znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 71/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M.   Z.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   P.   Š., Česká republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 376/2007 zo 17. júna 2008 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť Mgr. M. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2008 (po doplnení 4. decembra 2008, 29. decembra 2008, 7. a 8. januára 2009) doručená sťažnosť Mgr. M. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. Š., Česká republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 376/2007 zo 17. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Ž.,   a. s.,...   (ďalej   len   „Žalobca“)   sa   návrhom   zo   dňa   26.   1.   2004...   domáhala na Okresnom súde v Žiline (ďalej len „Okresný súd“) voči Sťažovateľovi zaplatenia sumy 1.147,- Sk s príslušenstvom (uvedené konanie bolo vedené pod sp. zn. č. 7 C 152/2004). Okresný súd dňa 27. 6. 2007 vyhlásil v tejto veci rozsudok (ďalej len „prvostupňový rozsudok“), ktorým

1. zaviazal Sťažovateľa zaplatiť Žalobcovi sumu 264,- Sk,

2. zaviazal Sťažovateľa zaplatiť Žalobcovi úrok z omeškania vo výške 12 % zo sumy 645,- Sk od 4. 9. 2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy 264,- Sk od 6. 2. 2004 do zaplatenia,

3. vo zvyšku žalobu Žalobcu zamietol, a

4. Sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Proti   prvostupňovému   rozsudku   podal   Sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolanie. Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „Krajský   súd“),   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 376/2007,   rozsudkom   zo   dňa   17.   6.   2008   (ďalej   len   „druhostupňový   rozsudok“) prvostupňový rozsudok potvrdil.

Druhostupňový rozsudok bol Sťažovateľovi doručený dňa 3. 10. 2008... Sťažovateľ týmto podáva proti druhostupňovému rozsudku sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy, nakoľko namieta, že druhostupňovým rozsudkom boli porušené jeho základné práva a slobody, a to najmä podľa:

- čl. 46 ods. 1 Ústavy - právo na súdnu ochranu;

-   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení   jeho protokolov (ďalej len „Dohovor“) - právo na spravodlivý proces...

Porušenie základných práv a slobôd navrhovateľa spočíva v nesprávnej aplikácii a interpretácii právnych predpisov Krajským súdom (ako aj Okresným súdom) v dôsledku, ktorej   Krajský   súd   vydal   druhostupňový   rozsudok,   ktorý   zasiahol   do   práv   a   slobôd Sťažovateľa   a   v   riadnom   neodôvodnení   druhostupňového   rozsudku   Krajským   súdom... Sťažovateľ taktiež namieta, že druhostupňový rozsudok nie je riadne odôvodnený spôsobom stanoveným   v   §   157   ods.   2   OSP,   a   to   že   druhostupňový   rozsudok   riadne   neuvádza, ako sa vysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa ako odvolateľa...

A) Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania počas veriteľovho omeškania Okresný   súd   v   konaní   na   prvom   stupni   mal   za   preukázané,   že   Sťažovateľ   ako odporca sa dňa 27. 1. 2004 dostavil k Žalobcovi a ponúkol mu plnenie vo výške 1.214,- Sk (plnenie, ktorého časť si Žalobca následne v súdnom konaní uplatnil voči Sťažovateľovi), pričom Žalobca toto plnenie odmietol prevziať. Okresný súd na str. 5 ods. 3 prvostupňového rozsudku konštatuje, že dňa 27. 1. 2004 sa Žalobca dostal do omeškania s prevzatím celého ním uplatneného nároku,   t.   j.   že sa dostal do omeškania veriteľa podľa § 522 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Napriek tejto skutočnosti Okresný súd v hrubom rozpore so zákonom zaviazal Sťažovateľa zaplatiť Žalobcovi úrok z omeškania vo výške 12 % zo sumy 645,- Sk od 4. 9. 2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy 264,- Sk od 6. 2. 2004 do zaplatenia, t. j. aj za obdobie od 27. 1. 2004, teda aj počas omeškania Žalobcu ako veriteľa.

