znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 709/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. A., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Ch... v mene ktorej   koná   advokát   J. U.,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na osobnú slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 63/2013 z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014 doručená sťažnosť E. A. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou CH..., ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 63/2013 z 30. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Pezinok (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   T   100/2011   z 29.   marca   2012   spolu   s ďalším obvineným uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných   látok,   jedov   a   prekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s   nimi podľa § 172   ods.   1   písm.   b),   c)   a   d)   a   2   písm.   e)   Trestného   zákona   spáchaného v spolupáchateľstve podľa   § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia   slobody   v trvaní   15   rokov.   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením sp. zn. 3 To 68/2012 z 12. septembra 2012 odvolanie proti rozsudku okresného súdu   zamietol.   Následne   podané   dovolanie   sťažovateľa   bolo   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu odmietnuté.

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta,   že   trestné   stíhanie   bolo   v jeho   prípade   začaté za skutok, ktorý sa len v budúcnosti mal stať, a skutková veta uznesenia o začatí trestného stíhania   je   len «pokusom   o ustálenie   budúceho   skutku   presnejšie   budúceho   konania „za réžie“   resp.   v   spolupráci   Polície   SR   a Rakúskej   polície   a   za   vyprovokovania a zatiahnutia neurčitého počtu osôb, ktorí sa stanú budúcimi páchateľmi...

Z vyššie   uvedených dvoch   aktov aplikácie práva   (z podnetu na začatie trestného stíhania a z uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci) - rozhodnutí vyplýva príprava na vyprovokovanie a spáchanie budúceho trestného činu prostredníctvom agentov rakúskej polície na ktorom je následne postavené a vypracované neústavné a nezákonné uznesenie o vznesení   obvinenia   podľa   § 206 ods. 1 Tr.   por.   zo   dňa 09.11.2011 proti   obvineným a následne trestné stíhanie.

Teda celé trestné stíhanie od začiatku t. j. od vydania uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 28.06.2010 pre trestný čin, ktorý sa má stať v budúcnosti až po podanie obžaloby je neústavné a nezákonné a hrubým spôsobom došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie.».

Nadväzne na to sťažovateľ cituje z úradných záznamov orgánov polície obsahujúcich operatívne   informácie,   ktoré mali   nasvedčovať   páchanie   trestnej   činnosti   sťažovateľom, pričom tvrdí, že tieto mali svedčiť nielen o jeho provokovaní na spáchanie trestného činu, ale aj o tom, že drogy, ktoré od neho chceli agenti zakúpiť, nevedel zabezpečiť. Namieta aj nepravdivosť   niektorých   výpovedí   svedkov   a rozpory   z nich   plynúce,   ktoré   neboli vyšetrovateľom   ani   súdmi   odstránené.   Vzhľadom   na   uvedené   namieta,   že „celé   trestné stíhanie...   nebolo   vykonané   spravodlivo   a   je   porušením...   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   ako   aj   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   SR   nebyť   trestne   stíhaný   inak   ako z dôvodov   uvedených   v   zákone   a   nebyť   trestne   stíhaný   inak   ako   spôsobom   uvedeným v zákone...   Štrasburské   inštitúcie   posudzujú   trestné   konanie   ako   celok,   predovšetkým skúmajú, či bolo konanie vykonané spravodlivo. Zásada fair trial - spravodlivého konania je najvyššou zásadou. Pravidlá obsiahnuté v čl. 6 stanovujú spôsob vykonania dokazovania, ktorý   je   predpokladom   spravodlivého   procesu.   Porušenie   takéhoto   spôsobu   spravidla vyvoláva porušenie zásady fair trial.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pochybil,   keď   sa   stotožnil   s   argumentáciou okresného a krajského súdu.   Celý skutkový dej bol priebežne počas mesiacov od mája do novembra neustále provokovaný agentmi rakúskej polície v súčinnosti so slovenskou políciou a to aj napriek úradným záznamom, ktoré preukazujú, že som nevedel zohnať drogy   pre   agentov,   teda   nemohlo   byť   ani   podozrenie,   že   sa   takejto   trestnej   činnosti dopúšťam a teda nebol ani dôvod na vedenie a pokračovanie trestného stíhania vo veci. Stalo sa to, že polícii sa podarilo vyprovokovať a v priebehu skutkového deja organizovať a riadiť skutkový dej až do pre nich úspešného konca. Rovnako najvyšší súd pochybil, keď uviedol, že Rozsudok ESĽP z 9. júna 1998 vo veci Teixeira de Castro proti Portugalsku rieši iný problém a nie je ho možné použiť na môj prípad.

