znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 71/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 6   ods. 1   a   čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2008 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/02.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Okresný   súd   v   Žiline   bol   už   posudzovaný   Ústavným   súdom   SR   v konaní IV. ÚS 174/05-47 Nálezom doručeným dňa 20. 12. 2005. Ústavný súd prikázal OS Žilina konať   bez   ďalších   prieťahov,   ale   na   činnosti   tohto   súdu   sa   to   nijako   neprejavilo,   čo sťažovateľ považuje za POHŔDANIE ÚSTAVNÝM   S Ú D O M, čo však Ústavný súd znáša neprirodzene vlažne.

Okresný súd v Žiline pokračuje drzo v zbytočných prieťahoch, porušuje základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 a aj právo podľa čl. 46 ods. 1 - právo na súdnu ochranu a pokračuje v právnej neistote, žalovaného exekútora chráni už 5 rokov. Okrem uvedeného   OS   Žilina   porušuje   aj   čl.   6   medzinárodného   dohovoru   a   Občiansky   súdny poriadok, keď sudca síce prebral dôkazy, ale ich nepoužil pri rozhodovaní, pri rozhodovaní nevychádzal z predložených dôkazov, ale z túžby pokračovať v škodení sťažovateľovi a dal vyhrať exekútorovi, ktorý nepredložil ani jediný dôkaz a ani jeden dôkaz nevyvrátil, ktorý predložil žalobca D. B. Rozsudok je svojvoľný a zlovôlný, preto protizákonný a odporuje čl. 6   -   medzinárodného   dohovoru,   rozsudok   spravodlivý   musí   vychádzať   z   predložených dôkazov, ktoré sú v spise.“

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom rozhodne nasledovne:

„II.A. Okresný súd v Žiline porušuje základné práva D. B. a nerešpektovaním nálezu Ústavného súdu v konaní IV. US 174/05 pokračuje v porušovaní, práva podľa čl. 48 ods. 2, podľa čl. 46 ods. 1, podľa čl. 6-medzinarodného dohovoru a čl. 13-právo na účinný opravný prostriedok.

II.B. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť D. B. škodu podľa čl. 46 ods. 3 - spôsobenú chybným úradným postupom takto:

Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť sumu 115. 000.- Sk spolu s 17.6 % úrokom z omeškania od 18. 07. 1997 do zaplatenia; sumu 57. 500.- Sk spolu s 17.6 % úrokom z omeškania   od   27.   08.   1997   do   zaplatenia;   sumu   20.   000.-   Sk   s   17.6   %   úrokom   z omeškania od 06. 10. 1996 do zaplatenia (podľa uznesenia 8 C 145/02 )- 238.

II. C. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť D. B. primerané zadosťučinenie vo výške 1,000.000.- Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného sudu.

Okresný súd v Žiline je povinný všetko zaplatiť do 15 dni od dna doručenia Nálezu Ústavného   súdu.   V   prípade   omeškania   musí   Okresný   súd   zaplatiť   D.   B.   za   každý   deň omeškania 10.000.- Sk, keď o to D. B. požiada, bez ďalšieho prejednávania veci.

II. D. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť Ústavnému súdu 1,000.000.- Sk do 15 dní od doručenia nálezu za nerešpektovanie Nálezu IV.ÚS 174/05.“

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní o   jeho   sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju zlú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. Predmetom sťažnosti sťažovateľa vychádzajúc z jeho sťažnosti je najmä to, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 145/02 od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 174/05 z 27. októbra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. decembra 2005,   dochádza   k zbytočných   prieťahom,   čím   je   porušované   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za tým   účelom sa   pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   ústavný súd oboznámil s obsahom spisu okresného súdu a zistil nasledovný priebeh konania:

Dňa 28. júla 2005 okresný súd rozhodnutím č. k 8 C 145/02-166 konanie prerušil z dôvodu konania vedeného pod sp. zn. Ps 12/04 Okresným súdom Bratislava II, v ktorom súd rozhodoval o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní   rozhodol   uznesením   z   28.   februára   2006   sp.   zn. 23 Co 46/06 tak, že predmetné rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Dňa   15.   decembra   2005   okresný   súd   uznesením   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co 47/06 z 28. februára 2006 rozhodnutie okresného súdu z 15. decembra 2005 potvrdil.

Uvedené rozhodnutia všeobecných súdov o prerušení konania a zamietnutí žiadosti o ustanovenie advokátov nadobudli právoplatnosť 10. apríla 2006.

V období,   keď   konanie   o náhradu   škody   z titulu   nesprávneho   postupu   súdneho exekútora   bolo   právoplatne   prerušené,   sťažovateľ   19.   apríla   2006   podal   proti   obidvom rozhodnutiam   krajského   súdu   dovolanie,   v   ktorom   tiež   žiadal,   aby   mu   bol   ustanovený zástupca z radov advokátov. Dňa 27. apríla 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby si zvolil   pre dovolacie konanie advokáta   a 29.   mája 2006   doručil   spis   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý ho vrátil ako predčasne predložený, pretože nerozhodol o jeho žiadosti o ustanovenie advokáta (č. l. 205 spisu). Dňa 21. júna 2006 okresný súd rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta zamietol a súčasne   žiadal   sťažovateľa,   aby   predložil   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie.   Dňa 21. augusta   2006   bol spis predložený najvyššiemu súdu,   ktorý   uznesením   z 23. augusta 2006   dovolacie   konanie   zastavil.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   29.   septembra 2006.