Ako aj Sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní z 20. 8. 2007 proti prvostupňového rozsudku, omeškanie veriteľa a omeškanie dlžníka sa pojmovo vylučuje... Je nemysliteľné, že ak veriteľ zmarí splnenie peňažnej povinnosti dlžníka voči veriteľovi, aby mal veriteľ voči dlžníkovi   nárok   na   úroky   z   omeškania   z   tejto   peňažnej   pohľadávky.   Z   logiky   veci, ako i z § 520   Občianskeho   zákonníka   vyplýva,   že   dlžník   nemôže   byť   v   omeškaní, ak je v omeškaní veriteľ. Navyše ak veriteľ žiada úroky z omeškania za obdobie svojho omeškania, takýto výkon práv je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka...

Pochybenie Krajského súdu spočíva v tom, že neodstránil takéto hrubé porušenie zákona   a   stotožnil   sa   s   takýmto   hrubým   porušením   zákona,   t.   j.   neodstránil   porušenie ústavného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a takto sám zasiahol do týchto práv sťažovateľa. Okresný súd a Krajský súd sa teda odchýlili od znenia príslušných   ustanovení   tak,   že   zásadne   popreli   ich   účel   a   význam.   Krajský   súd   navyše v odôvodnení druhostupňového rozsudku sa ani nevysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa v odvolaní (tými, ktoré sú tu vyššie uvedené), a tak riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie.

B) Odlišné právne závery pri rovnakých skutkových zisteniach Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   Žalobca   tým,   že   dňa   27.   1.   2004   neprevzal Sťažovateľom riadne ponúknuté plnenie, sa dostal do omeškania (veriteľa).

Na druhej strane mal Okresný súd za preukázané, že Sťažovateľ dňa 22. 9. 2003 ponúkol   Žalobcovi   plnenie   vo výške   100,-   Sk (nárok vyplývajúci z   udalosti,   ktorá bola predmetom   súdneho   konania).   Okresný   súd   však   v   tomto   prípade   dospel   k   záveru, že Žalobca sa do omeškania (vo vzťahu k plneným 100,- Sk) nedostal..., nakoľko Sťažovateľ neponúkol celé plnenie, ale len čiastočné plnenie... Ku dňu 22. 9. 2003, kedy Sťažovateľ ponúkol Žalobcovi plnenie vo výške 100,- Sk, predstavovala práve táto čiastka (100,- Sk) celkovú   sumu,   ktorá   bola   voči   Sťažovateľovi   uplatnená... Z   uvedeného   vyplýva, že Sťažovateľ dňa 22. 9. 2003 ponúkol Žalobcovi celé ním uplatnené plnenie v časti, ktorá bola dôvodná. Sťažovateľ teda len nesplnil uplatnený nárok vo výške 1.202,- Sk vyplývajúci z údajného zdržania a meškania vlaku (k 22.   9.   2003 bol takto uplatnený).   Sťažovateľ navyše   ďalej   uvádza,   že   v   zmysle   §   566   Občianskeho   zákonníka   bol   Žalobca   povinný prevziať   i   čiastočné   plnenie,   a   teda   sa   v   zmysle   §   522   Občianskeho   zákonníka   dostal do omeškania (veriteľa) v tejto časti...

Napriek   tomu,   že   Žalobca   dňa   22.   9.   2003   odmietol   prevziať   plnenie   vo   výške 100,- Sk, ktoré v tom čase predstavovalo plnenie v plnej výške nároku uplatneného z iného dôvodu než z dôvodu údajného zdržania a meškania vlaku (ktorý bol neskôr Okresným súdom   zamietnutý),   dospel   k   právnemu   názoru,   že   Žalobca   sa   nedostal   do   omeškania (veriteľa). Na druhej strane, keď Žalobca neprevzal tiež celé plnenie dňa 27. 1. 2004, Okresný   súd mal za to,   že Žalobca   sa   dostal do omeškania (veriteľa).   Teda v jednom prípade Okresný súd priznal Sťažovateľovi náhradu nákladov, ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania Žalobcu a v druhom prípade mu túto náhradu nákladov nepriznal.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Okresný súd pri skutkovo zhodných resp. podobných prípadoch neodôvodnene aplikoval ustanovenia právnych predpisov rozdielne (a to v rámci jedného rozhodnutia). Takto vyvodené závery sú teda zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Pochybenie Krajského súdu spočíva v tom, že nenapravil v odvolacom konaní vady prvostupňového rozsudku. Krajský súd navyše v odôvodnení druhostupňového rozsudku sa ani nevysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa v odvolaní (tými, ktoré sú tu vyššie uvedené), a tak riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie.

