SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 707/2014-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného obchodnouspoločnosťou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v menektorej koná konateľ a advokát JUDr. Bohuslav Majchrák, pre namietané porušenie jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žilinesp. zn. 14 Cob/117/2013 z 13. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014faxom a 28. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavyuznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob/117/2013z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd Čadca (ďalej len„okresný súd“) v právoplatne skončenom konaní o zaplatenie sumy 1 858,86 €s prísl. uznesením č. k. 4 Cb/21/2010-284 z 18. februára 2013 zaviazal sťažovateľa akožalobcu nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1 395,37 € v lehote do troch dníod právoplatnosti tohto rozhodnutia. Keďže v záhlaví uvedeného rozhodnutia neboluvedený údaj o právnom zastúpení sťažovateľa, bolo doručované iba sťažovateľovi, nie všakjeho právnemu zástupcovi. Na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa z 22. marca2013 o riadne doručenie tohto rozhodnutia okresný súd opravným uznesením č. k. 4Cb/21/2010-294 z 10. apríla 2013 (ďalej len „opravné uznesenie“) rozhodol o opravezáhlavia uznesenia č. k. 4 Cb/21/2010-284 z 18. februára 2013 označením právnehozastúpenia sťažovateľa s tým, že „ide o zrejmú nesprávnosť“ v zmysle § 164 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Obe rozhodnutia boli právnemu zástupcovi sťažovateľadoručené 17. apríla 2013. Po oboznámení sa s ich obsahom právny zástupca sťažovateľadospel k názoru, že obsah opravného uznesenia „nemá základ v zistenom skutkovom stave“,preto návrhom zo 17. apríla 2013 požiadal v mene svojho klienta okresný súd o opravutextu odôvodnenia opravného uznesenia uvedením, „... že v danom prípade došlo k pochybeniu vo veci konajúcej vyššej súdnej úradníčky a to vo vzťahu k vysporiadaniu sa s otázkou o právnom zastúpení navrhovateľa a na základe neho i k vydaniu nesprávneho pokynu ohľadne doručovania súdneho rozhodnutia navrhovateľovi...“.
Okresný súd uznesením č. k. 4 Cb/21/2010-306 z 9. mája 2013 návrh sťažovateľazamietol a „v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR R V/1968“ vec predložilkrajskému súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím návrh žalobcu na opravu odôvodneniaopravného uznesenia okresného súdu zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie „neposkytuje žiadnu záruku zákonnosti“ a s poukazom na konkrétnu judikatúru ústavného súdu ho považuje za„ústavne nesúladné, teda arbitrárna a také, ktorým boli porušené jeho základné Ústavou SR garantované práva“. Zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia „vo vzťahu k dôvodom v ktorých vidí neopodstatnenosť mnou podaného návrhu na opravu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, sú neakceptovateľné a pre svoju arbitrárnosť nie je možné, aby obstáli“. Alibizmus, akým pristúpil krajský súd k zdôvodneniu svojhorozhodnutia, nemôže obstáť, pretože ním bola potvrdená svojvôľa ústavne nesúladnéhokonania v rozpore s právnom účastníka konania na spravodlivý súdny proces.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmtonálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.,1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 14 Cob/117/2013 zo dňa 13. 02. 2014 porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 14 Cob/117/2013 zo dňa 13. 02. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľ ovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením krajského súdusp. zn. 14 Cob/117/2013 z 13. februára 2014.
Preskúmaním danej veci ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľa, resp. jehoprávneho zástupcu, sú v zásade totožné s argumentáciou uplatnenou nimi už v konaniachpred všeobecnými súdmi, pričom aj prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdusa snažia o získanie podkladu na uplatnenie nároku na náhradu škody „podľa zákona č. 514/2003 Z. z.“ proti okresnému súdu v súvislosti s jeho „nesprávnym úradným postupom“.
Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávneniapreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu práva naspravodlivý súdny proces, porušenie ktorého v sťažnosti namieta, nepovažoval v danomprípade za účelné túto duplicitne citovať.
Ústavný súd však opätovne pripomína, že obsahom základného práva podľa čl. 46ústavy, ktorého sa v spojení s čl. 51 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú, nie je povinnosť súdu, resp. orgánu verejnej moci, vyhovieťnávrhu účastníka konania. Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením vecivšeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľaktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, zčoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pri predbežnom prerokovaní danej veci ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosťsťažovateľa je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadnehodôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí,ktorým zamietol návrh sťažovateľa na opravu odôvodnenia opravného uznesenia okresnéhosúdu, keď okrem iného „vychádzal z i toho, že navrhovanou opravou do odôvodnenia dotknutého opravného uznesenia nebolo možné uvádzať okolnosti procesného postupu okresného súdu, ktorý i časovo nasledoval až po vydaní opravného uznesenia a týkal sa (ne)doručovania uznesenia účastníkom konania. Takéto okolnosti ani netvoria predmet rozhodnutia s poukazom na § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd neuprel sťažovateľovi možnosť domáhaťsa zákonom ustanoveným spôsobom a postupom jeho práv pred ním, v jeho veci konal avčas rozhodol. Právne závery krajského súdu sú ústavne akceptovateľným spôsobomzdôvodnené a súladné s požiadavkami ústavnej ochrany vyplývajúcej z právnej úpravyzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd o návrhusťažovateľa nerozhodol svojvoľne, pretože jeho závery vychádzajú z relevantnýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosťmedzi označeným právom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, sťažnosť v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažnosť vo zvyšnej časti týkajúcej sa námietky porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy napadnutýmrozhodnutím krajského súdu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v úplnejabsencii odôvodnenia podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde (podobnenapr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010,I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,IV. ÚS 134/2010, III. ÚS 168/2014 a iné).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014