znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 704/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkav konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja

,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Vladimírou   Běhalovou,   Rastislavova   68,Košice,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konanívedenom pod sp. zn. 17 C 1/2013 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 11 C 713/1001), takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konanívedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1/2013   (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   11   C   713/1001)p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice-okolie p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C1/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   6 000   €(slovom šesťtisíc eur) a ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovomdvetisíc   eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť   im   do   dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Košice-okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a trovy   konania   v sume   456,78   €   (slovom   štyristopäťdesiatšesť   eura sedemdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. VladimíryBěhalovej,   Rastislavova   68,   Košice, do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohtorozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. III. ÚS 704/2014 z 9. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného   súdu   Košice-okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1/2013   (ďalej   aj„napadnuté konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Sťažovatelia sú na strane žalovaných účastníkmi konania vedeného pred Okresným súdom Košice - okolie pod sp. zn. 17 C 1/2013 v právnej veci žalobcov ⬛⬛⬛⬛ a spol. proti odporcom ⬛⬛⬛⬛, v konaní o určenie vlastníckeho práva a náhradu škody s prísl. Konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 11 C 713/1991 a následne pod sp. zn. 14 C 176/1998.

Žaloba vo veci bola podaná ešte dňa 13.06.1991, odkedy je konanie vedené voči sťažovateľovi v 1. rade. Dňa 22. 06. 2004 bola žaloba rozšírená aj vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade.

Konanie v označenej právnej veci doposiaľ nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 23 rokoch od podania návrhu na začatie konania, vec je stále prejednávaná pred súdom prvého stupňa. Voči sťažovateľovi v 1. rade je konanie vedené viac ako 23 rokov a 4 mesiace, voči sťažovateľke v 2. rade viac ako 10 rokov a 4 mesiace.

Okresný   súd   Košice   -   okolie   vydal   vo   veci   dňa   09.   04.   2008   rozsudok   č.   k. 14 C/176/1998-154, ktorým bolo žalobe navrhovateľov vyhovené. Na odvolanie žalovaných Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2 Co/313/2008-199 zo dňa 15. 07. 2010 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 289/2010 zo dňa 15. 11. 2011 napadnutý rozsudok Krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 2Co/363/2011-256 zo dňa 02. 11. 2012 Krajský súd v Košiciach rozhodol o zrušení rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 09. 04. 2008 a o vrátení veci na ďalšie konanie. Vec je v súčasnosti opätovne vedená pred Okresným súdom Košice - okolie, vo veci doposiaľ nebolo rozhodnuté...

Sťažovatelia majú za to, že konanie v označenej právnej veci trvá neprimerane dlhú dobu viac ako 23 rokov a 4 mesiace vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade a viac ako 10 rokov a 4 mesiace vo vzťahu k sťažovateľke v 2. rade a dochádza v ňom k zbytočným prieťahom.“

Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovatelia navrhujú,aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C1/2013 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ⬛⬛⬛⬛ finančnézadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.Spr V/722/14   doručeným ústavnému súdu 26. januára   2015,   v ktorom   sa   okrem inéhouvádza:

„Dĺžka konania nebola ovplyvnená len činnosťou resp. nečinnosťou okresného súdu, ale aj správaním sa účastníkov konania a potrebou dôsledného a rozsiahleho zisťovania skutkového stavu veci. Až do augusta 2006 navrhovatelia niekoľko krát menili a spresňovali petit   žaloby a   okruh   účastníkov konania.   Dňa 3.8.2006   t.   j. po   8 -ich   rokoch trvania súdneho konania navrhovatelia konečne ustálili okruh aktívne a pasívne legitimovaných účastníkov konania a spresnili petit žaloby a súd mohol o žalobe rozhodovať. Následne bolo nariadené znaleckého dokazovanie, ktoré bez zavinenia súdu trvalo cca 5,5 mesiaca a do dvoch   rokov   súd   vo   veci   rozhodol.   Odvolacie   konanie   trvalo   cca   2   roky   a   následné dovolacie konanie ďalší cca 1 rok. Okrem obdobia počiatočných zbytočných prieťahov v konaní, kedy súd vo veci vykonával úkony len sporadicky, od začiatku r. 2004 okresný súd konal vo veci priebežne a nebolo zistené dlhšie časové obdobie jeho nečinnosti...

