SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 705/2014-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., D. Dlabača 2748/28,Žilina, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Andrea Havelková, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/107/2010a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/107/2010.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že 19. mája 2010 podal na okresnomsúde žalobu o ochranu osobnosti. Okresný súd rozhodol v tejto veci dvakrát rozsudkomz 31. marca 2011 a následne zo 17. júna 2013, pričom jeho rozhodnutia boli dvakrát zrušenéKrajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“), poslednýkrát uznesenímz 28. februára 2014. Okresný súd podľa názoru sťažovateľa teda koná neefektívnea nesústredene a tiež od 27. marca 2014 je vo veci nečinný viac ako 7 mesiacov, a preto sasťažovateľ domnieva, že doterajším postupom okresného súdu v predmetnom konaní boliporušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Sťažovateľ nepodal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, pretožesťažnosť podľa jeho názoru a taktiež podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozriKomanický, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike) nie je efektívnym a účinnýmprávnym prostriedkom nápravy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil,že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/107/2010 bolo porušenéjeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a abyprikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň sadomáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľana ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené jeho základné právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, žesťažnosť v čase, keď o nej rozhoduje ústavný súd, je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd prisťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl.6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadomna skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcunesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľanepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základnéhopráva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K inýmdôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patríaj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanáv kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavnáneopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývaťaj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecnýmsúdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovaťo zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014). Ústavný súdv súvislosti s hodnotením údajnej neefektívnosti postupu okresného súdu a v súladeso svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospelk záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie okresného súdu nevykazujetaké znaky nečinnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavného súdu boli ústavne významné.Okresný súd v tejto veci aj dvakrát rozhodol rozsudkom, a i keď možno pripustiť určitúneefektívnu a nesústredenú prácu okresného súdu, postup okresného súdu smerovalk odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a v zásade okresný súd koná plynulo, pričomústavný súd nezistil dlhšie obdobia nečinnosti, počas ktorých malo dochádzať k zbytočnýmprieťahom. Ani sťažovateľ v sťažnosti nepoukázal na dlhšie obdobia nečinnosti okresnéhosúdu v napadnutom konaní. Ústavný súd nemohol prehliadnuť okolnosť, že v posudzovanejveci samotné odvolacie konania pred krajským súdom trvali v prvom prípade jeden roka v druhom deväť mesiacov, no sťažovateľ vo vzťahu ku krajskému súdu prieťahynenamietal. Hoci sťažovateľ svoju sťažnosť založil najmä na poukázaní na neefektívnya nesústredený postup okresného súdu, čo možno čiastočne uznať, podľa názoru ústavnéhosúdu v okolnostiach danej veci doba konania na okresnom súde však nie je neprimeranedlhá a ide len o ojedinelé prieťahy, ktoré samy osebe nedosahujú ústavne neprimeranúintenzitu. Vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu preto ústavný súd hodnotísťažnosť sťažovateľa v čase rozhodovania o nej ako zjavne neopodstatnenú.
Z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že keď ústavný súd zistil,že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoréby bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods.1 dohovoru), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy(napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietolako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Vzhľadom na uvedené možno v danej veci konštatovať, že ústavný súd nepovažovaldoterajší postup okresného súdu za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať hopo prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ako porušenie základného právana konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne mohla spôsobiťporušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo však ústavný súd v súčasnom období nemôžeposúdiť. Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že mohol sťažnosťodmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní predsedoviokresného súdu nepodal a jeho argument, že „sťažnosť nie je efektívnym alebo účinným právnym prostriedkom nápravy“, v okolnostiach posudzovanej veci nemožno akceptovať.Ústavný súd k tomu v zmysle svojej konštantnej judikatúry (pozri II. ÚS 423/2012, I. ÚS145/2013, IV. ÚS 62/2013 a III. ÚS 80/2013) uvádza, že nevyčerpanie všetkých účinnýchprostriedkov nápravy (napr. sťažnosť na prieťahy v konaní, adresovanú predsedovi súdu)naďalej považuje v zásade za dôvod odmietnutia sťažnosti pre jej neprípustnosť. Pokiaľsťažovateľ poukazoval na rozhodnutia ESĽP (Ištván a spol., resp. Komanický protiSlovenskej republike), tieto in concreto boli iné ako vec sťažovateľa už len z toho dôvodu,že v uvedených konaniach prieťahy trvali oveľa dlhšie (išlo o prieťahy v trvaní 6 rokova 5 mesiacov, resp. viac ako 11 rokov) ako v tomto posudzovanom konaní.
Ústavný súd na základe svojej stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 26/2012,IV. ÚS 93/2012) netrvá na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) v zásade už iba v prípadoch,keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľajeho názoru bez ďalšieho konštatovať. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany predzbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1)zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy ajdisciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkovalebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základnýchpráv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitnýchpredpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a tedapodmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôdpred ústavným súdom.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy,aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uvedených v sťažnosti(čl. 127 ods. 2 ústavy).
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abypo splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade,že postupom okresného súdu bude aj naďalej dochádzať k zbytočným prieťahom, predložilústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014