Dňa 17. augusta 2007 okresný súd určil termín pojednávania na 19. september 2007, (ktoré bolo preročené na základe žiadosti sťažovateľa na 17. október 2007) a vyžiadal si rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. Ps 12/04 z 15. mája 2007, ktorým 2. júna 2007 právoplatne skončilo konanie vo veci pozbavenia spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 145/02-238 z 13. septembra 2007 pripustil zmenu návrhu na základe žiadosti sťažovateľa.

Okresný   súd   na   pojednávaní   17.   októbra   2007   vypočul   účastníkov   konania, oboznámil sa s dôkazmi a potom ho odročil na 14. november 2007. Na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 22. januára 2008 odvolanie. Dňa 16. januára 2008 vyzval okresný súd odporcu, aby sa vyjadril k odvolaniu. Vyjadrenie odporcu bolo doručené okresnému súdu 5. februára 2008.

Z uvedenej chronológie vyplýva, že okresný súd vo veci vykonával jednotlivé úkony priebežne   s výnimkou   obdobia   od   10.   júna   2006   do   2.   júna   2007,   keď   bolo   konanie právoplatne prerušené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ku ktorému došlo podľa horeuvedeného zistenia ústavného súdu v danom prípade ústavne relevantným spôsobom)   možno   považovať za   prekážku   konania.   Ak   nedôjde   k odpadnutiu   prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy (čl. 6 ods.   1 dohovoru). Preto ústavný   súd   nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   3/03, I. ÚS 65/03).

Aj v prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).

Okresný súd rozhodol vo veci 14. novembra 2007, t. j. už po piatich mesiacoch po odpadnutí   zákonnej   prekážky.   V tomto   čase   vykonal   aj   dokazovanie   na   dvoch pojednávaniach   (17.   októbra   a 14.   novembra   2007),   pripustil   zmenu   návrhu   a vykonal ďalšie   úkony   súvisiace   s   vyhotovením   rozsudku,   ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený

15. januára 2008. Po podaní odvolania sťažovateľom bude spis predložený odvolaciemu súdu.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   okresný   súd   nebol   v posudzovanom   konaní po doručení   nálezu   ústavného   súdu   nečinný,   ako   tvrdil   sťažovateľ,   a o jeho   procesných návrhoch konal i v čase, keď bolo konanie prerušené, ako to už bolo naznačené.

Ústavný súd preto s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a obdobie, ktoré uplynulo od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 174/05-15 z 27. októbra 2007, resp. jeho doručenia okresnému súdu (december 2005), ako aj vzhľadom na súčasný stav konania a počet úkonov okresného súdu v danej veci neposúdil jeho postup v hodnotenom období ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Dôvody, pre ktoré bola táto časť sťažnosti odmietnutá, nebránia tomu, aby ústavný súd   mohol   v budúcnosti   o   prípadnom   pochybení   okresného   súdu   rozhodnúť   v   súlade so skutočným stavom veci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaním vedenom pod sp. zn. 8 C 145/02 a jeho rozhodnutím zo 14. novembra 2007

Sťažovateľ   vidí   porušenie   označených   práv   v tom,   že   okresný   súd   nerešpektoval nález ústavného súdu, a tiež v tom, že vydal nezákonné a svojvoľné rozhodnutie, ktoré je nespravodlivé a bolo vydané v prospech súdneho exekútora.

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že v označenom konaní došlo postupom okresného súdu k porušeniu jeho označených práv, môže sa ochrany svojich práv domáhať priamo pred   všeobecnými   súdmi   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   –   odvolania,   čo   aj urobil.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   konať   o   sťažovateľom namietanom   porušení   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (čl.   6   ods.   1 dohovoru) v sťažnosti smerujúcej priamo proti postupu súdu prvého stupňa. Ustanovenie čl. 127   ods. 1   ústavy   totiž   limituje   právomoc   ústavného   súdu   vo vzťahu   k všeobecným súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   rozhodnutia   okresného   súdu,   pretože   jeho rozhodnutie preskúma v dôsledku podaného odvolania sťažovateľa krajský súd. Na základe podaného   odvolania   môže   sťažovateľ   dosiahnuť   zrušenie   napádaného   rozhodnutia okresného súdu priamo v odvolacom konaní. V danej situácii nie je dôvod, aby ústavný súd vstupoval vo fáze prebiehajúceho odvolacieho konania do právomoci všeobecných súdov, ktoré sú ako primárni ochrancovia ústavnosti oprávnené, ale aj povinné poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam.

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k postupu a namietanému   rozhodnutiu   okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ k namietanému konaniu okresného súdu vedenému   pod   sp.   zn.   8   C   145/02   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ani   akým konkrétnym postupom okresného súdu malo k porušeniu uvedeného práva dôjsť.

Ústavný   súd   v   postupe   okresného   súdu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by umožňovali vysloviť záver o porušení práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.   Okresný   súd   postupoval   v namietanom   konaní   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, vo veci neskôr aj rozhodol, proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok, teda svoje právo vyplývajúce mu aj z citovaného článku dohovoru   využil.   Okresný   súd   po   podaní   opravného   prostriedku   sťažovateľom   dosiaľ vykonal všetky úkony potrebné na to, aby o tomto prostriedku bolo rozhodnuté, z čoho teda vyplýva, že postup okresného súdu nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 13 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už po jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom v konaní stratilo opodstatnenie, preto sa ňou   ústavný   súd   už   nezaoberal   (chýba   jedna   zo   základných   podmienok   na   jeho ustanovenie).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008