C) Nepriznanie trov konania - neodôvodnenosť druhostupňového rozsudku

Okresný súd nepriznal Sťažovateľovi trovy konania, hoci mal úspech vo veci (77 %) nakoľko   si   ich   Sťažovateľ   nepreukázal.   Sťažovateľ   túto   skutočnosť   nepopieral,   avšak vo svojom odvolaní namietal, že nevedel o tom, že má tieto trovy preukázať a do kedy môže tieto   trovy   preukázať,   Navyše   tieto   trovy   preukázal   vo   svojom   odvolaní   a   poukázal na ustanovenie   §   205a   OSP,   v   zmysle   ktorého   v   druhostupňovom   konaní   nemožno skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   neboli   uplatnene   pred   Okresným   súdom,   uplatniť   len v odvolaní vo veci samej. Avšak rozhodnutie o trovách konania nie je rozhodnutie vo veci samej, a preto mal súd na tieto dôkazy a skutočnosti prihliadnuť, nakoľko v zmysle § 154 OSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Krajský   súd   teda   zasiahol   do   ústavného   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu spočívajúcu v práve na riadne odôvodnenie rozsudku.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 376/2007 zo 17. júna 2008 porušené bolo, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania. Okrem toho sťažovateľ žiadal aj o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 376/2007-139 zo 17. júna 2008. Svoje námietky sťažovateľ predostrel v troch rovinách. Po prvé namietal nezákonnosť   a neodôvodnenosť   rozhodnutia   krajského   súdu   z dôvodu,   že   aj   napriek konštatovaniu, že v období od 27. januára 2004 bol veriteľ v omeškaní, zaviazal sťažovateľa ako   dlžníka   na platenie   úrokov   z omeškania   za   obdobie   od   4.   septembra   2003   do   5. februára 2004, teda aj za obdobie, keď dlžník nie je podľa Občianskeho zákonníka povinný platiť   úroky   z omeškania.   Po   druhé   namietal   skutočnosť,   že   pri   zhodných   skutkových zisteniach vyvodil tak okresný súd, ako aj krajský súd rozdielne právne závery týkajúce sa situácie, za ktorých dochádza k omeškaniu veriteľa a právu dlžníka na náhradu nákladov. Napokon sťažovateľ namietal aj neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzal   z obsahu   námietok sťažovateľa,   príloh   sťažnosti,   ako   aj   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 152/2004.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zistil,   že   návrhom   na   vydanie   platobného rozkazu   sa   navrhovateľ   na   Okresnom   súde   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   voči sťažovateľovi   domáhal   zaplatenia   sumy   1 147   Sk   s príslušenstvom   z dôvodu, že 3. septembra   2003   pri   kontrole   cestovných   lístkov   vo   vlaku   na   ceste   zo   Žiliny do Bratislavy bolo zistené, že sťažovateľ si na neplatný preukaz zakúpil zľavnený lístok. Uvedenú   sumu   si   navrhovateľ   uplatňoval   za   porušenie   prepravnej   zmluvy   a následné zdržanie vlaku. O návrhu navrhovateľa rozhodol okresný súd platobným rozkazom sp. zn. 7 Ro 18/2004   z 24.   marca   2004   tak,   že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 147 Sk s príslušenstvom. Proti platobnému rozkazu však sťažovateľ podal odpor, v dôsledku čoho okresný súd nariadil pojednávanie.

