SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 701/2014-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014predbežne prerokoval sťažnosť Medzinárodnej obchodnej komory (ICC)/Chambrede Commerce Internationale, 38 Cours Albert ler, 75008 Paríž, Francúzska republika,zastúpenej advokátskou kanceláriou Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Eurovea Central 1,Pribinova 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Martin Magál, LL.M.,vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkovv konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyťodňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitostiv primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Prešove a jeho uznesením č. k. 5 Ncb 1/2014-1092 z 27. marca 20014 a takto
r o z h o d o l :
Konanie o sťažnosti Medzinárodnej obchodnej komory (ICC)/Chambre de CommerceInternationale z a s t a v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2014doručená sťažnosť Medzinárodnej obchodnej komory (ICC)/Chambre de CommerceInternationale, 38 Cours Albert ler, 75008 Paríž, Francúzska republika (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručenéhov čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkovv konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva nebyť odňatý zákonnémusudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranumajetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkovýprotokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesenímč. k. 5 Ncb 1/2014-1092 z 27. marca 20014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť HND Software, s. r. o.,Soľnobanská 7, Prešov (ďalej len „žalobkyňa“), sa v konaní vedenom Okresným súdomPrešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 Cb 117/2011 domáha proti sťažovateľke akožalovanej zaplatenia sumy 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom ako náhrady škody.Sťažovateľka podaním z 5. decembra 2013 doručeným okresnému súdu 10. decembra 2013podala odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o svojejprávomoci konať vo veci. Krajský súd uznesením č. k. 5 Ncb 1/2014-1092 z 27. marca 2014odvolanie sťažovateľky odmietol s odôvodnením, že v súdnom spise „sa nenachádza rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré (podľa názoru odvolateľa) bolo urobené pravdepodobne dňa 27. 3. 2014, kedy súd nariadil pojednávanie. Ak tohto dňa okresný súd nariadil pojednávanie na deň 10. 10. 2013, ide iba o zákonný procesný postup súdu podľa § 115 a násl. O. s. p., teda nejde o rozhodnutie súdu, ktoré by bolo možné napadnúť odvolaním.“.
Sťažovateľka však tvrdí, že aj keď okresný súd nevyhotovil uznesenie v písomnejforme, o otázke právomoci fakticky „zrejme“ rozhodol, pretože z listu predsedníčkyokresného súdu zo 14. novembra 2013 adresovaného sťažovateľke vyplýva, že okresný súd«„nezistil taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, preto vo veci nariadil pojednávanie“ a „teda rozhodol o vznesenej námietke nedostatku právomoci“».
Podľa názoru sťažovateľky uznesenie krajského súdu č. k. 5 Ncb 1/2014-1092z 27. marca 2014 je arbitrárne a jeho „odôvodnenie... vôbec nereaguje na hlavné argumenty“, a keďže druhostupňový súd „odmietol preskúmať rozhodnutie prvostupňového súdu o právomoci, porušil zásadu hospodárnosti a tým aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.
Sťažovateľka je presvedčená, že právomoc okresného súdu nie je v konaní daná,preto došlo aj k porušeniu základného práva na zákonného sudcu.
Za zásah do základného práva na majetok sťažovateľka považuje to, že napadnutérozhodnutie krajského súdu ju «de facto „odsudzuje“ na značné náklady, ktoré bude musieť nevyhnutne vynaložiť v konaní pred súdom, ktorý pravdepodobne vôbec nemá právomoc vo veci konať.», a teda „utrpí značnú ujmu v podobe trov, ktoré mu [jej, pozn.] zrejme nikdy nebudú nahradené.“.
Námietka sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov v konaníspočíva v tom, že „Potvrdením svojej právomoci prvostupňový súd vyhovel spoločností HND... Spôsob akým všeobecné súdy vyhoveli spoločnosti HND a posilnili jej procesné postavenie je v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, pretože jej priznali výhodu, ktorú by sťažovateľovi nepriznali. Ak by totiž prvostupňový súd dospel k záveru, že právomoc nie je daná, vydal by o tom odôvodnené uznesenie, z ktorého by sa spoločnosť HND prinajmenšom dozvedela dôvody a mohla by ho napadnúť v inštančnom postupe.“Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd jej neumožnil oboznámiť sa s dôvodmi ním urobenéhorozhodnutia a ani ho napadnúť opravnými prostriedkami.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom vyslovil, že ňou označené základné práva zaručené ústavou a právazaručené dohovorom a dodatkovým protokolom boli napadnutým uznesením krajskéhosúdu porušené, toto rozhodnutie požadovala zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšiekonanie a žiadala priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavnýmsúdom.
Podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2014 sťažovateľka ústavnémusúdu oznámila, že „28. októbra 2014 okresný súd... vydal riadne vyhotovené uznesenie, ktorým rozhodol o svojej právomoci. Okresný súd teda zrejme akceptoval argumenty sťažovateľa o potrebe vydať takéto uznesenie.
Z tohto dôvodu sa sťažnosť stala bezpredmetnou a sťažovateľ preto týmto podľa § 54 ZoUS sťažnosť berie späť a dovoľuje si požiadal ústavný súd, aby konanie o sťažnosti uznesením zastavil.“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svojusťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, žespäťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnémurozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobomporušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.
Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2014 vzala podanúsťažnosť v celom rozsahu späť a žiadala ústavný súd, „aby konanie o sťažnosti uznesením zastavil“.
Pretože ústavný súd nezistil dôvody, ktoré by mohli viesť k záveru o neprípustnostispäťvzatia predmetnej sťažnosti, podľa § 54 zákona o ústavnom súde konanie o sťažnostisťažovateľky zastavil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014