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   mám   za   to,   že   sťažovateľmi   žiadané   finančné zadosťučinenie   je   neprimerane   vysoké,   navrhujem   ústavnému   súdu,   aby   v   prípade vyslovenia,   že   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej   lehote   porušené   bolo,   priznal   im   nižšie   ako   žiadané   finančné zadosťučinenie.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   z 20.   januára   2015   k sťažnosti   bol   aj   tentoprehľad   procesných   úkonov   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania,   z ktoréhovo vzťahu k predmetu sťažnosti boli relevantné tieto:

„Konanie č. 17C/1/2013 (pôvodne 14C/176/1998) bolo začaté na základe uznesenia tunajšieho súdu právoplatného dňa 30.6.1998, kedy súd uznesením z konania 11C/173/1991 vylúčil na samostatné konanie proti odporcom v 4. až 6. rade. Predmetom konania je ochrana   vlastníckeho   práva   proti   neoprávnenému   zásahu,   určenie   vlastníckeho   práva a náhrada škody...

30.6.1998 - právoplatnosť   uznesenia,   ktorým   bolo   konanie   voči   odporcovi   v   1.   rade ⬛⬛⬛⬛ zastavené,   pripustenie   do   konania   ďalších   účastníkov,   vylúčenie   návrhu ⬛⬛⬛⬛ navrhovateľa proti odporcom v 4. a 6. rade na samostatné konanie... 15.1.2001 - referát sudcu o nariadení pojednávania na deň 21.2.2001... 21.2.2001 - pojednávanie - odročené na neurčito, uložené navrhovateľom predložiť žiadosť ⬛⬛⬛⬛ o   uplatnenie   finančnej   náhrady,   žiadosť   práv.   zástupcu   navrhovateľov   o ⬛⬛⬛⬛ poskytnutie lehoty 2 mesiace za účelom vypracovania geometrického plánu a ⬛⬛⬛⬛ na úpravu petitu... 15.1.2004 - výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa na oznámenie mena a aktuálnych ⬛⬛⬛⬛ adries odporcov... 2.3.2004 - referát sudcu o nariadení pojednávania na deň 7. 4. 2005... 7.4.2004 -   pojednávanie   -   odročené   na   neurčito,   uložené   navrhovateľom   v   lehote ⬛⬛⬛⬛ 30 dní doručili súdu návrh s upraveným okruhom aktívne a pasívne legit. ⬛⬛⬛⬛ účastníkov a úpravou petitu... 8.10.2004 - referát sudcu o nariadení pojednávania na deň 10.11.2004... 10.11.2004 - pojednávanie, odročené na 9.12.2004 pre neprítomnosť zástupcu MF SR... 9.12.2004 - pojednávanie - odročené na neurčito, uložené navrhovateľom do 31.12.2004 ⬛⬛⬛⬛ upraviť návrh 5.4.2005 - výzva   navrhovateľom   na   úpravu   petitu   v   zmysle   pojednávania   zo   dňa ⬛⬛⬛⬛

9.12.2004 v lehote 15 dní 12.4.2004 - urgencia na úpravu petitu v zmysle pojednávania zo dňa 9.12.2004 v lehote ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní 17.6.2005 - urgencia   -   na   úpravu   petitu   v   zmysle   pojednávania   zo   dňa   9.12.2004 2.11.2005 - referát sudcu o nariadení pojednávania na deň 7.12.2005... 7.12.2005 - pojednávanie - odročené na deň 15.3.2006... 15.3.2006 - pojednávanie - odročené na neurčito za účelom ustanovenia znalca z odboru ⬛⬛⬛⬛ geodézia a kartografia... 11.9.2006 - uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, uložené vypracovať ⬛⬛⬛⬛ znalecký posudok v lehote do 30 dní... 15.11.2006 - zaslanie spisu znalcovi 31.1.2007 - urgencia na predloženie znaleckého posudku...

