znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 71/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. apríla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti B. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tpo 1005/2009 zo 4. novembra 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   B.   V.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tpo 1005/2009 zo 4. novembra 2009   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť B. V. trovy konania v sume 377,73   €   (slovom   tristosedemdesiatsedem   eur   a sedemdesiattri   centov)   na účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 71/2010   z 18.   februára   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   B.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   slobodu   podľa   čl. 5 ods. 3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 1005/2009 zo 4. novembra 2009.

K prijatej   sťažnosti   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila   predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3118/2010 zo 16. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«K Vašej výzve sa písomne vyjadrila JUDr. M. B., predsedníčka senátu „1 Tpo“, ktorá   uviedla,   že   sťažnosť,   podanú   sťažovateľom,   po   preskúmaní   spisového   materiálu, považuje za neopodstatnenú...

Krajskému   súdu   v   Bratislave   bolo   v   čase   rozhodovania   známe,   že   v   písomnom vyjadrení   obvineného   k   návrhu   prokurátora   na   vzatie   do   väzby   zo   dňa   29. 10. 2009, obvinený žiadal o prijatie písomného sľubu, ponúkol peňažnú záruku alebo prijatie dohľadu probačného   a mediačného   úradníka,   ako   náhradu   jeho   väzby.   Krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní však vychádzal zo zápisnice o výsluchu obvineného konanom dňa 30. 10. 2009, na ktorom sa obhajca obvineného domáhal iba prijatia písomného sľubu, prípadne ponúkol peňažnú záruku, ako náhradu väzby, Súčasne založil do spisu písomný sľub obvineného. V súlade s návrhom obhajcu obvineného pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, preto Krajský súd v Bratislave rozhodoval len o písomnom sľube a o ponuke peňažnej záruky.

Pokiaľ obvinený v písomne podanej sťažnosti namietal nedostatočné odôvodnenie uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   tom   smere,   že   tento   sa   vôbec   nevysporiadal so skutočnosťami,   že   v   zahraničí   sa   nachádzal   zo   zdravotných   dôvodov,   kvôli   liečbe nadmernej obezity a jeho uznesenie je založené len na abstraktnej úvahe spočívajúcej v tom, že mu hrozí vysoký trest, s takýmto názorom sa nestotožňujem.

Krajský   súd   v   Bratislave   sa   dostatočne   vysporiadal   so   všetkými   relevantnými skutočnosťami,   dôležitými na rozhodnutie o väzbe obvineného.   Okrem   hrozby vysokého trestu sa vysporiadal aj s otázkou pobytu obvineného v zahraničí s tým, že v dôsledku jeho nedosažiteľnosti   pre   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   bolo   po   jeho   osobe   vyhlásené pátranie.»

Právny zástupca sťažovateľa doručil 29. marca 2010 ústavnému súdu k predmetnému vyjadreniu krajského súdu stanovisko, v ktorom okrem iného uviedol:

«Krajský súd v Bratislave vo svojom stanovisku uvádza, že sťažnosť sťažovateľa je neopodstatnená.

Avšak aj Krajský súd v Bratislave uvádza, že v čase rozhodovania mu bolo známe, že v   písomnom   vyjadrení   obvineného   k   návrhu   prokurátora   na   vzatie   do   väzby   zo   dňa 29. 10. 2009, obvinený žiadal o prijatie písomného sľubu, ponúkol peňažnú záruku alebo prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka, ako náhradu jeho väzby. Krajský súd pri svojom rozhodovaní však vychádzal zo Zápisnice o výsluchu obvineného konanom dňa 30. 10. 2009, kde sa mal obhajca domáhať len prijatia písomného sľubu alebo peňažnej záruky a súčasne založil do spisu písomný sľub obvineného. V súlade s týmto návrhom obhajcu pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, preto Krajský súd v Bratislave rozhodoval len o písomnom sľube a o ponuke peňažnej záruky.

Z uvedeného teda vyplýva, že Krajský súd v Bratislave mal pri svojom rozhodovaní dňa 04. 11. 2009 k dispozícii aj vyjadrenie obvineného zo dňa 29. 10. 2009, kde bol dohľad probačného a mediačného úradníka, ako náhrada väzby, navrhnutý obvineným, čo sám potvrdil Krajský súd v Bratislave aj vo svojom stanovisku, ako aj to, že mu bol jeho obsah známy.

