znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 71/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Miroslava Nipču, bytom Z., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., Advokátska kancelária, Z., pre namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 T 102/03 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 138/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Miroslava Nipču   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   Miroslava   Nipču,   bytom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. M., Advokátska kancelária, Z., pre namietané porušenie jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 102/03 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 138/04.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. 4 T 102/03-143 z 26. marca 2004 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Sťažovateľ   namietal,   že predmetný rozsudok nemá žiadnu oporu vo výsledkoch dokazovania. Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom o odvolaní rozhodoval krajský súd, ktorý svojím   uznesením   sp.   zn.   1   To   138/04   z 18.   augusta   2004   odvolanie   sťažovateľa a okresného prokurátora zamietol. Aj v tomto prípade sťažovateľ namietal postup krajského súdu, ktorý si pri svojom rozhodovaní osvojil právny názor okresného súdu, ktorý podľa jeho vyjadrenia nemá žiadnu oporu vo výsledkoch dokazovania vykonanom na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľ predovšetkým namietal procesné pochybenie okresného súdu a krajského súdu,   ktoré   neumožnili   jeho   manželke   v priebehu   konania   vypovedať   v materinskom jazyku,   teda   v prítomnosti   pribratého   tlmočníka.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   je   jeho manželka   štátnou   občiankou   Kuby   a slovenský   jazyk   neovláda   dostatočne   slovom a písmom.   Sťažovateľ   uviedol,   že   tento   procesný   nedostatok   sa   obidva   súdy   snažili odstrániť až následne pribratím tlmočníka.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil:

„I. Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 102/03-143 a Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 138/04 bolo porušené právo Ing. Miroslava   Nipču...   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Ing. Miroslavovi Nipčovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,-   Sk...,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinný   vyplatiť   do   60   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   porušenie   svojho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 102/03 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 138/04.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že proti rozsudku okresného súdu   č.   k.   4   T   102/03-143   z 26.   marca   2004,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ustanovenia § 215 ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona,   podal   sťažovateľ   odvolanie.   O podanom   odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 138/04 z 18. augusta 2004 tak, že odvolanie sťažovateľa a okresného prokurátora zamietol. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. septembra 2004.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uvádza: „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou zo 16. februára 2005 doručenou ústavnému   súdu   21.   februára   2005,   teda   po   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti, keďže v namietanej trestnej veci konečné a právoplatné rozhodnutie krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   138/04   z 18.   augusta   2004   bolo   sťažovateľovi   doručené 23. septembra 2004.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená po uplynutí lehoty stanovenej na podanie sťažnosti podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005