Z   vyššie   uvedeného   dôvodu   sú   všetky   dôkazy   získavané   na   základe   neústavného uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por. dôkazmi nezákonne získanými, ktoré trpia podstatnou procesnou vadou a teda sú dôkazmi v trestnom konaní neprípustnými a súdy nemali na ne prihliadať.“.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nezodpovedal otázky, aké zistené skutočnosti nasvedčovali vyšetrovateľovi, že v čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania mal byť   spáchaný   trestný   čin   aspoň   v   štádiu   jeho   prípravy,   kto   je   z neho   podozrivý, a v konečnom   dôsledku,   ako   mohol   byť   na   podklade   takéhoto   uznesenia   obžalovaný a uznaný vinným. Pri svojej argumentácii sťažovateľ poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Tdo   3/2011   z   26.   októbra   2011,   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 TdoV 16/2011   z   19.   júna   2012,   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky sp. zn. III. ÚS 597/99   z   22.   júna   2000,   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn. 8   Tz   39/2013   z   25.   septembra   2013,   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tdo 15/2012 z 19. júna 2012 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 6/2012 z 19. júna 2012 a niektoré súvisiace internetové články.

Po konštatovaní právomoci ústavného súdu a prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„1/ Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/63/2013 zo dňa 30. januára 2014 boli porušené základné práva a slobody a to: právo nebyť trestne stíhaný inak ako z dôvodov a inak ako spôsobom uvedeným v zákone podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1,2 Dohovoru.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/63/2013 zo dňa 30. januára 2014.

3/ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 €...

4/   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08 € na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že nie je iba jeho povinnosťou   (ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti)   zabezpečovať   v   rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02). Danú skutočnosť zohľadňuje napokon aj znenie čl. 127 ods. 1 ústavy limitujúce   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného trestného konania.

Pokiaľ   by ústavný súd   na túto   skutočnosť   neprihliadal, poprel   by účel   a   zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Obdobne   aj   v   zmysle   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v prípadoch   namietaného   porušenia   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   úloha   súdu sústreďuje   na   zistenie,   či   konanie   ako   celok   vrátane   dokazovania   (spôsobu   vykonania dôkazov) malo spravodlivý charakter (napr. rozsudok vo veci Van Mechelen a iní proti Holandsku z 23. 4. 1997, § 49, § 50; rozsudok A. M. proti Taliansku zo 14. 12. 1999, § 23, § 24).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd ďalej zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   v   tejto   súvislosti   najmä   uviedol:   „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na   konkrétny   prípad“   (napr.   Georgidias   c.   Grécko   z   29.   5.   1997,   Recueil III/1997).   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   ale   zároveň   tiež   pripomína,   že   právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,   č.   303-B).   Aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych   práv   a   záväzkov   na   súde,   ako   aj   domáhať   sa   toho,   aby   súd   rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl.   6 ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide   o   organizáciu   a zloženie   súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   21.   2.   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo na spravodlivé   prerokovanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebné posudzovať spoločne.

K obsahu čl. 17 ods. 2 ústavy vyslovil ústavný súd názor, že obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia osobnej slobody vrátane trestného konania, ako je výkon trestu odňatia slobody, ochranného liečenia, ochrannej výchovy (III. ÚS 7/2000).

Z týchto   hľadísk   pristúpil   ústavný   súd   aj   k   posúdeniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu.   V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia sp. zn. 6 Tdo 63/2013 z 30. januára 2014, ktorým bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté   najvyšší   súd   po   konštatovaní   nesplnenia dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a uvedení znenia § 371 ods. 1 písm. c/, g/ a i/ Trestného poriadku uviedol nasledovné:

„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   chýb   a   má   byť   len   skutočne   výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nezakladala   ďalšia   opravná inštancia...

Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť   zbraní   medzi   obvineným   na   jednej   strane   a   prokurátorom   na   druhej   strane. Je jedným zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a zásada práva na obhajobu je upravená aj v § 2 ods. 9 Tr. por. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, aby páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Zásada práva na obhajobu sa vzťahuje na celé konanie, a preto je porušenie práva na obhajobu aj dôvodom na podanie dovolania (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.)

Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie   súdu   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na inom   nesprávnom   hmotnoprávnom   posúdení.   Dovolanie   je   teda   určené   k   náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočnosti podľa noriem hmotného práva.

Nesprávnym   právnym   posúdením   zisteného   skutku   sa   rozumie   nesprávne   právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Právnym   posúdením skutku   sa   rozumie jeho hmotnoprávne   posúdenie.   Podstatou právneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, t. j. Trestného zákona na skutkový stav, ktorý zistil súd. Najvyšší súd môže rozhodnutie súdov nižších súdov zmeniť, ak zistí, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že išlo o iný trestný čin.