Predmetné vyjadrenie obvineného spolu s návrhom na prijatie tejto záruky sudca pre prípravné konanie pri výsluchu obvineného dňa 30. 10. 2005 založil do spisu s tým, že bude tvoriť tento písomný návrh súčasť Zápisnice o tomto výsluchu, a teda aj súčasť spisu. Na verejnom zasadnutí pred Krajským súdom v Bratislave dňa 04. 11. 2009 môj obhajca výslovne uviedol, že zotrváva na písomnom vyjadrení zo dňa 29. 10. 2009, teda aj návrhu na prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby. Táto skutočnosť vyplýva, aj zo Zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 04. 11. 2009 /Príloha č. 3   k   sťažnosti   -   Kópia   Zápisnice   z   verejného   zasadnutia   zo   dňa   04. 11. 2009/.   Ako obvinený som sa v plnej miere pridržal prednesu môjho obhajcu.

Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že hoci Krajský súd v Bratislave rozhodol o mojom písomnom sľube a ponúknutej peňažnej záruke tak, že podľa § 80 ods. 1 písm. b/   a   § 81   ods. 1   Trestného   poriadku   neprijal   môj   písomný   sľub   ani   ponúknutú peňažnú záruku, so žiadosťou o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka sa však Krajský súd v Bratislave vôbec nezaoberal a ani o nej nerozhodol, čím podľa môjho názoru Krajský súd v Bratislave porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky...

Pokiaľ sa Krajský súd v Bratislave nestotožnil s mnou namietaným záverom, že sa nevysporiadal so všetkými významnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodovanie o väzbe, k tomu som sa podrobne vyjadril už v samotnej sťažnosti a mám za to, že Krajský súd v Bratislave mal pri rozhodovaní o mojej väzbe dôsledne rešpektovať obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, čo nevykonal...

V   predmetnej   sťažnosti   som   žiadal,   aby   Ústavný   súd   SR   v   náleze,   okrem   iného, rozhodol tak, že „Uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.: 1 Tpo 1005/09 zo dňa 04. 11. 2009   sa   zrušuje   a   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   B.   V.   prepustil neodkladne z väzby na slobodu“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a na to, že dňa 17. 03. 2010 Krajský súd v Bratislave   na   neverejnom   zasadnutí   zamietol   sťažnosť   Generálnej   prokuratúry   SR o mojom prepustení z väzby na slobodu za súčasného prijatia peňažnej záruky (predmetné rozhodnutie mi k dnešnému dňu nebolo doručené), a bol som prepustený z výkonu väzby, netrvám na tomto bode, a žiadam aby Ústavný súd SR vyhlásil tento nález:

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Tpo 1005/09 uznesením zo dňa   04. 11. 2009   porušil   základné   právo   B.   V.   zaručené   v   čl. 5   ods. 3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

B. V. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. C. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   upustil   od   ústneho   pojednávania vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z   dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Predmetom konania vo veci samej bolo posúdenie, či postupom, resp. uznesením krajského   súdu   zo   4.   novembra   2009   sp. zn.   1 Tpo 1005/2009,   ktorým   nerozhodol vo výroku   aj   o žiadosti   sťažovateľa   o   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka z 29. októbra 2009, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu k namietanému porušeniu označených práv je potrebné v prvom rade uviesť, že zo základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,   resp.   z   práva   na   slobodu   podľa   čl. 5   ods. 3   dohovoru   vyplýva,   že v prípade, ak osoba,   ktorej   osobná   sloboda   je   pozbavená   väzbou,   požiada   o nahradenie   väzby sľubom, peňažnou   zárukou,   ale   i dohľadom   mediačného   a probačného   úradníka,   súd rozhodujúci   o   väzbe   je   povinný   sa   s   touto   žiadosťou   náležite   vysporiadať,   pretože v opačnom   prípade   dochádza   k   porušeniu   označených   práv   (m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06, IV. ÚS 346/08, I. ÚS 364/08).

Ďalej   z tejto   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva   aj   to   že „ak   právny   zástupca sťažovateľa v žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu v mene sťažovateľa ako   obvineného   alternatívne   výslovne   žiada,   aby   bol   prijatý   dohľad   mediačného a probačného úradníka ako náhrada jeho väzby, je povinnosťou príslušného súdu zaoberať sa   aj   možnosťou   nahradenia   väzby   sťažovateľa   dohľadom   mediačného   a   probačného úradníka a rozhodnúť o nej. Ak tak neurobí, poruší základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru“.

Obdobne tento výklad uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva k pojmu „záruka“ podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (IV. ÚS 346/08).