O návrhu   navrhovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   152/2004 z 27. júna 2007 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 264 Sk a úrok z omeškania 12,5 % zo sumy 645 Sk od 4. septembra 2003 do 5. februára 2004 a zo sumy 264   Sk   od 6. februára 2004 do   zaplatenia. Vo zvyšku   žalobu zamietol   a sťažovateľovi nepriznal   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie, v ktorom   v podstate   uviedol   totožné   argumenty,   aké   vyplývajú   zo   sťažnosti   podanej ústavnému   súdu.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č.   k.   5   Co   376/2007-139   zo 17. júna 2008   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   v odvolaním napadnutej   časti,   v ktorej   okresný   súd   čiastočne   žalobnému   návrhu   vyhovel,   a v časti o trovách   prvostupňového   konania   potvrdil,   navrhovateľovi   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania a prvostupňové rozhodnutie v odvolaním nenapadnutej časti, v ktorej okresný súd vo zvyšku žalobu zamietol, ponechal nedotknutý.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Okresný   súd   Žiline,   rozsudkom   č.   k.   7   C/152/2004-100   zo   dňa   27.   júna   2007, zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu Sk 264,- a úrok z omeškania 12,5 % zo sumy Sk 645,- od 4. 9. 2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy Sk 264,- od 6. 2. 2004 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok   odôvodnil   vykonaným   dokazovaním,   na   základe   ktorého   mal preukázané,   že   žalobný   návrh   navrhovateľa   je   dôvodný   len   čo   do   výšky   Sk   264,-   z uplatnenej sumy Sk 1.147,-, keď navrhovateľovi priznal aj úrok z omeškania 12,5 % zo sumy Sk 645,-   od 4. 9. 2003 do 5. 2. 2004 a zo sumy Sk 264,- od 6. 2. 2004 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. V konaní mal prvostupňový súd preukázané, že odporca použil služby železnice dňa 3. 9. 2003, pričom pri kontrole cestovných dokladov odporca predložil sprievodcovi študentský zľavnený cestovný lístok za polovicu obyčajného cestovného spolu s neplatným preukazom na zľavu cestovného pre študentov. V takom prípade sa cestovný lístok považuje za neplatný a odporcovi tak vznikla povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úhradu vo výške 100 - násobku cestovného bez príplatkov a zliav v 1. tarifnom pásme, t. j. Sk 700,-, od ktorej však bola odpočítaná navrhovateľom výška   cestovného   zaplateného   odporcom.   Pokiaľ   navrhovateľ   uplatňoval   nárok   na zaplatenie poplatku za zdržanie vlaku elektrickej trakcie vo výške Sk 502,- v tejto časti odvolací   súd   dospel   k   právnemu   záveru,   že navrhovateľ   relevantným   spôsobom nepreukázal,   že k zdržaniu   vlaku   došlo   zavinením   odporcu.   Navrhovateľ   nepredložil   ani neoznačil dôkazy, ktorými by preukázal základ uplatneného nároku na zaplatenie sumy Sk 502,-, preto v tejto časti súd žalobu zamietol. Keďže súd mal preukázané, že navrhovateľ dňa 27. 1. 2004 neprijal od odporcu riadne ponúknuté plnenie, dostal sa do omeškania. Preto v zmysle § 522 OZ vznikla povinnosť nahradiť odporcovi náklady, ktoré mu vznikli, a to vo výške Sk 381,-, ktoré si odporca započítal na pohľadávku navrhovateľa písomným podaním doručeným navrhovateľovi 5. 2. 2004. Týmto dňom došlo k stretu pohľadávok a k ich zániku do výšky Sk 381,-. Navrhovateľovi tak zostala voči odporcovi pohľadávka do výšky Sk 264,-, na úhradu ktorej prvostupňový súd zaviazal odporcu. Vo zvyšnej časti preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol...