7.3.2007 - oznámenie znalcovi o predĺžení lehoty na vypracovanie znaleckého posudku 30.4.2007 - doručený znalecký posudok 22.5.2007 - uznesením rozhodnuté o znalečnom... 20.8.2007 - opravné uznesenie (uznesenia o znalečnom)... 24.10.2007 - referát sudcu o nariadenie pojednávania na deň 28.11.2007... 28.11.2007 - pojednávanie - odročené na deň 27.2.2008 27.2.2008 - pojednávanie - odročené na deň 9.4.2008 s tým, že bude vyžiadaný spis Št. notárstva R/1410/69 9.4.2008 - pojednávanie - vyhlásený rozsudok... 9.5.2008 - vyhotovený rozsudok s referátom na doručenie účastníkom konania... 23.7.2008 - opravné uznesenie (uznesenia o znalečnom)... 19.9.2008 - uznesenie na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie (2x)... 24.10.2008 - spis predložený KS v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní... 15.7.2010 - vyhlásenie rozsudku KS KE, zmenený rozsudok prvostupňového súdu, tak, že   žalobu zamieta 13.8.2010 - vrátený spis spolu s rozsudkom KS KE na Okresný súd Košice – okolie... 20.9.2010 - doručené dovolanie navrhovateľov v l. a v 2. rade so žiadosťou o oslobodenie   od súdnych poplatkov... 22.11.2010 - uznesenie o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov... 23.12.2010 - spis doručený NS SR na rozhodnutie o dovolaní... 15.11.2011 - uznesenie NS SR o dovolaní 25.11.2011 - uznesenie NS SR doručené OS KE – okolie... 14.12.2011 - spis doručený Krajskému súdu v Košiciach 2.11.2012 - rozhodnutie KS KE (uznesenie) 3.1.2013 - spis po rozhodnutí Krajským súdom v Košiciach vrátený Okresnému súdu   Košice – okolie... 7.4.2014 - referát sudcu o určenie termínu pojednávania na deň 22.5.2014 22.5.2014 - pojednávanie, odročené na deň 4.9.2014 na základe návrhu účastníkov konania, navrhovateľom uložené oznámiť výsledok mimosúdnej dohody... 4.9.2014 - pojednávanie - odročené na návrh účastníkov konania na deň 4.12.2014,   navrhovateľom uložené oznámiť výsledok mimosúdnej dohody...

11.12.2014 - pojednávanie - odročené na deň 26.2.2015 na návrh účastníkov konania.“

Ústavný súd zistil, že pojednávanie uskutočnené 26. februára 2015 bolo odročenéna neurčito pre účel uzavretia mimosúdnej dohody vo veci účastníkmi konania.

K vyjadreniu   okresného   súdu   k sťažnosti   zaujali   sťažovatelia   stanovisko   v podanídoručenom ústavnému súdu 16. februára 2015, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Konanie voči sťažovateľovi v 1. rade bolo začaté ešte v roku 1991 (žaloba bola podaná   dňa   30.6.1991);   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   11C/713/1991,   neskôr   pod   sp.   zn. 14C/176/1998 a v súčasnosti je vedené pod sp. zn. 17C/1/2013. Dňa 22.06.2004 bola žaloba rozšírená aj vo vzťahu k sťažovateľke v 2.rade. Okresný súd Košice - okolie nevenoval žiadnu pozornosť úkonom súdu v období rokov 1991 až 1998. Sťažovatelia však majú za to,   že v tomto období súd vykonával   úkony veľmi sporadicky. Nečinnosť súdu vidia sťažovatelia okrem obdobia od 1991 do 1998 aj v týchto obdobiach: Najmä

- od 30.6.1998 /právoplatnosť uznesenia o zastavení konania voči odporcovi v 1. rade, o   pripustení   vstupu   ďalších   účastníkov   do   konania   a   vylúčení   návrhu   proti   odporcom v 4.až 6.rade   na   samostatné   konanie   /do   9.2.2000/   referát   sudcu   o   doručenie   návrhu odporcom v 4. až 6.rade/

- od 9.2.2000 do 21.2.2001, kedy sa uskutočnilo pojednávanie

- od   21.2.2001   do   13.2.2003,   resp.   15.1.2004   /výzva   súdu   právnemu   zástupcovi navrhovateľa/

- od 3.1.2013 /vrátenie spisu z Krajského súdu v Košiciach/ do 22.5.2014, kedy sa vo veci uskutočnilo pojednávanie.

Okresný   súd   Košice   -   okolie   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   uviedol,   že   navrhovatelia opakovane menili a spresňovali petit žaloby a okruh účastníkov konania a až po 3.8.2006, kedy   ustálili   okruh   aktívne   a   pasívne   legitimovaných   účastníkov   konania,   mohol   súd o žalobe rozhodovať. K tomuto tvrdeniu sťažovatelia uvádzajú, že zmena návrhu na začatie konania je úkonom účastníka konania a je viazaná na súhlas súdu. Aj pred 3.8.2006 súd mohol vo veci konať a rozhodovať. Sťažovatelia majú za to, že zmena, resp. spresňovanie petitu žaloby a okruhu účastníkov konania nemali zásadný vplyv na trvanie konania. Okrem   toho   sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   oni   ako   odporcovia   k   prieťahom v konaní žiadnym spôsobom neprispeli.