Tieto   inštitúty   sú   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   zakotvené najmä   v   § 80   ods. 1   a   § 81   ods. 1   zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), kde sa okrem   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   na slobodu   môže   obvinený   domáhať   prepustenia na slobodu   inými   prostriedkami,   ktorými   možno   väzbu   nahradiť.   Medzi   uvedené prostriedky patrí aj dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

V preskúmavanom   prípade   je   preukázané,   že   sťažovateľ   svojím   vyjadrením z 29. októbra 2009 k návrhu prokurátora na vzatie do väzby okrem iného žiadal okresný súd, aby „bol prijatý môj písomný sľub, ponúknutá peňažná záruka, alebo prijatý dohľad probačného   a mediačného   úradníka   ako   náhrada   mojej   väzby   a ja   som   bol   ponechaný na slobode“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 653/09 z 30. októbra 2009 rozhodol o nevzatí sťažovateľa do väzby a jeho ponechaní na slobode s tým, že v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prijal jeho písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a podľa § 82 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uložil sťažovateľovi zákaz vycestovania do zahraničia.

Proti   označenému   rozhodnutiu   podal   prokurátor   sťažnosť,   o ktorej   rozhodoval krajský súd 4. novembra 2009 na verejnom zasadnutí a uznesením sp. zn. 1 Tpo 1005/2009 rozhodol tak, že zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s tým, že podľa § 72 ods. 1 písm. a) a § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzal sťažovateľa do väzby, podľa § 80   ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku   písomný   sľub   ponúkaný   obvineným   neprijal a podľa   § 81   ods. 1   Trestného   poriadku   neprijal   ponuku   peňažnej   záruky   zo   strany obvineného (sťažovateľa).

Krajský súd však v odôvodnení svojho uznesenia neuviedol žiadnu zmienku o tom, že sťažovateľ pred rozhodnutím krajského súdu žiadal ešte v podaní z 29. októbra 2010 (zopakoval to aj 4. novembra 2010 na verejnom zasadnutí) o nahradenie väzby dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka,   týmto   návrhom   sa   vôbec   nezaoberal   a nerozhodol o ňom (m. m. III. ÚS 240/06, IV. ÚS 346/08, I. ÚS 364/08).

Aj keď krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti považuje sťažnosť sťažovateľa za   neopodstatnenú,   vychádzajúc   z vyjadrení   sťažovateľa   a z citovanej   konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   uvedenú   argumentáciu   krajského   súdu   zo   16.   marca   2010 nemožno z ústavného hľadiska akceptovať.

Zákonná povinnosť nadriadeného orgánu v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmať správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná sťažnosť, ako   aj konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   v sebe   implikovane   zahŕňa   povinnosť rozhodnúť aj o tom, čo žiadal sťažovateľ na začiatku 29. októbra 2009 v konaní o návrhu prokurátora   na vzatie,   či   nevzatie   do   väzby   pred   okresným   súdom,   ako   aj   priamo na verejnom zasadnutí pred krajským súdom 4. novembra 2010. Táto požiadavka vyplýva okrem iného aj z princípu právnej istoty (jedného z atribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy) a má svoje opodstatnenie predovšetkým v prípadoch, keď nadriadený orgán dospeje po preskúmaní napadnutého rozhodnutia k inému záveru ako prvostupňový súd.

Potreba   individualizácie   výroku   uznesenia,   ktorým   sa   rozhodovalo   o väzbe sťažovateľa,   resp.   o nahradení   väzby   peňažnou   zárukou,   písomným   sľubom,   ako aj o jeho žiadosti   o   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka, vyplýva   nielen   z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku,   ale   najmä   aj   z charakteru základného práva na osobnú slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia musí mať svoj jednoznačný základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne účinky.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď krajský súd rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby a neprijal písomný sľub sťažovateľa a ponuku peňažnej záruky, o jeho žiadosti o nahradenie väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nerozhodoval,   resp.   sa   ňou   ani nezaoberal,   preto   jeho   postupom   a uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   1 Tpo 1005/2009 zo 4. novembra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať   v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd v bode   1 výroku   nálezu vyslovil, že   krajský   súd svojím   uznesením sp. zn.   1 Tpo 1005/2009   zo   4.   novembra   2009   porušil   jeho   základné   právo   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Keďže ústavný súd zistil, že protiústavnosť sťažovateľovej väzby bola v priebehu konania pred ústavným súdom odstránená neskorším súdnym rozhodnutím krajského súdu zo 17. marca 2010 (sťažovateľ bol prepustený z väzby na slobodu) a v doplnení svojej sťažnosti z 29. marca 2010 upravil petit sťažnosti tak, že nežiadal o zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 1005/2009 zo 4. novembra 2009, nepovažoval za potrebné sa bližšie touto otázkou zaoberať.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa. Pri priznaní trov   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2008 (20 950 Sk/695,41 €) a za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za tri úkony právnej služby, a to za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia)   v sume   115,90   €   a náhradu   režijného   paušálu   v sume   6,95 €   a dva   úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2010   (podanie   sťažnosti   a stanovisko   k vyjadreniu krajského súdu, resp. doplnenie sťažnosti z 29. marca 2010) v sume 2-krát po 120,23 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 377,73 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2010