Odvolací   súd   preskúmaním   napadnutého   rozsudku,   prislúchajúceho   spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, dospel k právnemu záveru, ktorý sa stotožňuje   s prvostupňovým   súdom,   v   ktorého   rozhodnutí   nezistil   žiadne   pochybenie. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania dôsledne postupoval v súlade s ust. § 132 O. s. p., keď hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli   účastníci.   Aj   podľa   právneho   záveru odvolacieho súdu v konaní bolo nepochybne preukázané, že odporca použil dňa 3. 9. 2003 služby železnice, pričom nemal platný cestovný lístok. Pri kontrole cestovných dokladov totiž   odporca   predložil   sprievodcovi   študentský   zľavnený   cestovný   lístok   za   polovicu obyčajného   cestovného   v   hodnote   Sk   121,-   spolu   s   neplatným   preukazom   na   zľavu cestovného   pre   študentov,   ktorý   správne   bol   odporcovi   odobratý   a   cestovný   lístok sa v takomto prípade považoval za neplatný. Odporca bol vyzvaný na zaplatenie úhrady v zmysle   prepravného   poriadku,   pretože   odporcovi   vznikla   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi   úhradu   vo   výške   100-násobku   cestovného   bez   príplatkov   a   zliav   v   I. tarifnom   pásme,   t.   j.   Sk   700,-.   Správne   od   tejto   sumy   navrhovateľ   odpočítal   výšku cestovného zaplateného odporcom a požadoval sumu Sk 645,-. Keďže navrhovateľ dňa 27. 1. 2004 neprijal od odporcu riadne ponúknuté plnenie, správne potom prvostupňový súd odpočítal   odporcovi   náklady   vo   výške   Sk   381,-,   ktoré   si   započítal   na   pohľadávku navrhovateľa vo výške Sk 645,-, a tak navrhovateľovi zostala voči odporcovi pohľadávka vo výške   Sk 264,-,   na   úhradu   ktorej   správne   prvostupňový   súd   zaviazal   odporcu.   Keďže odvolací súd v tomto rozhodnutí nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvostupňového súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Odvolací   súd   nezistil   pochybenie   ani   v   rozhodnutí   o   trovách   prvostupňového konania, ktoré prvostupňový súd odôvodnil ust. § 142 ods. 2 veta prvá v spojení s ust. § 153 ods.   1   O.   s.   p.,   keďže   odporca   bol   v   konaní   úspešný   čiastočne.   Navrhovateľ   pôvodne požadoval zaplatenie sumy Sk 1.147,- a keďže mu bola priznaná suma Sk 264,- navrhovateľ mal   v   konaní   úspech   čo   do   výšky   23   %   z predmetu   konania   a   neúspech   rovnajúci   sa úspechu odporcu vo výške 77 % z predmetu konania. Odporcovi by potom patrilo právo na náhradu 54 % trov. Odporca si uplatnil náhradu trov spočívajúcich v cestovnom, za účasť na pojednávaní dňa 27. 6. 2007 z Bratislavy do Žiliny a späť, pretože miestom výkonu jeho práce je Bratislava a v náhrade ušlej mzdy. No keďže uplatnené trovy nijakým spôsobom nepreukázal,   prvostupňovému   súdu   nezostávalo   iné,   ako   mu   náhradu   trov   konania nepriznať.   Ani   v   tejto   časti   rozsudku   prvostupňového   súdu   nebolo   zistené   žiadne pochybenie.   Odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   v   odvolaním   nenapadnutej   časti, t. j. v tej časti, v ktorej súd vo zvyšku návrh zamietol, ponechal nedotknutý.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Pri   prerokovaní námietok   sťažovateľa   o neodôvodnenosti   rozhodnutia   krajského súdu   v časti,   ktorou   sa   odvolací   súd   zaoberal   náhradou   trov   prvostupňového   konania, ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05, III. ÚS 315/08).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   odvolací   súd   sťažovateľovi   dostatočne vysvetlil, na základe akých zákonných ustanovení (§ 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a skutkových zistení postupoval okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov   konania.   Krajský   súd   uviedol,   že   sťažovateľ   mal   v rámci   prvostupňového   konania čiastočný úspech, ale keďže vyčíslené trovy nijakým spôsobom nepreukázal, okresný súd mu ich nepriznal.

