znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 701/2014-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne   prerokoval   sťažnosť   Medzinárodnej   obchodnej   komory   (ICC)/Chambrede Commerce   Internationale,   38   Cours   Albert   ler,   75008   Paríž,   Francúzska   republika,zastúpenej advokátskou kanceláriou Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Eurovea Central 1,Pribinova 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Martin Magál, LL.M.,vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenéhov čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkovv konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyťodňatý   zákonnému   sudcovi   zaručeného   v čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitostiv primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Prešove a jeho uznesením č. k. 5 Ncb 1/2014-1092 z 27. marca 20014 a takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti Medzinárodnej obchodnej komory (ICC)/Chambre de CommerceInternationale z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014doručená   sťažnosť   Medzinárodnej   obchodnej   komory   (ICC)/Chambre   de   CommerceInternationale,   38   Cours   Albert   ler,   75008   Paríž,   Francúzska   republika   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručenéhov čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkovv konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnémusudcovi   zaručeného   v čl.   48   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranumajetku   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkovýprotokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesenímč. k. 5 Ncb 1/2014-1092 z 27. marca 20014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť HND Software, s. r. o.,Soľnobanská 7, Prešov (ďalej len „žalobkyňa“), sa v konaní vedenom Okresným súdomPrešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 117/2011 domáha proti sťažovateľke akožalovanej   zaplatenia   sumy   1 595 772 471,22   €   s príslušenstvom   ako   náhrady   škody.Sťažovateľka podaním z 5. decembra 2013 doručeným okresnému súdu 10. decembra 2013podala   odvolanie   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu,   ktorým   rozhodol   o svojejprávomoci konať vo veci. Krajský súd uznesením č. k. 5 Ncb 1/2014-1092 z 27. marca 2014odvolanie   sťažovateľky   odmietol   s odôvodnením,   že   v súdnom   spise „sa   nenachádza rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   (podľa   názoru   odvolateľa)   bolo   urobené pravdepodobne dňa 27. 3. 2014, kedy súd nariadil pojednávanie. Ak tohto dňa okresný súd nariadil pojednávanie na deň 10. 10. 2013, ide iba o zákonný procesný postup súdu podľa § 115   a násl.   O.   s.   p.,   teda   nejde   o rozhodnutie   súdu,   ktoré   by   bolo   možné   napadnúť odvolaním.“.

Sťažovateľka však tvrdí, že aj keď okresný súd nevyhotovil uznesenie v písomnejforme,   o otázke   právomoci   fakticky „zrejme“ rozhodol,   pretože   z listu   predsedníčkyokresného súdu zo 14. novembra 2013 adresovaného sťažovateľke vyplýva, že okresný súd«„nezistil   taký   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť,   preto   vo   veci nariadil pojednávanie“ a „teda rozhodol o vznesenej námietke nedostatku právomoci“».

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   5   Ncb   1/2014-1092z 27. marca   2014   je   arbitrárne   a jeho „odôvodnenie...   vôbec   nereaguje   na   hlavné argumenty“, a keďže druhostupňový súd „odmietol preskúmať rozhodnutie prvostupňového súdu o právomoci, porušil zásadu hospodárnosti a tým aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľka je presvedčená, že právomoc okresného súdu nie je v konaní daná,preto došlo aj k porušeniu základného práva na zákonného sudcu.

Za zásah do základného práva na majetok sťažovateľka považuje to, že napadnutérozhodnutie krajského súdu ju «de facto „odsudzuje“ na značné náklady, ktoré bude musieť nevyhnutne vynaložiť v konaní pred súdom, ktorý pravdepodobne vôbec nemá právomoc vo veci konať.», a teda „utrpí značnú ujmu v podobe trov, ktoré mu [jej, pozn.] zrejme nikdy nebudú nahradené.“.

Námietka sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov v konaníspočíva v tom, že „Potvrdením svojej právomoci prvostupňový súd vyhovel spoločností HND... Spôsob akým všeobecné súdy vyhoveli spoločnosti HND a posilnili jej procesné postavenie je v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, pretože jej priznali výhodu, ktorú by sťažovateľovi nepriznali. Ak by totiž prvostupňový súd dospel k záveru, že právomoc nie je daná,   vydal   by   o tom   odôvodnené   uznesenie,   z ktorého   by   sa   spoločnosť   HND prinajmenšom   dozvedela   dôvody   a mohla   by   ho   napadnúť   v inštančnom   postupe.“Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd jej neumožnil oboznámiť sa s dôvodmi ním urobenéhorozhodnutia a ani ho napadnúť opravnými prostriedkami.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom vyslovil, že ňou označené základné práva zaručené ústavou a právazaručené   dohovorom   a dodatkovým   protokolom   boli   napadnutým   uznesením   krajskéhosúdu porušené, toto rozhodnutie požadovala zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšiekonanie a žiadala priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavnýmsúdom.

Podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2014 sťažovateľka ústavnémusúdu oznámila, že „28. októbra 2014 okresný súd... vydal riadne vyhotovené uznesenie, ktorým   rozhodol   o svojej   právomoci.   Okresný   súd   teda   zrejme   akceptoval   argumenty sťažovateľa o potrebe vydať takéto uznesenie.

Z tohto dôvodu sa sťažnosť stala bezpredmetnou a sťažovateľ preto týmto podľa § 54 ZoUS   sťažnosť   berie   späť   a dovoľuje   si   požiadal   ústavný   súd,   aby   konanie   o sťažnosti uznesením zastavil.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   sťažovateľ   vezme   svojusťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, žespäťvzatie   sa   nepripúšťa,   najmä   ak   sťažnosť   smeruje   proti   takému   právoplatnémurozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu,   ktoré   mimoriadne   závažným   spôsobomporušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2014 vzala podanúsťažnosť v celom rozsahu späť a žiadala ústavný súd, „aby konanie o sťažnosti uznesením zastavil“.

Pretože ústavný súd nezistil dôvody, ktoré by mohli viesť k záveru o neprípustnostispäťvzatia predmetnej sťažnosti, podľa § 54 zákona o ústavnom súde konanie o sťažnostisťažovateľky zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014