Podľa názoru sťažovateľov je neprijateľné, aby konanie o určenie vlastníckeho práva, v   ktorom sa rieši „existenčná   otázka“ vyžadujúca   si   „mimoriadnu pozornosť“, nebolo právoplatne skončené od roku 1991 /odkedy je vedené konanie voči sťažovateľovi v 1. rade/. I keď sťažovateľka sa stala účastníčkou konania až od roku 2004, už od roku 1991 o konaní vedela a žila v strachu, že sťažovatelia ako manželia prídu o nehnuteľnosti, ktoré nadobudli v dobrej viere ešte v roku 1988.»

Obsah vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedenév jeho vyjadrení z 20. januára 2015, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktoréhokaždý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   bolipredvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   novépojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o určení vlastníckehopráva a náhrade škody vo vzťahu k nehnuteľnostiam. V súvislosti s uvedeným ústavný súdz vecného hľadiska pripúšťa, že ide o zložitejšie konanie, čo však na druhej strane okresnýsúd nezbavuje zodpovednosti za stav napadnutého konania v čase rozhodovania o sťažnostiústavným súdom. Ústavný súd konštatuje, že skutkovou ani právnou zložitosťou veci nie jemožné ospravedlniť skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené anipo takmer 24 rokoch od jeho začatia.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom,   podľaktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavnýsúd nezistil také okolnosti, ktoré by v súvislosti s dĺžkou konania bolo potrebné pripísaťna ťarchu   sťažovateľom,   ktorí   v predmetnom   konaní   vystupujú   na   strane   odporcov(žalovaných).   Na   uvedenom   nič   nemení   ani   súhlas   sťažovateľov   s pokusom   účastníkovkonania uzavrieť vo veci mimosúdnu dohodu, ktorý na predĺženie konania mal zanedbateľnývplyv.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („ratione   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobiepo 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde. Bez zreteľana vznik   právomoci   ústavného   súdu   v rámci   posúdenia   základnej   otázky,   či   sa   vecsťažovateľov prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd užkonštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993(m. m. IV. ÚS 47/03).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadalna § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdi bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup v zásadecharakterizovala   nečinnosť   a   neefektívnosť.   Neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   jecharakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súdnepovažuje   za   potrebné   bližšie   vymedzovať   obdobia   nečinnosti   a   hodnotiť   konkrétneprocesné úkony okresného súdu.

Ústavný   súd   v súvislosti   s hodnotením   priebehu   napadnutého   konania   považujeza rozhodujúce, že konanie nebolo právoplatne skončené ani po takmer 24 rokoch od jehozačatia, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné. Na tejto skutočnosti podľanázoru   ústavného   súdu   nič   nemôže   zmeniť   ani   fakt,   na   ktorý   poukázal   okresný   súdvo svojom vyjadrení k sťažnosti, že odvolacie a dovolacie konania trvali takmer 3 roky a žeúčastníci konania viackrát navrhovali zmenu petitu žaloby a upresňovali okruh účastníkovkonania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súduv napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právasťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľovna prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupomokresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súduvo svojej veci nachádzajú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia, a to v sume   8 000   €   a ⬛⬛⬛⬛ v sume   4 000   €   z dôvodov   uvedených   vo   svojejsťažnosti.   Poukázali   najmä   na   to,   že   dlhoročné   súdne   konanie   v nich   vyvoláva„pretrvávajúce pocity neistoty, krivdy, úzkosti a frustrácie“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedenéhopod sp. zn. 17 C   1/2013,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   a najmävýznam sporu pre sťažovateľov, považoval ústavný súd priznanie sumy 6 000 € a ⬛⬛⬛⬛, ktorá sa stala účastníčkou konania od roku 2004, 2 000 €za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov, ktoré   imvznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkouJUDr. Vladimírou Běhalovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžev odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvochúkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky   za   I.   polrok   2013,   ktorá   bola   804 €,   a pri   treťom   úkone   právnej   službyz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, ktorá je 839,83 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podaniesťažnosti   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3a § 13a   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnejodmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch sťažovateľov o 50 %,lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dvaúkony právnej služby vykonané v roku 2014 a za jeden úkon právnej služby vykonanýv roku 2015 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 € a 1 x 8,39 €) u jednéhosťažovateľa sumu 228,39 € a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznanév celkovej sume 456,78 €.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnejzástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015