znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 702/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22,Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 805/2011 a jehouznesením z 30. mája 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom podsp. zn. 15 CoE 278/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2013, ako aj postupom Najvyššiehosúdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   ECdo   202/2013   a jehouznesením z 31. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola25. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   podsp. zn. 4 Er 805/2011 a jeho uznesením z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresného súdu“), postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   15   CoE   278/2012   a jeho   uznesením   z 21.   marca   2013   (ďalej   aj„napadnuté uznesenie krajského súdu“),   ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 ECdo 202/2013 a jehouznesením z 31. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Na základepoistnej   zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľkou   a povinným   sa   tento   zaviazal   platiťdohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal platiť.Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súdKošice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 3 C 671/2010z 21. septembra 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume 15,47 €s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovskéhorozsudku   nezaplatil,   sťažovateľka   podala   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanieexekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútorpredložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospechsťažovateľky. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 805/2011 z 30. mája 2012 zamietolžiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   O odvolanísťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesenímsp. zn. 15 CoE 278/2012 z 21. marca 2013 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu akovecne   správne   potvrdil.   Následne   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   ECdo   202/2013z 31. marca   2014   odmietol   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.15 CoE 278/2012 z 21. marca 2013 ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúciebolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné novédokazovanie   skutkového   stavu   (okresný   súd   nevychádzal   podľa   sťažovateľky   z   obsahurozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinnýchdôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záveromako   arbitrážny   súd   v označenom   konaní,   čo   viedlo   k faktickému   zrušeniu   účinkovrozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľkyexekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku prekročilsvoju právomoc a preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (predovšetkým Plz. ÚS 1/2014a II. ÚS 499/2012).

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací „Napriek   uvedeným ústavnoprocesným   pochybeniam   okresného   a krajského   súdu,   napriek   arbitrárnym svojvoľným záverom okresného súdu vo veci určenia neprijateľnosti podmienky, napriek nepreskúmateľným záverom krajského súdu,... nezistil prípustnosť dovolania, i keď mu je dozaista známe, že porušenie základného práva účastníka konania zo strany súdu zakladá prípustnosť dovolania vždy.“ Sťažovateľka považuje za nesprávny záver najvyššieho súduvyjadrený v napadnutom uznesení, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutiasúdu   zakladá   vadu   konania   v zmysle   §   241   ods.   2   písm.   b)   OSP,   a nie   vadu   konaniav zmysle § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľka považuje za jediné a ústavne kompatibilné rozhodnutie ústavného súdu vo   veciach   exekučných   konaní   začatých   z jej   strany „nález   ústavného   súdu č. II. ÚS 499/2012“, a v nadväznosti na to poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, v ktorom tento v takmer identickej exekučnej vecisťažovateľky   zrušil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a vec   vrátil   prvostupňovému   súduna ďalšie   konanie   (berúc   do   úvahy   tento   nález   ústavného   súdu)   z   dôvodunepreskúmateľnosti   a arbitrárnosti.   Sťažovateľka   uzatvára,   že   pokiaľ   najvyšší   súdv napadnutom uznesení rozhodol v rozpore s názorom vyjadreným v citovanom uznesení,došlo   k   porušeniu   princípu   právnej   istoty   v   rozhodnutí   a   posúdení   sporných   právnychotázok.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi a rozhodnutiamiokresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľačl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia okresného súdu,krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie aaby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený aaj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej vecio odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie. II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením a postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým a právnym záveromkrajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresnéhosúdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciena základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež namieta nedostatočnéodôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutomuznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej s odvolacími dôvodmi.

