znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 703/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 1,Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   Milan   Šulva,   pre   namietanéporušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupomKrajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 244/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 19 Co 244/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa 15.12.2011 vydal Okresný súd Prievidza rozsudok sp.zn. 12C/244/2009 vo vecisťažovateľky   ako   žalobkyne ⬛⬛⬛⬛,   trvale   bytom ⬛⬛⬛⬛ - ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a   žalovanej   MARKÍZA   -   SLOVAKIA,   spol.   s   r.   o.,IČO: 31 444   873,   Bratislavská   1/a,   Bratislava   -   Záhorská   Bystrica   843   56.   Protipredmetnému rozsudku Okresného súdu Prievidza podala odvolanie žalovaná MARKÍZA -SLOVAKIA, spol. s r. o. dňa 19.3.2012 a taktiež sťažovateľka, ktorá odvolanie zaslaladňa 9. 3. 2012.

Predmetná   vec   napadla   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   dňa   31.   7.   2012   a   bola   jejpridelená sp. zn. 19Co/2442/2012. Za obdobie takmer 27 mesiacov, počas ktorého bola vecpridelená senátu 19 Co Krajského sudu v Trenčíne, tento nevykonal žiadny úkon vo veci.Ku dnešnému dňu Krajský súd v Trenčíne v predmetnej veci nerozhodol.Z dôvodu trvajúcich prieťahov v konaní a neštandardného postupu senátu 19 CoKrajského súdu v Trenčíne sťažovateľka podala predsedovi Krajského súdu v Trenčínesťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní a námietku zaujatosti voči senátu 19Co. Krajskýsúd v Trenčíne na sťažnosť na prieťahy odpovedal tak, že prieťahy zistené neboli.“

Ďalej sťažovateľka uviedla: „Senát   19   Co   Krajského   súdu   v   Trenčíne   rozhodoval   i   v   konaní   sp.   zn. 19 Co/731/2013 vo veci sťažovateľky ako žalobkyne a žalovaného v I. rade

, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛   a žalovanej v II. rade MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r. o., IČO: 31 444 873, Bratislavská 1/a, Bratislava - Záhorská   Bystrica   843   56.   Predmetná   vec   napadla   Krajskému   súdu   Trenčín   dňa 11. 10. 2013.

Je   nevyhnutné   brať   na   zreteľ   to,   že   veci   pod   sp.   zn.   19   Co/731/2013   a   sp.   zn. 19Co/244/2012   sú   takmer   totožné   z   hľadiska   právneho   a   skutkového   stavu   (rozhodné skutkové   okolnosti   sa   týkajú   rovnakých   reportáží   odvysielaných   žalovanou   v   II.   rade MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r. o.) a i účastníci konania sú takmer identickí, z čoho vyplýva, že miera právnej obtiažnosti   a rozsiahlosť   skutkového stavu v oboch súdnych sporoch je rovnaká.

Vo   veci   pod   sp.   zn.   19   Co/731/2013   nariadil   Krajský   súd   v   Trenčíne   verejné vyhlásenie rozsudku na deň 15. 5. 2014, napriek tomu, že vec napadla na príslušný súd o 437   dní   neskôr   ako   vec   pod   sp.   zn.   19Co/244/2012,   pričom   vo   veci   pod   sp.   zn. 19Co/244/2012 neurobil Krajský súd v Trenčíne žiadny úkon. Takéto konanie sa nejavilo sťažovateľke ako nestranné a odôvodnené.“

Napokon sťažovateľka uviedla:„Sťažovateľka z dôvodu vážnych pochybností o objektívnosti a nestrannosti senátu 19 Co Krajského súdu v Trenčíne vyvolaných neodôvodneným urýchleným postupom vo veci   19   Co/731/2013   a   naopak   extrémne   pomalým   postupom   vo   veci   pod   sp.   zn. 19Co/244/2012 podala námietku zaujatosti voči sudkyniam senátu 19 Co Krajského súdu v Trenčíne. Najvyšší súd SR rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľkou v konaní sp. zn. 19 Co 73/2013 uznesením zn. 8 Nc 19/2014 zo dňa 4. 6. 2014, ktoré bolo Krajskému súdu v Trenčíne doručené dňa 18. 6. 2014. Najvyšší súd SR rozhodol tak, že sudkyne senátu 19Co nie sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Už   dňa   17.   7.   2014   vyhlásil   senát   19Co   Krajského   súdu   v   Trenčíne   vo   veci 19 Co/731/2013 potvrdzujúci rozsudok.

Vyššie   uvedenými   skutočnosťami   sťažovateľka   preukazuje   predovšetkým   to,   že neexistujú   žiadne   objektívne   príčiny   na   prieťahy   v   konaní   19Co/244/2012   v   trvaní ku dnešnému dňu takmer 27 mesiacov, nakoľko príslušný senát 19 Co bol oboznámený s rozhodnými   skutkovými   okolnosťami   i   právnymi   tvrdeniami   z   rozhodovania   vo   veci 19 Co/731/2013, v ktorej mal byť už dňa 15. 5. 2014 vyhlásený rozsudok.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol:„1.   Postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19Co/244/2012   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. 19Co/244/2012 konať bez zbytočných prieťahov...“.

Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučineniev sume 5 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupomvšeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   pretomožno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľkysmerujúcom   proti   postupu   krajského   súdu,   ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočnéprieťahy,   čím   malo   dôjsť   aj   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jej záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   vedenom   krajským   súdompod sp. zn. 19 Co 244/2012.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnejjudikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie   tohto   základného   právasa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahynetrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,III. ÚS 59/05).

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na krajskom súde prebieha od 31. júla 2012,keď mu bol postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ústavný súd ďalejzistil a aj samotná sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že verejné vyhlásenie rozsudku bolonariadené na 15. máj 2014, teda po 1 roku a približne 9 mesiacoch od predloženia vecina rozhodnutie o podaných odvolaniach proti prvostupňovému rozsudku Okresného súduPrievidza sp. zn. 12 C 244/2009 z 15. decembra 2011. Vyhlásenie rozsudku nariadenéhona 15. máj 2014 sa však neuskutočnilo z dôvodu, že sťažovateľka podala v zmysle § 15aObčianskeho   súdneho   poriadku   námietku   zaujatosti.   V tejto   súvislosti   sťažovateľkav sťažnosti sama uvádza, že „Najvyšší súd SR rozhodol tak, že sudkyne senátu 19 Co nie sú vylúčené   z prejednávania   a rozhodovania   predmetnej   veci“.   Krajský   súd   následnepo vrátení   súdneho   spisu   z Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v predmetnej   veci

13. novembra   2014   vyhlásil   rozsudok,   teda   ešte   pred   rozhodovaním   ústavného   súduo sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd na základe uvedeného zastáva názor, že dĺžka predmetného odvolaciehokonania aj napriek nečinnosti krajského súdu sama osebe nebola takej povahy, aby len na jejzáklade   bolo   možné   v okolnostiach   danej   veci   vysloviť   namietané   porušenie   právsťažovateľky, resp. že doba konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 19 Co 244/2012zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd, samotnú podstatu a účelzákladného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,III. ÚS 59/05).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sanevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovaťako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základnéhopráva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buďnevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd ajpri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľkyna ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. decembra 2014