Ústavný súd nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch   a sú   aj   dostatočne   odôvodnené.   Na   základe   toho   potom   ústavný   súd   hodnotí napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   v časti,   ktorou   sa   zaoberal   náhradou   trov prvostupňového konania za ústavne akceptovateľné.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ predostrel námietky, ktoré boli spojené s úvahami, zisteniami   a závermi   krajského   súdu   o omeškaní   veriteľa,   a to   jednak pri posúdení podľa názoru sťažovateľa identických zistení rozdielnym spôsobom, ako aj pri priznaní navrhovateľovi (veriteľovi) úrokov z omeškania za obdobie jeho omeškania.

Čo sa týka názoru sťažovateľa, že tak ako okresný súd, aj krajský súd neposúdili zhodne   identické   skutkové   okolnosti   týkajúce   sa   omeškania   veriteľa,   konkrétne neidentifikovali obdobie od 22. septembra 2003 ako moment, kedy sa navrhovateľ ako veriteľ   dostal   do   omeškania,   k tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   nie   je   jeho   povinnosťou reparovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ak ich tieto súdy vedia patričným spôsobom   odôvodniť.   Krajský   súd   vychádzajúc   z rozhodnutia   okresného   súdu   mal za preukázané, že navrhovateľ sa v tomto období nedostal do omeškania. Nebolo úlohou ústavného súdu   zisťovať skutkový stav a ani porovnávať právne názory krajského súdu v sťažovateľom naznačených situáciách. Pre ústavný súd bolo rozhodujúce odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu ako celku, o ktorom je potrebné konštatovať, že dáva zmysel a význam.

Sťažovateľ okrem už uvedeného prejavil nespokojnosť aj s rozhodnutím krajského súdu, ktorý obdobie od 27. januára 2004 posúdil ako omeškanie veriteľa, ale aj napriek tomu priznal navrhovateľovi ako veriteľovi za uvedené obdobie aj úroky z omeškania.

Pri prerokovaní týchto námietok sťažovateľa sa pozornosť ústavného súdu upriamila na samotný predmet sporu – žaloba o zaplatenie sumy 1 147 Sk s príslušenstvom. Krajský súd pritom potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 264 Sk a úrok z omeškania 12,5 % zo sumy 645 Sk od 4. septembra 2003 do 5. februára 2004 a zo sumy 264 Sk od 6. februára 2004 do zaplatenia.

Z uvedeného   vyplýva,   že   za   obdobie   omeškania   veriteľa   (od   27.   januára   2004 do 5. februára   2004)   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   úroky   z omeškania v nepatrnej sume 2,20 Sk. Okrem toho ústavný súd zistil, že za obdobie od 22. septembra 2003,   o ktorom   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   taktiež   došlo   k omeškaniu   veriteľa, do 27. januára   2004   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   úrok   z omeškania v sume približne 28 Sk. Bez toho,   aby ústavný súd ďalej hodnotil   namietané skutkové a právne výstupy krajského súdu, konštatuje, že hľadanie spravodlivosti vo všeobecnosti by nemalo   tkvieť   v komplikovanom   riešení   malicherností.   Ústavný   súd   je   nezávislým súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti,   ktorý   vždy   poskytuje ochranu základným právam v prípade   ich   porušenia.   Avšak   zaviazanie   sťažovateľa   k plateniu   uvedeného   úroku sa materiálne   nemôže   dotknúť   žiadneho   z ústavne   či   medzinárodnými   zmluvami garantovaných práv. V tejto súvislosti sa javí potreba vytknúť krajskému súdu úročenie dlžnej sumy za čas omeškania veriteľa, pretože v súlade s § 523 Občianskeho zákonníka nie je dlžník za toto obdobie povinný platiť úroky. No aj napriek uvedenému považuje ústavný súd rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné, pretože ako už uviedol, takýto nedostatok nemôže znamenať porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   neušlo   jeho   pozornosti, že sťažovateľovi ide v podstate o princíp a preukázanie tvrdených skutočností. Ústavný súd sa však domnieva, že riešenie takýchto malicherných záležitostí neodráža pravý zmysel hľadania spravodlivosti.

S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu,   s poukazom   na to,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé   súdne   konanie nie   je právo   na rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ako   aj   s poukazom na prezentované právne názory ústavného súdu vo vzťahu k súdnym sporom označeného charakteru,   ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009