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu   ako   dovolacieho   súdu,   sú   založené   predovšetkým   na   jej   nesúhlase   s   názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdeniavykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriektomu   v   predmetných   veciach   nenariadil   pojednávania,   a   tak   ju   ako   účastníčku   konaníneoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súdtakýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí,že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   v   prvom   rade   poukazujena svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno   posudzovať   spoločne,   keďže   nie   sú   medzi   nimi   zásadnejšie   odlišnosti(m. m. IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

II.2.1 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka,že okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie,   čím   jej   odňal   možnosť   vyjadriť   sa   k   vykonávaným   dôkazom,   prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok pritomnenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci konania odovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným súdom vytýka,že   jej   neumožnili   vyjadriť   sa   k   vykonávanému   dokazovaniu   ani   mimo   nariadeniapojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej názorupostačuje   pre   záver   o   porušení   ňou   označených   práv.   Podľa   názoru   sťažovateľky   jenapadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   arbitrárne   a   zjavne   nepreskúmateľné   a   postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľky   z   vlastnejrozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásadeidentických   sťažností sťažovateľky, v   ktorých   táto s odkazom na   nález   ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazuje na právny závervyslovený   v   označenom   rozhodnutí   týkajúci   sa   zabezpečenia   záruk   kontradiktórnostikonania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie.   Podľa   právneho   názoru   vysloveného   ústavným   súdom   v označenom   náleze«v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe   rozhodcovskej   doložky   ako   neprijateľnej   podmienky   a v dôsledku   toho   o   jej neplatnosti.   Týmto   postupom   v   podstate   znemožnili   sťažovateľke   uplatniť   svoje   právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského zákona) sa v zásade zhodujú   s   účinkami   právoplatného   rozsudku,   teda   právoplatne   priznaného   nároku.   Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať   sťažovateľke   priestor,   aby   sa   zoznámila   s   dôkazmi,   ktoré   okresný   súd   vykonal,   a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje   konanie   pojednávania,   vyžaduje   však   písomné   alebo   ústne   vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2   ústavy.».Na tomto   základe   ústavný   súd   v   označenom   náleze   rozhodol,   že   najvyšší   súd   porušilzákladné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce mal k dispozícii efektívne právneprostriedky   nápravy   pochybení,   ktorých   sa   dopustili   v   predmetnej   veci   konajúcea rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 III. senátústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013,sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnostisťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom v uzneseniach sp. zn.I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23. januára 2014 a sp. zn.I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 vyslovil I. senát ústavného súdu právny názor, podľaktorého «Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriťk vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovanímo vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podanýchopravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a   najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípumateriálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdyv rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkouv sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresnýmsúdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, bod 38,I. ÚS 41/2014).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je z hľadiska prípadného vysloveniaporušenia ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatná odpoveď na otázku,či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosťvyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemuposúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal nad rámec uvedený v § 44ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom (prípadne dovolacom) konaní. Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavnéhosúdu   rozdielne,   viedlo   IV.   senát   ústavného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktoréhoIV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súduvyslovené v ich doterajších rozhodnutiach o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľkyna posúdenie plénu ústavného súdu na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovanío dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum   ústavného   súdu   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorovprerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 a prijalo toto stanovisko:

«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade   posúdi   exekučný   titul   v   neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa kuvšetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne   poskytnutá   v   odvolacom   konaní“   (ďalej   len   „zjednocujúce   stanovisko   plénaústavného súdu“).»

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazanýuznesením   pléna   ústavného   súdu   o   zjednotení   odchylných   právnych   názorov,   II.   senátústavného   súdu   aplikoval   právne   závery   vyslovené   v   zjednocujúcom   stanovisku   plénaústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú v tomto konaní.

