znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 71/01-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu konanom dňa 4. júla 2001 predbežne prerokoval podnet na začatie konania P. K., bytom S., toho času v Ústave na výkon väzby v B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre porušenie práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Krajskej prokuratúry   v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Kv   732/00   a Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/01 a takto

r o z h o d o l :

Podnet P. K.   o d m i e t a   z dôvodu nepríslušnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

P. K. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorý sa nachádza od 16. októbra 2000 vo väzbe v súvislosti s jeho trestným stíhaním pre skutok právne kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo k trestnému   činu   hrubého   nátlaku podľa   §   9   ods.   2   k   §   235   ods.   1   a ods.   2   písm.   b) Trestného   zákona,   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   obrátil   s podaním   zo

14. júna 2001 nazvaným ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom SR“ na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). K podaniu pripojil viaceré listiny týkajúce sa jeho trestnej veci (rozhodnutia a zápisnice o procesných úkonoch).

Podstata   podania,   ktoré   možno   kvalifikovať   podľa   jeho   názvu   a tiež   obsahu   ako podnet   na začatie   konania   pre   porušenie   práv   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   v znení   účinnom   do   1.   júla   2001   a §   18   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), je zhrnutá v navrhnutých uzneseniach.

V závere podnetu navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd: „vydal toto uznesenie:

Ústavný súd Slovenskej   republiky začína   konanie o porušení práv   podnecovateľa podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa zaručuje osobná sloboda, čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého do väzby možno vziať iba z dôvodov a na   čas   ustanovený   zákonom   a na   základe   rozhodnutia   súdu,   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   ktorý   zaručuje   každému   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. K porušeniu týchto základných práv porušovateľa došlo   nečinnosťou   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   Bratislava   a   tým   i nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave.

Po   konaní   vo   veci   samej   navrhuje   podnecovateľ,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:

Ústavný súd vyslovuje, že nečinnosťou prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava a tým i nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu jeho ústavného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky, práva vyplývajúceho z čl. 17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   do   väzby   možno   vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu a k porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.“

Navrhovateľ   spochybňuje   opodstatnenosť   trestného   stíhania   proti   nemu   a tiež väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pre ktorý sa vo väzbe nachádza.

Krajský   prokurátor   v Bratislave   podal   na   navrhovateľa   obžalobu   na   Krajský   súd v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   14.   mája   2001,   kde   je   vec   vedená   pod   sp.   zn. 1 T 24/01.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 24/01 zo 4. júna 2001 rozhodol o zamietnutí žiadosti   navrhovateľa   o prepustenie   z väzby   (ktorú   podal   pri   oboznámení   s výsledkami vyšetrovania   4.   mája   2001),   nerozhodol   však   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   zo 17. apríla 2001.

Navrhovateľ   uvádza,   že   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   4.   júna   2001   podal 11. júna 2001 sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), túto však ústavnému súdu nepredložil. Navrhovateľ uznáva, že neboli vyčerpané všetky riadne   opravné   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje,   podanie podnetu na ústavný súd však odôvodňuje naliehavosťou prípadu. Je už 8 mesiacov vo väzbe bez zákonného dôvodu, pričom najvyšší súd bude zrejme rozhodovať o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu zo 4. júna 2001 až po konaní hlavného pojednávania na krajskom súde v dňoch 25. až 26. júna 2001. Navrhovateľ však poznamenáva, že v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti, ak táto svojím významom podstatne presahuje osobné záujmy sťažovateľa, aj keď sťažovateľ nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

II.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom skúma najmä splnenie zákonných náležitostí podľa § 20, ako aj existenciu prípadných dôvodov na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 cit. zákona (vrátane nepríslušnosti ústavného súdu na jeho prerokovanie).

Ústavný súd už v minulosti uviedol, že „V konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR je preto Ústavný súd SR oprávnený zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody vtedy, ak k nemu došlo aj postupom všeobecných súdov za predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   prostredníctvom   opravného prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe“ (I. ÚS 36/96). Vo veci II. ÚS 58/98   zase   zdôraznil,   že   „Občan   musí   na   svoju   ochranu   využiť   predovšetkým   právne prostriedky,   ktoré   mu   priznáva   Trestný   poriadok,   a až   v prípade,   ak   by   orgány   činné v trestnom   konaní   porušili   jeho   ústavné   práva   (druhá   hlava   Ústavy   SR),   môže   o túto ochranu požiadať Ústavný súd SR“.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že krajský súd nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. apríla 2001, mal a aj má možnosť požiadať krajský súd, aby o nej rozhodol   neodkladne   (§   72   ods.   2   Trestného   poriadku),   a keby   sa   dočkal   zamietavého rozhodnutia, môže podať sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať druhostupňový - najvyšší súd. Aj   o sťažnosti   navrhovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   4.   júna   2001   bude rozhodovať najvyšší súd (ak ju skutočne podal, tak ako tvrdí). Navrhovateľ mohol a môže požiadať krajský súd, aby neodkladne predložil najvyššiemu súdu spisový materiál, ktorý je potrebný na rozhodnutie o podanej sťažnosti.

Navrhovateľ si preto môže chrániť ním označené práva úkonmi smerujúcimi voči krajskému   súdu   a tiež   prostredníctvom   opravných   prostriedkov   proti   jeho   rozhodnutiam (sťažnosti)   na   najvyššom   súde.   Ústavný   súd   teda   nie   je   na   prerokovanie   jeho   podnetu v súčasnosti príslušný.

Argumentácia   navrhovateľa   §   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   sa   týka ústavnej sťažnosti, nie je namieste z viacerých dôvodov. Ustanovenie § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde síce počíta s primeraným použitím ustanovení o ústavnej sťažnosti, avšak len „na konanie a rozhodovanie o prijatom podnete“. Podnet navrhovateľa ale prijatý nebol. Podnet navrhovateľa svojím významom ani nepresahuje jeho osobné záujmy (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a contrario). Pri akceptovaní označenej argumentácie navrhovateľa by napokon ústavný súd neprípustne vstupoval do právomoci všeobecných súdov (krajského a predovšetkým najvyššieho).

Na základe uvedeného bol preto podnet navrhovateľa odmietnutý podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nepríslušnosť ústavného súdu na jeho prerokovanie.