znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 70/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť  

,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Tomášom   Adamcom,   Levočská   ulica   3,Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanieveci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konanívedenom pod sp. zn. 32 Cb 201/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   preneprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.32 Cb 201/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Okresnému súdu Bratislava I bola dňa 25. 10. 2013 doručená Žaloba na zaplatenie sumy 13.278,- € s príslušenstvom, pričom podľa potvrdenia o prijatí veci, bola táto právna vec so spisovou značkou 32 Cb/201/2013, pridelená sudkyni JUDr. Gabriele Buľubašovej. K dátumu vyhotovenia tejto sťažnosti Okresný súd Bratislava I neurobil ani jeden z úkonov a je absolútne nečinný, bez akejkoľvek reakcie na vyššie vedenú žalobu.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.32 Cb 201/2013 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočnýchprieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj úhradu trovkonania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nie   jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorýchpoužitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov   prípustnostisťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnejochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočnýchprieťahov   v napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu(napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť,či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odsekucitovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účelzistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Akorgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečívykonanie   opatrení   na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za vzniknuténedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávnystav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   pretoo sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok,ktorý   mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto   podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľka v konaní predústavným   súdom   kvalifikovane   právne   zastúpená   advokátom   v zmysle   § 62   zákonao súdoch uplatnila sťažnosť na orgáne štátnej správy okresného súdu, čím by mu poskytlapriestor na odstránenie nečinnosti v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012,IV. ÚS 93/2012)   uviedol,   že   na   požiadavke   využitia   prostriedkov   nápravy   v zmysle§ 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade netrváv prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdubola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej vecinemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   by   k nesplneniupodmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo stranysťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   odmietol   ju   ako   neprípustnú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nad   rámec   poznamenáva,   že   podľa   jeho   názoru   napadnuté   konanienetrvá   tak   dlho,   aby   bez   ďalšieho   bolo   možné   dospieť   k záveru,   že   došlo   k porušeniuzákladného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru, a preto bolo možné sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abypo splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veciza predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočnýchprieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej uvedenýminezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2015