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   napáda   postup   a   rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru,   podľa   ktorej   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočneniedovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolanie   podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods.   5   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c)   OSP,   k   dovolaciemu   dôvodu   uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že dovolaním je napádané rozhodnutievydané v štádiu posudzovania splnenia zákonom ustanovených procesných predpokladov,za splnenia ktorých exekučný súd poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomtoštádiu,   v   ktorom   exekučný   súd   skúma,   či   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanieexekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozporeso zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z   tvrdení   oprávnenéhov návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   z   exekučného   titulu,   pričom   v   tomto   štádiu   sadokazovanie   v zásade   nevykonáva,   pretože   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnostidostatočne   osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo   spisu   vrátane   do   neho   založenýchlistín.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   oboznamovanie   s   obsahom listín,   ktoré   jezamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na vyhovenie žiadostisúdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru najvyššieho súdunemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie   sú   navzájom   nevyhnutne   previazané   –   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach,   kde   nedochádza   k   žiadnemu   dokazovaniu,   a   naopak,   právo   vyjadriť   sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom jenezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad   v   podobe   návrhu   na   samostatné   (ne)uznanie   exekučného   titulu].   Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému,   aby   tento   nemohol   pred   doručením   upovedomenia   zmariť   uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie   pojednávania   si   nevyhnutne   nevyžaduje   ani   požiadavka,   aby   bola   vecprerokovaná   v   „prítomnosti   účastníka“.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa tohonáležite   zamerať   svoju   procesnú   aktivitu.   Preto   je   možné   právo   na   prerokovanie   veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať zaprípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nenariadenímpojednávania   na   prerokovanie   žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   povereniana vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy nedošlo.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   v   jej   veci   konajúce   všeobecné   súdy   jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   judikatúru   Súdneho   dvora   Európskej   únie(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Zrt proti Csaba Csipaia spol. C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Radyč. 93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   samajú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či   spotrebiteľ   informovaný   o   svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýv rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne   procesnoprávne   predpisy.   Súd   musí   tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvorEurópskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právoúčastníka   konania   oboznamovať   sa   s   dôkazmi   a   vyjadreniami   predloženými   súdua vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že jev rozpore   so   základnými   právnymi   zásadami,   pokiaľ   súdne   rozhodnutie   vychádzazo skutkových   okolností   alebo   dokumentov,   s   ktorými   sa   účastníci   konania   nemohlizoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupatv. Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom   na   uvedené,   rešpektujúc   už   citované   zjednocujúce   stanovisko   plénaústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinounosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovaťustálený   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľka   mala   z   pohľadu„materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   k   skutkovým   zisteniam   okresného   súdu   a z nichvyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutiežiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podanéhoopravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranouzaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,bod 38, I. ÚS 41/2014).

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   najvyššieho   súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu   v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu   bez   reálnej   možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   už   z napadnutého   uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto   aj   keď   okresný   súd   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   pochybil,   keď   nedalsťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k   listinným   dôkazom,   jeho   preskúmaniu   ani   k   nemuuskutočnenému   právnemu   posúdeniu,   jeho   pochybenie   nemožno   pričítať   na   ťarchunajvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolaciehokonania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súduani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujesťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2ústavy.

Vzhľadom na citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré bolovýsledkom   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   (predmetom   ktorého   bolozjednotenie odchylných právnych názorov vyslovených v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013 a okrem iných v rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26. septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra2013 a sp. zn. I. ÚS 641/2013 z 30. októbra 2013), ústavný súd nepovažoval za potrebnéosobitne   sa   ďalej   zaoberať   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   jedinýma ústavne kompatibilným rozhodnutím ústavného súdu je jeho nález sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013.

Sťažovateľka argumentuje tiež uznesením sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra2013,   ktorým   najvyšší   súd   v jej   identickej   veci   uznesenie   prvostupňového,   ako   ajdruhostupňového   súdu   zrušil   a vec   sťažovateľky   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   novékonanie, súc viazaný právnym názorom vysloveným v už citovanom náleze ústavného súdusp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Sťažovateľka namieta, že v napadnutom konanípostupoval najvyšší súd v rozpore s právnym názorom vyjadreným v uznesení najvyššiehosúdu sp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013, a preto „porušil princíp právnej istoty“.Ústavný súd nerozporuje tvrdenie sťažovateľky o odlišnom právnom názore týkajúcom sazabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútorao   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   vyslovenom   v uznesení   najvyššieho   súdusp. zn. 2 ECdo 248/2013 z 28. novembra 2013. Predmetom posúdenia tejto sťažnosti je všakpostup najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho napadnuté uznesenie z hľadiska ichkonformnosti so závermi vyjadrenými v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu,ktorými je ústavný súd v súlade s § 6 zákona o ústavnom súde viazaný. Navyše, najvyššísúd vydal uznesenie sp. zn. 2 ECdo 248/2013 28. novembra 2013, teda pred tým, akoplénum ústavného súdu zjednocujúce stanovisko prijalo (7. mája 2014, pozn.). Najvyšší súdteda za daných okolností musel (a aj postupoval) v súlade s právnymi závermi vyjadrenýmiv náleze   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   499/2012.   Vzhľadom   na   uvedené   je   zjavneneopodstatnená   aj   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   porušenia   princípu   právnej   istotyzo strany najvyššieho súdu.

