SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 702/2014-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22,Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 805/2011 a jehouznesením z 30. mája 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom podsp. zn. 15 CoE 278/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2013, ako aj postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 ECdo 202/2013 a jehouznesením z 31. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola25. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 4 Er 805/2011 a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresného súdu“), postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 15 CoE 278/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2013 (ďalej aj„napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 ECdo 202/2013 a jehouznesením z 31. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základepoistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal platiťdohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal platiť.Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súdKošice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 3 C 671/2010z 21. septembra 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume 15,47 €s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovskéhorozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanieexekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútorpredložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospechsťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 805/2011 z 30. mája 2012 zamietolžiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O odvolanísťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesenímsp. zn. 15 CoE 278/2012 z 21. marca 2013 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu akovecne správne potvrdil. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 ECdo 202/2013z 31. marca 2014 odmietol dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.15 CoE 278/2012 z 21. marca 2013 ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúciebolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné novédokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa sťažovateľky z obsahurozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinnýchdôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záveromako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkovrozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľkyexekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku prekročilsvoju právomoc a preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014a II. ÚS 499/2012).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd dovolací „Napriek uvedeným ústavnoprocesným pochybeniam okresného a krajského súdu, napriek arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci určenia neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu,... nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu zakladá prípustnosť dovolania vždy.“ Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súduvyjadrený v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutiasúdu zakladá vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a nie vadu konaniav zmysle § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu vo veciach exekučných konaní začatých z jej strany „nález ústavného súdu č. II. ÚS 499/2012“, a v nadväznosti na to poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, v ktorom tento v takmer identickej exekučnej vecisťažovateľky zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil prvostupňovému súduna ďalšie konanie (berúc do úvahy tento nález ústavného súdu) z dôvodunepreskúmateľnosti a arbitrárnosti. Sťažovateľka uzatvára, že pokiaľ najvyšší súdv napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s názorom vyjadreným v citovanom uznesení,došlo k porušeniu princípu právnej istoty v rozhodnutí a posúdení sporných právnychotázok.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresného súdu,krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie aaby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený aaj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej vecio odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie. II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením a postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresnéhosúdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciena základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočnéodôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutomuznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej s odvolacími dôvodmi.
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdeniavykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriektomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaníneoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súdtakýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí,že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazujena svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka,že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky jenapadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia záruk kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom v označenom náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.».Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v predmetnej veci konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).
Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnostisťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn.I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn.I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 vyslovil I. senát ústavného súdu právny názor, podľaktorého «Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriťk vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovanímo vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, bod 38,I. ÚS 41/2014).
V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vysloveniaporušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku,či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosťvyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemuposúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (prípadne dovolacom) konaní. Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktoréhoIV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súduvyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľkyna posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovanío dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 a prijalo toto stanovisko:
«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa kuvšetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko plénaústavného súdu“).»
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, II. senátústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku plénaústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutievydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozporeso zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenéhov návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu sadokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnostidostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založenýchlistín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré jezamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadostisúdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdunemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vecprerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nenariadenímpojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie povereniana vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Zrt proti Csaba Csipaia spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Radyč. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách samajú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýv rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvorEurópskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právoúčastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdua vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že jev rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádzazo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohlizoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupatv. Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko plénaústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinounosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovaťustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nichvyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutiežiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podanéhoopravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranouzaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedalsťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemuuskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchunajvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolaciehokonania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujesťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy.
Vzhľadom na citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré bolovýsledkom konania vedeného pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 (predmetom ktorého bolozjednotenie odchylných právnych názorov vyslovených v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013 a okrem iných v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra2013 a sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013), ústavný súd nepovažoval za potrebnéosobitne sa ďalej zaoberať námietkou sťažovateľky, podľa ktorej jedinýma ústavne kompatibilným rozhodnutím ústavného súdu je jeho nález sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013.
Sťažovateľka argumentuje tiež uznesením sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra2013, ktorým najvyšší súd v jej identickej veci uznesenie prvostupňového, ako ajdruhostupňového súdu zrušil a vec sťažovateľky vrátil prvostupňovému súdu na novékonanie, súc viazaný právnym názorom vysloveným v už citovanom náleze ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konanípostupoval najvyšší súd v rozpore s právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššiehosúdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, a preto „porušil princíp právnej istoty“.Ústavný súd nerozporuje tvrdenie sťažovateľky o odlišnom právnom názore týkajúcom sazabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyslovenom v uznesení najvyššieho súdusp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013. Predmetom posúdenia tejto sťažnosti je všakpostup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie z hľadiska ichkonformnosti so závermi vyjadrenými v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu,ktorými je ústavný súd v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde viazaný. Navyše, najvyššísúd vydal uznesenie sp. zn. 2 ECdo 248/2013 28. novembra 2013, teda pred tým, akoplénum ústavného súdu zjednocujúce stanovisko prijalo (7. mája 2014, pozn.). Najvyšší súdteda za daných okolností musel (a aj postupoval) v súlade s právnymi závermi vyjadrenýmiv náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012. Vzhľadom na uvedené je zjavneneopodstatnená aj námietka sťažovateľky týkajúca sa porušenia princípu právnej istotyzo strany najvyššieho súdu.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uzneseniekrajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza,že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadnýnedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočnezistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa§ 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavnýsúd nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšejjudikatúry, a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavneneopodstatnená.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností ústavný súd dospelk záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.2 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu krajského súdu
Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípadeprocesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehotasťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených v rozporeso zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uzneseniakrajským súdom.
Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 15 CoE 278/2012 z 21. marca 2013 v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnym názorom formulovaným v uznesení okresného súdu sp. zn. 4 Er 805/2011 z 30. mája 2012, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania v časti XV všeobecných poistných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej dodal, že to vyplýva «práve aj z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok: Predmetná rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, a na tom nemení nič ani skutočnosť, že zmluvné strany podpísali v deň podpisu zmluvy aj Osobitné zmluvné dojednania ako pokračovanie predtlačených všeobecných poistných podmienok odkazujúce na rozhodcovskú doložku.
Dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v časti XV. je, že povinnému bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Dokumenty, ktoré predložil oprávnený, postačovali súdu prvého stupňa na prijatie tohto správneho záveru.
Pokiaľ oprávnený namietal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania, odvolací súd uvádza, že v postupe súdu prvého stupňa nevidí žiadne porušenie procesných práv oprávneného. V tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/l/2012 zo dňa 21.03.2012, podľa ktorého „po podaní. žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods.2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.“
Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia sna vykonanie exekúcie.».
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z nich vyplýva dostatok právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ichústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či inýchpochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzinapadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením a postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorejvšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a právhmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ajz čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr.II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutomkonaní a jeho uznesením ani postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jehouznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014