresného   súdu   v   danom   prípade   podľa   názoru ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení finančného zadosťučinenia však ústavný súd prihliadal na podiel sťažovateľa na vzniku prekážok brániacich vo veci meritórne rozhodnúť (t. j. na nedostatky návrhu a na potrebu opakovane   vyzývať   na   jeho   opravu   a   doplnenie).   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a na jeho   zaplatenie   zaviazal   okresný   súd   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu, tak ako to vyplýva z bodu 3 výroku tohto nálezu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol aj o návrhu sťažovateľa na úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom obchodnou spoločnosťou A., s. r. o., v mene ktorej koná prom. práv. J. K. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho   zastúpenia   súhrnne   v   sume   318,84   €   za   2   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred   ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Podľa § 16 ods.   3 prvej vety vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.

V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby uskutočnenej v roku 2011 predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby sumu 7,41 €. V   prvom   polroku   2011   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky v sume 763 €, a preto odmena za 1 úkon právnej služby uskutočnenej v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € a paušálna náhrada za 1 úkon právnej služby sumu 7,63 €.

Ústavný súd považuje v súlade s § 1 ods. 3, § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky za dôvodné priznať úhradu trov právneho zastúpenia uplatnených právnou zástupkyňou sťažovateľa za označené dva úkony právnych služieb, z ktorých jeden bol vykonaný v roku 2011 a druhý v roku 2012, s tým, že priznanú úhradu trov právneho zastúpenia bolo potrebné zvýšiť aj o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %. Ústavný súd preto zaviazal porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľovi celkovo v sume 318,84 € (pozostávajúcej z odmeny v sume 250,66 €, paušálnej náhrady v sume 15,04 € a sumy 53,14 € predstavujúcej daň z pridanej hodnoty) na účet jeho právnej zástupkyne tak, ako to je uvedené vo 4. bode výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012