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uzneseniekrajského   súdu   je   nepreskúmateľné   (arbitrárne),   keďže   je   nedostatočne   odôvodnené.Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou(napr. IV. ÚS 481/2011,   IV.   ÚS   161/2012,   IV.   ÚS   196/2014)   opakovane   uvádza,že považuje za ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadnýnedostatok   riadneho   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia,   nedostatočnezistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa§ 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavnýsúd nezistil v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšejjudikatúry,   a preto   dospel   k   záveru,   že   aj   táto   námietka   sťažovateľky   je   zjavneneopodstatnená.

Vo   svojej   konštantnej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   súčasťou   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III. ÚS 209/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Vychádzajúc   zo   všetkých   doteraz   uvádzaných   skutočností   ústavný   súd   dospelk záveru,   že   medzi   obsahom   sťažovateľkou   označených   práv   podľa   ústavy,   listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení. Ústavnýsúd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K napadnutému konaniu a napadnutému uzneseniu krajského súdu

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípadeprocesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehotasťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti sťažnostinámietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených v rozporeso zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uzneseniakrajským súdom.

Krajský súd sa v uznesení sp. zn. 15 CoE 278/2012   z 21. marca 2013 v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnym názorom formulovaným v uznesení okresného súdu sp. zn. 4 Er 805/2011 z 30. mája 2012, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania v časti XV všeobecných poistných podmienok nebola   spotrebiteľom   osobitne   dojednaná,   a preto   predstavuje   neprijateľnú   zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej dodal, že to vyplýva «práve aj   z   jej   zaradenia   do   všeobecných   obchodných   podmienok:   Predmetná   rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, a na tom nemení nič ani skutočnosť, že zmluvné strany podpísali v deň podpisu zmluvy aj Osobitné zmluvné dojednania ako pokračovanie predtlačených všeobecných poistných podmienok odkazujúce na rozhodcovskú doložku.

Dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v časti XV. je, že povinnému bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, čím reálne došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa.   Dokumenty,   ktoré   predložil   oprávnený,   postačovali   súdu   prvého   stupňa na prijatie tohto správneho záveru.

Pokiaľ   oprávnený   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   bez nariadenia pojednávania, odvolací súd uvádza, že v postupe súdu prvého stupňa nevidí žiadne porušenie procesných práv oprávneného. V tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo/l/2012   zo   dňa   21.03.2012,   podľa ktorého   „po   podaní.   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   exekučný   súd   preskúmava   žiadosť   o   udelenie   poverenia,   návrh   na   vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený   potvrdením   (doložkou)   o   vykonateľnosti,   či   je   exekučný   titul   materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods.2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.“

Na podporu správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez   právomoci   rozhodcovského   súdu)   vydaný   rozhodcovský   rozsudok,   t.   j.   vydaný na základe   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky,   nemôže   byť   exekučným   titulom,   lebo   ide nulitný právny akt. Takto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia sna vykonanie exekúcie.».

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu   za   neodôvodnené   a   nepreskúmateľné,   keďže   z   nich   vyplýva   dostatok   právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov   a   z   týchto   aspektov   ich   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   ichústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   právnych   záverov   krajského   súdu   dospel   k   záveru,že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či inýchpochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzinapadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálnedospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní   a jeho   napadnutým   uznesením   a postupom   krajského   súdu   v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorejvšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a právhmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ako ajz čl.   1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súdsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecnéhosúdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesnýchprincípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr.II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutomkonaní   a jeho   uznesením   ani   postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   a jehouznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014