Nesprávnym   použitím   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia   sa   rozumie   porušenie ustanovení Trestného zákona alebo nesprávne použitie iných právnych predpisov (napr. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. I písm. g/ možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu   zákonných   ustanovení   upravujúcich   vykonanie   jednotlivých   dôkazných prostriedkov.   Nemožno   ním   však   napadnúť   spôsob   hodnotenia   dôkazu   (jeho   vecnosť obsahovú správnosť).

Obvinený   v   dovolaní   podrobne   nerozviedol,   ktoré   konkrétne   porušenia   práv obvineného   v   konaní   pred   prvostupňovým   a   druhostupňovým   súdom   majú   zakladať jednotlivé dovolacie dôvody podľa jednotlivých ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. i/. Len vo všeobecnej rovine namieta, že príkazy na použitie agenta, použitie ITP a vyhotovenie   obrazovo-zvukových   záznamov   (ďalej   len   príkaz)   sú   nepreskumateľné, stručne odôvodnené a nezákonné. Ďalším dôvodom pre podanie dovolania, ako to bolo už uvedené v predchádzajúcej časti odôvodnenia je vykonanie výsluchu agentov v rozpore so zákonom a skutočnosť, že zo strany agentov došlo k nezákonnej provokácii. Dôvodom na podanie dovolania má byť aj tá skutočnosť, že agenti nezasiahli 31. augusta 2010, keď obvinený doniesol „vzorku drogy“. Nezákonnú provokáciu obvinený vidí v tom, že agenti žiadali   od neho   drogy   v   určitom   množstve   a   za   určitú   sumu   finančných   prostriedkov. Odôvodnenie konajúcich súdov, ohľadne horeuvedených skutočností považuje obvinený za nedostatočné a nezákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s argumentáciou prvostupňového a druhostupňového súdu v tom smere, že odôvodnenie príkazov je dostatočné a zákonné. V danom štádiu trestného stíhania, keď je podozrenie zo spáchania trestnej činnosti a sú súdom vydané príkazy, nie je možné zo skutkovej stránky ani príkaz odôvodniť rozsiahlejším spôsobom,   pretože   ide   o   počiatočnú   fázu   získavania   dôkazov   a   odhaľovania   trestnej činností.

Výsluch agentov bol v súlade s ust. § 117 ods. 11 Tr. por. pri primeranom použití ustanovení § 134 ods. 1, § 136 a § 262 ods. 3 Tr. por. Keby bol výsluch vykonaný tak, ako to   uvádza   obvinený   v   dovolaní,   bol   by   výsluch   vykonaný   v   rozpore   s   jednotlivými ustanoveniami Trestného poriadku. Táto skutočnosť nemôže zakladať a naplniť ani jeden z dovolacích dôvodov, ktoré obvinený uviedol v písomne podanom dovolaní.

Agent   je   osoba,   ktorá   musí   pôsobiť   pri   vykonaní   činnosti   na   odhaľovanie   a zisťovanie páchateľov zločinov aktívne a nemôže byť pasívny, pretože pasivitou by nemohol plniť funkciu agenta. Skutočnosti, že sa dohadovalo viac stretnutí, aby došlo k predaju drog, požadovali   sa   určité   množstvá,   hovorilo   sa   o   cene   za   navrhnuté   množstvo,   nie   je možné vyhodnotiť ako nezákonnú provokáciu. Zo skutkovej vety vyplýva, že nedošlo v deň spáchania   skutku   k   odovzdaniu   takého   množstva   drogy,   ako   bolo   dohodnuté   ani k platbe v takej   výške,   ako   bolo   dohodnuté.   Bolo   odovzdané   menšie   množstvo   drog zo strany obvineného a vyplatená iná finančná suma, ako bolo dohodnuté. Rozsudok ESĽP z 9. júna 1998 vo veci Teixeira de Castro proti Portugalsku rieši iný problém, ako uvádza obvinený v dovolaní, ktorý nie je možné použiť na daný prípad.

Nevykonanie   zásahu   v   súvislosti   s   odhalením   trestnej   činnosti   31.   augusta   2010 nezakladá žiadny z dovolacích dôvodov.

Z   horeuvedených   dôvodov   a   konštatovaných   skutočností   vyplýva,   že   ani   jeden z uvádzaných   dovolacích   dôvodov   nie   je   dovolaním   naplnený   a   preto   Najvyšší   súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného ako nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.“

Podstatou   výhrad   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s vykonaním   trestného   konania na základe uznesenia o začatí trestného stíhania vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, úradu boja proti organizovanej kriminalite ČVS: PPZ-169/BOK-B2-2010 z 28. júna 2010 (ďalej len „uznesenie o začatí trestného stíhania“) ako aj s vyhodnotením činnosti agentov v jeho   trestnej   veci   a ich   svedeckých   výpovedí   ako   zákonných   a v dôsledku   toho   aj v napadnutom trestnom konaní použiteľných.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje, že najvyšší súd ako súd   dovolací   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a   ústavne   konformné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu   síce   stručné,   ale   zároveň   výstižné.   Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení primerane   okolnostiam   veci   a   postačujúcim   spôsobom   reflektoval   na   sťažovateľom vznesené tvrdenia a ním udané pochybenia súdov nižších stupňov, ktoré mohol podrobiť dovolaciemu   prieskumu,   pričom svoje   úvahy   zdôvodnil   v   primerane   podrobnej argumentácii.

Pokiaľ ide o výhradu, že jeho trestné stíhanie malo začať na základe nezákonného uznesenia o začatí   trestného   stíhania,   ústavný   súd   nezistil,   že   by   uvedenú   námietku sťažovateľ v dovolaní vzniesol. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že v dovolaní sťažovateľ napádal   len   nepreskúmateľnosť   príkazov   vydaných   v prípravnom   konaní,   nie   však nezákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania v jeho trestnej veci. Ústavný súd k tomu uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať argumentáciu, ktorú mohol sťažovateľ predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďže nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných súdov. V zmysle ustálenej judikatúry totiž na posúdenie takýchto námietok nemá danú právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08)

Vo   vzťahu   k argumentácii,   v zmysle   ktorej   mali   príslušníci   policajných   zložiek použití ako agenti svojou činnosťou vyprovokovať spáchanie trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ napokon odsúdený, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľove tvrdenia neboli v konaní pred všeobecnými súdmi preukázané. Najvyšší súd sa však k tejto otázke vyjadril akceptovateľným   spôsobom,   keď   vyhodnotil,   že   dohadovanie   stretnutí   medzi agentmi a sťažovateľom   a vyjednávanie   o predmete   kúpy   (konkrétnych   drogách)   a o jej cene   ešte   samo   osebe   nemožno   vyhodnotiť   ako   provokáciu.   Svoje   závery   pritom oprel o konkrétne   skutkové   zistenia   obsiahnuté   v samotnej   skutkovej   vete   opísaného skutku, čo   plne   rešpektuje   požiadavky   na   presvedčivé   a   ústavne   konformné odôvodnenie súdneho   rozhodnutia.   V   tejto   súvislosti   možno   akceptovať   aj   záver najvyššieho   súdu   o neaplikovateľnosti   rozsudku   ESĽP   vo veci   Teixeira   de   Castro   proti Portugalsku   z 9.   6.   1998,   keďže   uvedené   rozhodnutie   vo   svojej   podstate   považovalo za provokáciu   na   spáchanie   trestného   činu   také   konanie   policajných   agentov,   ktoré spočívalo v objednaní si drog od osoby, ktorá si ich mala kupovať len pre vlastnú potrebu. Aj podľa § 117 ods. 2 Trestného poriadku agent nesmie iniciatívne navádzať druhú osobu na spáchanie trestného činu, môže sa však skutkového deja zúčastniť a svojou činnosťou na neho primerane reagovať.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu, práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   vo   svojich   záveroch   nestotožnia s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd zároveň pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   nie je povinnosť   súdu   akceptovať dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. Posúdenie, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   právne   závery   najvyššieho   súdu   uvedené v napadnutom uznesení nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené a nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu   a   sťažovateľom   namietaným   porušením   označeného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy najvyšším súdom vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré garantuje pozbavenie osobnej slobody len z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V danom prípade   je sťažovateľ pozbavený osobnej   slobody   na základe rozsudku   okresného   súdu sp. zn.   2   T   100/2011   z   29.   marca   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 To 68/2012   z   12.   septembra   2012,   ktorým   bol   uznaný   vinným   z obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a 2 písm. e) Trestného zákona. Uvedený rozsudok nebol zrušený ani v konaní o dovolaní napadnutým rozhodnutím, ktoré aj ústavný súd vyhodnotil ako ústavne akceptovateľný, preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Napokon ústavný súd nezistil ani porušenie práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods.   2   dohovoru,   keďže   uvedené   ustanovenie   dopadá   na   práva   obvinených,   nie   však na osoby už za trestnú činnosť odsúdené. Porušenie tohto práva najvyšším súdom je teda v dovolacom   konaní   vedenom   proti   právoplatnému   meritórnemu   rozhodnutiu   krajského súdu pojmovo vylúčené. Na okraj ústavný súd poznamenáva, že v tejto súvislosti sťažovateľ ani   neponúkol   žiadnu   relevantnú   argumentáciu,   ktorú   by   bolo   možné   pri   rozhodovaní ústavného súdu zohľadniť.

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými právami zaručenými čl.   17   ods.   2   ústavy,   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   a 2   dohovoru   a napadnutým uznesením najvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 9. decembra 2014